6*23*/225* Dcéra obra Buka Etemzucha **(2,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil jeden muž, ktorý mal sedem dcér. Po dlhý čas žili spoločne doma celkom šťastný život. No jedného rána, ich otec si ich všetky zavolal pred seba a povedal im:

            „Vaša matka a ja ideme na dlhú cestu. A keďže nevieme, ako dlho budeme preč, v dome nájdete dostatok potravín, ktoré vám vystačia aj na tri roky. Ale dajte si pozor, aby ste neotvorili dvere nijakému človeku, až pokým sa nevrátime.“

            „Dobre, drahý otec,“ odpovedali dievčatá.

            Počas dvoch rokov nikdy neopustili dom ani neodomkli vchodové dvere. Ale jedného dňa, keď prali svoje šaty a vešali ich na streche, aby uschli, dievčatá pozreli dolu na ulicu, kde ľudia chodili sem a tam. Videli aj trhovisko so stánkami s čerstvým mäsom, zeleninou, a inými chutnými potravinami.

            „Poďte sem!“ zvolala jedna. „Úplne som z toho vyhladla! Prečo by sme si nemohli z toho trochu dať? Jedna z nás by mala ísť na trhovisko kúpiť čerstvé mäso a zeleninu.“

            „Ó, to nesmieme urobiť!“ povedala najmladšia. „Vieš veľmi dobre, že nám otec zakázal otvoriť dvere, pokým sa nevráti.“

            Vtedy k nej priskočila najstaršia sestra a udrela ju, druhá na ňu napľula, tretia jej vynadala, štvrtá ju strčila, piata ju hodila na zem, a šiesta jej roztrhla šaty. Potom ju nechali ležať na podlahe a s košíkom odišli von.

            Asi za hodinu sa vrátili naspäť s košíkom plným mäsa a zeleniny. Vložili to do hrnca a postavili na oheň. Pritom celkom zabudli, že dvere do domu nechali otvorené dokorán. Najmladšia dcéra sa im vyhýbala. A keď bolo pripravené jedlo, ukryla sa do vstupnej haly za veľký sud v rohu.

            Medzitým čo si jej sestry pochutnávali na veľkej hostine, išla okolo domu bosorka. Keď si všimla otvorené vchodové dvere, vošla dnu. Prišla k najstaršej dcére a povedala jej: „Kde mám začať u teba, ty tlstý súdok?“

            „Musíš začať,“ odpovedala jej, „rukou, ktorá uderila moju malú sestru.“

            A tak ju bosorka prehltla. Keď z nej zmizol posledný kúsok, prišla k druhej a spýtala sa: „Kde mám začať u teba, ty tlstý súdok?“

            A druhá odpovedala: „Musíš začať mojimi ústami, ktoré napľuli na moju sestru.“

            A takto prišla ku všetkým šiestim starším sestrám, ktoré zmizli v jej bruchu. Ako bosorka jedla posledný kúsok zo šiestej sestry, najmladšia, ktorá sa krčila za sudom zmrazená hrôzou a bez pohybu, vybehla cez otvorené dvere na ulicu. Bez toho, žeby sa obzrela, bežala preč, čo ju len nohy vládali uniesť. Až sa napokon dostala pred obrov zámok, ktorý teraz stál rovno pred ňou. V rohu blízko dverí zbadala veľký hrniec. Skrčila sa doň, pritiahla si navrch pokrievku a išla spať.

            Po istom čase sa obor vrátil domov. „Fí, fó, fú, fí, fá,“ zvolal, „cítim človečinu. Aký zlý osud ho sem pritiahol? A prezeral všetky izby, ale nikoho nenašiel. „Kde si?“ zvolal. „Neobávaj sa, ja ti neublížim.“

            Ale dievča bolo potichu.

            „Vylez von, vravím ti,“ zopakoval obor. „Tvoj život je úplne v bezpečí. Ak si starý muž, budeš mojím otcom. Ak si chlapec, budeš mojím synom. Ak si rovnako starý ako ja, budeš mojím bratom. Ak si stará žena, budeš mojou matkou. Ak si mladá žena, budeš mojou dcérou. Ak si žena v strednom veku, budeš mojou manželkou. Tak vylez von a ničoho sa neboj.“

            Vtedy deva vyliezla zo svojej skrýše a postavila sa pred neho.

            „Ničoho sa neboj,“ znovu jej povedal obor. Potom jej povedal, aby sa postarala o dom, zatiaľ čo on odišiel na poľovačku. Keď sa večer vrátil, priniesol so sebou zajace, jarabice a gazely, z ktorých si dievča malo urobiť večeru. Pre seba si doniesol človečinu, ktorú mu uvarila. Tiež jej dal na starosť kľúče od šiestich miestností, ale siedmy kľúč si ponechal u seba.

            Prešiel nejaký čas, a dievča a obor stále žili spoločne.

            Ona ho volala „Otec,“ a on ju volal „Dcéra,“ a nikdy sa s ňou hrubo nerozprával.

            Jedného dňa, táto deva povedala obrovi: „Otec, daj mi kľúč od hornej miestnosti.“

            „Nie, dcéra moja,“ odpovedal obor. „Tam nie je nič, čo by ťa mohlo zaujímať.“

            „Ale ja chcem ten kľúč,“ zopakovala znova.

            Avšak obor si toho nevšímal a predstieral, že ju nepočuje. Dievča začalo plakať a pomyslelo si: „Dnes večer, keď si bude myslieť, že už spím, budem ho sledovať, že kde ho ukryje.“ Potom, ako sa s obrom navečerala, zaželala mu dobrú noc a odišla z izby. O niekoľko minút sa nepozorovane zakradla naspäť a ukryla sa za záves, odkiaľ ho pozorovala. O chvíľu uvidela, ako si obor vybral z vrecka kľúč a strčil ho do štrbiny v podlahe. Potom si odišiel ľahnúť do postele. Keď pokojne zaspal, kľúč zo štrbiny vytiahla a odišla naspäť do svojej izby.

            Ráno sa obor zobudil s prvými slnečnými lúčmi. Prvé, čo urobil, bolo, že išiel hľadať svoj kľúč. Ten však už na svojom mieste nebol. Hneď uhádol, čo sa s ním stalo.

            Ale namiesto toho, aby ho pochytil zápal zúrivého hnevu ako u väčšiny obrov, len si pomyslel: „Keď tú devu teraz zobudím, iba čo by som ju vystrašil. Pre dnešok si môže ten kľúč ponechať. Ale keď sa večer vrátim, bude najvyšší čas, aby som jej ho zobral.“ A odišiel na lov.

            Keď bol vzduch čistý a na obrovom zámku bola dievčina zase sama, vybehla hore po schodoch a otvorila dvere do siedmej izby, ktorá bola celkom prázdna. Bolo v nej jedno zatvorené okno. Otvorila ho a pozrela sa von. Pod oknom sa nachádzala záhrada, ktorá patrila princovi, a v záhrade bol jeden vôl, ktorý tam osamote čerpal vodu zo studne. Nikoho iného tam nevidela. Vôl začul, ako otvárala okno, zodvihol hlavu a povedal jej: „Dobré ráno, dcéra Buka Etemzucha! Tvoj otec ťa vykrmuje, pokiaľ nebudeš pekne oblá a tučná. Potom ťa položí na ražeň a upečie si ťa.“

            Tieto slová tak vystrašili mladú devu, že sa rozplakala a vybehla z izby. Preplakala celý deň. A keď sa obor večer vrátil, nemal pripravenú žiadnu večeru.

            „Prečo plačeš?“ spýtal sa. „Kde je moja večera? A to ty si otvorila hornú miestnosť?“

            „Áno, otvorila,“ odpovedala.

            „A čo ti povedal ten vôl?“

            „Povedal: „Dobré ráno, dcéra Buka Etemzucha! Tvoj otec ťa vykrmuje, pokiaľ nebudeš pekne oblá a tučná. Potom ťa položí na ražeň a upečie si ťa.““

            „Nuž, zajtra choď k tomu oknu a povedz mu: „Môj otec ma vykrmuje, aby som bola pekne oblá a tučná, ale nechce ma zjesť. Keby som mala jedno z tvojich očí, používala by som ho ako zrkadlo a pozerala by som sa na seba spredu i zozadu. A tvoje popruhy by mali byť uvoľnené a mal by si byť slepí sedem dní a sedem nocí.““

            „V poriadku,“ odpovedalo dievča. A nasledujúce ráno, keď sa jej vôl prihovoril, odpovedala mu tak, ako jej obor poradil. V tom momente vôl spadol na zem a ležal tam sedem dní a sedem nocí. No keďže kvetiny v záhrade nemal kto polievať, tak zvädli.

            Keď prišiel princ do svojej záhrady, nenašiel tam nič iného, len žlté stonky. Uprostred nich ležal vôl. Jediným úderom svojho meča ho porazil. Potom sa otočil ku svojmu sluhovi a povedal mu: „Choď priviesť ďalšieho vola.“ Tak priviedli ďalšieho vola, ktorý ťahal vodu zo studne. Kvety znova rozkvitli a tráve sa vrátila zeleň. Potom kráľ so svojimi sluhami odišiel.

            Nasledujúce ráno, dievča počulo zvuk vodného kolesa. Otvorila okno a pozrela sa von.

            „Dobré ráno, dcéra Buka Etemzucha!“ povedal nový vôl. „Tvoj otec ťa vykrmuje, pokiaľ nebudeš pekne oblá a tučná. Potom ťa položí na ražeň a upečie si ťa.“

            A deva mu odpovedala: „Môj otec ma vykrmuje, aby som bola pekne oblá a tučná, ale nechce ma zjesť. Keby som mala jedno z tvojich očí, používala by som ho ako zrkadlo a pozerala by som sa na seba spredu i zozadu. A tvoje popruhy by mali byť uvoľnené a mal by si byť slepí sedem dní a sedem nocí.“

            Hneď ako vyslovila tieto slová, vôl padol na zem a zostal tam ležať sedem dní a sedem nocí. Potom vstal a znova začal ťahať vodu zo studne. Len dvakrát otočil kolesom, keď princ si zaumienil, že si pôjde pozrieť svoju záhradu a zistí, ako si vedie ten nový vôl. Keď vstúpil do záhrady, vôl usilovne pracoval. Ale aj napriek tomu, kvety a tráva boli úplne zoschnuté. Princ vytasil svoj meč a chcel aj tohto vola poraziť. No vôl padol pred ním na svoje kolená a povedal:

            „Môj lord, ušetri môj život a dovoľ mi povedať ti, ako sa to stalo.“

            „Ako sa čo stalo?“ spýtal sa princ.

            „Môj lord, jedno dievča vykuklo z tamtoho okna a povedalo mi zopár slov, a ja som následne na to spadol na zem. Sedem dní a sedem nocí som tu ležal a nemohol som sa hýbať. Ale, môj lord, nie je nám dané dvakrát uvidieť takú krásu, ako je jej.“

            „Klameš,“ povedal princ. „Tam býva obor. Prečo by držal krásnu devu v hornej miestnosti?“

            „A prečo nie?“ odpovedal vôl. „Ak sem prídeš zajtra za svitania a ukryješ sa za strom, uvidíš ju na vlastné oči.“

            „Dobre, urobím tak,“ povedal princ. „Ale ak zistím, že si nehovoril pravdu, porazím ťa.“

            Princ opustil záhradu a vôl pokračoval vo svojej práci. Nasledujúci deň, skoro ráno, prišiel princ do záhrady. Vola našiel usilovne pracovať za vodným kolesom.

            „Už tá dievčina vykukla cez okno?“ spýtal sa.

            „Nie, ešte nie. Ale o chvíľu by sa tam mala ukázať. Ukry sa medzi konármi tamtoho stromu a čoskoro ju zbadáš.“

            Princ urobil, ako mu vôl poradil. Sotva sa dostal za strom, keď tá deva otvorila okno.

            „Dobré ráno, dcéra Buka Etemzucha!“ povedal vôl. „Tvoj otec ťa vykrmuje, aby si bola pekne oblá a tučná. Potom ťa položí na ražeň a upečie si ťa.“

            „Môj otec ma vykrmuje, aby som bola pekne oblá a tučná, ale nechce ma zjesť. Keby som mala jedno z tvojich očí, používala by som ho ako zrkadlo a pozerala by som sa na seba spredu i zozadu. A tvoje popruhy by mali byť uvoľnené a mal by si byť slepí sedem dní a sedem nocí.“ Sotva to vyslovila, vôl padol na zem. Deva zatvorila okno a odišla preč. Ale princ už vedel, že vôl povedal pravdu, a že naozaj sa jej v kráse nikto na svete nevyrovná. Vyšiel spoza stromu a jeho srdce zahorelo láskou.

            „Prečo ju obor ešte nezjedol?“ pomyslel si. „Tento večer ho pozvem k sebe do paláca na večeru a spýtam sa ho na túto krásnu devu. Musím zistiť, či je to jeho manželka.“

            Tak princ rozkázal, aby porazili veľkého vola a celého ho opiekli, a aby pripravili dve obrovské nádrže, jednu naplnili vodou a druhú vínom. Ako sa blížil večer, zavolal svojich sluhov a išiel s nimi k obrovmu zámku. Tam ho čakali na nádvorí, pokým sa nevráti z poľovačky. Obra veľmi prekvapilo, keď uvidel pred svojím zámkom toľko ľudí. No len sa zdvorilo poklonil a povedal: „Dobrý večer, drahí susedia! Čomu vďačím za to potešenie z vašej návštevy? Dúfam, že som vás nejako neurazil?“

            „Ó, to určite nie!“ odpovedal princ.

            „Teda,“ pokračoval obor, „čo vás priviedlo ku mne domov? Ste tu po prvýkrát.“

            „Chceli by sme s tebou večerať,“ povedal princ.

            „Nuž, večera je pripravená. Ste vítaní,“ odpovedal obor a viedol ich do svojho zámku. Pretože mal dobrý deň a vo vreci na svojom pleci mal množstvo zveriny.

            Rýchlo pripravil stôl. Princ si už sadol na svoje miesto, keď vtom zrazu zvolal:

            „Napriek všetkému, Buk Etemzuch, navrhujem, aby si išiel povečerať so mnou.“

            „Kde?“ spýtal sa obor.

            „Na mojom zámku. Viem, že všetko na výdatnú večeru je už prichystané.“

            „Ale to je tak ďaleko. Prečo radšej nezostaneme tu?“

            „Ó, prídem sem inokedy. Ale dnes večer musím byť tvojím hostiteľom.“

            Tak obor odprevadil princa a jeho sluhov naspäť do paláca. Po chvíli sa princ otočil k obrovi a povedal:

            „Ja som pred tebou vlastne pytač. Hľadám manželku z počestnej rodiny.“

            „Ale ja nemám žiadnu dcéru,“ odpovedal obor.

            „Viem, že ju máš. Videl som ju v okne.“

            „Nuž, ak si želáš, môžeš sa s ňou zosobášiť,“ povedal obor.

            Princovo srdce bolo také potešené, že spolu so svojím služobníctvom odprevadil obra k nemu na zámok. Keď sa lúčili, princ povedal svojmu hosťovi: „Nezabudneš na našu dohodu?“

            „Ja nie som mladý muž. Nikdy neporuším svoj sľub,“ povedal obor, a vošiel dnu a zatvoril dvere.

            Na poschodí našiel svoju devu, ktorá naňho čakala, aby sa mohla navečerať, lebo nerada jedávala sama.

            „Ja som už večeral,“ povedal obor. „Celý večer som strávil s princom.“

            „Kde si ho stretol?“ spýtalo sa dievča.

            „Ó, my sme susedia. Vyrastali sme spolu. A dnes večer som som ťa mu sľúbil za manželku.“

            „Ja nechcem byť nikoho manželka,“ odpovedala; ale to iba predstierala, lebo jej srdce sa veľmi potešilo.

            Nasledujúce ráno prišiel princ. Priniesol so sebou svadobné dary a nádherné svadobné šaty, aby si mohol devu odniesť naspäť do svojho paláca.

            Ale predtým, ako ju obor pustil, jej povedal: „Buď opatrná. S princom vôbec nehovor. A keď sa ti on bude prihovárať, tvár sa, že si nemá, až pokým nebude prisahať pri hlave Buka Etemzucha. Potom s ním môžeš hovoriť.“

            „Nuž, dobre,“ odpovedalo dievča.

            Vypravili sa na cestu. Keď sa dostali do paláca, princ zaviedol svoju nevestu do izby, ktorú pre ňu pripravil, a povedal jej: „Hovor so mnou, manželka moja,“ ale ona bola potichu. Princ si myslel, že možnože je len hanblivá. Nasledujúci deň to však bolo to isté, a nasledujúci tiež.

            Napokon povedal: „Nuž, keď sa so mnou nebudeš rozprávať, pôjdem si nájsť inú manželku, ktorá sa bode so mnou baviť.“ A tak aj urobil.

            Keď priviedli novú manželku do paláca, dcéra Buka Etemzucha vstala a povedala družičkám druhej nevesty: „Choďte si sadnúť. Ja pripravím hostinu.“ Dámy si sadli, ako im povedala, a čakali.

            Deva si sadla tiež a zvolala: „Drevo, poď sem,“ a drevo prišlo pred ňu. „Oheň, poď sem,“ a oheň zapálil drevo. „Hrniec, poď sem. Olej poď sem,“ a hrniec a olej prišli. „Olej choď do hrnca,“ a olej sa vylial do hrnca. Keď olej vrel, deva doň namočila svoje prsty a na oleji sa už smažilo desať rýb. „Pec, poď sem,“ zvolala nato a pec prišla. „Oheň, rozpáľ pec,“ a oheň ju rozpálil. Keď už bola pec dostatočne rozpálená, deva do nej skočila aj so svojimi striebornými a zlatými šatami, a so všetkými šperkami. Za pár minút sa zmenila na chutný snehobiely bochník chleba.

            „Potom bochník povedal družičkám: „Teraz môžete jesť. Sadnite si za stôl,“ ale ony len civeli jedna na druhú a od prekvapenia stratili hlas.

            „Na čo tak zízate?“ spýtala sa nová nevesta.

            „Na všetky tieto divy,“ odpovedali dámy.

            „Toto nazývate divy?“ povedala pohŕdavo. „Ja viem spraviť to isté,“ a skočila rovno do pece. V momente zhorela na popol.

            Rýchlo bežali za princom a povedali mu: „Princ, tvoja manželka skočila do pece!“

            „Nuž, pochovajte ju!“ a pokrútil neveriaco hlavou. „Ale prečo to urobila? Som si istý, že som jej nič takého nepovedal, aby skočila do pece.“

            Tak spálenú ženu pochovali. Ale princ nešiel na pohreb. Všetky jeho myšlienky stále krúžili okolo jeho manželky, ktorá nechcela rozprávať. Nasledujúci večer jej povedal: „Moja milovaná manželka, azda sa obávaš, že sa ti stane niečo strašného, ak sa so mnou budeš rozprávať? Ak stále trváš na tom, že si nemá, som nútený nájsť si ďalšiu manželku.“ Nešťastné dievča túžilo niečo povedať, ale strach z obra ju nútil, aby bola ticho. Princ urobil tak, ako povedal, a do paláca si priviedol ďalšiu nevestu. Keď sa ona so svojimi družičkami usadila, deva zobrala ostrý kôl a upevnila ho do zeme. Potom si naň pohodlne sadla a začala priasť.

            „Čo na ňu tak zízate?“ povedala nová nevesta svojim dámam. „Myslíte si, že je to niečo úžasného? To dokážem aj ja.“

            „Sme si isté, že to nedokážeš,“ povedali, príliš prekvapené na to, aby boli zdvorilé.

            Vtedy sa deva postavila a odišla z izby. Hneď ju vystriedala nová manželka a sadla si na ten ostrý kôl. Ale ten bol taký ostrý, že cez ňu prešiel ako cez maslo. Ani táto nevesta to neprežila. Tak poslali po princa a povedali mu: „Poď sem rýchlo a pochovaj si manželku.“

            „Samé si ju pochovajte,“ odpovedal. „Prečo to urobila? Ja som jej nerozkázal, aby si sadla na ostrý kôl.“

            Tak ju pochovali. Večer prišiel princ za dcérou Buka Etemzucha, a povedal jej: „Rozprávaj sa so mnou, lebo inak si nájdem zase ďalšiu manželku.“ Ale ona sa obávala s ním rozprávať.

Nasledujúci deň sa princ ukryl v izbe a pozoroval ju. Čoskoro sa deva zobudila a povedala krčahu a džbánu na vodu: „Rýchlo choďte k potoku a prineste mi vodu. Som smädná.“

A ony išli. Ale ako naberali do seba vodu, džbán narazil na krčah a odštiepil mu z hrdla. Krčah sa rozplakal a bežal za devou, ktorej povedal: „Pani, potrestaj džbán a zbi ho, lebo mi odbil z môjho hrdla!“

„Pri hlave Buka Etemzucha, prosím ťa, nebi ma!“

„Ach,“ povedala, „keby len môj manžel vedel takto prisahať, mohla som sa s ním rozprávať už od začiatku a nikdy by nevenoval žiadnu pozornosť ďalšej manželke. Ale on to asi nikdy nepovie a stále sa bude sobášiť s novou a ďalšou nevestou.“

Ako princ počul tieto slová, vyskočil zo svojej skrýše, pribehol ku svojej manželke a povedal jej: „Pri hlave Buka Etemzucha, rozprávaj sa so mnou!“

Tak sa s ním konečne začala rozprávať. A odvtedy si žili spolu šťastne až do konca svojich dní, lebo deve sa podarilo dodržať sľub, ktorý dala obrovi.

[@ Poviedky z Tripolisu, Von Hans Stumme, Andrew Lang, Robert Hodosi]