6*33*/235* Prunelka **(1,5k=1500_slov)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila jedna žena, ktorá mala len jedinú dcéru. Táto dcéra, keď mala asi sedem rokov, na svojej ceste do školy zvykla prechádzať okolo ovocného sadu, kde rástla aj jedna divá slivka s chutnými, zrelými slivkami, ktoré jej viseli z konárov. Každé ráno si toto dieťa jednu odtrhlo a dalo do vrecka, aby ju mohlo v škole zjesť. Prunella znamená malá sušená slivka. Tak ju začali volať Prunelka. No tento ovocný sad patril bosorke, ktorá si jedného dňa všimla, ako si Prunelka odtrhla jednu slivku, keď prechádzala po ceste okolo. Dievča to robilo úplne nevinne. Vôbec nevedelo, že nesmie trhať z toho stromu pri ceste slivky. Ale bosorka od hnevu priam zúrila. Nasledujúci deň sa ukryla za živý plot. A keď Prunelka prechádzala okolo a natiahla ruku, že si odtrhne jednu slivku, vyskočila spoza živého plota a chytila ju za ruku.

            „Ach, ty malý zlodej!“ zvolala. „Napokon som ťa chytila. Teraz zaplatíš za svoje zlé skutky.“

            Nešťastná Prunelka bola od strachu napoly mŕtva. Prosila starú ženu, aby jej odpustila. Pritom ju uisťovala, že vôbec nevedela, že robí niečo zlé, a sľubovala jej, že to už nikdy znova neurobí. Ale bosorka nad ňou nemala žiadne zľutovanie. Dotiahla ju do svojho domu, kde ju chcela držať, až pokým nepríde správny čas na pomstu.

            Ako sa roky míňali, Prunelka vyrástla na veľmi krásne dievča. Avšak jej krása a dobrota namiesto toho, aby obmäkčili bosorkino srdce, vzbudili v nej nenávisť a žiarlivosť.

            Jedného dňa si zavolala k sebe Prunelku a povedala jej: „Vezmi tento kôš, choď ku studni, a prines mi ho celý naplnený vodou. Ak tak neurobíš, tak ťa skántrim.“

            Dievčina vzala kôš a išla s ním ku studni. Púšťala ho do studne znova a znova. Ale všetka jej námaha bola úplne zbytočná. Zakaždým, keď vytiahla kôš hore, voda z neho rýchlo vytiekla. Napokon, celá zúfalá, to vzdala. Oprela sa o studňu a horko plakala. Keď vtom zrazu počula blízko seba nejaký hlas: „Prunelka, prečo plačeš?“

            Otočila sa a zbadala tam rúčeho mládenca, ktorý na ňu láskavo hľadel, akoby mu bolo ľúto jej starostí.

            „Kto si?“ spýtala sa. „A ako to že vieš moje meno?“

            „Ja som bosorkin syn,“ odpovedal, „a volám sa Benziabel. Viem, že ona chce, aby si zomrela. Ale ja ti sľubujem, že sa jej nepodarí uskutočniť jej zlomyseľný plán. Ak ti naplním vodou ten kôš, dáš mi pusu?“

            „Nie,“ povedala Prunelka, „nepobozkám ťa, pretože ty si bosorkin syn.“

            „Nuž dobre,“ odpovedal smutno mládenec. „Daj mi svoj kôš. Naplním ti ho.“ Nabral doň vodu zo studne. A keď ho vytiahol, voda v ňom zostala stáť. Potom sa dievčina vrátila do domu. Priniesla so sebou kôš až po okraj naplnený vodou. Keď to uvidela bosorka, od zúrivosti až obledla a zvolala: „Určite ti pomohol Benziabel.“ Prunelka sa bez slova pozrela dolu.

            „Však uvidíme, kto vyhrá nakoniec,“ zúrivo odvrkla bosorka.

            Nasledujúci deň si zavolala k sebe dievčinu a povedala: „Vezmi si toto vrecko pšenice. Na chvíľu pôjdem preč. Ale keď sa vrátim, očakávam, že z tej pšenice urobíš chlieb. Ak sa tak nestane, tak ťa skántrim.“ Ako tak povedala, opustila izbu a za sebou zatvorila a zamkla dvere.

            Nešťastná Prunelka nevedela, čo má robiť. Bolo priam nemožné rozdrviť pšenicu na múku, vymiesiť z nej cesto, a upiecť chlieb, a to všetko v takom krátkom čase, pokiaľ bude bosorka preč. Spočiatku sa statočne pustila do práce. Ale keď videla, aká je to beznádejná úloha, posadila sa na stoličku a začala horko plakať. Z jej zúfalstva ju vyrušil Banziabelov hlas, ktorý bol zrazu vedľa nej: „Prunelka, Prunelka, neplač toľko. Ak mi dáš pusu, urobím ten chlieb za teba, a budeš zachránená.“

            „Nebudem bozkávať syna bosorky,“ odpovedala Prunelka.

            Ale i tak Benziabel vzal od nej pšenicu, rozdrvil ju a pripravil cesto. A keď sa bosorka vrátila, chlieb už bol v peci upečený.

            Otočila sa k dievčine a so zúrivosťou v hlase povedala: „Určite tu bol Benziabel a pomohol ti.“ Prunelka len bez slova sklopila oči a pozrela dolu.

            „Však uvidíme, kto nakoniec zvíťazí,“ povedala bosorka a jej oči jej žiarili od hnevu.

            Nasledujúci deň si zavolala dievčinu a povedala: „Choď za mojou sestrou, ktorá býva za horou. Ona ti dá skrinku, ktorú mi musíš priniesť.“ Keď jej to hovorila, veľmi dobre vedela, že jej sestra je oveľa krutejšia a zlomyseľnejšia bosorka než ona sama, a že jej nikdy nedovolí vrátiť sa, ale že ju namiesto toho uväzní a vyhladuje na smrť. No Prunelka nič netušila a celkom radostne sa vybrala do hory. Cestou stretla Benziabela.

            „Kam ideš, Prunelka?“ spýtal sa.

            „Idem k sestre mojej pani. Mám od nej priniesť jednu skrinku.“

            „Ach, nešťastné dievča!“ povedal Benziabel. „Moja matka ťa poslala na istú smrť. Daj mi pusu a ja ťa zachránim.“

            Ale Prunelka odpovedala tak ako predtým: „Nebudem bozkávať syna bosorky.“

            „Nevadí. Aj napriek tomu ti zachránim život,“ povedal Benziabel, „pretože ťa milujem viacej než seba. Vezmi si túto fľaštičku oleja, tento bochník chleba, tento kus povrazu, a túto metlu. Keď prídeš k domu mojej tety bosorky, naolejuj olejom z fľašky pánty na dverách. Príde k tebe veľká, zúrivá doga. Hoď jej bochník chleba. Keď prejdeš vedľa psa, na dvore uvidíš jednu úbohú ženu, ako sa bezúspešne pokúša pustiť vedro do studne na svojich prepletených vlasoch. Musíš jej dať ten povraz. V kuchyni nájdeš ešte úbohejšiu ženu, ako sa snaží jazykom vyčistiť pec. Tejto musíš dať metlu. Hore na kredenci uvidíš malú skrinku. Vezmi ju a bez akéhokoľvek meškania opusti dom. Ak urobíš všetko tak, ako som ti povedal, nič zlého sa ti nestane.“

            Prunelka pozorne počúvala jeho pokyny. Urobila presne tak, ako jej povedal. Prišla k domu. Naolejovala pánty na dverách. Psovi hodila bochník chleba. Žene pri studni dala povraz. Druhej žene v kuchyni dala metlu. Schytila skrinku z kredenca a utekala z domu preč. Ale bosorka ju počula, ako uteká. Pribehla k oknu a zakričala na ženu v kuchyni: „Skántri toho zlodeja, vravím ti!“

            Ale žena v kuchyni jej odpovedala: „Nezabijem ju, lebo mi dala metlu. Zatiaľ čo ty ma nútiš čistiť pec svojím jazykom.“

            Potom bosorka zúrivo zavolala na ženu pri studni: „Chyť to dievča, vravím ti, a hoď ju do vody a utop ju!“

            Ale žena pri studni odpovedala: „Neutopím ho, lebo mi dalo tento povraz. Zatiaľ čo ty ma nútiš naberať vodu zo studne do vedra pomocou vlastných vlasov.“

            Potom bosorka zakričala na psa, aby chytil dievča a dohrýzol ho. Ale pes odpovedal: „Nie, nechytím ho, lebo mi dalo bochník chleba. Zatiaľ čo ty ma nechávaš hladovať.“

            Bosorka bola taká nahnevaná, že sa skoro udusila od zloby. Zavolala na dvere: „Dvere, spadnite na ňu a držte ju ako väzenkyňu!“

            Ale dvere odpovedali: „Neurobíme to, lebo nám naolejovala pánty. Zatiaľ čo ty nás nechávaš vŕzgať a hrdzavieť.“

            A tak sa Prunelke podarilo utiecť. So skrinkou pod ramenom prišla už ku svojej panej. Ako sa dá ľahko predstaviť, tá bola veľmi nahnevaná, keď tam zbadala pred sebou stáť dievčinu, ktorá bola teraz ešte krajšia než predtým. Bosorke oči len tak blikali od zúrivosti. Hneď sa jej spýtala: „Pomohol ti Benziabel?“

            Prunelka sklopila zrak a bez slova pozerala dolu.

            „Však uvidíme, kto nakoniec zvíťazí,“ povedala bosorka. „Počúvaj ma dobre. V kurníku sú tri kohúty. Jeden je žltý, druhý čierny, a tretí biely. Ak jeden z nich zakikiríka v noci, musíš mi povedať, ktorý to je. Beda ti, ak sa pomýliš. Prehltnem ťa na jedenkrát.“

            V noci spal Benziabel vo vedľajšej izbe vedľa Prunelky. O polnoci sa zobudila na kikiríkanie kohúta.

            „Ktorý to bol?“ zakričala bosorka.

            Prunelka roztrasenou rukou zaklopala na stenu a zašepkala: „Benziabel, Benziabel, povedz mi, ktorý kohút zakikiríkal?“

            „Dáš mi pusu, ak ti to poviem?“ zašepkal jej Benziabel cez stenu.

            „Ale ona odpovedala: „Nie.“

            On jej zašepkal naspäť: „Aj napriek tomu ti to poviem. Teraz zakikiríkal žltý kohút.“

            Bosorka, ktorá si všimla, že Prunelka mešká s odpoveďou, sa priblížila ku dverám a zlostne zvolala: „Zaraz mi odpovedz, lebo inak si ťa dám na raňajky!“

            Tak Prunelka odpovedala: „Teraz zakikiríkal žltý kohút.“

            Bosorka len dupla nohou a zaškrípala zubami.

            Čoskoro nato zakikiríkal druhý kohút. „Povedz mi, ktorý kohút kikiríkal teraz?“ zvolala bosorka. Po rade od Benziabela, Prunelka odpovedala: „To bol čierny kohút.“

            Po niekoľkých minútach bolo znova počuť kikiríkanie. Hneď nato sa ozvala bosorka: „Ktorý kohút to bol?“

            Nešťastná dievčina znova prosila Benziabela, aby jej pomohol. Ale tentokrát trochu zaváhal, lebo dúfal, že Prunelka možno na chvíľu zabudne, že je bosorkiným synom, a sľúbi mu bozk. Ako tak váhal, dievčina od strachu vykríkla: „Benziabel, Benziabel, zachráň ma! Bosorka si ide po mňa. Už je celkom blízko. Počujem ju škrípať zubami!“

            Jedným skokom Benziabel rýchlo otvoril dvere. Bosorka narazila na dvere a spadla zo schodov až na prízemie, kde si zlomila krk a skonala.

            Napokon sa Prunelky tak dotkla Benziabelina dobrota a láskavosť voči nej, že sa doňho zaľúbila a stala sa jeho manželkou. Potom žili spoločne šťastne až do smrti.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]