6*24*/226* Smejúce oko, plačúce oko, a krívajúca líška **(1,3k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorého pravé oko sa vždy smialo a ľavé oko vždy plakalo. Tento muž mal troch synov, dvaja z nich boli veľmi bystrí, a tretí bol veľmi hlúpy. Títo traja synovia boli veľmi zvedaví na zvláštnosť očí svojho otca. Vôbec to nevedeli uhádnuť. Preto sa rozhodli, že sa svojho otca opýtajú, že prečo nemá oči ako ostatní ľudia.

            Tak teda jedného dňa, najstarší z nich vstúpil do izby svojho otca a rovno sa ho to opýtal. Ale namiesto odpovede sa jeho otec náramne rozzúril, schytil nôž a vyskočil oproti nemu. Mladý muž ihneď s veľkým strachom vo svojich očiach vybehol z izby preč. Bežal až ku svojim bratom, ktorí úzkostlivo očakávali na výsledok rozhovoru.

            „Sami sa ho to choďte opýtať,“ znela jeho jeho odpoveď. „Som zvedavý, či pochodíte lepšie.“

            Ako si vypočuli jeho odpoveď, druhý syn vstúpil do otcovej izby. Lenže jeho otec sa k nemu zachoval rovnako ako k prvému synovi. Vrátil sa a povedal najmladšiemu z bratov, pochábľovi rodiny, že teraz je on na rade.

            Vtedy najmladší syn smelo napochodoval pred svojho otca a povedal mu: „Moji bratia mi nechceli povedať, čo si im odpovedal na ich otázku. Tak mi povedz, prečo sa tvoje pravé oko stále smeje a tvoje ľavé oko vždy plače?“

            Ako i predtým, otec od zúrivosti až ofialovel, schytil nôž a vyskočil oproti nemu. Ale prostáčik sa ani len o krok nepohol; vedel, že sa skutočne nemá čoho obávať od svojho otca.

            „Ach, teraz vidím, kto je môj ozajstný syn,“ zvolal starý muž. „Tí ďalší dvaja sú obyčajní zbabelci. A keďže si mi ukázal, aký si statočný, uspokojím tvoju zvedavosť. Moje pravé oko sa smeje, pretože mám takého syna, ako si ty. Moje ľavé oko plače, pretože mi ukradli vzácny poklad. Vo svojej záhrade som mal vínnu révu, ktorá mi priniesla každú hodinu toľko hrozna, že som z neho vedel spraviť sud toho najlepšieho vína. A niekomu sa ju podarilo ukradnúť. Tak plačem nad jej stratou.“

            Prostáčik sa vrátil ku svojim bratom a povedal im o strate ich otca. Všetci traja sa rozhodli, že sa hneď vyberú hľadať tú vínnu révu. Cestovali spoločne, až pokým sa nedostali na rázcestie. Tam sa rozdelili. Dvaja starší sa rozhodli ísť jednou cestou a prostáčik išiel druhou.

            „Vďaka Bohu, že sme sa zbavili toho hlupáka,“ zvolali dvaja starší bratia. „Teraz si dajme raňajky.“ A sadli si vedľa cesty a začali jesť.

            Ako zjedli polovicu, z lesa k nim prišla líška a prosila ich, aby jej dali trochu na jedenie. Ale oni vyskočili na nohy a odohnali ju svojimi palicami. Úbohá líška odkrivkala na svojich troch labkách preč. Ako bežala, dostala sa až na miesto, kde sedel najmladší syn. Práve si vyťahoval z batoha jedlo, ktoré si niesol so sebou. Líška ho požiadala, aby jej dal kúsok chrumkavého chleba. Prostáčik nemal toho veľa pre seba, ale celkom rád sa podelil s hladnou líškou a dal jej polovicu svojho jedla.

            Keď líška dojedla svoj kus chleba, spýtala sa ho: „Kam ideš, bratku?“ a mladý muž jej vyrozprával príbeh svojho otca a o báječnej vínnej réve.

            „Ach, koľké len šťastie ty máš!“ povedala líška. „Veľmi presne viem, čo sa s ňou stalo. Nasleduj ma!“ Tak išli spolu ďalej, až pokým neprišli ku bráne veľkej záhrady.

            „V tejto záhrade nájdeš vínnu révu, ktorú hľadáš, ale nebude ľahké ju získať. Musíš pozorne počúvať, čo ti poviem. Predtým, ako prídeš k vínnej réve, musíš prejsť cez dvanásť hliadok, v každej z nich sú dvaja strážnici. Ak uvidíš, že sa pozerajú priamo na teba, môžeš ísť ďalej bez strachu, lebo vtedy tvrdo spia. Ale ak sú ich oči zatvorené, vtedy si daj pozor, lebo vtedy sú hore. Keď sa už dostaneš k tej vínnej réve, nájdeš nablízku dve lopaty, jednu drevenú a druhú železnú. Daj si veľký pozor na to, aby si si vzal drevenú lopatu. Ak si vezmeš železnú, urobíš ňou hluk, na ktorý sa strážnici zobudia, a potom budeš stratený.“

            Mladý muž sa bezpečne dostal cez záhradu až k vínnej réve, ktorá urodila toľko hrozna, že každú hodinu sa z neho dalo spraviť za sud vína. Avšak sa mu zdalo priam nemožné kopať do tvrdej zeme len drevenou lopatou, tak namiesto nej si zobral železnú. Hluk veľmi skoro zobudil strážnikov. Uchopili nešťastného prostáčika a zaviedli ho ku svojmu pánovi.

            „Prečo si sa pokúsil ukradnúť mi moju vínnu révu?“ vypytoval sa. „A ako sa ti podarilo prejsť povedľa mojich strážnikov?“

            „Tá vínna réva nie je tvoja. Patrí môjmu otcovi. A ak mi ju teraz nedáš, vrátim sa a znovu sa ju pokúsim získať.“

            „Ja ti ju dám, ale pod podmienkou, že mi donesieš jablko zo zlatej jablone, ktorá každých dvadsaťštyri hodín rozkvitne a plodí zlaté jablká.“ Tak vraviac, vydal rozkazy, aby prostáčika prepustili. Ten sa potom hneď ponáhľal za svojou líškou, aby sa s ňou poradil.

            „Teraz vidíš,“ poznamenala líška, „čo sa stane, keď neuposlúchneš moju radu. Nevadí. Pomôžem ti získať zlaté jablko. Rastie v jednej záhrade, ktorú ľahko spoznáš podľa môjho opisu. Blízko zlatej jablone sú dve palice, jedna zo zlata a druhá z dreva. Vezmi si drevenú palicu a pomocou nej zhoď zlaté jablko.“

            Majster Prostáčik pozorne počúval všetko, čo mu líška povedala. Nepozorovane sa mu podarilo dostať až ku zlatej jabloni. Strážnici si ho vôbec nevšimli. Ale z pohľadu na krásne zlaté jablká bol taký oslnený, že úplne zabudol na to, čo mu povedala líška. Uchopil zlatú palicu a uderil ňou po zlatej vetve, ktorá sa pritom hlasno rozzvučala. Strážnici sa okamžite zobudili a zaviedli ho ku svojmu pánovi. Prostáčik mu musel vyrozprávať celý svoj príbeh.

            „Ja ti dám zlaté jablko,“ povedal majiteľ záhrady, „ale len za výmenu za zlatého koňa, ktorý dokáže obehnúť okolo sveta za dvadsaťštyri hodín.“ A mladý muž odišiel za svojou líškou.

Tentokrát sa líška naozaj nahnevala.

            „Keby si ma poslúchol, už by si bol doma so svojím otcom. Ale dobre, som ochotná ti pomôcť ešte raz. Choď do lesa. Tam nájdeš zlatého koňa s dvoma ohlávkami okolo svojho krku. Jedna je zlatá a druhá z konopí. Veď ho za tú ohlávku z konopí, lebo inak kôň začne erdžať a zobudí strážcov, ktorí ťa chytia.“

            Tak majster Prostáčik prehľadával les, až pokým nenašiel toho koňa. Pri pohľade na jeho krásu úplne onemel.

            „Čože?!“ pomyslel si. „Ako len mohli dať ohlávku z konopí na takéhoto úžasného koňa? Vezmem ho za zlatú ohlávku.“

            No ako tak urobil, kôň hlasno zaerdžal a zobudil strážnikov, ktorí ho uchopili a predviedli pred svojho pána.

            Ten mu povedal: „Dám ti zlatého koňa, ale na výmenu mi musíš priviesť zlatú devu, ktorá ešte nikdy nevidela slnko ani mesiac.“

            „Ale ak ti mám priviesť zlatú devu, musíš mi najskôr požičať svojho zlatého tátoša, aby som ju mohol nájsť.“

            „Ach,“ odpovedal majiteľ zlatého koňa, „ale kto sa zaručí za to, že sa vôbec niekedy vrátiš naspäť?“

            „Prisahám na hlavu svojho otca,“ odpovedal mladý muž, „že prinesiem naspäť zlatú devu alebo zlatého koňa.“ A išiel sa poradiť s líškou.

            Líška, ktorá bola vždy trpezlivá a zhovievavá voči chybám ľudí okolo nej, ho zaviedla ku vchodu hlbokej jaskyne, kde stála deva celá zo zlata. Bola krásna ako slnečný deň. Usadil ju na svojho koňa a tiež chcel naňho nasadnúť.

            „Nie je ti ľúto,“ povedala líška, „dať takú krásnu devu na výmenu za koňa? Viem, že si povinný to urobiť, lebo si prisahal na hlavu svojho otca. Ale možno by sa mi podarilo ju nahradiť.“ Tak vraviac, sa líška zmenila na ďalšiu zlatú devu. Sotva vedel niekto medzi nimi zistiť rozdiel.

            Tak ju prostáčik vzal rovno ku majiteľovi koňa, ktorý bol jej krásou úplne uchvátený.

            A mladý muž dostal späť otcovu vínnu révu a zosobášil sa so skutočnou zlatou devou.

            [@ Srbské poviedky, Louis Leger, Ernest Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]