6*31*/233* Omyl víly **(3,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila víla, ktorá sa volala Morčiatková. Bola tým najlepším stvorením na svete. Mala veľmi láskavé srdce. Ale nemala veľa zdravého rozumu. Vždy sa snažila robiť veci, z ktorých by mali ľudia úžitok. Väčšinou však všetkým spôsobila iba veľa bolestí a ťažkostí. Nikto to nevedel lepšie ako obyvatelia ostrova, ktorý sa nachádzal ďaleko uprostred mora. Podľa zákonov rozprávkovej krajiny ho mala na starosti. Neustále, deň i noc, myslela len na to, čo by urobila, aby spravila ostrov najpríjemnejším miestom na život, lebo všetko na ňom bolo veľmi krásne.

            Ako víla mohla ísť z domu do domu neviditeľná. Počula, ako deti túžili po tom, aby boli dospelé a mohli si robiť, čo sa im zapáči. Oproti tomu starí ľudia rozprávali o minulosti a vzdychali za tým, aby boli zase mladí.

            „Je snáď nejaký spôsob, ako uspokojiť týchto nešťastných ľudí?“ pomyslela si. A jedného dňa ju napadla myšlienka. „Ó, áno, samozrejme! Už sa to vyskúšalo predtým. Ale ja to s Fontánkou mladosti urobím lepšie než vtedy. Veď ona spravila ľudí len znova mladými. Začarujem prameň, ktorý je uprostred sadu. Deti, ktoré z neho budú piť sa ihneď stanú dospelými, a starí ľudia sa vrátia do svojich detských čias.“

            A bez toho, že by sa poradila aspoň s jednou vílou, ktorá by jej bola dala dobrú radu, sa víla Morčiatková ponáhľala začarovať fontánku.

            Bol to jediný prameň čerstvej vody na ostrove, okolo ktorého sa za úsvitu zhromaždili ľudia všetkých vekových skupín, aby sa z neho napili. Víla sa ukryla za krovím ruží. Veľmi bola potešená svojím plánom, ako ich všetkých urobí šťastnými. Zakaždým, keď sa niekto prišiel napiť, nakukla spoza kríkov. Netrvalo dlho a mala dostatok dôkazov o úspechu svojho začarovania. Takmer pred jej očami sa deti menili veľkosťou a silou na dospelých. Zatiaľ čo starí muži a ženy sa okamžite stali bezmocnými, malými deťmi. Víla bola tak potešená výsledkom svojej práce, že nedokázala byť viacej ukrytá a všetkým išla povedať, že čo spravila. Všetci ľudia jej boli vďační a ďakovali jej.

            Ale po prvom výbuchu radosti, čo sa ľuďom splnili ich želania, každý sa začal trochu obávať rýchlych účinkov čarovnej vody. Bolo príjemné byť na vrchole svojej sily a krásy, ale každý by si želal, aby to bolo stále. Všetci boli síce rovnako starí, ale postupne začali rovnomerne starnúť. Víla si uvedomila svoju chybu až vtedy, keď na nápravu bolo už príliš neskoro.

            Keď si obyvatelia ostrova všimli, čo sa s nimi deje, boli úplne zúfalí. Robili všetko preto, aby unikli takémuto strašnému osudu. Začali kopať studne, aby nemuseli piť z toho čarovného prameňa. Ale v piesočnej pôde nebola žiadna voda a dažďové obdobie už pominulo. Zbierali rosu, ktorá padla, a šťavu z ovocia a byliniek. No všetko to bola iba kvapka v oceáne, ktorý potrebovali. Niektorí sa preto hodili do mora a verili, že ich prúd vody zanesie na iné pobrežie. Nemali žiadne lode. Tí, menej trpezliví, sa utrápili žiaľom až na smrť. Zvyšok sa slepo podrobil svojmu osudu.

            Najhoršia časť tohto začarovania, zo zmeny z jedného veku do druhého, bola, že nikto nemal žiaden čas, aby sa mohol na to pripraviť. Nevadilo, že niekto, kto vyzeral ako dieťa, rozprával so znalosťami a rozumom dospelého na národnom zhromaždení ohľadom vojny a mieru. Ale deti, ktoré rýchlo dospeli, sa správali bezmocne a pochabo, a nebol nikto, kto by ich bol naučil na lepšie spôsoby. Výsledkom toho všetkého bolo to, že počas jedného mesiaca vymrela celá populácia ostrova. Víla Morčiatková bola taká zahanbená a zarmútená výsledkom svojej pochabosti, že ostrov navždy opustila.

            O mnoho storočí neskôr, víla Selnozúra vážne ochorela. Jej lekári jej prikázali, aby dvakrát do týždňa precestovala celý svet, že zmena ovzdušia by jej mala pomôcť. Na jednej zo svojich ciest sa ocitla na ostrove s fontánkou. Zakaždým zobrala so sebou dve deti, o ktoré sa starala a ktorým bola krstná mama. Kornišon bol chlapec, ktorý mal štrnásť rokov, a Tupeta bola dievčaťom, ktoré bolo od neho o niekoľko mesiacov mladšie. Po dosiahnutí dospelosti ich chcela Selnozúra zosobášiť. Medzitým s ňou cestovali v plavidle, ktoré dokáže letieť cez vzduch tisíckrát rýchlejšie ako najrýchlejšia loď.

            Selnozúre sa ostrov veľmi zapáčil a pristála na ňom so svojou loďou, ktorú nechala na starosť drakovi. S oboma deťmi vyšla na pobrežie. Našli tam úplne opustené veľké mesto. Víla sa hneď rozhodla, že svojím čarovným umením zistí, čo sa tam stalo. Medzitým sa Kornišon a Tupeta túlali po okolí. Prišli k fontánke, ktorej voda vyzerala tak chladivo a lahodne počas takého horúceho dňa. Sotva sa plným dúškom napili, keď k nim vo veľkom zhone prišla víla. Už sa dozvedela o ostrove všetko, čo si želala vedieť.

            Hneď ako ich uvidela, zvolala: „Ó, dajte si pozor! Ak sa napijete toho smrteľného jedu, budete navždy stratení!“

            „Aký jed?“ odpovedala Tupeta. „To je tá najčerstvejšia voda, akú sme kedy ochutnali. Kornišon to vie potvrdiť!“

            „Nešťastné deti! Potom som prišla neskoro! Poviem vám, čo sa stalo úbohým obyvateľom tohto ostrova. To sa stane aj vám,“ a vyrozprávala im všetko o Fontáne mladosti. Potom dodala: „Víly majú veľkú moc, ale nemôžu zničiť prácu inej víly. Veľmi skoro prejdete do slabosti a hlúposti veľmi vysokého veku. Len trochu vám to môžem uľahčiť a uchrániť vás pred smrťou, ktorú podstúpili ostatní, ktorí nemali nikoho, aby sa o nich postaral vo vysokom veku. Ale čaro už začalo účinkovať. Kornišon je vyšší a mužnejší, ako bol pred hodinou, a Tupeta už nevyzerá ako malé dievča.“

            Síce to bola pravda, mladí ľudia to nevideli až tak zle ako Selnuzóra.

            „Neľutuj nás,“ povedal Kornišon. „Ak je nám súdené čoskoro zostarnúť, nemeškajme s naším manželstvom. Neočakávajme len náš úpadok, ale aj naše šťastie!“

            Víla vedela, že Kornišon má pravdu. A keď si všimla na Tupetinej tvári, že ona nemá žiadne námietky, odpovedala: „Nech sa tak teda stane. Ale nie na tomto strašnom mieste. Vrátime sa naspäť do Bagoty. Urobíme také skvelé slávnosti ako nikdy predtým.“

            Všetci traja sa vrátili na loď. Za niekoľko hodín prešli viac než tisíc míľ, ktoré delili ostrov od Bagoty. Všetci boli zmenou výzoru mladých ľudí veľmi prekvapení. Ale keďže im víla sľúbila, že o ich dobrodružstve pri Fontáne mladosti nikomu nič nepovie, tak sa nikto o tom nedozvedel. Pripravovali sa šaty a oblek pre mladý pár na ich svadbu, ktorá sa mala konať nasledujúci deň.

            Skoro ráno, nasledujúci deň, prišiel do paláca aj duch Kristopo. Aj on bol užasnutý nad náhlou dospelosťou oboch mladých ľudí. Tupeta sa mu vždy páčila a teraz, keď už bola dospelá, sa do nej vášnivo zamiloval. Hneď išiel za vílou a žiadal ju, aby mu dovolila zosobášiť sa s Tupetou. Vôbec nepochyboval o tom, že by s tým nechcela súhlasiť. Podľa neho by s ňou vytvoril dokonalý pár. Ale Selnozúra ho odmietla počúvať a s jeho ponukou nesúhlasila. Duch Kristopo predstieral, že s tým súhlasí. Ale hneď nato išiel rovno do Tupetinej izby a odletel s ňou cez okno preč. Jej ženícha Kornišona nechal čakať na svoju nevestu na prízemí. Keď sa víla dozvedela, čo sa stalo, veľmi zúrila. Hneď poslala posla za duchom Kristopom do jeho paláca v Ratibufe s príkazmi, aby okamžite vrátil Tupetu, a že ak tak odmietne urobiť, vyhrážala sa mu vojnou.

            Vyslancom víly Kristopo nedal žiadnu priamu odpoveď. Tupetu držal prísne stráženú v jednej veži. Úbohé dievča použilo všetky svoje sily na to, aby ho odhovorilo od sobáša s ňou. Všetko bolo úplne zbytočné. Avšak v priebehu niekoľkých dní čarovná voda mladosti začala na ňu účinkovať a zmenila jej vzhľad. Začínala starnúť. Kristopo bol z toho veľmi vystrašený. Myslel si, že to má zo stresu z neho a vyhlásil, že len potrebuje niečo na pobavenie a čerstvý vzduch. Aby ju vrátil naspäť do Bagoty, to úplne odmietol.

            Medzitým obe strany usilovne zhromažďovali vojská. Kristopo prenechal velenie svojmu preslávenému generálovi. Zatiaľ čo Selnozúra postavila na čelo svojho vojska Kornišona. No predtým, ako bola vyhlásená vojna duch Kristopo zavolal do svojho paláca Tupetiných rodičov. Odkedy bola Tupeta ešte len malá, ju jej rodičia vôbec nevideli. Len z času na čas sa od cestovateľov do Bagoty dozvedeli správy o jej kráse. Avšak akí len boli prekvapení, keď namiesto roztomilého dievčaťa našli ženu v strednom veku. Bola síce driečna, ale už bola od nich o čosi staršia. Sám Kristopo bol veľmi udivený pri jej náhlej zmene. Myslel si, že je to vtip jedného z jeho dvoranov, ktorý Tupetu niekde ukryl a nahradil ju touto starou dámou. Vybuchol v zúrivý hnev. Okamžite dal poslať po všetkých sluhov a strážcov, a spytoval sa ich, že kto naňho zahral taký nemiestny trik a čo sa stalo s jeho väzňom. Odpovedali mu, že odkedy mali na starosti Tupetu, nikdy neopustila svoje izby bez závoja. Že počas jej prechádzok v okolitých záhradách jej jedlo vždy položili na stôl. A keďže uprednostňovala jedávať sama, nikto nikdy nevidel jej tvár a vôbec nevedeli, ako vyzerá.

            Sluhovia hovorili pravdu a Kristopo bol nútený im veriť. „Ale,“ pomyslel si, „ak v tom oni nemajú prsty, potom za to musí byť zodpovedná víla,“ a vo svojom hneve rozkázal armáde, aby sa pripravila na pochod.

            Samozrejme že Selnozúra vedela, čo môže duch Kristopo očakávať, ale bola hlboko urazená, keď počula, že za Tupetiným starnutím je jej nejaký zákerný trik. Hneď chcela, aby išli vojaci do boja. Len s veľkými ťažkosťami ju jej ministri presvedčili, aby ku Kristopovi ešte raz poslala veľvyslanca.

            Tak princ Zeprado odišiel na kráľovský dvor v Ratibufe. Na svojej ceste stretol Kornišona, ktorý sa utáboril so svojou armádou hneď za bránami Bagoty. Princ mu ukázal list od víly, že stále musia udržiavať mier. Kornišon zatúžil znova vidieť Tupetu a prosil princa Zeprada, aby ho mohol sprevádzať.

            O tomto čase sa už láska ducha Kristopa voči Tupete rozplynula. Dobrovoľne prijal podmienky mieru. Hoci i naďalej bol presvedčený, že za strašnú zmenu dievčaťa môže víla. Na to mu princ povedal, že má svedka, ktorý vie potvrdiť, či je to Tupeta, alebo nie. Tak poslal po Kornišona.

            Tupeta sa veľmi potešila, že znova uvidí svojho milého. Jej srdce poskočilo od radosti. Ale keď si uvedomila, že aj Kornišon bude zostarnutý, zosmutnela. Ich stretnutie nebolo len samé šťastie. Tupetina krása pominula. Duch Kristopo, ktorý bol pri ich stretnutí, sa napokon presvedčil, že nebol podvedený, a podpísal mierovú zmluvu.

            Hneď ako boli sami, Kornišon zvolal: „Ach Tupeta, moja drahá Tupeta! Teraz sme zase spolu. Zabudnime na minulé starosti!“

            „Naše minulé starosti?“ odpovedala. „A ako nazývaš našu stratenú krásu a strašnú budúcnosť pred nami? Vyzeráš o päťdesiat rokov starší, ako keď som ťa videla naposledy. A viem, že osud ku mne nebol o nič lepší.“

            „Ach, nehovor tak,“ odpovedal Kornišon a chytil ju za ruky. „Si odlišná. To je pravda. Ale každý vek má svoje pôvaby a čaro. A istotne žiadna žena vo svojej šesťdesiatke nebola nikdy krajšia ako ty! Keby boli tvoje oči také jasné, ako v minulosti, nedopĺňali by tvoju uvädnutú pokožku. Tvoje vrásky na čele vysvetľujú plnosť tvojich líc. A pokožka na tvojom hrdle je tak krásne zoslabnutá. Celkový súlad všetkých týchto čŕt len potvrdzuje tvoju bývalú krásu.“

            „Ó, som monštrum,“ zvolala Tupeta. „Týmto ma chceš upokojiť?“

            „Ale, Tupeta,“ odpovedal Kornišon, „veď si zvykla hovoriť, že ti nezáleží na kráse, pokiaľ máš moje srdce.“

            „Áno, ja viem,“ povedala, „ale ako sa môžeš zaujímať o osobu, ktorá je taká stará a škaredá, ako ja?“

            „Tupeta, Tupeta,“ odpovedal Kornišon, „rozprávaš nezmysly. Moje srdce je stále tvoje ako vždy, a nič na svete to nezmení.“

            V tomto momente ich rozhovor prerušil princ Zeprado, ktorý vstúpil do miestnosti. Oznámil im, že duch Kristopo oľutoval svoje správanie a dal im plné povolenie, aby mohli odísť do Bagoty.

            Tú noc, ani jeden z milencov nespal. Kornišon sa radoval, že sa vracajú domov. Tupeta sa trápila od hrôzy z chátrania jej bývalej krásy a prázdnoty, ktorá ju čakala v Bagote. Počas ich cesty sa ju Kornišon úplne beznádejne snažil upokojiť. Ona sa cítila stále horšie a horšie. Keď prišli do paláca, hneď odišla do svojich izieb. Pritom prosila vílu, aby o ich návrate nikto nevedel a ani ich nenavštevoval.

            Víla bola nejaký čas zaneprázdnená oslavami na mier. Na návštevu prišiel aj duch Kristopo, ktorý sa snažil za každých okolností znovu získať stratené priateľstvo s vílou Selnozúrou. Kornišon a Tupeta boli spolu úplne sami. Hoci si to želali, aj tak sa cítili byť trochu zanedbávaní.

            Po istom čase, jedno ráno, uvideli z okna, ako k nim prichádza víla Selnozúra a duch Kristopo spolu so svojimi dvoranmi. Tupeta sa okamžite ukryla do najtmavšieho kúta v izbe. Ale Kornišon, ktorý úplne zabudol, že už nie je štrnásťročný chlapec, im bežal oproti. Ako sa tak náhlil, zakopol a spadol. Pritom sa vážne poškriabal pri jednom svojom oku. Pri pohľade na svojho milého, ktorý ležal bezmocne na dlážke, sa Tupeta ponáhľala k nemu. Ale jej slabé nohy ju neudržali, spadla vedľa neho a vybila si o jeho čelo tri svoje uvoľnené zuby. Víla, ktorá práve vstúpila do izby, prepukla v nárek sĺz a potichu počúvala ducha Kristopa, že všetko sa časom dá do poriadku.

            „Na poslednom zhromaždení víl,“ ako povedal, „keď sa skúmali a rozoberali skutky každej z víl, bolo navrhnuté, aby sa zmenšilo zlo, ktoré spôsobila víla Morčiatková začarovaním fontánky. Keďže chcela dosiahnuť len dobro, bolo rozhodnuté, že má právo zrušiť polovicu svojho začarovania. Mohla síce zničiť osudnú fontánku, čo by bolo najlepšie zo všetkého, ale ona na to ani len nepomyslela. Zostalo na tejto víle rozhodnúť, komu z tých dvoch sa vráti bývala sila a krása.“

            Pri týchto slovách bolo víle Selnozúre veľmi ťažko na srdci. Obaja, Kornišon a Tupeta, boli pre ňu rovnako drahí. Ako môže uprednostniť jedného za cenu druhého? Všetci dvorania, ktorí boli muži, nedokázali pochopiť, ako môže nad tým váhať a neuprednostniť Tupetu. Zatiaľ čo všetky dámy boli silno na strane Kornišona.

            „Ach, moja láska,“ zvolal Kornišon, „napokon ti budem môcť dať dôkaz o mojej oddanosti.“

            „Nie tak rýchlo,“ prerušila ho Tupeta. „Nechajme vílu, aby spravodlivo rozhodla.“

            Vtedy prehovorila víla Morčiatková: „Šťastný je ten, kto napraví nešťastie, ktoré spôsobil, ale ešte šťastnejší je ten, kto nespôsobil žiadne. Mne je dovolené napraviť len polovicu zla, ktoré som urobila. Mohla by som vrátiť Kornišonovi jeho mladosť alebo Tupete jej krásu. Urobím oboje a zároveň ani jedno. Preto navrhujem, aby polovica tela vás oboch znovu omladla, zatiaľ čo druhá polovica bude starnúť. Nechám na vás rozhodnúť sa, že ktorú polovicu chcete omladnúť. Urobíme čiaru v páse alebo pozdĺž celého tela.“

            Hrdo sa pozrela okolo seba a očakávala potlesk. Ale Kornišon a Tupeta boli veľmi znepokojení a triasli sa od hnevu. Všetci ostatní vybuchli v hlasný smiech. Nešťastného páru sa napokon zastala víla Selnozúra.

            „Nemyslíš si,“ povedala, „že namiesto toho, čo navrhuješ, by bolo lepšie, keby sa striedali medzi sebou určitý čas a tak mali svoju predošlú krásu a mladosť na určitý čas? Som si istá, že by si bola schopná to zariadiť.“

            „Aká vynikajúca predstava!“ zvolala víla Morčiatková. „Áno, samozrejme, to je to najlepšie! Ktorého z vás sa dotknem ako prvého?“

            „Dotkni sa jej,“ odpovedal Kornišon. „Poznám jej srdce veľmi dobre na to, aby som sa bál nejakej zmeny.“

            Tak víla prišla k Tupete a dotkla sa jej svojím čarovným prsteňom. Okamžite sa zo starej ženy znova stalo dievča. Celý kráľovský dvor od radosti plakal a vzdychal. Tupeta pribehla ku Kornišonovi, ktorý od prekvapenia skoro onemel. Sľúbila mu, že mu bude hovoriť o všetkých svojich báloch a večierkoch.

            Obe víly odišli do svojich izieb, kam ich odprevadil duch Kristopo.

            „Ó, panebože!“ zrazu zvolala víla Morčiatková. „Úplne som zabudla stanoviť čas, kedy sa má Tupeta vo svojej mladosti vymeniť s Kornišonom. Aká som len bola hlúpa! A teraz sa obávam, že je už neskoro. Mala som to stanoviť predtým, ako som sa jej dotkla prsteňom. Ach, beda! Prečo ma len nikto nevaroval?“

            „Ty si bola veľmi rýchla,“ odpovedala Selnozúra, ktorá vedela o chybe, ktorú víla zase spravila. „Môžeme len čakať na to, pokým Kornišon nedosiahne vysokú starobu a nenapije sa zase vody z fontánky, aby sa stal zase dieťaťom. Tak Tupeta bude musieť stráviť svoj život ako jeho pestúnka, manželka a opatrovateľka.“

            Po dlhej úzkosti zo starnutia sa zdalo, že sa Tupeta nevie nabažiť radostí zo života. Len zriedkakedy si našla čas navštíviť starého Kornišona, hoci ho neprestala mať rada a bola k nemu stále láskavá. Avšak bez neho bola tiež úplne šťastná. Úbohý Kornišon, ktorý bol od vysokého veku skoro slepý a hluchý, si to všimol.

            Posledné zlo, ktoré spôsobila víla Morčiatková, bolo ponechané na nápravu duchovi Kristopovi. Bol tým viacej než spokojný, lebo zistil, že Kornišon je jeho syn. Všetko, čo duch Kristopo žiadal za to, bolo, aby smel odprevadiť vílu Selnozúru naspäť do Bagoty a aby bol prítomný pri tom, keď jeho syn nadobudne svoj skutočný mladý vek.

            Potom sa rozhodli, že povedia Tupete, že jej našli manžela, a že pre ňu pripravia na svadbe príjemné prekvapenie. Svadbu stanovili na nasledujúci večer. S údivom si vypočula novú správu. Jej srdce ju až bolelo od žiaľu, že Kornišona zastúpi niekto iný. Ale neodvážila sa neposlúchnuť vílu a celý deň premýšľala o tom, kto môže byť jej ženích.

            V dohodnutú hodinu sa v paláci víly zhromaždil veľký dav ľudí. Všetko na okolí bolo ozdobené kvetmi, ktoré rastú len v rozprávkovej krajine. Tupeta už bola na svojom mieste, ale ženích stále chýbal.

            „Priveďte Kornišona!“ povedala víla svojmu komorníkovi.

Ale Tupeta namietala: „Ó, madam, ušetri ho od toho, prosím ťa. Bude to preňho veľmi trpká bolesť. Nech len zostane ukrytý a na pokoji.“

            „Je nevyhnutné, aby tu bol,“ odpovedala víla. „Vôbec to nebude ľutovať.“

            A ako hovorila, priviedli Kornišona, ktorý sa pri svojom vysokom veku pochabo usmieval, keď zbadal taký veselý a veľký dav ľudí.

            „Priveďte ho sem,“ rozkázala víla. Tupeta od prekvapenia a strachu cúvla.

            Selnozúra potom chytila ruku úbohého starého muža a duch Kristopo sa ho dotkol trikrát svojím prsteňom. Hneď nato sa Kornišon zmenil na mladého rúčeho muža.

            „Nech dlho žiješ,“ povedal duch Kristopo, „aby si sa mohol radovať so svojou manželkou a mal rád svojho otca.“

            A to je koniec nešťastia a omylu, ktorý spôsobila víla Morčiatková.

            [@ Knihovňa víl, Andrew Lang, Robert Hodosi]