6*25*/227* Neočakávaný princ **(2,3k)

Kedysi dávno žil kráľ a kráľovná, ktorí nemali žiadne deti. Hoci si obaja veľmi želali malého syna. Snažili sa pred sebou nedať na sebe vidieť, akí sú nešťastní. Predstierali, že majú potešenie len v love, v sokoliarstve, a v rôznych ďalších športoch. Ale postupom času, kráľ to už nevedel ďalej vydržať. Vyhlásil, že musí ísť navštíviť vzdialené kúty svojho kráľovstva, a že mu bude trvať veľa mesiacov, pokým sa vráti naspäť do hlavného mesta.

            Dúfal, že za ten čas bude musieť myslieť na plno iných vecí, a nebude sa musieť trápiť myšlienkami na malého syna, ktorého sa mu zatiaľ nepodarilo splodiť.

            Krajina, ktorej kráľ vládol bola veľmi rozsiahla, plná vysokých, kamenistých hôr a piesčitých púští. Takže vôbec nebolo ľahké cestovať z jedného miesta na druhé. Jedného dňa, kráľ sa túlal po okolí úplne sám. Síce prešiel len malú vzdialenosť, ale vôbec nevedel nájsť cestu naspäť. Všetko vyzeralo tak rovnako, že blúdil niekoľko hodín, ale úplne bezúčelne. Slnko mu horúco zapekalo na jeho hlavu. Nohy sa mu od vyčerpania triasli. Keby nebol našiel malú studničku, určite by bol býval od smädu zahynul. Studnička vyzerala byť čerstvo vykopaná. Na povrchu plávala strieborná čaša so zlatou rukoväťou. Ale zakaždým, keď sa ju snažil zachytiť, sa len pohupovala na hladine a vždy sa mu vyšmykla z rúk. Kráľ bol príliš smädný na to, aby čakal na to, pokiaľ sa mu ju podarí uchytiť. Tak nechcel viacej čakať a kľakol si a napil sa, koľko mu hrdlo ráčilo.

            Keď dopil, chcel sa postaviť. Ale nejako sa mu jeho brada zachytila vo vode, a aj keď ťahal celou svojou silou, nepodarilo sa mu ju vytiahnuť. Po troch mocných trhnutiach, ktoré ho dosť zaboleli, zvolal: „Nech si, kto si, okamžite ma pusti!“

            „To som ja, kráľ Koštej,“ povedal hlas zo studne. A vtedy zbadal, ako naňho spod hladiny pozerá malý mužík so zelenými očami a s veľkou hlavou. „Ty si pil z môjho prameňa, a ja ťa nenechám odísť len tak. Musíš mi sľúbiť, že mi dáš tú najcennejšiu vec, ktorá sa nachádza v tvojom paláci a ktorá tam ešte nebola, keď si odtiaľ odišiel.“

            Nuž, jediná vec, na ktorej kráľovi záležalo, bola jeho manželka, ktorá horko plakala vo veľkej sále na kope vankúšov, keď odchádzal. Takže Koštejove slová sa nemohli týkať jej. Tak to teda radostne sľúbil škaredému malému mužíkovi. A mihnutím oka mužík, prameň a čaša zmizli. Kráľ zostal kľačať na suchom piesku. Zamýšľal sa nad tým, či to všetko nebol náhodou iba sen. Ale keďže už nemal smäd a cítil sa byť silnejší a bolo mu lepšie, tak si povedal, že to zvláštne dobrodružstvo sa určite stalo. Vyskočil na koňa a s pokojom na duši odcválal hľadať svojich spoločníkov.

            Za pár týždňov sa vybrali na návrat domov, ktorý dosiahli jeden horúci deň. Od ich odchodu uplynulo práve osem mesiacov. Kráľa jeho ľudia veľmi zbožňovali. Ako prechádzal cestou, všade okolo neho boli davy ľudí, ktorí kričali a mávali klobúkmi. Na schodoch paláca stála kráľovná, ktorá držala v náručí roztomilý zlatý vankúš a na ňom toho najkrajšieho malého chlapčeka, akého kto kedy videl. Celý bol zabalený množstvom čipiek. Ihneď sa kráľovi nahrnuli do jeho mysle slová Košteja. Tak na prekvapenie všetkých začal horko plakať. Pritom mal byť pri pohľade na svojho vysnívaného syna šťastím celý bez seba. Ale ako veľmi sa snažil, nedokázal zabudnúť na svoj sľub, a zakaždým, keď dieťa od neho odišlo, myslel na to, že ho vidí poslednýkrát.

            Napriek všetkému, roky sa míňali a z malého princa vyrástol veľký chlapec, a napokon statný mladý muž. No Koštej sa zatiaľ oňho vôbec nezaujímal. Postupne kráľa opúšťali jeho obavy, až naňho úplne zabudol.

            V celom kráľovstve nebola šťastnejšia rodina ako kráľ, kráľovná a princ, až do dňa, keď mládenec na svojej poľovačke v pustom lese nestretol malého starého muža.

            „Ako sa máš, môj neočakávaný princ?“ spýtal sa. „Veľmi dlho si bol očakávaný.“

            „A kto si ty?“ spýtal sa princ.

            „To sa čoskoro dozvieš. Keď prídeš domov, odovzdaj moje pozdravy svojmu otcovi a povedz mu, že je čas, aby splnil svoj sľub. Ak tak neurobí, veľmi trpko to oľutuje.“

            Tak vraviac, sa starý muž niekde vyparil. Princ sa vrátil do paláca a povedal svojmu otcovi, čo sa mu stalo.

            Keď si to kráľ vypočul, úplne obledol. Potom porozprával svojmu synovi celý ten strašný príbeh, ktorý zažil.

            „Otec, nežiaľ kvôli tomu,“ odpovedal princ. „Napokon, nič hrôzostrašného to nie je! Určite nájdem spôsob, ako prinútim Košteja, aby sa vzdal práv na mňa. Ale ak sa do roka nevrátim, musíš sa vzdať nádeje, že ma ešte niekedy uvidíš.“

            Potom sa princ začal pripravovať na svoju cestu. Jeho otec mu dal kompletnú oceľovú výzbroj, meč a koňa. Zatiaľ čo jeho matka mu dala na krk retiazku so zlatým krížom. Na rozlúčku ho nežne pobozkali a s mnohými slzami ho nechali odísť.

            Tri dni ustavične cválal na koni. Na štvrtý deň, pri západe slnka, prišiel na morské pobrežie. Na piesku pred ním ležalo dvanásť bielych šiat, jasných ako sneh. No pokiaľ jeho oči dovideli, nablízku nevidel nikoho, komu by mohli patriť. Keďže bol zvedavý, vzal jedny šaty a ukryl sa medzi vŕby. Čakal, že čo sa stane. Zatiaľ čo jeho kôň sa išiel napásť na priľahlej lúke. Za niekoľko minút sa k pobrežiu priblížil kŕdeľ husí, ktorý plával pri pobreží v mori. Keď sa ich nohy dotkli piesku, žmurknutím oka sa premenili na jedenásť krásnych, mladých dievčat. Obliekli si svoje šaty a utiekli preč tak rýchlo, ako vedeli. Dvanásta z nich, ktorá bola najmladšia, zostala vo vode. Naťahovala svoj dlhý krk a s obavami pozerala okolo seba. Zrazu, medzi vŕbami, zbadala kráľovho syna, na ktorého ľudským hlasom zavolala:

            „Ó, princ, vráť mi moje šaty. Budem ti za to navždy vďačná.“

            Princ sa poponáhľal a položil jej šaty na piesok. Potom sa vrátil pri vŕby. Hus odhodila svoju husiu kožu a rýchlo si obliekla šaty, a prišla k nemu. Princ nikdy nevidel ani nepočul o takej krásnej dievčine, ako bola ona. Ako prišla k nemu, červenala sa. Podala mu ruku a nežným hlasom sa mu prihovorila:

            „Ďakujem ti, šľachetný princ, že si vyhovel mojej prosbe. Som najmladšia dcéra nesmrteľného Košteja, ktorý má dvanásť dcér a vládne v kráľovstvách pod zemou. Môj otec na teba už dlho čaká a veľmi sa hnevá. Ale nerob si starosti a ničoho sa neobávaj. Len urob tak, ako ti prikážem. Keď uvidíš kráľa Košteja, hneď pred ním padni na kolená a vôbec nevenuj pozornosť jeho kriku ani vyhrážaniu. Smelo sa k nemu priblíž na kolenách. To, čo sa stane neskôr, sa včas dozvieš. Teraz poďme.“

            Pri týchto slovách dupla nohou o zem, a pred nimi sa otvorila hlboká priepasť, ktorou sa dostali do podzemia. V krátkom čase sa dostali do Koštejovho paláca, ktorý osvetľoval podzemné kráľovstvá silnejšie ako slnko. Princ urobil tak, ako mu princezná poradila, a smelo vošiel do sály.

            Uprostred bol zlatý trón, na ktorom sedel Koštej. Na hlave mal žiariacu korunu. Jeho oči sa trblietali ako sklo. Namiesto rúk mal klepetá ako krab. Keď zbadal princa, prenikavo vykríkol, až sa steny paláca otriasali. Princ si toho však vôbec nevšímal, a kolenačky sa približoval k trónu. Keď už bol blízko trónu, kráľ vybuchol vo veľký smiech a povedal:

            „Máš veľké šťastie, že si ma dokázal rozosmiať. Zostaň s nami v našej podzemnej ríši. Avšak budeš musieť urobiť tri veci. No dnes je už neskoro. Choď spať. Zajtra ti poviem viac.“

            Skoro ráno, princovi odovzdali správu, že ho Koštej očakáva. Tak vstal, obliekol sa a ponáhľal sa do prijímacej miestnosti, kde sedel kráľ na svojom tróne. Keď sa princ pred ním objavil, hlboko sa mu poklonil. A Koštej mu povedal:

            „Princ, teraz musíš toto urobiť. Do večera musíš postaviť mramorový palác s oknami z krištáľu a so strechou zo zlata. Ten palác musí stáť uprostred rozsiahleho parku, v ktorom bude množstvo potokov a jazier. Ak si to schopný postaviť, budeš mojím priateľom, ale ak nie, dám ti odťať hlavu.“

            Princ si potichu vypočul túto prekvapivú reč. Potom sa vrátil do svojej izby a začal rozmýšľať o istej smrti, ktorá naňho čaká. Bol úplne pohrúžený do svojich myšlienok, keď vtom priletela k oknu včela a zaklopala na okno, vraviac: „Vpusti ma dnu.“ Tak vstal a otvoril okno. Hneď nato vletela dnu a premenila sa na najmladšiu princeznú.

            „Princ, o čom si rozmýšľal?“

            „Rozmýšľal som o tom, že tvoj otec už naplánoval moju smrť.“

            „Ničoho sa neboj. Môžeš si v pokoji pospať. Zajtra ráno, keď vstaneš, bude palác hotový.“

            Čo povedala, aj urobila. Nasledujúce ráno, keď princ opustil svoju izbu, uvidel pred sebou oveľa krajší palác, ako si vedel vo svojej fantázii predstaviť. Sám Koštej nedokázal uveriť svojim vlastným očiam a veľmi sa čudoval, ako sa tam mohol ten palác objaviť.

            „Nuž, tentokrát si určite vyhral. Ale nenechám ťa odísť len tak ľahko. Zajtra sa do radu pred teba postaví mojich dvanásť dcér, a ty budeš musieť uhádnuť, ktorá z nich je najmladšia. Ak sa ti to nepodarí, dám ťa popraviť.“

            Princ si pomyslel: „Čože? Nerozpoznať najmladšiu princeznú! Veď to je to najľahšie,“ a vrátil sa do izby.

            Tam ho už čakala jeho bzukotajúca včela so slovami: „To je taká ťažká úloha, že bez mojej pomoci by si nikdy neuspel. My všetky sme si také podobné, že náš otec vie sotva postrehnúť rozdiel medzi nami.“

            „Tak ako to mám uhádnuť?“ spýtal sa princ včely.

            „Takto. Najmladšia z nás, teda ja, bude mať na viečku lienku. Buď veľmi opatrný. A teraz zbohom.“

            Nasledujúce ráno, kráľ Koštej znova poslal po princa. Mladé princezné stáli v rade vedľa seba. Boli presne rovnako oblečené. Očami pozerali dolu. Ako na ne princ pozrel, bol užasnutý tým, ako veľmi sa na seba podobali. Dvakrát prešiel povedľa nich, ale vôbec nebol schopný rozpoznať dohodnuté znamenie. Keď prechádzal okolo nich tretíkrát, všimol si drobnú škvrnu na viečku jednej z nich.

            „Táto je najmladšia,“ povedal.

            „Ako na svete si to uhádol?“ kričal Koštej celý zúrivý. „V tom musí byť nejaký trik! Ale neunikneš mi tak ľahko. Za tri hodiny mi musíš podať ešte jeden dôkaz o svojej bystrosti. Zapálim za hrsť slamy, a predtým, ako dohorí, mi musíš vyrobiť pár čižiem. Ak nie, dám ti odťať hlavu.“

            Princ sa smutne vrátil do svojej izby, kde naňho už čakala jeho včela.

            „Prečo si taký smutný, môj rúči princ?“

            „Ako by som nemal byť smutný, keď mi tvoj otec rozkázal vyrobiť pár čižiem? A či som ja obuvník?“

            „Čo mieniš urobiť?“

            „V žiadnom prípade nedokážem vyrobiť čižmy! Nebojím sa smrti. Napokon, každý  musí niekedy zomrieť.“

            „Nie, princ, nezomrieš. Pokúsim sa ťa zachrániť. Utečieme spolu alebo spolu zomrieme.“

            Ako hovorila, napľula na dlážku. Potom zobrala princa za ruku a vyviedla ho z izby von. Dvere za sebou zamkla a kľúč zahodila. Ruka v ruke sa dostali až na denné slnečné svetlo rovno pri more, kde sa princov kôň pokojne kŕmil na tráve na priľahlej lúke. Vo chvíli, ako kôň zbadal svojho pána, zaerdžal a pricválal k nemu. Bez toho, aby strácali čo i len okamih, princ nasadol do sedla, princezná zaňho, a cválali preč s vetrom o preteky.

            Keď nadišla hodina, ktorú Koštej stanovil pre princovu poslednú skúšku, princ neprichádzal. Kráľ poslal sluhov do jeho izby zistiť, že prečo sa princ omeškal. Tí našli dvere na jeho izbe zamknuté. Hlasno zaklopali a slina na dlážke napodobnila princov hlas a odpovedala im: „Za chvíľu.“

            Odpoveď oznámili Koštejovi. Ale princ stále neprichádzal. Tak poslal sluhov naspäť k nemu. Ale len čo počuli, ako im odpovedá ten istý hlas: „Za chvíľu.“

            „On si robí zo mňa žarty!“ zúrivo kričal Koštej. „Prelomte dvere a priveďte ho sem!“

            Sluhovia sa ponáhľali ku dverám a násilím ich vylomili. No v izbe nenašli nikoho, len slina na dlážke sa na nich smiala. Koštej bol od zúrivosti celý bez seba. Rozkázal svojim strážcom, aby ihneď prenasledovali utečencov. Že ak sa vrátia bez nich, dá im hlavy odťať.

            O tom čase, princ a princezná boli už dosť ďaleko. Cítili sa byť celkom šťastní. Keď zrazu začuli v diaľke dupot cválajúcich koní. Princ zoskočil zo sedla a priložil si ucho k zemi.

            „Prenasledujú nás,“ povedal.

            „Nesmieme strácať čas,“ odpovedala princezná. A ako to povedala, zmenila seba na rieku, princa na most, koňa na vranu, a širokú cestu za mostom rozdelila na tri menšie. Keď vojaci prišli k mostu, zastavili. Vôbec nevedeli, ktorou cestou sa majú vydať za utečencami. Celí zúfalí to vzdali a roztrasení od strachu sa vrátili ku Koštejovi.

            „Hlupáci!“ vykríkol Koštej. „Samozrejme že oni boli tým mostom a riekou! Chcete mi povedať, že ste na to vôbec nepomysleli? Okamžite choďte naspäť!“ a cválali za nimi ako blesk.

            Časom sa princ a princezná dostali o hodný kus ďalej.

            „Počujem kone,“ zvolala princezná.

            Princ zoskočil z koňa a priložil si ucho k zemi.

            „Áno,“ povedal, „a nie sú veľmi ďaleko.“

            V momente, princ, princezná a kôň zmizli, a namiesto nich sa tam objavil hustý les, ktorý križovalo mnoho cestičiek. Keď tam prišli vojaci, zase nevedeli, ktorou cestou majú ísť. Tak sa znova vrátili ku Koštejovi.

            „Koňa! Okamžite mi priveďte koňa!“ zvolal kráľ. „Ja sám pôjdem za nimi. Tentokrát mi neutečú.“ A odcválal na koni tak rýchlo, že až penil od zúrivosti.

            „Myslím, že nás niekto prenasleduje,“ povedala princezná.

            Princ zoskočil z koňa a priložil si ucho k zemi.

            „Áno, aj ja počujem dupot konských kopýt,“ povedal.

            „A tentokrát je to sám Koštej, ale jeho moc je len po prvý kostol. Ďalej už nemôže ísť. Daj mi tvoj zlatý kríž.“ Tak jej princ dal retiazku s krížom, ktorý mu dala pred odchodom jeho matka. Hneď nato princezná zmenila seba na kostol, princa na kňaza a koňa na zvonicu.

            Sotva tak urobila, prišiel k nim Koštej.

            „Zdravím ťa, dobrý kňaz. Nevidel si náhodou tadiaľto prechádzať dvoch cestovateľov na koni?“

            „Áno, princ aj s Koštejovou dcérou práve išli okolo. Vošli do kostola a povedali mi, aby som od nich pozdravoval Košteja, ak ho stretnem.“

            Vtedy Koštej už vedel, že bol beznádejne porazený. Tak sa vrátil domov do svojho podzemného kráľovstva.

            Princ a princezná sa potom už bezpečne dostali do kráľovstva princovho otca, kde žili celý život spoločne a mali sa vždy veľmi radi.

            [@ Poľské poviedky, Louis Leger, Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]