6*28*/230* Bratia dvojičky **(2,2k)

Kedysi dávno žil rybár, ktorý mal veľa peňazí, ale žiadne deti. Jedného dňa, nejaká stará žena prišla za jeho manželkou a povedala jej: „Načo ti je všetko tvoje bohatstvo, keď nemáš žiadne deti?“

            „To je Božia vôľa,“ odpovedala rybárova manželka.

            „Nie, dieťa moje, to nie je Božia vôľa, ale chyba tvojho manžela. Pretože keby bol chytil zlatú rybku, určite by si mala deti. Dnes večer, keď príde domov, povedz mu, že musí ísť naspäť a chytiť malú zlatú rybku. Potom ju musí rozrezať na šesť kúskov. Jeden z nich musíš zjesť ty, druhý tvoj manžel, a čoskoro budete mať dve deti. Tretí kus musíš dať svojej sučke, a ona bude mať dve šteňatá. Štvrtý kus daj svojej kobyle, a ona bude mať dve žriebätá. Piaty kúsok zahrab napravo od vchodových dverí a šiesty naľavo, a na ich miestach vyrastú dva cyprusové stromy.“

            Keď sa rybár vrátil večer domov, jeho manželka mu povedala, čo jej poradila stará žena. Rybár sľúbil, že prinesie malú zlatú rybku. Nasledujúce ráno išiel zavčasu k jazeru a podarilo sa mu chytiť malú zlatú rybku. Potom urobili tak, ako prikázala stará žena. A po istom čase sa rybárovej manželke narodili dvaja synovia, dvojičky. Tak veľmi sa na seba podobali, že nikto ich nevedel medzi sebou rozlíšiť. Sučke sa narodili dve šteňatá a boli tiež úplne rovnaké. Kobyla mala dve žriebätá. A na každej strane vchodových dverí vyrástli úplne rovnaké cyprusové stromy.

            Keď chlapci vyrástli, neboli spokojní s tým, že zostanú doma Hoci mali dostatok bohatstva. Veľmi si želali, že pôjdu do sveta a nejako sa preslávia. Keďže boli jediné deti, ktoré mal rybár so svojou manželkou, ich otec ich nechcel pustiť do sveta naraz. Preto povedal: „Najprv pôjde cestovať jeden z vás, a keď sa vráti naspäť, do sveta pôjde druhý.“

            Tak jeden z nich si vzal svojho koňa a svojho psa, a povedal svojmu bratovi: „Pokiaľ budú cyprusové stromy zelené, to je znamenie, že mi je dobre a že som stále nažive. Ale ak jeden z nich začne zoschýnať, ponáhľaj sa a príď mi na pomoc.“ Potom sa vybral do sveta.

            Jedného dňa sa zastavil v dome jednej starej ženy. Ako sedel večer pred dverami domu, zbadal neďaleko od neho na kopci stáť zámok. Tak sa spýtal starej ženy, že komu patrí. Ona mu odpovedala: „Môj synu, to je zámok Najkrajšej v krajine!“

            „Tak jej pôjdem dvoriť ako pytač.“

            „Syn môj, to sa pokúsilo už veľa mladých mužov, ale vo svojom pokuse prišli o život. Pretože ona im dala odťať hlavy a nastokla ich na koly, ktoré tam sú.“

            „Zajtra jej pôjdem dvoriť. Buď získam jej srdce, alebo nech to isté urobí aj so mnou.“

            Potom si zobral svoju citaru a hral na nej tak krásne, že nikto v celej krajine tak ešte nikoho hrať nepočul. Dokonca samotná princezná prišla k oknu a počúvala.

            Nasledujúce ráno, Najkrajšia v krajine poslala po starú ženu a spýtala sa jej: „Kto to býva u teba a tak pekne hrá na citaru?“

            „To je jeden cudzinec, princezná, ktorý prišiel včera večer,“ odpovedala stará žena.

            Ako to princezná počula, rozkázala, aby ho k nej priviedli.

            Keď sa objavil pred princeznou, tá sa ho opýtala na jeho domov, jeho rodinu a na mnoho ďalších vecí. Priznala sa mu, že z jeho hrania na citare mala veľké potešenie a že by si ho rada zobrala za manžela. Cudzinec jej odpovedal, že s tým úmyslom aj prišiel.

            Potom mu princezná povedala: „Teraz musíš ísť za mojím otcom a povedať mu, že ma chceš za manželku. On ti dá tri úlohy. Potom príď ku mne a povedz mi ich.“

            Cudzinec potom išiel rovno ku kráľovi a povedal mu, že si želá zosobášiť sa s jeho dcérou.

            Kráľ odpovedal: „Veľmi ma tým potešíš. Ale musíš najskôr urobiť to, o čo ťa požiadam., inak prídeš o hlavu. Počúvaj, vonku na zemi leží hrubé poleno, ktoré meria viac než dve siahy (3,6m). Ak ho dokážeš rozťať jedným úderom svojho meča, dám ti svoju dcéru za manželku. Ak v tom zlyháš, bude ťa to stáť svoju hlavu.“

            Potom sa cudzinec vrátil do domu starej ženy. Bol veľmi znepokojený. Pretože veril, že na druhý deň ho kráľ pripraví o hlavu. Takú mal ustarostenú hlavu myšlienkami na to veľké poleno, ktoré mal rozpoliť, že dokonca i na citare zabudol hrať.

            Večer prišla princezná k oknu a chcela si vypočuť jeho hru na citare, ale všade bolo ticho. Tak naňho zavolala: „Prečo si dnes taký ustarostený a nehráš na svojej citare?“

            Tak jej povedal o svojich starostiach.

            Ona sa len zasmiala a zavolala naňho: „Týmto sa trápiš? Rýchlo prines svoju citaru a zahraj mi niečo na moje pobavenie. A zajtra skoro ráno príď za mnou.“

            Vtedy cudzinec vzal svoju citaru a celý večer hral na pobavenie princeznej.

            Nasledujúce ráno, princezná vzala vzala vlas zo svojej hlavy a dala mu ho, hovoriac: „Vezmi si tento vlas a omotaj ho okolo svojho meča. Potom budeš vedieť rozseknúť to veľké poleno na dvoje.“

            Urobil, ako mu princezná kázala. Prišiel k obrovskému polenu a jediným úderom ho rozsekol na dvoje.

            Ale kráľ povedal: „Predtým, ako si budeš môcť vziať moju dcéru za manželku, musíš urobiť ďalšiu úlohu.“

            „Hovor, vznešený kráľ!“ povedal cudzinec.

            „Počúvaj teda,“ odpovedal kráľ. „Musíš nasadnúť na koňa a v plnom cvale odcválať na ňom tri míle. Pritom musíš držať v ruke plnú čašu vody. Keď ti z nej nekvapne na zem ani kvapka, dám ti svoju dcéru za manželku. No ak sa ti to nepodarí, prídeš o svoj život.“

            Cudzinec sa vrátil do domu starej ženy. Znova mal plnú hlavu starostí, že úplne zabudol hrať na citaru.

            Večer prišla princezná k oknu a chcela počúvať krásnu hudbu, ale zase bolo všade ticho. Tak zavolala naňho: „Čo sa ti teraz stalo, že nehráš na svoju citaru?“

            Vtedy jej povedal všetko, čo mu kráľ rozkázal urobiť. Princezná mu nato povedala: „Nenechaj sa tým znepokojovať, len hraj, a zajtra ráno príď za mnou.“

            Nasledujúce ráno prišiel za princeznou, ktorá mu dala svoj prsteň, vraviac: „Hoď tento prsteň do vody v čaši a ona hneď zamrzne. Takže nevyleješ ani kvapku.“

            Cudzinec urobil, ako mu princezná prikázala, a všetku vodu v čaši priniesol naspäť.

            Potom mu kráľ povedal: „Teraz ti dám tretiu úlohu, a táto bude posledná. Mám vojaka, ktorý bude zajtra s tebou bojovať. Ak nad ním zvíťazíš, môžeš sa zosobášiť s mojou dcérou.“

            Cudzinec sa vrátil do domu starej ženy plný radosti. V ten večer bol taký veselý, že princezná naňho zavolala: „Dnes večer sa zdáš byť veľmi veselý. Čo ti môj otec povedal, že si taký šťastný?“

            On jej odpovedal: „Tvoj otec mi povedal, že zajtra musím bojovať s jeho vojakom. Je to len ďalší muž ako ja. Dúfam, že ho porazím a zápas vyhrám.“

            Ale princezná mu odpovedala: „To je zo všetkého to najťažšie. Ja samotná som ten vojak. Pretože vypijem nápoj, čo ma zmení na silného vojaka s neprekonateľnou silou. Zajtra choď na trhovisko a kúp dvanásť byvolích koží. Pokry nimi celého svojho koňa. A túto šatku si obviaž okolo seba. Zajtra keď ma pustia s tebou bojovať, mi ju ukáž, aby som sa držala vzadu a nezabila ťa. Keď budeš so mnou bojovať, snaž sa zasiahnuť môjho koňa medzi oči. Pretože ak ho zabiješ, potom nado mnou zvíťazíš.“

            Nasledujúce ráno išiel na trhovisko a kúpil dvanásť byvolích koží, ktorými pokryl svojho koňa. Potom začal bojovať s kráľovým silným vojakom. Po dlhom boji, keď už bolo jedenásť koží na jeho koni roztrhaných, cudzinec bodol vojakovho koňa medzi oči, ktorý bol na mieste mŕtvy. Vojak bol teda porazený.

            Vtedy mu kráľ povedal: „Pretože si úspešne splnil všetky tri úlohy, beriem ťa za svojho zaťa.“

            Ale cudzinec odpovedal: „Predtým musím ešte niečo urobiť. Za štrnásť dní sa vrátim a potom si princeznú vezmem domov.“

            Vysadol na koňa a odišiel do druhej krajiny. Keď prišiel do veľkého mesta, pred domom nejakej starej ženy zostúpil z koňa. Keď sa navečeral, prosil ju, aby mu dala na pitie za pohár vody. Ale ona mu odpovedala: „Môj synu, ja nemám žiadnu vodu. Jeden obor nám obsadil náš prameň. A dovolí nám načerpať si vodu len raz do roka, keď mu prinesieme jednu devu. On ju zje a my si môžeme nabrať vodu. Práve tento rok vyšiel žreb na kráľovu dcéru Zajtra ju k nemu zavedú.“

            Tak nasledujúci deň, princeznú zaviedli ku prameňu. Spútali ju tam zlatou reťazou. Potom všetci ľudia odtiaľ odišli a nechali ju tam samotnú.

            Keď už boli preč, cudzinec prišiel k deve a spýtal sa jej, že čo ju trápi a prečo tak hlasno narieka. Odpovedala mu, že to preto, lebo k nej za chvíľu príde obor a zje ju. Cudzinec jej sľúbil, že ak si ho zoberie za manžela, že ju vyslobodí. Princezná s tým radostne súhlasila.

            Keď sa tam objavil obor, cudzinec naňho poslal svojho psa. Ten na obra vyskočil, zahryzol sa mu do krku a hrýzol ho, až pokým naposledy nevydýchol. Princezná bola slobodná.

            Keď sa to kráľ dozvedel, radostne s manželstvom súhlasil. Konala sa veľká radostná svadobná hostina. Ženích si spokojne býval v paláci stojeden týždňov. Potom sa začal nudiť. Tak sa rozhodol, že pôjde na poľovačku. Kráľ mu v tom chcel zabrániť, ale nepodarilo sa mu to. Potom prosil svojho zaťa, aby si zobral so sebou veľký sprievod. Ale aj tomuto sa mladý muž vyhol. Vzal so sebou len svojho koňa a svojho psa.

            Na koni cválal veľmi dlhý čas, keď v diaľke uvidel malú chatrč. Pricválal rovno k nej, aby sa napil vody. Našiel tam starú ženu, ktorú požiadal o trochu vody. Ona mu odpovedala, že najskôr jej musí dovoliť dotknúť sa svojou paličkou jeho psa, aby ju nepohrýzol, keď pôjde po vodu. Poľovník s tým súhlasil. No hneď ako sa dotkla psa svojou paličkou, ten sa zmenil na kameň. Potom sa ňou dotkla poľovníka a jeho koňa, ktorí sa tiež premenili na kamene. Len čo sa tak stalo, jeden cyprusový strom pred domom jeho otca začal zoschýnať. Keď si to všimol druhý brat, okamžite sa vydal hľadať svoje dvojča. Najprv prišiel do mesta, kde jeho brat skántril obra. Osud ho dokonca zaviedol k tej istej starej žene, u ktorej spal jeho brat. Keď ho uvidela, pomýlila si ho s jeho bratom dvojčaťom a povedala mu: „Nevysvetľuj si to zle, môj synu, že som ti neprišla zaželať veľa šťastia k tvojmu sobášu s princeznou.“

            Cudzinec si všimol jej chybu, ale len povedal: „To je v poriadku, stará žena,“ a bez ďalších rečí cválal až do kráľovského paláca, kde ho kráľ a princezná považovali za jeho brata dvojča, a zvolali: „Prečo si sa tak dlho zdržal? Už sme si mysleli, že sa ti stalo niečo zlého.“

            Keď nadišla noc ľahol si do postele spolu s princeznou, ktorá si stále myslela, že je jej manžel. Ale on doprostred postele medzi nich položil meč. Zavčasu ráno vstal a išiel poľovať. Osud ho zaviedol tou istou cestou k tej istej chatrči ako jeho brata. Už z diaľky ho videl, ale premeneného na kameň. Vošiel do chatrče a rozkázal starej žene, aby odkliala jeho brata. Ale ona odpovedala: „Najprv mi dovoľ, aby som sa dotkla svojou paličkou tvojho psa, a potom oslobodím tvojho brata.“

            Mládenec hneď rozkázal svojmu psovi, aby na ňu zaútočil a začal ju hrýzť až po kolená. Stará žena začala od bolesti kričať: „Povedz svojmu psovi nech ma pustí a vyslobodím tvojho brata.“

            Ale on len odpovedal: „Povedz mi čarovné slová, ktorými odčarujem svojho brata.“ Ale keďže nechcela, rozkázal svojmu psovi, aby ju hrýzol až po boky.“

            Vtedy stará žena zakričala: „Mám dve paličky. S tou zelenou premieňam na kameň a s tou červenou privádzam zase späť k životu.“

            Tak poľovník zobral červenú paličku a odčaroval svojho brata, takisto i jeho koňa a psa. Potom rozkázal svojmu psovi, aby zlú starú ženu celú zjedol.

            Kým sa bratia vracali naspäť na kráľovský zámok, jeden z nich povedal tomu druhému o cyprusovom strome, ktorý zrazu začal vyschýnať, a ako sa okamžite vybral hľadať svojho brata dvojča. Ako potom prišiel na zámok jeho tesťa a považovali ho za manžela princeznej. Ale druhý brat sa pritom tak rozzúril, keď to počul, že ho napadol mečom a jeho brat zomrel. Potom ďalej pokračoval sám až do kráľovského zámku svojho tesťa.

            Keď prišla noc a bol v posteli, princezná sa ho opýtala: „Prečo si sa so mnou minulú noc vôbec nerozprával a doprostred postele si položil svoj meč?“

            Vtedy on zakričal: „To som nebol ja, ale môj brat, a ja som ho skántril, lebo som si myslel, že sa k tebe správal ako ku svojej manželke.“ A veľmi sa pritom rozplakal.

            „A vieš kde je to miesto, kde si nechal ležať jeho telo?“ spýtala sa princezná.

            „Viem presne, kde to je.“

            „Tak zajtra tam pôjdeme,“ povedala princezná.

            Nasledujúce ráno sa tam spoločne vybrali. Keď našli to miesto, kde ležalo jeho telo, princezná zobrala malú fľaštičku, ktorú si vzala so sebou, a zázračnou vodičkou, ktorá bola v nej, pokropila telo. Bratove dvojča zaraz ožilo.

            Keď sa postavil, jeho brat mu povedal: „Odpusť mi, drahý bratku, že som ťa v zaslepenom hneve skántril.“ Potom sa objali a išli spoločne za Najkrajšou v krajine, ktorú si nezosobášený brat zobral za manželku.

            Potom k sebe zavolali svojich rodičov, aby s nimi spoločne žili. Všetci potom bývali spolu vo veľkej radosti a šťastí.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]