6*30*/232* Obor **(2,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, v krajine Mariliano žila jedna chudobná žena, ktorá sa volala Mazela. Mala šesť pekných dcér. Všetky boli rovné ako jedle. Mala aj jedného syna, ktorý bol taký jednoduchý, že bol považovaný za hlupáka. Sotva prešiel deň, že by mu matka nepovedala: „Čo robíš, ty zbytočný chmuľo? Keby si nebol taký hlúpy a vedel sa postarať o seba, poslala by som ťa z domu preč a už nikdy by som nemusela vidieť tú tvoju tvár.“

            Každý deň urobil nejakú pochabosť, až napokon Mazela stratila všetku trpezlivosť a poriadne ho zbila. To tak vydesilo Antónia, že hodil nohy na plecia a bežal, až pokým nebola tma a nesvietili hviezdy na oblohe. Nejaký čas sa túlal. Vôbec nevedel, kam má ísť. Napokon prišiel k jaskyni, pri vchode ktorej sedel obor. Bol škaredší ako hocičo, čo sa dá predstaviť.

            Mal veľkú hlavu, zvráskavené čelo, zrastené obočie, škuľavé oči, plochý široký nos, a veľké ústa, z ktorých mu vyčnievali dva veľké tesáky. Mal chlpatú pokožku, obrovské ramená, nohy ako čepele mečov, a chodidlá ploché ako kačka. Skrátka, bol tou najošklivejšou a najsmiešnejšou bytosťou na svete.

            Ale António aj napriek všetkým svojím chybám nebol zbabelec, a navyše k tomu sa vedel aj zdvorilo rozprávať. Zložil si z hlavy svoj klobúk a povedal: „Dobrý deň, pane! Dúfam, že sa ti darí. Mohol by si mi, prosím ťa, povedať, ako sa dostanem odtiaľto na miesto, kam si želám ísť?“

            Keď obor počul túto neobyčajnú otázku vybuchol v hlasný smiech. A keďže sa mu páčili zdvorilé spôsoby mládenca, povedal mu: „Vstúpiš ku mne do služby?“

            „A aký dostanem plat?“ spýtal sa António.

            „Ak mi budeš verne slúžiť,“ odpovedal obor, „zaväzujem sa ti, že dostaneš veľmi dobrý plat.“

            Tak sa teda dohodli, a António sa stal obrovým služobníkom. Obor s ním v každom smere veľmi dobre zaobchádzal. Mal len málo na práci alebo vôbec nič. Výsledkom toho bolo, že za niekoľko dní bol taký tlstý, ako prepelica, guľatý ako sud, červený ako homár, a drzí ako kohút.

            Ale po dvoch rokoch, mládenca tento záhaľčivý život unavil. Zúfalo túžil zase uvidieť svoj domov. Obor, ktorý videl do jeho srdca a vedel, aký je nešťastný, mu jedného dňa povedal: „Môj drahý António, viem, ako veľmi túžiš vidieť svoju matku a svoje sestry, a pretože si mojím miláčikom, želám si, aby si išiel domov na návštevu. Preto si vezmi tohto osla, aby si nemusel ísť pešo. Ale daj si pozor, aby si mu nikdy nepovedal: „Osol, potras sa!“ lebo to nemá rád a určite to oľutuješ.“

            António vzal zviera, a ani sa len nepoďakoval. Vyskočil mu na chrbát a odišiel na ňom vo veľkom zhone. Ale neprešiel ani dvesto metrov, zostúpil z neho a zvolal: „Osol, potras sa!“

            Hneď ako vyslovil tieto slová, osol otvoril svoje ústa, z ktorých sa vysypali rubíny, smaragdy, diamanty, a perly, veľké ako orechy.

            António s úžasom pozeral na toľké bohatstvo. Radostne nimi naplnil obrovské vrece. Nasadol na osla a išiel ďalej, až pokým neprišiel do hostinca. Tu zosadol a išiel rovno za hostinským, ktorému povedal: „Želám ti dobrý deň, hostinský! Potrebujem ustajniť svojho osla. Nech má dostatok ovsa a sena, ale daj si pozor, aby si mu nepovedal: „Osol, potras sa!“ Pretože to nemá rád a určite by si toho oľutoval. Vezmi si tiež toto ťažké vrece a niekde ho starostlivo pre mňa uschovaj.“

            Hostinský, ktorý nebol žiaden pochábeľ, keď dostal toto zvláštne varovanie a videl cez plátno vo vreci trblietajúce sa vzácne kamene, bol nedočkavý zistiť, že čo sa stane, keď povie oslovi zakázanú vetu. Tak dal Antóniovi vynikajúcu večeru a fľašu skvelého, starého vína. Potom mu pripravil pohodlnú posteľ. Hneď ako si všimol, že náš prostáčik zatvoril oči, a počul ho spokojne chrápať, ponáhľal sa do stajní a povedal oslovi: „Osol, potras sa!“ a zviera ako zvyčajne vysypalo z úst množstvo vzácnych kameňov.

            Keď hostinský uvidel toľké bohatstvo, zatúžil vlastniť takéto vzácne zviera a rozhodol sa, že ho svojmu pochabému hosťovi ukradne. Hneď ako bolo nasledujúce ráno svetlo, sa António zobudil. Pretrel si oči a stokrát sa ponaťahoval. Potom si zavolal hostinského a povedal mu: „Poď sem, môj drahý priateľ, a vystav mi účet, lebo krátke známosti robia dlhé priateľstvá.“

            Keď António zaplatil svoj účet, išiel do stajní a vzal si svojho osla, ako si myslel. Naložil naň vrece štrku, ktoré mu hostinský vymenil za jeho vzácne kamene, a vydal sa domov.

            Akonáhle tam prišiel, zavolal: „Matka, poď sem rýchlo a prines stolový obrus a plachty. Rozprestri ich na zem a hneď uvidíš, aké báječné bohatstvo som ti priniesol.“

            Jeho matka sa ponáhľala do domu. Otvorila skriňu na bielizeň, kde mala svadobné šaty pre svoje dcéry. Vytiahla obrusy na stôl a plachty z tej najjemnejšej látky, a prestrela ich na zem. António na ne položil svojho osla a zvolal: „Osol, potras sa!“ Tentoraz však bez úspechu. Osol si vôbec nevšímal čarovné slová. António mu to márne kričal rovno do jeho uší. Štyrikrát vyslovil: „Osol, potras sa!“ ale všetko márne. Ako keby to hovoril vetru.

            Znechutený a plný zúrivosti z úbohého osla vzal hrubú palicu a začal ho mlátiť tak silno, že mu skoro všetky kosti zlomil. Mizerný osol bol z takého surového zaobchádzania taký zmätený, že namiesto toho, aby zo seba vysypal vzácne kamene, len roztrhal a zašpinil všetku tú jemnú látku.

            Keď nešťastná Mazela uvidela, ako sa jej stolové obrusy a plachty celé zničili, a namiesto toho, aby zbohatli, bola iba pobláznená, chytila ďalšiu palicu a neľútostne ňou zbila Antónia. Ten zase vzal nohy na plecia a bežal preč. Zastavil sa až pri obrovej jaskyni.

            Keď jeho majster zbadal, ako sa António k nemu vracia celý zúbožený, okamžite sa dovtípil, čo sa mu stalo. Tak Antóniovi povedal, že bol pochábeľ, že sa nechal oklamať hostinským a namiesto čarovného osla vzal od neho to bezcenné zviera.

            António si ho pokorne vypočul, a slávnostne prisahal, že už nikdy nebude konať tak pochabo. A takto prešiel rok. Antónia zase premohla túžba po domove a znova chcel vidieť svoju rodinu.

            Hoci bol obor na pohľad veľmi škaredý, mal veľmi láskavé srdce. A keď videl, aký je António nepokojný a nešťastný, dal mu voľno, aby mohol ísť domov na návštevu. Ako sa  s ním lúčil, mu dal nádherný stolový obrus a povedal: „Daj toto svojej matke. Ale daj si pozor, aby si to nestratil tak, ako si stratil osla. A pokiaľ nebudeš bezpečne vo svojom vlastnom dome, nepovedz: „Obrus, prestri sa!“ a „Obrus, zatvor sa!“ Ak tak urobíš, len si privoláš na svoju hlavu veľké nešťastie. A teraz choď. Varoval som ťa.“

            António sa vydal na cestu. Ale sotva stratil jaskyňu z dohľadu, položil obrus na zem a povedal: „Obrus, prestri sa!“ V momente sa obrus rozložil a odhalil celú hromadu vzácnych kameňov a iného bohatstva.

            Keď to António zbadal, povedal: „Obrus, zatvor sa!“ a pokračoval vo svojej ceste. Prišiel do toho istého hostinca. Zavolal si k sebe hostinského a povedal mu, aby preňho ten obrus niekam bezpečne uložil, ale aby mu za žiadnych okolností nepovedal: „Obrus, prestri sa!“ a „Obrus, zatvor sa!“

            Hostinský, ktorý bol obyčajný darebák, odpovedal: „Len to nechaj na mňa. Postarám sa oň, akoby to bol môj vlastný.“

            Potom, ako dal Antóniovi množstvo jedla a pitia, a pohodlnú posteľ, išiel rovno k obrusu a povedal: „Obrus, prestri sa!“ Obrus sa hneď rozložil, a pred hostinským sa objavila kopa drahocenných pokladov. Hostinský sa okamžite na mieste rozhodol, že ho ukradne.

            Keď sa António nasledujúce ráno zobudil, hostinský mu dal presne taký istý obrus, ako bol jeho vlastný. Mladý pochábeľ ho vzal a starostlivo pod pazuchou odniesol domov. Prišiel rovno ku svojej matke a povedal jej: „Teraz budeme takí bohatí, že sa nám o tom ani nesnívalo. Už nikdy nebudeme chodiť v starých handrách alebo bez dobrého jedla.“

            S týmito slovami rozložil obrus na zem a povedal: „Obrus, prestri sa!“

            Ale mohol to opakovať, koľkokrát len chcel, všetko bolo úplne zbytočné. Na obruse sa neobjavilo vôbec nič. Ako to António uvidel, otočil sa ku svojej matke a povedal: „Ten starý darebák hostinský ma znova dobehol. Ale ešte to veľmi oľutuje. Pretože ešte raz pôjdem do toho hostinca a donútim ho trpieť za stratu svojho osla a ostatných bohatstiev, ktoré mi ukradol.“

            Mazela bola taká rozzúrená svojím novým sklamaním, že nedokázala potlačiť svoju netrpezlivosť. Otočila sa k Antóniovi a poriadne mu vynadala. A povedala mu, aby jej zmizol z očí, lebo ho už nepovažuje za svojho syna. Nešťastný chlapec bol taký smutný z toho, čo mu povedala, že sa celý utrápený, ako pes so stiahnutým chvostom, vrátil ku svojmu majstrovi. Keď ho obor zbadal, hneď uhádol, že čo sa stalo. Antónia vyhrešil a povedal: „Neviem, čo mi bráni v tom, aby som ti nerozbil hlavu, ty naničhodník. Všetko pokazíš a tvoj jazyk sa ani len na chvíľu nevie zastaviť. Keby si bol v hostinci potichu, toto sa vôbec nemuselo stať. Za svoje utrpenie môžeš obviňovať iba seba.“

            António potichu počúval svojho majstra a pozeral naňho ako zbitý pes. U obra strávil ďalšie tri roky. Potom zase zatúžil za domovom a chcel vidieť svoju matku a sestry.

            Tak si vypýtal povolenie odísť domov, čo mu obor hneď dovolil. Predtým, ako odišiel, mu dal obor vrece s krásne vyrezávanou palicou a povedal: „Vezmi si túto palicu s vrecom ako spomienku na mňa. Ale daj si pozor, aby si nepovedal: „Palica, von z vreca!“ a „Palica do vreca!“ Ak tak urobíš, môžem ti len toľko povedať, že vtedy by som nechcel byť v tvojej koži.“

            António si zobral palicu vo vreci a povedal: „Nemusíš sa ani prinajmenšom obávať. Ja nie som taký pochábeľ, ako si myslíš. Viem oveľa lepšie ako väčšina ľudí, že koľko je dva a dva.“

            „To rád počujem,“ odpovedal obor, „ale slová sú ženy a skutky sú muži. Počul si čo som povedal. No niekedy varovanie môže byť predpoveď.“

            Tentokrát sa António z celého srdca poďakoval obrovi za všetku jeho láskavosť a vydal sa na cestu domov vo veľmi dobrej nálade. Avšak neprešiel ani pol míle, keď povedal: „Palica, von z vreca!“

            Sotva vyslovil tieto slová, palica vyskočila z vreca a začala ho mlátiť hlava-nehlava po celom chrbte. Tak rýchlo ho udierala, že nemal šancu pred ňou uniknúť. Z posledných síl zavolal: „Palica, do vreca!“ Pri týchto slovách palica skočila do vreca a prestala biť úbohého Antónia, ktorý mal už celý chrbát samá modrina.

            Hoci sa niečo naučil, niečo ho to aj stálo. António bol plný radosti. Už vedel, ako sa pomstí zlomyseľnému hostinskému. Ešte raz prišiel do hostinca, kde ho hostinský prijal najpriateľskejším a najpohostinnejším spôsobom. António ho srdečne pozdravil a povedal: „Priateľ môj, postrážiš mi, prosím ťa, toto vrece s palicou? Ale nesmieš povedať: „Palica, von z vreca!“ Ak tak spravíš, veľmi toho oľutuješ. A potom nesmieš odo mňa očakávať žiaden súcit.“

            Hostinský si myslel, že k nemu prišiel tretí kúsok šťastia. Antóniovi dal vynikajúcu večeru. Potom, ako si António išiel ľahnúť do postele, bežal k vrecu s palicou. Zavolal aj svoju manželku, aby sa išla pozrieť na ten poklad. Tak prišli k vrecu s palicou a nestrácal čas a povedal: „Palica, von z vreca!“

            Vo chvíli, ako vyslovil tieto slová, palica vyskočila z vreca a začala hostinského nemilosrdne mlátiť po chrbte. Rýchlo bežal aj so svojou manželkou za Antóniom, zobudili ho a prosili ho o zľutovanie.

            Keď António uvidel, aký úspešný je jeho trik, povedal: „Odmietam ti pomôcť, pokiaľ mi nevrátiš všetko, čo si mi ukradol, inak tá palica z teba dušu vymláti.“

            Hostinský, ktorý sa už cítil, akoby mu smrť na dvere klopala, zvolal: „Vezmi si späť svoj majetok, len ma osloboď od tejto palice,“ a s týmito slovami rozkázal osla, stolový obrus, a ďalšie poklady, aby mu vrátili.

            Akonáhle dostal späť svoje veci, povedal: „Palica, do vreca!“ a palica ihneď prestala biť hostinského.

            Potom vzal svojho osla a obrus a bezpečne s nimi prišiel domov. Tentokrát mali čarovné slová svoj účinok. Čarovný osol a obrus zabezpečili celej rodine nevídané a neslýchané bohatstvo. Antóniove sestry sa dobre vydali. Jeho matka bola až do konca svojho života bohatá. A až dokonca života si spoločne žili v zdraví a bohatstve.

            [@ Talianske poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]