7*1*/236* Príbeh z Divolesa **(3,7k)

Pred dávnou dobou, uprostred jednej krajiny pokrytej jazerami sa nachádzali rozľahlé rašeliniská, ktoré sa volali Divoles. Nikto sa tam neodvážil vstúpiť. No z času na čas sa niektorí odvážlivci priblížili k jeho hraniciam. Pri svojom návrate tvrdili, že v háji hustých stromov uvideli ruiny starého domu. Okolo neho bol dav bytostí pripomínajúcich mužov, ktorí boli v špinavých a otrhaných handrách ako tuláci. Okrem nich tam bolo množstvo starých žien a polonahých detí.

            Raz v noci, jeden roľník, ktorý sa vracal domov z hostiny, sa zatúlal trochu ďalej do Divolesa. Potvrdil celý zvláštny príbeh. Nespočetné množstvo žien a detí bolo zhromaždených okolo obrovského ohniska. Niektoré sedeli na zemi. Zatiaľ čo ostatné tancovali na mäkkej tráve. Jedna stará babizňa mala v ruke širokú, železnú varechu, s ktorou občas premiešala oheň. Ale vtedy, ako sa dotkla žeravých uhlíkov, deti začali utekať preč a kričali pritom ako nočné sovy. Veľmi dlho trvalo, pokiaľ sa odvážili vrátiť sa naspäť. Okrem iného tam bol aj malý starý muž s veľmi dlhou bradou. Niesol veľké vrece, väčšie než bol on sám. Ženy a deti bežali vedľa neho. Plakali a snažili sa mu zobrať vrece z jeho chrbta, ale on sa ich striasol a išiel si svojou cestou. Tiež tam bola aj nádherná čierna mačka veľká ako žriebä. Ale nedalo sa veriť všetkému, čo rozprával roľník. Bolo veľmi ťažké posúdiť, čo je z toho pravda a čo si vymyslel. Faktom zostávalo len to, že sa tam diali veľmi čudné veci. Kráľ Švédska, ktorému patrila tá časť krajiny, už niekoľkokrát vydal príkaz, aby zoťali všetky stromy v tom strašidelnom lese. No nenašiel sa nikto, kto by mal dostatok odvahy a splnil jeho rozkazy. Jeden muž bol však odvážnejší než ostatní. No ako zaťal sekerou do stromu, začal odtiaľ tiecť prúd krvi a všade na okolí počul veľký vreskot, akoby od bolesti vrieskala nejaká ľudská bytosť. Vystrašený drevorubač utiekol tak rýchlo, ako ho nohy vládali odniesť. A potom ani rozkazy, ani hrozby nedonútili nikoho ísť do začarovaného vresoviska.

            Niekoľko míľ od Divolesa sa nachádzala veľká dedina, kde býval jeden sedliak, ktorý sa prednedávnom zosobášil s mladou manželkou. Ako sa niekedy stane v takýchto prípadoch, aj teraz jeho manželka obrátila celý dom hore nohami, a obaja sa hádali medzi sebou a bojovali o moc v domácnosti celý deň.

            Od svojej prvej manželky mal tento sedliak dcéru, ktorá sa volala Elza. Bola veľmi dobrým, tichým dievčaťom a želala si len toľko, aby žila v pokoji a v mieri. Ale jej macocha jej to nedovolila. Bila a fackovala úbohé dieťa od rána do večera. Keďže mala prevahu nad svojím manželom, ktorý jej všetko znášal, nedalo sa to nijako napraviť.

            Týmto zlým zaobchádzaním Elza trpela dva roky. Jedného dňa nato si išla spolu s ostatnými deťmi natrhať jahody. Bezstarostne sa túlali stále ďalej a ďalej. Napokon sa dostali až na okraj Divolesa, kde rástli tie najchutnejšie jahody. Celá tráva sa na okolí od nich len tak červenala. Deti si posadali na zem. Do sýtosti sa z nich najedli, koľko im len chutilo, a začali si jahodami plniť svoje košíky. Keď zrazu jeden zo starších chlapcov vykríkol:

            „Bežte, bežte tak rýchlo, ako len vládzete! Sme v Divolese!“

            Rýchlejšie ako blesky vyskočili na svoje nohy a šialene sa rozbehli preč. Okrem Elzy. Ona zablúdila ďalej ako ostatní. Rovno pod stromami našla najchutnejší, hustý záhon jahôd. Síce ako ostatní aj ona počula chlapcovo zvolanie, ale nedokázala opustiť jahody.

            „Koniec koncov, čo na tom záleží?“ pomyslela si. „Obyvatelia Divolesa predsa nemôžu byť horší ako moja macocha,“ a pozrela hore pred seba, kde zbadala malého čierneho psa so strieborným zvončekom na svojom krku, ako sa k nej približuje a šteká na ňu. Nasledovala ho deva, ktorá bola celá oblečená v hodvábnych šatách.

            „Buď ticho!“ povedala psovi. Potom sa obrátila k Elze a dodala: „Som taká rada, že si neutiekla s ostatnými deťmi. Zostaň tu so mnou a buď mojou priateľkou. Budeme sa hrať nádherné hry a každý deň budeme spolu chodiť zbierať jahody. Nikto sa ti neodváži ani vlas na hlave skriviť, keď sa ťa zastanem. Poď so mnou! Pôjdeme k mojej matke,“ a vzala Elzu za ruku. Zaviedla ju ešte hlbšie do lesa. Malý čierny psík išiel s nimi, a vedľa nich radostne vyskakoval a štekal.

            Ach, aké divy a nádhera sa odvíjali pred Elzinými užasnutými očami! Myslela si, že je určite v nebi. Okolo nej stáli ovocné stromy a kríky plné ovocia. Zatiaľ čo vtáky s pestrejšími farbami než najjasnejší motýľ sedeli na svojich vetvách a napĺňali vzduch svojimi štebotavými piesňami. Vôbec sa dievčiny nebáli. Sadli jej na ruky a nechali si pohladiť svoje zlatisté a striebristé perie. Uprostred záhrady sa nachádzal dom. Žiarili na ňom sklenené tabuľky a vzácne kamene. Vo vchodových dverách sedela žena, ktorá mala oblečené na sebe drahé šaty. Otočila sa k Elzinej spoločníčke a spýtala sa:

            „Čo za hosťa mi sem privádzaš?“

            „Našla som ju samotnú v lese,“ odpovedala jej dcéra, „a priviedla som ju so sebou, aby mi robila spoločníčku. Dovolíš jej u nás zostať?“

            Matka sa zasmiala, ale nepovedala nič, len si ostrým pohľadom prezrela Elzu od hlavy až po päty. Potom povedala dievčaťu, aby prišlo bližšie. Pohladkala ho po lícach a milo sa mu prihovorila. Spýtala sa ho, či jeho rodičia sú ešte stále nažive a či naozaj chce s nimi zostať.

            Elza sa sklonila a pobozkala ju na ruku. Potom si kľakla a zaborila svoju tvár do jej lona, a vzlykala:

            „Moja matka už mnoho rokov leží pod zemou. Môj otec síce ešte žije, ale ja preňho vôbec nič neznamenám. A moja macocha ma bíjava počas celého dňa. Nič z toho, čo urobím, nie je pre ňu dosť dobré. Tak preto ťa prosím, nechaj ma zostať u teba. Budem sa starať o dobytok alebo robiť akúkoľvek inakšiu prácu. Vo všetkom ťa poslúchnem, len ťa prosím, neposielaj ma k nej naspäť. Za to, že som sa nevrátila s ostatnými deťmi, určite zo mňa dušu vymláti.“

            Žena sa usmiala a odpovedala: „Nuž, uvidíme, čo môžeme s tebou robiť,“ a vstala a vošla do domu.

            Potom dcéra povedala Elze: „Ničoho sa neboj. Moja matka bude tvoja priateľka. Keďže nad tým premýšľa, určite ti vyhovie v tvojej prosbe,“ a povedala Elze, aby počkala, a tiež vošla do domu za matkou. Elzu tam nechali stáť medzi nádejou a strachom. Zdalo sa jej to ako večnosť, akoby sa nikdy nemali vrátiť.

            Napokon ju Elza uvidela, ako sa vrátila na trávnik s krabičkou vo svojej ruke.

            „Moja matka vraví, že dnes sa môžeme spolu hrať. Pretože chce porozmýšľať o tom, čo s tebou urobíme. Ale ja dúfam, že tu s nami zostaneš už navždy, lebo si neviem predstaviť, že by si niekam odišla. Bola si niekedy na mori?“

            „Na mori?“ spýtala sa Elza. „Čo je to more? Nikdy som nič také nepočula!“

            „Ó, čoskoro ti ukážem,“ odpovedalo dievča a dalo dole vrchnák z krabice. Na jej spodku ležalo kúsok z plášťa, mušľa a dve rybacie škrupiny. Na plášti sa leskli dve kvapky vody, ktoré dievča striaslo na zem. V momente záhrada, trávnik a všetko ostatné úplne zmizlo, ako keby sa otvorila zem a prehltla to. A tak ďaleko, ako len oko dovidelo, bola samá voda, ktorá, ako sa zdalo, sa v diaľke dotýkala samého neba. Iba pod svojimi nohami mali kúsok suchého miesta. Potom dievča položilo mušľu na vodu, ktorá sa začala zväčšovať viacej a viacej, až sa napokon premenila na peknú malú loďku, do ktorej by sa zmestil i tucet detí. Dievčatá na ňu nastúpili. Elza bola pritom až príliš opatrná, za čo sa na nej jej priateľka schuti smiala. Rybacie šupiny používala ako kormidlo. Vlny jemne hojdali obe dievčatá, ako keby boli v nejakej kolíske. Pomaly sa plavili ďalej. Za chvíľu stretli ďalšie lode, plné mužov, ktorí spievali a veselili sa.

            „Aj my im musíme zaspievať pieseň,“ povedalo dievča, ale Elza žiadnu nepoznala. Tak to dievča spievalo samé. Elza nerozumela mužom z ich piesní ani pol slova. Ale jedno slovo, ktoré si všimla a ktoré sa neustále opakovalo, bolo „Kisika.“ Elza sa ho spýtala, že čo to znamená. Ono jej odpovedalo, že to je jeho meno.

            Všetko to bolo také príjemné, že by si najradšej želali, aby tam boli zostali navždy. Zrazu však počuli, ako na ne volá nejaký hlas: „Deti, už je čas, aby ste sa vrátili domov!“

            Tak Kisika vytiahla z vrecka malú škatuľku. Vybrala z nej kúsok látky a namočila ju do vody. A pozrimeže! Hneď stáli blízko nádherného domu uprostred záhrady. Všetko okolo nich bolo suché a pevné. Všetka voda bola zrazu preč. Mušľu a rybacie šupiny vložili späť do škatuľky a obe dievčatá vošli dovnútra.

            Vstúpili do priestrannej sály, kde okolo stola sedelo dvadsaťštyri bohato oblečených žien. Vyzerali, ako keby čakali na svadbu. Za vrchstolom na zlatej stoličke sedela pani domu.

            Elza od prekvapenia nevedela, ktorým smerom sa má pozrieť. Všetko tam bolo oveľa krajšie, ako si predtým len dokázala predstaviť. Sadla si pri ostatných a zjedla trochu chutného ovocia. Myslela si, že je určite v nebi. Hostia hovorili potichu, ale ich reč sa zdala byť pre Elzu veľmi zvláštna. Nerozumela vôbec ničomu z toho, čo hovorili. Hostiteľka sa zrazu otočila a zašepkala niečo slúžke za svojou stoličkou. Slúžka potom opustila sálu. Keď sa vrátila naspäť, priviedla so sebou malého starého muža, ktorého brada bola dlhšia ako on sám. Hlboko sa dáme uklonil a zostal stáť pri dverách.

            „Vidíš toto dievča?“ povedala pani domu a ukázala na Elzu. „Chcem si ju adoptovať za svoju dcéru. Urob mi z nej kópiu, ktorú pošleme do jej rodnej dediny namiesto nej.“

            Starý muž si prezrel Elzu od hlavy až po päty, ako keby ju premeriaval. Znovu sa dáme uklonil a zo sály odišiel. Po večere sa táto dáma láskavo prihovorila Elze: „Kisika ma poprosila, aby som ti dovolila zostať s ňou, a ty si jej povedala, že by si tu chcela žiť. Nie je tak, všakže?“

            Pri týchto slovách Elza padla na svoje kolená a pobozkala dáme ruky a nohy z vďačnosti, že bude môcť utiecť pre krutou macochou. Ale jej hostiteľka ju zdvihla zo zeme a pohladkala po hlave, vraviac: „Všetko bude v poriadku, pokiaľ budeš dobré, poslušné dieťa. Postarám sa o teba a dohliadnem, aby ti nič nechýbalo, až dokedy nebudeš dospelá a schopná postarať sa sama o seba. Moja slúžka, ktorá učí Kisiku rôzne druhy ručných prác, bude učiť aj teba.“

            Onedlho na to sa starý muž vrátil s tvarovateľnou hlinou na svojich pleciach. Vo svojej ľavej ruke držal malý, zakrytý košík. Hlinu a košík položil na zem. Vzal za hrsť hliny a vytvaroval z nej bábku, ktorá vyzerala ako živá. Keď s tým skončil, v jej hrudi urobil dieru a vložil tam trochu chleba. Potom z košíka vytiahol hada a donútil ho vstúpiť do tela bábky.

            „Teraz,“ povedal dáme, „všetko, čo ešte potrebujeme, je kvapka krvi z dievčaťa.“

            Keď to Elza počula od hrôzy celá obledla. Pretože si myslela, že predáva celú svoju dušu diablovi.

            „Neobávaj sa!“ hneď ju utíšila dáma. „My nechceme tvoju krv kvôli nijakému zlému účelu, ale skôr preto, aby sme ti dali šťastie a slobodu.“

            Potom zobrala drobnú zlatú ihlu a pichla ňou Elzu do ramena. Ihlu podala starému mužovi, ktorý ju zabodol do srdca bábky. Keď toto urobil, položil bábku do košíka. Pritom sľúbil, že na druhý deň všetci uvidia, aký krásny kus práce urobil.

            Keď sa Elza nasledujúce ráno zobudila vo svojej hodvábnej posteli s mäkkými, bielymi vankúšmi, uvidela krásne šaty prehodené cez stoličku. Boli pripravené, aby si ich obliekla. Do jej izby vošla slúžka, aby jej prečesala jej dlhé vlasy. Priniesla jej najjemnejšiu bielizeň. Ale nič nepotešilo Elzu tak veľmi ako pár vyšívaných topánok, ktoré držala vo svojej ruke, lebo dievča bolo doteraz nútené svojou krutou macochou behať po okolí naboso. Vo svojom vzrušení vôbec nepomyslela na otrhané šaty, ktoré mala na sebe deň predtým a ktoré zmizli preč akoby nejakým kúzlom. Kto ich len mohol vziať? Nuž, to sa dozvie až neskôr. Môžeme však hádať, že do nej obliekli bábku, ktorá mala ísť namiesto nej do dediny. V čase, keď vyšlo slnko, bábka nadobudla svoju plnú veľkosť. Nikto nevedel rozlíšiť medzi skutočnou Elzou a bábkou. Keď ju Elza stretla a videla, že bábka vyzerá presne tak ako ona včera, od strachu cúvla.

            „Nemusíš sa ničoho obávať,“ povedala dáma, keď si všimla na nej, že má z toho strach. „Táto hlinená postava ti nijako neublíži. Ona je pre tvoju macochu, aby ju mohla biť namiesto teba. Môže ju mlátiť tak veľmi, ako len chce, ona nikdy nepocíti žiadnu bolesť. „A ak tá zlomyseľná žena nepríde časom na lepšie myšlienky, tvoja náhradníčka ju bude schopná potrestať, tak ako si zaslúži.“

            Od tejto chvíle Elza žila život obyčajného, šťastného dieťaťa, ktoré sa pred spaním hojdalo vo svojej krásnej zlatej kolíske. Nemala žiadne starosti a každým dňom sa jej zdali jej úlohy ľahšie. Roky, ktoré prežila predtým, sa jej zdali čím ďalej, tým viac len zlým snom. Ale s jej šťastím sa v nej prehlboval aj úžas a údiv nad všetkým okolo nej. Začínala byť presvedčená, že za tým všetkým musí byť nejaká veľká neznáma sila.

            Na dvore stál obrovský žulový kameň, asi dvadsať krokov od domu. Vždy, keď bol čas na jedlo, prišiel k nemu starý muž s dlhou bradou.  Vytiahol malú striebornú palicu a uderil ňou trikrát o kameň. Zvuk sa ozýval široko-ďaleko. Na tretí úder vyskočil odtiaľ veľký zlatý kohút, ktorý sa postavil na kameň. Zakaždým, keď zakikiríkal a zatrepotal krídlami, kameň sa otvoril a niečo z neho vyšlo von. Najprv to bol dlhý stôl pokrytý riadmi a prestretý jedlom pre množstvo ľudí, ktorí mali za ním sedieť. A takto sám od seba vletel do domu.

            Keď kohút zakikiríkal po druhýkrát, objavilo sa množstvo stoličiek, ktoré vleteli dovnútra za stolom; potom víno, jablká a ďalšie ovocie, všetko bez pomoci ostatných. Potom, ako sa všetci dostatočne najedli a napili, starý muž znova uderil na kameň. Zlatý kohút znova zakikiríkal. Riady, taniere, stôl, stoličky, všetko vošlo späť dovnútra kameňa.

            Keď však prišlo na rad trináste jedlo, ktoré už nikto nikdy nechcel jesť, pribehla obrovská čierna mačka. Postavila sa blízko kameňa. Jedlo bolo na druhej strane.

            Počkali, pokiaľ sa k ním nepripojil starý muž, ktorý vzal jedlo do jednej ruky. Chytil mačku pod rameno. Kohút mu skočil na plece. A potom s nimi zmizol v kameni. Tento úžasný kameň obsahoval nielen jedlo, ale i oblečenie a všetko, čo ste si len mohli želať v dome.

            Spočiatku bol jazyk, ktorým sa hovorilo pri jedle, pre Elzu veľmi zvláštny. No pomocou dámy a jej dcéry mu začala pomaly rozumieť. Hoci, pokým sa ho naučila, jej trvalo niekoľko rokov.

            Jedného dňa sa spýtala Kisiky, že prečo trináste jedlo, ktoré každý deň prišlo na stôl, nikto nejedol a nedotknuté ho poslali preč. Ale Kisika jej nevedela o tom povedať nič viac. No, určite to povedala svojej matke, lebo za niekoľko dní vážne prehovorila k Elze:

            „Netráp sa zbytočným rozmýšľaním. Chcela by si vedieť, prečo nikdy nejeme trináste jedlo? Nuž, dieťa moje, to je jedlo skrytých požehnaní. Keby sme ho ochutnali, náš šťastný život tu by sa ukončil. Svet by bol oveľa lepší, keby ľudia neboli takí chamtiví a nesnažili sa uchmatnúť každú vec pre seba, a namiesto toho nechali niečo z vďačnosti darcovi svojho požehnania. Chamtivosť je najväčšia ľudská chyba.“

            Roky prešli ako vietor pre Elzu. Vyrástla z nej krásna žena so znalosťami mnohých vecí, ktoré by sa nikdy nenaučila vo svojej rodnej dedine. Ale Kisika zostávala stále takým mladým dievčaťom, akým bola v prvý deň, čo stretla Elzu. Každé ráno obidve pracovali na čítaní a písaní. Vždy tak robili. Elza bola veľmi nedočkavá naučiť sa všetko, čo sa len dalo. Ale Kisika nadovšetko uprednostňovala detské hry. Keď ju pochytila nálada za vzdialenými končinami, zobrala svoju vzácnu pokladničku a išli sa hrať na more, kde sa im nikdy žiadne zlo nestalo.

            „Koľká to škoda,“ často hovorila Elze, „že si vyrástla na takú veľkú. Už sa nemôžeme spolu viacej hrávať.“

            Týmto spôsobom prešlo deväť rokov. Keď jedného dňa dáma si zavolala Elzu do svojej izby. Elzu toto predvolanie veľmi prekvapilo. Bolo to nezvyčajné. Nálada ju opustila, lebo sa obávala, že jej hrozí nejaké zlo. Ako prekročila prah dverí, uvidela, že dáma sa na svojich lícach červenala a jej oči boli plné sĺz. Náhlivo si ich poutierala, akoby to chcela pred ňou zakryť. „Moje najdrahšie dieťa,“ začala, „nadišiel čas, keď sa musíme rozlúčiť.“

            „Rozlúčiť sa?“ zvolala Elza a zaborila svoju hlavu dáme do lona. „Len to nie, drahá dáma! To sa nikdy nesmie stať, pokým nás smrť nerozdelí. Raz si mi otvorila svoju náruč. Nemôžeš ma teraz len tak odhodiť od seba.“

            „Ách, buď ticho, dieťa moje!“ odpovedala dáma. „nevieš, čo všetko by som pre teba urobila, aby som ťa spravila šťastnou. Teraz si už žena, a ja nemám žiadne právo ťa tu držať. Musíš sa vrátiť do sveta ľudí, kde na teba očakáva plno radosti.“

            „Drahá dáma,“ naliehala Elza, „prosím ťa, neposielaj ma od teba preč. Nechcem žiadne iné šťastie, len žiť a zomrieť vedľa teba. Urob ma svojou slúžkou, alebo mi tu daj nejakú prácu na robenie, len ma neposielaj naspäť do sveta. Bolo by lepšie, keby si ma bola nechala u mojej macochy, a nepriniesla ma do tohto neba a teraz posielala naspäť na horšie miesto.“

            „Nehovor tak, moje milé dieťa,“ odpovedala dáma. „Nevieš, čo všetko musím urobiť, aby som ti zabezpečila tvoje šťastie, a koľko veľa ma to stojí. Ale musí to tak byť. Ty si iba obyčajná smrteľníčka. Už tu viacej zostať nemôžeš. Hoci máme telá ako ľudia, ale my vôbec nie sme ľudia. I keď prečo je to tak, je pre teba ťažko pochopiteľné. Jedného dňa si nájdeš manžela, ktorý bol výslovne stvorený pre teba. Budeš s ním žiť šťastne, až pokým vás smrť nerozdelí. Pre mňa bude veľmi ťažké sa s tebou rozlúčiť, ale takto musí byť. Musíš sa s tým zmieriť a zároveň tešiť sa na to.“ Potom vytiahla zlatú kefu a nežne ňou prečesala Elzine vlasy, a poslala ju spať. Ale nešťastné dievča spalo len málo. Zdalo sa jej, akoby sa jej život tiahol pred ňou ako temná bezhviezdna noc.

            Teraz sa pozrime na chvíľu spätne na to, čo sa dialo celé tie roky v Elzinej rodnej dedine a ako sa darilo jej náhradníčke. Je dobre známou skutočnosťou, že zlá žena sa s pribúdajúcim vekom len zriedkakedy zlepší. Elzina macocha nebola žiadnou výnimkou v tomto pravidle. Ale bábka, ktorá ju zastúpila, necítila žiadnu bolesť. Údery, ktoré na ňu dopadali dňom i nocou, vôbec nič nezmenili. Keď sa otec niekedy pokúsil ju obrániť, jeho manželka sa zúrivo naňho otočila a veci boli boli ešte horšie než predtým.

            Jedného dňa, macocha dala dievčaťu strašný výprask. Nakládla doňho, koľko sa doňho zmestilo. Vyhrážala sa mu dokonca zabitím. V šialenom, zúrivom hneve uchopila bábku za hrdlo oboma rukami. No z jej úst vyšiel čierny had, ktorý uhryzol bláznivú ženskú do jazyka. Tá potom potichu padla na zem a bola namieste mŕtva. V noci, keď sa manžel vrátil domov, našiel svoju manželku ležať mŕtvu na zemi. Jej telo bolo opuchnuté a znetvorené, ale dievča nemohol nikde nájsť. Jeho výkriky priviedli k nemu susedov z okolitých chatiek. Nikto z nich nevedel vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Pravdou bolo, ako potvrdili, že okolo poludnia počuli nejaký veľký vreskot v dome. No keďže to sa odohrávalo pravidelne, veľmi sa tým netrápili. Po zvyšok dňa tam bolo ticho. Avšak dcéru nikto nikde nevidel. Telo mŕtvej ženy pripravili na pohreb a jej manžel si išiel ľahnúť do postele. Z celej duše sa tešil a pod srdcom ho hrialo, že sa oslobodil od takého škodcu, akým bola jeho hašterivá a agresívna manželka, ktorá mu doma len znepríjemňovala život. Na stole uvidel ležať krajec chleba. Keďže mal hlad, rozhodol sa ho pred spaním zjesť.

            Ráno našli mŕtveho aj jeho. Bol opuchnutý rovnako ako jeho manželka. Pretože to bol chlieb, ktorý bol predtým umiestnený v bábke, ktorú urobil starý muž. Niekoľko dní nato ho pochovali do hrobu vedľa jeho manželky. O ich dcére i naďalej nebolo ani chýru, ani slychu.

            Po rozhovore s dámou Elza preplakala celú noc. Nariekala nad svojím tvrdým osudom, nad tým, že ju vyženú z domova, ktorý mala tak veľmi rada.

            Nasledujúce ráno, keď vstala, dáma jej navliekla na prst pečatný, zlatý prsteň. Okolo krku jej dala stuhu, na ktorej bola malá zlatá škatuľka. Potom zavolala starého muža s dlhou bradou  a Elzu navždy opustila. Dievča sa jej snažilo cez slzy a vzlykanie poďakovať. No starý muž sa jej predtým trikrát dotkol striebornou paličkou. V momente si Elza všimla, že sa mení na vtáka. Z jej rúk sa stali krídla, z jej nôh sa stali orlie pazúry, jej nos sa zakrivil do ostrého zobáka, a perie pokrylo celé jej telo. Potom začala prudko stúpať do vzduchu a vznášala sa smerom k oblakom, akoby bola orlom už od malička, od vyliahnutia z orlieho vajca.

            Niekoľko dní neustále letela smerom na juh. Keď sa unavila, z času na čas dala oddýchnuť svojim krídlam. Hlad necítila. I stalo sa jedného dňa, že letela ponad hustý les. Pod ňou prudko štekali rozzúrené, poľovné psy. Nemali krídla, tak bola mimo ich dosahu. Zrazu jej telom prenikla ostrá, bodavá bolesť. Zasiahol ju šíp. Spadla na zem.

            Keď Elza nadobudla znovu svoje vedomie a vrátili sa jej zmysly, ocitla sa ležať pod kríkom už vo svojej ľudskej forme. Čo sa jej stalo, ako sa tam dostala, to všetko ležalo za ňou ako zlý sen.

            Ako tak premýšľala nad tým, čo urobí ako ďalšie, počula, dupot kopýt prichádzajúceho koňa. Pricválal k nej sám kráľov syn. Keď si všimol Elzu, zoskočil z koňa. Chytil ju za ruku a povedal: „Ách, to bola ale šťastná náhoda, ktorá ma sem priviedla dnes ráno. Každú noc, už pol roka, snívam, moja drahá dáma, že ťa nájdem v tomto lese. A hoci som ho prešiel už niekoľko stokrát zbytočne, nevzdával som sa svojej nádeje. Dnes som išiel hľadať veľkého orla, a namiesto neho som našiel teba.“ Potom vzal Elzu na svojho koňa a odcválal s ňou do mesta, kde ju veľmi srdečne prijal starý kráľ.

            Niekoľko dní nato sa tam konala svadba. Ako si Elza upravovala závoj na svojich vlasoch, prišlo na nádvorie päťdesiat naložených vozov plných krásnych vecí, ktoré poslala Elze dáma z Divolesa. Po kráľovej smrti sa Elza stala kráľovnou. Keď bola veľmi stará, tak nám vyrozprávala všetky tieto udalosti zo svojho života. No a toto bol posledný príbeh, ktorý sme sa z Divolesa dozvedeli.

            [@Estónske poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.236,7/1**; A Tale of the Tontlawald ]