6*26*/228* Jednoduchý Matúš **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý bol taký bohatý, ako sa len dalo predstaviť. Ale žiadne šťastie nie je úplne dokonalé. Tento muž mal syna, ktorý bol taký prostáčik, že sotva vedel dať dohromady dva a dva. Nakoniec sa jeho otec rozhodol, že sa s ním nebude trápiť doma a že ho nechá učiť sa na vlastnej koži, ako to chodí vo svete. Dal mu mešec plný zlatých koruniek a poslal ho hľadať šťastie do cudzích krajov. Pritom stále myslel na príslovie: „Aj hlupákovi sa môže dariť vo svete!“

            Matúš, pretože tak sa volal mládenec, nasadol na koňa a vybral sa do Benátok. Dúfal, že nájde loď, ktorá ho vezme do Káhiry. Potom, ako prešiel nejakú vzdialenosť, uvidel jedného muža, ktorý stál vedľa topoľa. I prihovoril sa mu: „Akože sa voláš, priateľu? Odkiaľ pochádzaš? A čo vieš robiť?“

            Muž mu odpovedal: „Moje meno je Rýchly-ako-myšlienka. Pochádzam z mesta Rýchly Krok. A dokážem bežať ako blesk.“

            „To by som si veľmi rád pozrel,“ odpovedal mu Matúš.

            „Len počkaj minútku,“ povedal Rýchly-ako-myšlienka, „a ukážem ti, že hovorím pravdu.“

            Sotva vyslovil tieto slová, keď zbadali mladú srnku bežať cez pole, na ktorom stáli.

            Rýchly-ako-myšlienka ju nechal chvíľu bežať, aby jej dal náskok, a potom sa rozbehol za ňou. Bežal tak rýchlo, ale pritom tak zľahka, že keby bolo pole posypané múkou, by nezanechával žiadnu stopu. Niekoľkými bleskovými skokmi predbehol srnku. Týmto tak zapôsobil na Matúša, že ho hneď požiadal, aby išiel s ním. Pritom mu sľúbil, že ho za to štedro odmení.

            Rýchly-ako-myšlienka s návrhom súhlasil, a v ďalšej ceste pokračovali spoločne. Sotva prešli míľu, keď stretli nejakého mladého muža. Matúš zastavil a spýtal sa ho: „Akože sa voláš, priateľ môj? Odkiaľ pochádzaš? A čo vieš robiť?“

             Mládenec mu okamžite odpovedal: „Volám sa Zajačie-ucho. Pochádzam zo Zvedavého Údolia. A keď si k zemi priložím ucho, počujem všetko vo svete, zápletky a intrigy na kráľovskom dvore i v obyčajných chatkách, a aj všetky plány myší a ľudí.“

            „To je presne to, čo potrebujem,“ odpovedal Matúš. „Len mi povedz, čo sa práve odohráva v mojom vlastnom domove.“

            Mládenec si priložil svoje ucho k zemi a okamžite mu oznámil: „Starý muž vraví svojej manželke: „Nech sú Nebesá pochválené, že sme sa zbavili toho pochabého Matúša. Možnože sa vo svete naučí používať svoj zdravý rozum a keď sa vráti, už nebude taký pochabý, ako keď sme ho poslali do sveta.“

            „Dobre, stačí, stačí,“ zvolal Matúš. „Hovoríš pravdu. Verím ti. Poď s nami. Spoločne zarobíme veľmi veľké bohatstvo.“

            Mladý muž súhlasil. Prešli spolu asi desať míľ, keď stretli tretieho muža. Matúš sa mu prihovoril: „Akože sa voláš, statočný človek? Kde si sa narodil? A čo vieš urobiť?“

            Muž odpovedal: „Volám sa Zásah-na-mušku. Pochádzam z mesta Perfektná Strela. A so svojím lukom dokážem vystreliť šíp tak presne, že odstrelím aj hrášok na kameni.“

            „To by som si rád pozrel, ak nemáš námietky,“ povedal Matúš.

            Muž položil hrášok na kameň. Odišiel ďalej nejakú vzdialenosť. Vytiahol svoj luk a s najväčšou ľahkosťou vystrelil svoj šíp doprostred hrášku.

            Keď Matúš zistil, že hovorí pravdu, okamžite ho požiadal, aby išiel s nimi.

            Potom cestovali spoločne niekoľko dní. Na svojej ceste zrazu stretli množstvo ľudí, ktorí kopali jarok v tom najhorúcejšom slnku.

            Matúšovi ich bolo ľúto a povedal im: „Moji drahí priatelia, ako dokážete vydržať tak ťažko pracovať v takejto horúčave? Veď by som i vajíčko za minútu uvaril na tomto slnku.“

            Ale jeden z robotníkov mu odpovedal: „Sme svieži ako sedmokrásky, lebo máme medzi sebou muža, ktorý fúka na naše chrbty ako západný vietor.“

            „Môžem ho vidieť?“ spýtal sa Matúš.

            Tak zavolal pred neho toho mládenca. Matúš sa ho spýtal: „Ktože si? Odkiaľ pochádzaš? A čo vieš robiť?“

            „Volám sa Nápor-vetra. Pochádzam z Veterného Mesta. A svojimi ústami viem vytvoriť akýkoľvek vietor, čo sa ti len zapáči. Behom sekundy viem spôsobiť západný vietor. Ale ak chceš severný vietor, môžem odfúknuť tieto domy rovno spred tvojich očí.“

            „Raz vidieť je lepšie, ako sto razy počuť,“ odpovedal obozretne Matúš.

            Nápor-vetra ho okamžite začal presvedčovať o pravdivosti svojho tvrdenia. Najprv fúkal slabo ako jemný večerný vánok. Potom strhol takú silnú búrku, že povytrhával celý rad dubov.

            Keď to Matúš uvidel, veľmi ho to potešilo. Hneď prosil Nápor-vetra, aby sa k nim pridal. Ako išli spolu ďalej, stretli ďalšieho muža. Matúš sa ho spýtal ako zvyčajne: „Ako sa voláš? Odkiaľ pochádzaš? A čo vieš urobiť?“

            „Volám sa Silný-chrbát. Pochádzam z Mesta Silákov. A mám takú veľkú silu, že na svojom chrbte dokážem odniesť celú horu. A pritom sa mi zdá byť ľahká ako pierko.“

            „Ak je to tak,“ povedal Matúš, „potom si veľmi šikovný chlapík. Ale aj tak by som chcel nejaký dôkaz o tom, že hovoríš pravdu.“

            Vtedy Silný-chrbát naložil na seba obrovské kamenné balvany a veľké množstvo stromov, ktoré by neunieslo ani sto vozov.

            Keď to Matúš videl, presvedčil ho, aby sa pridal k jeho skupinke. A všetci cestovali spoločne, až pokým neprišli do krajiny, ktorá sa volala Kvetnaté údolie. Tu vládol kráľ, ktorého jediná dcéra vedela bežať tak rýchlo ako vietor, a pritom tak ľahko, že dokázala bežať po ovsenom poli bez toho, aby skrivila čo i len jedno steblo. Kráľ urobil vyhlásenie, že ktokoľvek porazí princeznú v pretekoch, že ju dostane za manželku, ale ak prehrá, že príde o hlavu.

            Hneď ako Matúš počul o kráľovskom vyhlásení, ponáhľal sa ku kráľovi a vyzval princeznú na preteky. Ale ráno, keď sa mala konať súťaž, poslal správu ku kráľovi, že sa necíti dobre, a keďže on sám nemôže bežať, že zoženie niekoho, kto bude bežať namiesto neho.

            „Pre mňa je to to isté,“ povedala princezná Trstinka. „Nech príde ktokoľvek. Som pripravená nad ním zvíťaziť.“

            O tom čase, ktorý bol určený na preteky, sa na okolí zhromaždil veľký dav ľudí, ktorí si chceli pozrieť súťaž. Na štartovacej čiare bol Rýchly-ako-myšlienka a princezná Trstinka, ktorá mala na sebe krátku sukňu a veľmi ľahkú obuv.

            Zaznela strieborná trúbka. Obaja bežci odštartovali. Bežali tak rýchlo ako chrt za zajacom. Ale Rýchly-ako-myšlienka si obhájil svoje meno a princeznú predbehol. Keď dosiahol cieľ, všetci ľudia tlieskali svojimi rukami a kričali: „Nech dlho žije cudzinec!“

            Princezná Trstinka bola zo svojej porážky veľmi nešťastná. Ale keďže beh sa mal ešte raz opakovať, rozhodla sa, že sa už nedá poraziť. Preto, keď prišla domov, poslala Rýchlemu-ako-myšlienka prsteň s čarovným kamienkom, ktorý bránil osobe, ktorá ho nosila nielen v behu, ale i v kráčaní, a prosila ho, aby ho kvôli nej nosil na prste.

            Nasledujúci deň, zavčasu ráno, sa znova veľký dav ľudí zhromaždil okolo bežeckej trati. Trstinka a Rýchly-ako-myšlienka začali druhé preteky. Princezná bežala tak rýchlo ako nikdy predtým. Ale Rýchly-ako-myšlienka tam len stál ako veľmi naložený osol. Nedokázal spraviť ani jeden krok.

            Vtedy Zásah-na-mušku, ktorý sa dozvedel od Zajačieho-ucha o princezninom podvode, keď uvidel, že jeho priateľ je v nebezpečenstve, uchopil luk a šípom odstrelil čarovný kamienok z prsteňa, ktorý mal na prste Rýchly-ako-myšlienka. V momente sa mládencovi uvoľnili nohy a na päť dlhých skokov znova predbehol princeznú Trstinku a vyhral preteky.

            Kráľovi sa veľmi nepáčilo dať svoju dcéru za manželku Matúšovi a uznať ho za svojho zaťa. Tak zhromaždil múdrych mužov svojho kráľovského dvora a spýtal sa ich, že čo má urobiť, aby nemusel vydať svoju dcéru za Matúša. Kráľovská rada ihneď rozhodla, že princezná Trstinka je až príliš dobré sústo pre ústa takého cestujúceho drotára. Tak poradili kráľovi, aby Matúšovi ponúkol namiesto nej zlato, čo bezpochybne taký žobrák uprednostní pred manželkami celého sveta.

            Kráľa tento návrh veľmi potešil. Zavolal si Matúša pred seba a spýtal sa ho, že koľko zlata by chcel namiesto sľúbenej princeznej.

            Matúš sa poradil so svojimi priateľmi a potom odpovedal: „Požadujem toľko zlata a drahokamov, koľko dokážu uniesť moji spoločníci.“

            Kráľ si pomyslel, že sa ho celkom ľahko zbavil. Na jeho príkaz priniesli truhlice plné zlata, vrecia so striebrom a debny s drahokamami. Ale čím viacej bohatstva naložili na Silný-chrbát, tým rovnejšie stál.

            Naložili mu všetko bohatstvo z kráľovskej pokladnice. Kráľ musel ešte poslať svojich dvoranov, aby doniesli všetko zlato a striebro od jeho poddaných. Ale Silný-chrbát si stále pýtal viac.

            Keď kráľovskí radcovia uvideli neočakávaný výsledok svojej rady, povedali, že to by bolo veľmi pochabé, aby nechali týchto potulných zlodejov odniesť so sebou toľko bohatstva z krajiny. Preto naliehali na kráľa, aby za nimi poslal celý oddiel vojakov a získal späť všetko to bohatstvo, ktoré odnášali.

            Tak kráľ poslal oddiel ozbrojených pešiakov a jazdcov, aby priniesli späť všetok poklad, ktorý odnášal Silný-chrbát.

            Ale Zajačie-ucho, ktorý si vypočul, čo radcovia poradili kráľovi, to povedal svojim spoločníkom. Onedlho uvideli za sebou oblak prachu blížiaceho sa kráľovského vojska.

            Hneď vedeli, že sú v nebezpečenstve. No muž, ktorý sa volal Nápor-vetra, urobil taký silný vietor, že všetkých vojakov to odfúklo vysoko do vzduchu a popadali dole celí dolámaní. Takže sa museli vzdať svojho prenasledovania. A Matúš a jeho spoločníci pokračovali ďalej bez prekážok a ďalšieho zdržania.

            Hneď ako prišli domov k Matúšovi, ten si rozdelil so svojimi spoločníkmi celú svoju korisť, čomu sa všetci potešili. On sám potom zostal so svojím otcom, ktorý musel priznať, že jeho syn napokon nie ja až taký veľký pochábeľ, ako si o ňom myslel.

            [@ Talianske poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]