6*27*/229* Pouliční muzikanti **(1,1k)

Jeden muž raz vlastnil osla, ktorý mu mnoho rokov verne slúžil. Ale napokon úbohé zviera zostarlo a zoslablo. Každodenná práca bola preň stále väčším a väčším bremenom. Keďže už nebol z neho žiaden úžitok, jeho pán sa rozhodol, že ho zastrelí. No keď sa osol dozvedel, aký osud ho čaká, rozhodol sa, že nechce zomrieť, a preto chcel utiecť do najbližšieho mesta, aby sa tam stal pouličným muzikantom.

            Ako klusal preč, vedľa cesty stretol ležať chrta, ktorý od vyčerpania ledva lapal po dychu. „Nuž, bratku,“ povedal osol, „čože sa ti stalo? Vyzeráš byť dosť unavený.“

            „To aj som,“ odpovedal pes. „Pretože starnem a každým dňom som slabší, už nie som vhodný chodiť na poľovačky. Môj pán sa ma snažil otráviť. Keďže však život je taký sladký, utiekol som od neho. Ale vôbec nemám žiadnu predstavu o tom, ako si zarobím na živobytie.“

            „Nuž,“ povedal osol. „Ja som na ceste do najbližšieho veľkého mesta, kde sa chcem stať pouličným muzikantom. Prečo by si sa tiež nemohol stať muzikantom a ísť spolu so mnou? Ja budem hrať na flautu a ty môžeš bubnovať na hrniec.“

            Chrta táto myšlienka celkom potešila. Tak ďalej išli spoločne. Keď prešli krátku vzdialenosť, stretli mačku smutnú ako tri daždivé, zamračené dni. „Ahoj, priateľka mačka! Čo sa ti takého stalo, že si úplne bez nálady?“ opýtal sa jej osol.

            „Je úplne nemožné, aby som bola šťastná, keď musím žialiť nad svojím osudom,“ odpovedala mačka. Vekom som už stratila väčšinu zubov. Preto uprednostňujem radšej vysedávať pri peci, ako chytať myši. A tak ma moja stará pani chcela utopiť. Vôbec si ešte neželám zomrieť, tak som od nej utiekla. Ale neviem si poradiť, čo mám teraz robiť a kam mám ísť. Dobrá rada je vždy vzácna.“

            „Poď s nami do najbližšieho veľkého mesta,“ povedal osol, „a vyskúšaj svoje šťastie ako muzikantka. Poznám tvoje sladké mňaukanie počas dlhých nocí. Tak určite by si mohla mať úspech.“

            Mačku návrh osla veľmi potešil. A tak išli ďalej spoločne. Za krátky čas prechádzali okolo dvora pri hostinci, kde kohút z celej svojej sily hlasno kikiríkal. „Čo na svete sa ti stalo?“ spýtal sa ho osol. „Hluk, ktorý robíš, je taký silný, že mi skoro až bubienky v ušiach praskajú.“

„Ja len predpovedám dobré počasie,“ povedal kohút. „A pretože je zajtra sviatok a do hostinca príde veľa ľudí, gazdiná vydala rozkazy, aby mi zajtra vykrútili krk, aby mohli zo mňa spraviť polievku.“

            „Vieš čo, ty červená čiapka,“ povedal osol, „lepšie urobíš, ak pôjdeš s nami do najbližšieho mesta. Máš veľmi dobrý hlas. Mohol by si sa pridať k našej hudobnej skupine, ktorú zakladáme.“

            Ale najbližšie mesto bolo veľmi ďaleko. Pokým sa tam dostali im trvalo dlhšie než jeden deň. Večer prišli do lesa. Rozhodli sa, že ďalej už nepôjdu a že noc strávia tam. Osol a chrt si ľahli pod veľký strom. Mačka a kohút vyšli hore na konáre. Kohút vyletel až na najvyššiu vetvu, kde si myslel, že bude mimo nebezpečenstva. Predtým, ako išiel spať, popozeral na všetky štyri strany. V diaľke zrazu uvidel slabo sa trblietať svetlo. Zavolal na svojich spoločníkov a povedal im, že nie veľmi ďaleko od nich je určite dom, lebo vidí žiariť nejaké svetlo.

            Keď to počuli, osol okamžite povedal: „Musíme vstať a ísť k tomu domu, lebo tento strom je len veľmi slabý prístrešok.“ A chrt dodal: „Áno, aj mne by bolo lepšie, keby som si dal niekoľko kostí alebo kúsok mäsa.“

            Tak sa vybrali k miestu, kde tak slabo svietilo svetlo. Čím boli bližšie, svetlo bolo stále väčšie. Až nakoniec prišli k veľmi dobre osvetlenému domu. Osol, keďže bol z celej skupinky najväčší, išiel k oknu a pozrel sa dnu.

            „Nuž, sivá hlava, čo vidíš?“ spýtal sa kohút.

            „Vidím veľmi bohato prestretý stôl,“ odpovedal osol, „s tým najchutnejším jedlom. Okolo stola sedí niekoľko zlodejov a pochutnávajú si na ňom.“

            „Želám si, aby sme robili presne to isté,“ povedal kohút.

            „Ja tiež,“ odpovedal osol. „Nevymyslíme nejaký plán, ako vyhnať zlodejov a ako by sme sa zmocnili celého domu?“

            Tak sa spoločne radili o tom, čo urobia. Nakoniec sa dohodli, že osol sa postaví svojimi prednými nohami na parapetnú dosku okna, chrt sa postaví na jeho chrbát, mačka psovi na plecia, a kohút mačke na hlavu. Keď sa takto zoskupili, na dohodnutý signál každé zo zvierat začalo so svojou vlastnou hudbou. Osol híkal, pes štekal, mačka mňaukala, a kohút kikiríkal. Potom rozbili okno na tisícky úlomkov a všetky skočili dovnútra miestnosti.

            Hrôzostrašný hluk zlodejov tak vyľakal, že si mysleli, že naisto nejakí zlí duchovia vošli do domu. Tak všetko nechali tak a čo najrýchlejšie sa ponáhľali do lesa. Od strachu sa im až chlpy na tele ježili. Naši štyria spoločníci sa veľmi potešili zo svojho úspechu. Sadli si za stôl a začali jesť a piť všetko jedlo a víno, ktoré tam zlodeji nechali.

            Keď dojedli svoje jedlo, zhasli svetlá. Každé zo zvierat si vybralo pre seba vhodné miesto na spanie. Osol si ľahol na dvor vedľa domu, pes za dvere, mačka pri pec, a kohút vyletel na hornú poličku. A keďže boli po dlhom dni všetky unavené, čoskoro zaspali.

            Krátko po polnoci, keď zlodeji nevideli v dome svietiť žiadne svetlo a všetko sa zdalo byť pokojné, kapitán bandy povedal: „Boli sme pochábli, že sme sa nechali tak ľahko zastrašiť,“ a otočil sa k jednému zo svojich mužov a povedal mu, aby sa išiel pozrieť dnu a zistil, či je to už bezpečné.

            Ako muž vošiel dnu, našiel všetko potme a potichu. Išiel do kuchyne a chcel zapáliť svetlo. Tak zobral zápalky. No mačkine lesklé oči si pomýlil za dva žiariace uhlíky a chcel nimi zapáliť zápalku. Ale mačka to nebrala ako žart. Vyskočila mu na tvár a začala naňho pľuvať a škriabať ho tým najzúrivejším spôsobom. Muž sa na smrť vyľakal a pokúsil sa utiecť zadnými dverami. Ale sa potkol o psa, ktorý ho hneď uhryzol do nohy. Kričiac od bolesti, vybehol na dvor, kde mu osol zadnými nohami uštedril riadny kopanec, ako prechádzal vedľa neho. Medzitým sa zo svojho spánku zobudil kohút a od radosti hlasno zakikiríkal: „Kikirikikí!“

            Zlodej rýchlo pribehol ku svojmu kapitánovi a povedal: „Pane, v dome je strašná bosorka, ktorá na mňa napľula a svojimi dlhými nechtami ma poškriabala na tvári. Pred dverami stojí muž s dlhým nožom, ktorý ma vážne porezal na nohe. Na dvore leží nejaké veľké monštrum, ktoré ma napadlo palicami. A to nie je všetko. Na streche sedel nejaký sudca, ktorý zakričal: „Priveďte mi sem toho darebáka!“ Tak som bežal preč ako o život.“

            Potom sa zlodeji už viacej neodvážili vstúpiť do domu a navždy ho opustili. A naši štyria muzikanti boli takí potešení so svojím novým ubytovaním, že sa rozhodli, že tam zostanú už navždy. A čo ja viem, možnože tam bývajú i dodnes.

            [@ Nemecké poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]