6*22*/224* Dieťa Slnka **(1,0k)

Kedysi dávno žila jedna žena, ktorá nemala žiadne deti. Preto bola veľmi nešťastná. Tak sa raz prihovorila k Slnku, vraviac: „Drahé Slnko, pošli mi malú dcéru, a keď bude mať dvanásť rokov, môžeš si ju znova vziať späť.“

            Čoskoro nato jej Slnko poslalo malú dcéru, ktorú pomenovala Letika. Pozorne sa o ňu starala, až pokým nemala dvanásť rokov. Veľmi skoro potom, ako bola Letika zbierať bylinky, prišlo za ňou Slnko a povedalo jej: „Letika, keď prídeš domov, musíš povedať svojej matke, aby si spomenula na to, čo mi sľúbila.“

            Tak Letika išla rovno domov a povedala svojej matke: „Zatiaľ čo som zbierala bylinky, prišiel ku mne urastený, vysoký džentlmen a kázal mi, aby som ti pripomenula, čo si mu sľúbila.“

            Keď to žena počula, dostala strach. Mala veľké obavy. Okamžite zatvorila všetky dvere a okná na dome. Upchala všetky štrbiny a diery. A vo vnútri domu ukryla Letiku, aby za ňou nemohlo prísť Slnko a zobrať si ju. Ale zabudla zakryť kľúčovú dierku, cez ktorú Slnko poslalo slnečné lúče, ktoré zobrali mladé dievča a odniesli ho so sebou preč.

            Jedného dňa, Slnko poslalo toto mladé dievča do kôlne po slamu. Dievča si sadlo na kopu sena a nariekalo, vraviac: „Ako vzdychá slama pod mojimi nohami, tak veľmi žiali moje srdce za mojou matkou.“

            To spôsobilo, že sa dosť omeškala. Keď sa vrátila, Slnko sa jej opýtalo: „Ach, Letika, kde si bola tak dlho?“

            Ona odpovedala: „Moje papuče sú mi dosť veľké, nemohla som ísť rýchlejšie.“

            Tak jej teda Slnko skrátilo papuče.

            Inokedy ju Slnko poslalo po vodu. Keď prišla k potoku, sadla si a nariekala: „Ako sa voda ponáhľa dolu prúdom, tak veľmi túži moje srdce po mojej matke.“

            Dosť dlho tam nariekala. Keď sa vrátila o dosť neskôr, Slnko sa jej opýtalo: „Ach, Letika, prečo si bola tak dlho preč?“

            A ona odpovedala: „Moja spodnička mi je dlhá a zdržiava ma pri chôdzi.“

            Tak Slnko odrezalo kus látky zo spodničky a urobilo ju kratšou.

            O čosi neskôr ju Slnko poslalo, aby mu priniesla sandále. Ako ich dievča nieslo vo svojej ruke, začalo nariekať, vraviac: „Ako vŕzga koža na týchto sandáloch, tak plače moje srdce za mojou milou matkou.“

            Keď prišla domov zase neskoro, Slnko sa jej znova opýtalo: „Ach, Letika, prečo si prišla tak neskoro?“

            „Moja červená čiapka je príliš široká a padá mi ponad oči. Preto som sa nemohla viacej ponáhľať.“

            Tak Slnko zúžilo jej čiapku.

            Napokon si však Slnko všimlo na Letike, aká je smutná. Poslalo ju druhýkrát po slamu, ale pritom ju tajne pozorovalo. A vypočulo si, ako narieka za svojou matkou. Preto Slnko odišlo domov a zavolalo dve líšky, ktorým povedalo: „Zavediete Letiku domov?“

            „Samozrejme že áno.“

            „Ale keď cestou vyhladnete a vysmädnete, čo budete jesť a piť?“

            „Budem jesť jej mäso a piť jej krv.“

            Keď to Slnko počulo, povedalo: „Na túto záležitosť ste úplne nevhodné.“

            Tak ich poslalo preč a zavolalo k sebe dva zajace a povedalo im: „Vezmete Letiku domov k jej matke?“

            „Áno, samozrejme.“

            „Čo budete jesť a piť, keď cestou k nej vyhladnete a vysmädnete?“

            „Budeme jesť trávu a piť vodu z potôčka.“

            „Tak ju zoberte a vezmite ju domov.“

            Zajace sa vypravili na cestu. Vzali so sebou Letiku. Pretože však cesta k nej domov bola veľmi dlhá, časom vyhladli. Vtedy povedali malému dievčaťu: „Vyštveraj sa na tento strom, Letika, a zostaň tam, až pokým sa nenajeme.

            Tak Letika vyliezla na strom a zajace sa išli napásť.

            Netrvalo dlho a pod strom prišiel upírka, ktorá zavolala: „Letika, Letika, poď dolu a pozri sa, aké krásne topánky mám obuté.“

            „Ó, moje topánky sú oveľa krajšie než tvoje.“

            „Poď dolu, lebo sa ponáhľam. Ešte som nepozametala svoj dom.“

            „Tak choď domov a pozametaj ho, a potom príď.“

            Upírka odišla domov, pozametala svoj dom a vrátila sa. Potom takto zavolala: „Letika, Letika, poď dolu a pozri sa, akú krásnu zásteru mám.“

            „Ó, moja zástera je oveľa krajšia než tvoja.“

            „Ak nezídeš dolu, zvalím strom a zjem ťa.“

            „Len skús, ale nepodarí sa ti to a nezješ ma.“

            Vtedy sa upírka celou svojou silou oprela o strom a chcela ho zvaliť, ale nepodarilo sa jej to. Keď v tom neuspela, zavolala: „Letika, Letika, poď dolu, lebo musím nakŕmiť svoje deti.“

            „Tak choď domov a nakŕm ich, a potom príď.“

            Keď upírka odišla, Letika zavolala: „Zajačiky! Zajace!“

            Vtedy jeden zajac povedal druhému: „Počúvaj, Letika nás volá,“ a oba zajace rýchlo pribehli ku stromu, na ktorom bola. Letika zliezla dolu a pokračovali vo svojej ceste.

            Upírka bežala rýchlo za nimi, aby ich chytila. Prišla k poľu, na ktorom pracovali nejakí ľudia. Spýtala sa ich: „Nevideli ste niekoho prechádzať okolo?“

            Oni jej odpovedali: „My sadíme fazule.“

            „Ó! To som sa nepýtala, ale že či ste nevideli niekoho prechádzať okolo?“

            Ale ľudia jej len odpovedali hlasnejšie: „Čo si hluchá? To sú fazule! Sadíme fazule!“

            Keď bola Letika blízko domova, pes ju spoznal a zaštekal: „Baf! Baf! Letika prichádza!“

            A jej matka povedala: „Buď ticho, ty hlúpy pes! Len zväčšuješ moje trápenie!“

            Ako ďalšia ju zbadala mačka na streche a hlasno zamňaukala: „Mňau, mňau, Letika prichádza!“

            A jej matka povedala: „Buď ticho, ty hlúpa mačka! Aj ty chceš, aby som sa ešte viacej trápila?“

            Potom ju zbadal kohút a zakikiríkal: „Kikirikí! Kikirikí! Letika prichádza!“

            A jej matka znova povedala: „Buď ticho! Ty hlúpy kohút! Aj ty ma chceš urobiť ešte nešťastnejšou?“

            Čím boli zajace bližšie k domu, tým k nim bola bližšie aj upírka. Letike a jednému zajacovi sa podarilo rýchlo prejsť cez vchodové dvere. Ale druhého zajaca upírka chytila za chvost, a ako sa jej z rúk vyšmykol natrhla mu ho.

            Maminka za nimi zatvorila bezpečne vchodové dvere a povedala tomu druhému zajacovi: „Striebornou niťou ti prišijem tvoj natrhnutý chvost a už ti ho nikto neodtrhne. Pretože ste mi priviedli naspäť Letiku.“

            A aj tak urobila. Potom žila so svojou dcérou Letikou spokojne a šťastne, až do vysokého veku. A mala z nej veľkú radosť a potešenie.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]