6*32*/234* Dlhý, Široký a Bystrozraký **(2,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal jediného syna, ktorého mal veľmi rád. Jedného dňa poslal kráľ po svojho syna a povedal mu:

            „Môj najdrahší syn, moje vlasy sú už šedivé a ja som už starý. Čoskoro už nebudem cítiť teplo slnka a pozerať sa na stromy a kvety. Ale predtým, ako zomriem, chcel by som ťa vidieť s dobrou manželkou. Preto sa zosobáš, syn môj, a to tak rýchlo, ako môžeš.“

            „Otec môj,“ odpovedal princ, „teraz ako i vždy si želám len splniť tvoju vôľu. Ale nepoznám žiadnu ženu, ktorú by som si mohol vybrať za nevestu.“

            Ako si starý kráľ vypočul tieto slová, vytiahol z vrecka zlatý kľúč a dal ho svojmu synovi, vraviac:

            „Choď hore po schodoch, rovno až na vrchol veže. Pozorne si popozeraj obrazy, ktoré sú tam. Potom mi príď povedať, ktorý sa ti páči najviacej.“

            Schodisko sa otáčalo dookola a dookola. Princ mal z toho skoro závraty. Po jeho stranách boli veľké miestnosti. Ale otec mu povedal, aby išiel až na vrchol. Tak išiel až úplne hore. Ocitol sa v sále, ktorá mala na jednom konci železné dvere. Tieto otvoril so svojím zlatým kľúčom. Vošiel do veľkej miestnosti, ktorá mala strop pokrytý zlatými hviezdami. Bol v nej koberec zo zeleného hodvábu, ktorý bol mäkký ako trávnik. V izbe bolo dvanásť okien orámovaných zlatom. Na každom z nich bola nakreslená postava krásnej mladej devy, jednej krajšej od druhej. Princ si nevedel vybrať, ktorá sa mu páči najviac. Zatiaľ čo na ne pozeral, dievčatá zdvihli oči a usmievali sa naňho. Čakal, že budú rozprávať. No nepovedali ani pol slova.

            Zrazu si všimol, že jedno z okien bolo zakryté záclonou z bieleho hodvábu.

            Nadvihol ho a pred sebou uvidel mladú devu krásnu ako jarný deň, ale smutnú ako hrobka. Mala oblečené biele šaty, strieborný opasok a korunu z perál. Princ stál a uprene na ňu hľadel, akoby bol premenený na kameň. Ako sa na ňu pozeral, sa zdalo, že smútok z jej tváre mu prenikol rovno do srdca. Zvolal:

            „Táto bude moja manželka. Táto a žiadna iná.“

            Ako vyslovil tieto slová, mladé dievča sa začervenalo a kývlo hlavou, a všetky ostatné postavy zmizli.

            Mladý princ sa ponáhľal naspäť ku svojmu otcovi. Porozprával mu všetko, čo videl, a ktorú manželku si vybral. Starý muž ho počúval plný smútku a potom prehovoril:

            „Zle si spravil, syn môj, že si bol zvedavý na skrytý obraz. Očakáva ťa veľké nebezpečenstvo. Toto mladé dievča sa dostalo pod moc zlomyseľného čarodejníka. Mnoho mladých mužov sa už pokúšalo vyslobodiť ju, ale žiaden z nich sa zo svojej výpravy nevrátil. Ale čo sa stalo, už sa neodstane! Dal si svoje slovo, ktoré sa už nedá porušiť. Choď! Vyskúšaj svoj osud a bezpečne sa ku mne vráť v dobrom zdraví!“

            Tak princ objal svojho otca, vysadol na koňa a a vybral sa hľadať svoju nevestu. Veselo cválal niekoľko hodín, až pokým sa neocitol v lese, kde nikdy predtým nebol. Prechádzal kľukatými cestičkami a hlbokými údoliami. Čoskoro stratil svoju cestu. Márne sa pokúšal zistiť, kde je. Husté stromy zakryli slnko. Vôbec nevedel, kde je sever a juh, a ktorým smerom sa má vydať. Bol celý zúfalý. Pomaly sa vzdával nádeje, že sa niekedy dostane z tohto strašného miesta. Keď vtom začul, ako naňho niekto volá:

            „Hej! Hej! Postoj chvíľu!“

            Princ sa otočil a zbadal za sebou veľmi vysokého muža, ako za ním beží, čo mu sily stačili.

            „Počkaj na mňa,“ lapal po dychu, „a vezmi ma do svojej služby. Ak tak urobíš, nikdy toho neoľutuješ.“

            „Kto si?“ spýtal sa princ. „A čo dokážeš urobiť?“

            „Volám sa Dlhý a dokážem si ľubovoľne predĺžiť svoje telo. Vidíš to hniezdo na vrchole tamtej borovice? Nuž, dokážem ho získať bez toho, aby som musel liezť na strom,“ a Dlhý sa natiahol vyššie a vyššie, až pokým nebol taký vysoký ako borovica samotná. Vložil si hniezdo do vrecka a behom chvíľky, akoby mrknutím oka, bol znovu menší ako predtým a zase stál pred princom.

            „Áno, vyznáš sa vo svojom remesle,“ povedal princ, „ale ja nepotrebujem vtáčie hniezda. Už som trochu starý pre ne. Bol by si mi užitočný iba vtedy, ak by si mi pomohol dostať sa z tohto lesa.“

            „Ó, s tým nemám žiadne ťažkosti,“ odpovedal Dlhý a natiahol sa do výšky, stále vyššie a vyššie, až bol trikrát vyšší ako najvyšší strom v lese. Potom sa popozeral okolo seba a povedal: „Musíme ísť týmto smerom, aby sme sa dostali z lesa von,“ a znova sa skrátil. Vzal princovho koňa za uzdu a viedol ho. Veľmi skoro sa dostali z lesa. Pred sebou uvideli širokú rovinu, na konci ktorej bolo množstvo kamenia, ktoré pripomínalo opevnenie mesta.

            Keď opustili les, Dlhý sa otočil k princovi a povedal mu: „Môj lord, tam ide môj priateľ. Tiež by si ho mal vziať do služby. Je veľmi výnimočný. Určite oceníš jeho pomoc.“

            „Nuž, tak ho potom zavolaj, aby som sa pozrel, čo je to za muža.“

            „On je na to príliš ďaleko,“ odpovedal Dlhý. „Sotva by počul môj hlas a dlho by mu trvalo, pokým by sem prišiel. Pretože musí so sebou niesť toľko veľa. Myslím, že radšej pôjdem za ním a prinesiem ho.“ A tentokrát sa natiahol do takej výšky, že sa jeho hlava stratila vysoko v oblakoch. Urobil tri veľké kroky. Svojho priateľa vzal na chrbát. A vrátil sa s ním pred princa. Ich nový spoločník bol veľmi tučný muž. Bol okrúhly ako sud.

            „Kto si?“ spýtal sa princ. „A čo vieš urobiť?“

            „Vaše blahorodie, volám sa Široký a môžem seba urobiť takým širokým, ako sa mi len zapáči.“

            „Ukáž mi, ako to spravíš.“

            „Môj lord, teraz bež tak rýchlo, ako vládzeš, a ukry sa v lese,“ zvolal Široký a začal sa zväčšovať.

            Princ nevedel, prečo by mal bežať do lesa. Ale keď videl, že tam beží Dlhý, rozhodol sa, že bude nasledovať jeho príklad. Urobil tak práve včas. Široký sa zrazu tak nafúkol, že ho skoro z koňa zhodil. Pokryl všetko na okolí. Niekto by si myslel, že je tam hora.

            Po chvíli sa Široký prestal rozširovať, zhlboka sa nadýchol, až sa celá hora zatriasla, a zmenšil sa na svoju bežnú veľkosť.

            „Prinútil si ma utiecť preč,“ povedal princ. „Nie každý deň sa človek stretne s niekým takým výnimočným, ako si ty. Vezmem ťa do svojej služby.“

            Tak traja spoločníci spoločne pokračovali vo svojej ceste. Keď sa priblížili ku skalám pred nimi, stretli muža, ktorý mal oči obviazané šatkou.

            „Vaša excelencia,“ povedal Dlhý, „toto je náš tretí kamarát. Ak ho vezmeš do služby, uisťujem ťa, že bude pre teba cennejší ako soľ.“

            „Kto si?“ spýtal sa princ. „A prečo máš obviazané oči? Takto nikdy neuvidíš na cestu pred sebou!“

            „Môj lord, je to práve naopak! Pretože vidím až príliš dobre, som nútený mať obviazané oči. Dokonca aj potom vidím tak dobre ako ľudia bez obväzu. Keď si ho dám dole z očí, vidím úplne cez všetko. Všetko, na čo sa pozriem, zhorí alebo, ak to nemôže zhorieť, sa to rozpadne na tisíc úlomkov. Volajú ma Bystrozraký.“

            Ako tak povedal, zložil si z očí obväz a otočil sa ku skale. Uprel na ňu svoje oči a bolo počuť praskanie. Za pár okamihov sa rozsypala a zostala z nej len hromada piesku. V piesku bolo vidno, že sa tam niečo jasne trbliece. Bystrozraký to zobral a priniesol princovi. Ukázalo sa, že je to kúsok čistého zlata.

            „Ty si úžasný chlapík,“ povedal princ. „Bol by som hlupák, keby som ťa nevzal do svojej služby. No keďže sú tvoje oči také dobré, povedz mi, či sme ďaleko od Železného Zámku a čo sa tam práve teraz deje.“

            „Keby si cestoval sám,“ odpovedal Bystrozraký, „trvalo by ti prinajmenšom jeden celý rok, aby si sa tam dostal. Ale keďže my sme s tebou, prídeme tam ešte dnes večer. Práve teraz tam pripravujú večeru.“

            „Na tom zámku je princezná. Vidíš ju?“

            „Čarodejník ju drží vo vysokej veži za železnými mrežami.“

            „Ach, pomôžte mi ju vyslobodiť!“ zvolal princ.

            Všetci traja mu svorne sľúbili, že mu s tým pomôžu.

            Potom sa vybrali cez sivé skaly dopredu. Cestu cez vysoké hory a hlboké lesy im robil Bystrozraký svojimi očami. Zakaždým, keď sa dostali pred nejakú prekážku, traja kamaráti vymysleli, ako sa cez ňu dostanú. Keď zapadalo slnko, princ zbadal veže Železného Zámku. Ešte predtým, ako nastala noc a slnko zapadlo za horizont, prechádzali cez železný most, ktorý viedol ku bráne. Prišli práve včas. Pretože hneď ako prešli, sa most zdvihol a brána sa zavrela. Už sa nemohli vrátiť.

            Princ zaviedol svojho koňa do stajne. Všetko tam vyzeralo, akoby očakávali hosťa. Celá skupinka si to namierila rovno do zámku. Na nádvorí, v stajniach a všade vo veľkých sálach uvideli množstvo ľudí prepychovo oblečených. Ale každý z nich bol premenený na kameň. Prešli cez nekonečné množstvo izieb, ktoré sa pred nimi samé otvárali. Až sa napokon dostali do jedálne. Bola žiarivo osvetlená. Stôl bol prestretý pre štyroch. Bolo na ňom víno a ovocie. Niekoľko minút čakali, či sa tam niekto neobjaví. Ale nikto neprišiel. Tak si sadli ku stolu a začali jesť a piť, lebo boli veľmi hladní.

            Keď dojedli svoju večeru, začali hľadať nejaké miesto na spanie. No zrazu sa dokorán otvorili dvere a dnu vošiel čarodejník. Bol starý a na chrbte mal hrb. Mal plešatú hlavu a sivú bradu dlhú až po kolená. Namiesto opasku mal tri železné obruče, ktoré obopínali jeho pás. Za ruku viedol dámu nevídanej krásy. Celá bola oblečená v bielom. Mala strieborný opasok a korunku z perál. Ale jej tvár bola bledá. Bola veľmi smutná ako samotná smrť.

            Princ ju ihneď spoznal. Náhlivo sa pohol smerom k nej. Ale čarodejník mu nedal šancu prehovoriť a povedal:

            „Viem, prečo si tu. Nuž dobre. Môžeš ju mať, ak jej počas troch nocí zabrániš, aby utiekla. Ak v tom zlyháš, teba a tvojich troch služobníkov premením na kameň. Presne tak ako všetkých, ktorí sem prišli pred tebou.“ Potom princeznej ponúkol stoličku a odišiel.

            Princ nevedel od princeznej oči odtrhnúť. Taká bola krásna! Začal sa jej prihovárať. Ale ona vôbec neodpovedala a ani sa len neusmiala. Sedela tam, akoby bola z mramoru. Posadil sa vedľa nej. Bol rozhodnutý, že celú noc ani oko nezažmúri, lebo sa obával, aby neutiekla. Preto aby bola strážená dvakrát, Dlhý sa natiahol dookola celej miestnosti. Široký sa postavil pred dvere a tak sa nafúkol, že ani myš by vedľa neho neprešla. Bystrozraký sa oprel o stĺp, ktorý bol uprostred izby a podopieral strechu. Ale i tak behom jednej sekundy, všetci štyria tvrdo zaspali. Spali celú noc.

            Ráno, pri prvom úsvite, sa princ zobudil. Princezná bola preč. Zobudil svojich služobníkov a vyzval ich, aby mu povedali, že čo musia urobiť.

            „Upokoj sa, môj lord,“ povedal Bystrozraký. „Už som ju našiel. Sto míľ odtiaľto je les. Uprostred neho je dub. Na jeho vrcholci je žaluď. Na tento žaluď je teraz premenená princezná. Ak ma Dlhý vezme na svoje plecia, veľmi skoro ju prinesieme naspäť.“ A skutočne, za kratší čas, než trvá prechádzka okolo chatky, sa vrátili z lesa. Dlhý podal princovi žaluď.

            „Teraz, Vaša excelencia, hoď ten žaluď na zem.“

            Princ ho poslúchol. Bol akoby očarený, keď sa zrazu pri ňom objavila princezná. Ale ako vykuklo slnko spoza hory, dvere sa otvorili dokorán a s veľkým smiechom vošiel do izby čarodejník. Keď si všimol princeznú, od jedu mu jeho tvár až stmavla. Potichu zavrčal a jedna z jeho železných obručí, ktoré mal okolo pásu, pukla. Hneď schytil princeznú za ruku a odviedol ju so sebou preč.

            Celý deň sa princ potuloval po zámku. Skúmal zvláštne poklady, ktoré v ňom boli. Všetko vyzeralo, akoby sa náhle zastavilo. Na jednom mieste uvidel princa, ktorý bol premenený na kameň práve vo chvíli, keď oboma rukami držal meč, ktorým sa zaháňal. Na inom mieste bol rytier, ktorý bol skamenený práve vo chvíli, keď sa snažil utiecť. Na treťom mieste bol skamenený muž, ktorý sa práve snažil dať si do úst kúsok hovädzieho. Okolo nich boli ďalší v polohe, keď černokňažník nad nimi vyslovil zaklínadlo: „Odteraz nech si premenený na mramor!“ Všetko na zámku a okolo neho pôsobilo veľmi tiesnivo a pusto. Boli tam stromy bez listov a v záhrade nerástla žiadna tráva. Nekvitli tam kvety a nebolo počuť spievať ani jedného vtáka.

            Trikrát za deň sa pred princom a jeho spoločníkmi objavilo jedlo, akoby nejakým kúzlom. Po večere sa tam znova objavil objavil čarodejník, presne ako predchádzajúci večer. Priviedol princeznú a dal ju na starosť princovi.

            Všetci štyria sa rozhodli, že tentokrát budú v noci dávať pozor za každú cenu. Ale zbytočne. Zaspali rovnako ako minulú noc. Keď sa nasledujúce ráno princ zobudil, izba bola znova prázdna.

            Celý ustráchaný a zahanbený sa ponáhľal k Bystrozrakému. „Vstávaj! Vstávaj! Bystrozraký! Nevieš, čo sa stalo s princeznou?“

            Bystrozraký si pretrel oči a odpovedal: „Áno, vidím ju. Dvesto míľ odtiaľto je hora. V tejto hore je kameň. V tom kameni je drahokam. Princezná je týmto drahokamom. Keď ma tam Dlhý vezme, budeme naspäť ešte predtým, ako sa otočíš.“

            Tak Dlhý zobral Bystrozrakého na svoje plecia a vyrazili. Jedným krokom prešli dvadsať míľ. Ako sa blížili k hore, Bystrozraký na ňu uprel svoje oči. Hneď sa rozsypala na tisícky úlomkov. Jedným z nich bol aj vzácny drahokam. Zodvihli ho a priniesli princovi. Ten ho nedočkavo hodil na zem. Ako sa drahokam dotkol podlahy, hneď sa premenil na princeznú, ktorá teraz stála vedľa neho. Keď prišiel čarodejník, z očí mu od hnevu sršali plamene. Pritom bolo počuť veľké prasknutie ďalšej železnej obruče, ktorá spadla na zem. Princeznú chytil za ruku a odviedol ju preč. Celou cestou zúril a hlasno vrčal.

            Celý ten deň sa vyvíjali veci rovnako ako predtým. Po večeri, čarodejník priviedol naspäť princeznú. Princovi sa pozrel rovno do očí a povedal:

            „Uvidíme, kto z nás napokon získa cenu!“

            V tú noc zápasili čo najviacej s tým, aby zostali hore a nezaspali. Dokonca sa prechádzali namiesto sedenia. Ale bolo to úplne zbytočné. Jeden po druhom postupne zaspali a princezná im zase unikla.

            Keď prišlo ráno, ako zvyčajne sa prvý zobudil princ. Princezná tam už nebola. Rýchlo prišiel za Bystrozrakým.

            „Vstávaj! Vstávaj! Bystrozraký! Povedz mi, kde je princezná?“

            Bystrozraký chvíľu pozeral do diaľky. Potom povedal: „Ó, môj lord, ona je ďaleko, veľmi ďaleko. Tristo míľ odtiaľto je čierne more. Uprostred toho mora je malá mušľa, v ktorej je zlatý prsteň. Princezná je tým zlatým prsteňom. Ale neznepokojuj sa. My ti ju získame. Len dnes musí Dlhý zobrať so sebou aj Širokého. Budeme ho tam veľmi potrebovať.“

            Tak Dlhý zobral na jedno plece Bystrozrakého, na druhé Širokého, a ponáhľal sa s nimi k moru. Každým krokom spravil tridsať míľ. Keď prišli k čiernemu moru, Bystrozraký im ukázal miesto, kde musia hľadať mušľu. Ale hoci Dlhý naťahoval svoju ruku čo najviacej, nevedel ju nájsť. Pretože ležala až na morskom dne.

            „Počkajte chvíľu, kamaráti! To zvládneme. Pomôžem vám,“ povedal Široký. Potom sa roztiahol tak veľmi, že niekto by povedal, že ho ani zem neudrží. Sklonil sa a začal piť vodu z mora. Prešla len minúta a hladina klesla o toľko, že Dlhý svojou rukou už dočiahol až na samé dno. Čoskoro našiel mušľu a vytiahol z nej prsteň. Ale času nebolo nazvyš. Dlhý musel niesť so sebou tentokrát dvoch. Mal dvojitú záťaž. Začínalo svitať, a ešte neboli naspäť na zámku, kde ich princ už netrpezlivo očakával. Mal veľký strach, že to nestihnú.

            Spoza vrcholkov stromov už vykúkali prvé slnečné lúče. Dvere sa otvorili dokorán. Keď čarodejník zbadal, že princ tam stojí osamote, vybuchol vo veľký, zlomyseľný smiech. Ale ako sa smial, zrazu začuli prudký náraz o okno, ktoré sa rozsypalo na tisícky úlomkov. Dovnútra vletel zlatý prsteň. Dopadol na dlážku a hneď sa premenil na princeznú, ktorá tam teraz stála pred nimi. Pretože Bystrozraký to pozoroval z diaľky a povedal Dlhému, že v akom veľkom nebezpečenstve sa princ nachádza. Dlhý teda pozbieral všetku svoju silu a s obrovským úsilím hodil prsteň cez okno.

            Čarodejník vrieskal a kričal od zúrivosti. Celý zámok sa chvel až od základov. Potom bolo počuť puknutie. Tretia obruč na čarodejníkovom páse pukla a spadla na zem. Čarodejník sa ihneď premenil na vranu a vyletel von oknom.

            Po chvíli, princezná prerušila hrobové ticho. Začervenala sa ako ruža a ďakovala princovi za svoje nečakané vyslobodenie.

            Ale nielen princezná bola oslobodená a privedená k životu odletením čiernej vrany. Mramorové postavy sa znova premenili na mužov a pokračovali v tom, čo robili pred začarovaním. Kone v stajniach erdžali. Kvety v záhrade rozkvitli. Vtáky lietali v ovzduší a ryby plávali vo vode. Všade, kde sa človek pozrel, bol život a plno radosti.

            Rytieri, ktorí boli premenení na kameň, prišli spoločne vzdať hold princovi za to, že ich oslobodil.

            Princ povedal: „Neďakujte mne, lebo ja som nič neurobil. Bez svojich verných služobníkov, Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, by som bol teraz jeden z vás.“

            S týmito slovami sa s nimi rozlúčil, a s princeznou a svojimi tromi spoločníkmi odišiel do kráľovstva svojho otca.

            Starý kráľ, ktorý sa už dávno vzdal všetkej nádeje, pri pohľade na svojho syna plakal od radosti. Trval na tom, aby sa svadba konala čo najskôr.

            Všetci rytieri, ktorí boli na Železnom Zámku začarovaní, boli pozvaní na svadobnú hostinu. Potom, ako sa slávnosť skončila, Dlhý, Široký a Bystrozraký sa s mladým párom rozlúčili so slovami, že si idú hľadať niekde ďalšiu prácu.

            Princ im núkal všetko, čo si len ich srdcia zažiadajú, len aby zostali s ním. Ale oni mu odpovedali, že záhaľčivý život na zámku by ich netešil a že nikdy nebudú šťastní, ak nebudú stále niečo robiť. Tak sa vybrali hľadať nové dobrodružstvo a šťastie do sveta. A pokiaľ ja viem, ešte stále spolu cestujú.

            [@ České poviedky, Contes populaires, Louis Leger, Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]