6*29*/231* Princezná Kanetela **(2,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý vládol krajine nazývanej Krásna Voška. Bol veľmi bohatý a mocný. Mal všetko na svete, čo si len mohol želať, okrem dieťaťa. No napokon, ako bol ženatý mnoho rokov, keď už bol z neho celkom starý muž, jeho manželka Renzola mu dala krásnu dcéru, ktorú nazvali Kanetela.

            Vyrástla z nej veľmi krásna dievčina. Bola taká vysoká a rovná, ako mladá jedlička. Keď mala osemnásť rokov, jej otec si ju zavolal k sebe a povedal jej: „Dcéra moja, teraz už máš vek, aby si sa mohla zosobášiť a založiť si rodinu. Keďže ťa ľúbim viacej než hocičo na svete, želám si len tvoje šťastie. Preto som sa rozhodol, že výber tvojho manžela nechám výlučne na tebe. Vyber si manžela podľa svojho srdca. Som si istý, že s tvojím výberom budem spokojný.“ Kanetela poďakovala svojmu otcovi za jeho láskavosť a dôveru, ale povedala mu, že nemá ani najmenšie želanie sa zosobášiť a je rozhodnutá, že zostane slobodná.

            Kráľ, ktorý už starol a slabol, túžil vidieť na svojom tróne dediča ešte predtým, ako zomrie. Preto bol pri jej slovách veľmi nešťastný a úprimne ju prosil, aby ho nesklamala.

            Keď si princezná všimla, že si jej otec z celého srdca želá, aby sa vydala, povedala: „Nuž dobre, drahý otec, aby som ťa potešila, zosobášim sa. Pretože nechcem byť nevďačná za všetku tvoju lásku a dobrotu. Ale mi musíš nájsť manžela, ktorý je rúčejší, bystrejší a šarmantnejší než hocikto na svete.“

             Kráľa jej slová nesmierne potešili. Od skorého rána až do neskorého večera sedel pri okne a pozorne sledoval všetkých okoloidúcich. Dúfal, že medzi nimi nájde vhodného kandidáta na svojho zaťa.

            Jedného dňa, ako pozeral cez okno, uvidel cez ulicu prechádzať veľmi dobre vyzerajúceho muža. Zavolal na svoju dcéru a povedal jej: „Poď sem rýchlo, drahá Kanetela, a pozri sa na toho muža. Myslím, že by mohol byť pre teba vhodným manželom.“

            Tak mladého muža zavolali do paláca. Prestreli pred neho honosnú hostinu so všetkými lahôdkami, ktoré sa dajú predstaviť. Uprostred jedla mládencovi z úst vypadla mandľa. Avšak hneď ju zodvihol a ukryl pod obrus.

            Keď sa hostina skončila, cudzinec odišiel preč. Kráľ sa spýtal Kanetely: „Nuž, čo si myslíš o tom mládencovi?“

            „Myslím si, že je to nemotorný úbožiak,“ odpovedala Kanetela. „Nemám chuť sa sobášiť s niekým, komu v jeho veku vypadne z úst mandľa.“

            Keď si kráľ vypočul jej odpoveď, vrátil sa k oknu. Krátko nato prechádzal okolo veľmi rúči mladý muž. Kráľ ihneď zavolal svoju dcéru, aby sa prišla naňho pozrieť.

            „Zavolaj ho dnu,“ povedala Kanetela, „nech sa naňho bližšie pozrieme.“

            Pripravili ďalšiu bohatú hostinu. Keď sa cudzinec najedol a napil, koľko len vládal, odišiel. Kráľ sa spýtal Kanetely, či sa jej páčil.

            „Vôbec nie,“ odpovedala jeho dcéra. „Čo by som mohla robiť s mužom, ktorý je taký nemotorný, že si nevie sám obliecť na seba plášť a potrebuje k tomu aspoň dvoch sluhov?“

            „Ak je to všetko, čo máš proti nemu,“ povedal kráľ, „potom viem, ako sa veci majú. Si rozhodnutá, že nechceš mať vôbec žiadneho manžela. Ale niekoho si predsa len musíš vziať. Pretože nechcem, aby moje meno a rodokmeň vyhynuli.“

            „Nuž dobre, môj drahý otec,“ povedala Kanetela. „Tak ti musím povedať, aby si sa v tomto na mňa vôbec nespoliehal. Pretože sa nezosobášim s nikým iným, len s mužom, ktorý má zlatú hlavu a zlaté zuby.“

            Kráľ sa veľmi nahneval, keď zistil, aká je tvrdohlavá jeho dcéra. Ale s jej vrtochom jej aj teraz vyhovel ako vždy. Vydal vyhlásenie, že ak má nejaký muž zlatú hlavu a zlaté zuby, môže prísť požiadať princeznú o ruku a spolu s ňou dostane ako svadobný dar aj kráľovstvo Krásna Voška.

            Kráľ mal veľmi veľkého nepriateľa, ktorý sa volal Šoravante. Bol to mocný čarodejník. Hneď ako sa dopočul o tomto vyhlásení, zhromaždil všetkých svojich čarodejných duchov a rozkázal im, aby mu pozlátili hlavu a zuby. Duchovia mu najprv povedali, že to nie je v ich moci, a navrhli mu, aby si na čelo pripevnil dva zlaté rohy. Že to je ľahšie a pohodlnejšie by sa mu to nosilo. Ale Šoravante nepripustil žiaden kompromis. Trval na tom, aby mu spravili hlavu aj zuby z najrýdzejšieho zlata. Keď mu ju pripevnili na plecia, išiel sa prejsť pred palácom. Kráľ, ktorý ho zbadal, zavolal svoju dcéru a povedal jej: „Len sa pozri z okna a nájdeš tam presne takého muža, akého hľadáš.“

            Ako sa Šoravante ponáhľal okolo, kráľ naňho zakričal: „Priateľu, postoj chvíľu a neponáhľaj sa tak veľmi. Ak vojdeš ku mne do paláca, dostaneš moju dcéru za manželku. Dám ti k nej aj množstvo sluhov a koní, ak si budeš želať.“

            „Tisícnásobná vďaka,“ odpovedal Šoravante. „Veľmi ma poteší sobáš s princeznou, ale vôbec nie je nevyhnutné, aby mala so sebou sprievod. Len mi daj koňa a ja si ju ponesiem pred sebou na sedle, a priveziem ju do svojho kráľovstva. Tam mám množstvo dvoranov a sluhov, a dostatok všetkého, čo si tvoja dcéra zaželá.“

            Najprv sa kráľ nechcel rozlúčiť so svojou dcérou takýmto spôsobom. Ale Šoravante si presadil svoje a usadil princeznú pred seba na svojho koňa. A takto sa vybrali do jeho vlastnej krajiny.

            K večeru zosadli. Vošli do stajne. Kanetelu umiestnil do toho istého boxu v stajni ako koňa a povedal jej: „Teraz dobre počúvaj, čo ti poviem. Ja idem teraz domov. Cesta mi bude trvať sedem rokov. Musíš na mňa celý ten čas čakať v tejto stajni. Nesmieš sa odtiaľto ani pohnúť. Nech ťa neuvidí ani len živá duša. Ak neuposlúchneš moje príkazy, bude to pre teba ešte horšie.“

            Princezná mu pokorne odpovedala: „Pane, som tvoja slúžka. Urobím presne tak, ako mi povieš. Ale chcela by som vedieť, z čoho mám žiť celých tých sedem rokov, pokým sa vrátiš naspäť?“

            „Môžeš jesť to, čo ti kone nechajú,“ odpovedal jej Šoravante.

            Keď čarodejník odišiel, Kanetela sa cítila veľmi mizerne. Horko oplakávala deň, keď sa narodila. Celý čas plakala nad svojím krutým osudom, ktorý ju doviedol z paláca do stajne, z mäkkých vankúšov k posteli zo slamy, a z pochúťok u svojho otca k tomu, čo jej kone nechali.

            Niekoľko mesiacov viedla tento bezútešný život. Počas toho času nikdy nevidela nikoho, kto kŕmil a napájal kone. Všetko robili neviditeľné ruky.

            Jedného dňa, keď bola nešťastnejšia než zvyčajne, zbadala puklinu v stene, cez ktorú mohla uvidieť krásnu záhradu, v ktorej rástli všetky druhy ovocia a krásne kvety. Pohľad na také pochúťky a ich vôňa boli takým veľkým lákadlom pre nešťastnú Kanetelu, že si povedala: „Potichu vykĺznem von a odtrhnem si zopár pomarančov a trochu z hrozna. Je mi pritom úplne jedno, čo sa potom stane. Veď tu nie je nikto, kto by to bol povedal môjmu manželovi. A keby sa aj dopočul, že som ho neposlúchla, už nemôže môj život urobiť ešte mizernejším, ako je.“

            Tak vykĺzla von a osviežila svoje úbohé a hladné telo ovocím, ktoré natrhala v záhrade.

            Krátko nato sa jej manžel neočakávane vrátil a jeden z koní mu okamžite povedal, že keď bol preč, Kanetela odišla do záhrady a ukradla nejaké pomaranče a hrozno.

            Keď sa to Šoravante dozvedel, bol od zúrivosti celý bez seba. Zo svojho vrecka vytiahol obrovský nôž a vyhrážal sa ním svojej manželke, že ju za jej neposlušnosť zabije. Ale Kanetela sa hodila k jeho nohám a prosila ho, aby ušetril jej život, vraviac, že taký veľký hlad by aj vlka vyhnal z lesa. Napokon sa jej podarilo obmäkčiť srdce svojho manžela, ktorý jej povedal: „Tentokrát ti odpustím a ušetrím tvoj život. Ale ak ma ešte raz neposlúchneš a pri svojom návrate sa to dozviem, skoncujem s tebou. Tak sa maj na pozore. Teraz idem preč ešte raz a vrátim sa až o sedem rokov.“

            S týmito slovami odišiel. Kanetela vybuchla v nárek sĺz. Spínala svoje ruky a nariekala: „Prečo som sa narodila k takému tvrdému osudu? Ó, otče, aký len mizerný je môj život! Ale nemôžem zo svojho utrpenia obviňovať svojho otca. Dostala som, čo som chcela, muža so zlatou hlavou, a tým sa začalo všetko moje trápenie. Naozaj som potrestaná, že som nespravila tak, ako si želal môj otec!“

            Keď prešiel rok, sa náhodou stalo, že jedného dňa prechádzal okolo stajní, kde bola väznená Kanetela, kráľovský stolár. Spoznala ho a zavolala naňho, aby vošiel dnu. Najskôr princeznú vôbec nevedel spoznať a nevedel ani, ako je možné, že ho pozná po mene. Ale keď mu princezná povedala o svojej biede, ukryl ju do prázdneho suda, ktorý mal so sebou. A to čiastočne preto, že mu bolo ľúto nešťastnej dievčiny, ale i kvôli tomu, že chcel získať kráľovu priazeň. Sud uviazal na chrbát mula a takýmto spôsobom odviezol princeznú do jej vlastného domova. Do paláca prišli okolo štvrtej hodiny ráno. Stolár hlasno zaklopal na dvere. Sluhovia sa ponáhľali otvoriť. Keď pri bráne zbadali iba stolára, boli veľmi rozhorčený a poriadne mu vynadali, že prišiel v takú nočnú hodinu a všetkých ich zobudil.

            Keď kráľ počul ten hluk, poslal po stolára, lebo si myslel, že určite má na starosti nejakú dôležitú záležitosť, keď tak skoro ráno zobudil celý palác.

            Stolár si vypýtal povolenie, aby mohol zložiť náklad zo svojho mula. Vtedy zo suda vyliezla princezná Kanetela. Najskôr kráľ vôbec nechcel uveriť, že je to skutočne jeho dcéra. Pretože za tých niekoľko rokov sa tak strašne zmenila, že bola úplne vychudnutá a celá bledá, až bolo smutné sa na ňu pozerať. Avšak keď princezná ukázala svojmu otcovi materské znamienko, ktoré mala na pravom ramene, potom uveril, že je to naozaj jeho dávno stratená Kanetela. Tisíckrát ju vybozkával a okamžite dal pred ňu priniesť to najchutnejšie jedlo a nápoje.

            Potom, ako zasýtila svoj hlad, kráľ jej povedal: „Kto by bol povedal, dcéra moja, že ťa nájdem v takomto zúboženom stave. Ak sa smiem spýtať, ako sa ti to stalo?“

            Kanetela mu odpovedala: „Ten zlomyseľný muž so zlatou hlavou a zlatými zubami so mnou zaobchádzal horšie ako so psom. Odkedy som od teba odišla, veľakrát som túžila zomrieť. Ale nemôžem ti porozprávať všetko, ako som musela trpieť, lebo aj tak by si mi to nikdy neuveril. Stačí, že som zase s tebou. Už ťa nikdy viacej neopustím. Lepšie je byť slúžkou u teba ako hocikde inde kráľovnou.“

            Medzitým sa Šoravante vrátil do stajní. Jeden z koní mu povedal, že Kanetelu odniesol v sude jeden stolár.

            Keď to počul zlomyseľný čarodejník, veľmi sa rozzúril. Hneď sa ponáhľal do kráľovstva Krásna Voška. Išiel rovno za starou ženou, ktorá bývala presne oproti paláca, a povedal jej: „Ak mi dovolíš pozrieť sa na kráľovu dcéru, dám ti akúkoľvek odmenu, čo si len zažiadaš.“

            Žena si vypýtala sto zlatých dukátov. Šoravante jej ich bez šomrania napočítal rovno zo svojho mešca. Potom ho stará žena zaviedla na strechu svojho domu, odkiaľ mohol uvidieť Kanetelu, ako si v hornej izbe paláca rozčesáva svoje dlhé vlasy.

            Princezná sa náhodou pozrela cez okno von. Keď uvidela svojho manžela, ako na ňu uprene hľadí, dostala taký strach, že zbehla dolu schodmi ku kráľovi a povedala mu: „Môj lord a otec, ak ma okamžite nezamkneš do izby so siedmimi železnými dverami, som stratená.“

            „Ak je to všetko,“ povedal kráľ, „to sa zaraz stane.“ A vydal rozkazy, aby za ňou okamžite zatvorili dvere.

            Keď to Šoravante uvidel, otočil sa ku starej žene a povedal: „Dám ti čokoľvek, čo si len zažiadaš, ak pôjdeš do paláca, ukryješ sa pod princezninu posteľ a pod vankúš jej dáš tento kúsok papiera. Ako tak urobíš, povedz: „Nech všetci v paláci okrem princeznej tvrdo zaspia.“

            Stará žena požadovala ďalších sto zlatých dukátov, a išla splniť čarodejníkovo želanie. Hneď ako dala kúsok papiera pod vankúš Kanetely, všetci v paláci tvrdo zaspali a iba princezná zostala hore.

            Potom sa Šoravante ponáhľal ku siedmim železným dverám a jedny po druhých ich pootváral. Keď Kanetela uvidela svojho manžela, od hrôzy začala kričať, ale nikto jej neprišiel na pomoc, lebo všetci v paláci ležali, akoby boli mŕtvi. Čarodejník ju uchopil z postele, na ktorej ležala, a chystal sa ju odniesť so sebou preč. Lenže v tom momente, kúsok papiera, ktorý stará žena dala pod vankúš, spadol na zem.

            Okamžite sa všetci v paláci zobudili. Kanetela neustále kričala o pomoc. Ponáhľali sa ju zachrániť. Uchopili Šoravanteho a dali ho popraviť. Chytil sa do pasce, ktorú pripravil pre princeznú.

            Princezná si potom zobrala kráľovského stolára, ktorý ju zachránil a ktorého kvôli tomu mal veľmi rád aj kráľ. Po kráľovej smrti sa stal kráľom a s princeznou, ktorá sa stala kráľovnou, žili spolu spokojný a šťastný život.

            [@ Talianske poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]