7*2*/237* Najlepší klamár na svete **(1,3k)

Na okraji lesa žil jeden starý muž, ktorý mal iba jediného syna. Jedného dňa si chlapca zavolal k sebe a povedal mu, že potrebuje, aby mu dal zomlieť trochu pšenice. Ale že nesmie za žiadnych okolností vstúpiť do mlyna, kde je mlynár bez briadky.

            Chlapec zobral pšenicu a odišiel. Ani nezašiel ďaleko a uvidel pred sebou veľký mlyn, pred ktorým stál muž bez briadky.

            „Zdravím ťa, muž bez briadky!“ zvolal.

            „Vitaj, synku,“ odpovedal muž.

            „Mohol by som si tu niečo zomlieť?“

            „Áno, samozrejme! Skončím to, čo robím, a potom môžeš mlieť, ako dlho sa ti len zapáči.“

            Ale zrazu si chlapec spomenul na to, čo mu povedal jeho otec. Zaželal mužovi zbohom a išiel ďalej dolu povedľa rieky, až prišiel k ďalšiemu mlynu. Pritom vôbec nevedel, že hneď ako z prvého mlyna odišiel, muž bez briadky vzal vrece pšenice a náhlivo bežal k druhému mlynu. Mládenec sa tam vôbec nezastavil a pokračoval až k tretiemu mlynu. Ale i tentokrát bol muž bez briadky šikovnejší a prišiel tam inou cestou ešte pred ním. Keď sa to stalo po štvrtýkrát, chlapec sa dosť nahneval a pomyslel si: „Je úplne zbytočné pokračovať v ceste ďalej. Zdá sa, že v každom mlyne je muž bez briadky.“ Zložil si vrece zo svojho chrbta a rozhodol sa, že pomelie svoju pšenicu tam, kde je.

            Muž bez briadky domlel svoju pšenicu a začal mlieť chlapcovu. I spýtal sa ho: „Predpokladám, že urobíme koláč z toho, čo tam máš.“

            Chlapec bol trochu znepokojený, keď si spomenul na slová svojho otca, ale si pomyslel: „To, čo sa stalo, sa už nedá vrátiť späť,“ a odpovedal: „Nuž dobre, nech sa tak stane.“

            Potom muž bez briadky vysypal múku do koryta a uprostred urobil dieru. Chlapcovi povedal, aby z rieky priniesol vo svojich rukách trochu vodu na cesto na koláč. Keď bol koláč pripravený na pečenie, dali ho do pece. Zakryli ho rozžeravenými uhlíkmi a počkali, pokiaľ sa celý upiekol. Potom ho položili vedľa steny, pretože bol príliš veľký, aby sa zmestil na kredenc. Vtedy muž bez briadky povedal chlapcovi:

            „Pozri, synku! Ak si tento koláč rozdelíme, ani jeden z nás nebude mať dosť. Dohodnime sa tak, že kto povie najväčšie klamstvo, dostane celý koláč.“

            Chlapec nevedel, čo iné má robiť, tak odpovedal: „V poriadku. Začni.“

            Tak muž bez briadky začal klamať tak veľmi, ako len vedel. Keď už bol unavený vymýšľaním nových klamstiev, chlapec mu povedal: „Môj milý priateľ, ak je to všetko, čo dokážeš, to nie je nič moc! Počúvaj ma a ja ti poviem skutočný príbeh:

            Počas mojej mladosti, keď som bol starý muž, mali sme množstvo včelích úľov. Každé ráno som vstal a spočítal som ich. Bolo celkom ľahké spočítať včely, ale nikdy som nevedel správne napočítať úle. Jedného dňa, keď som počítal včely, zistil som, že moja najlepšia včela chýba. Bez toho, aby som strácal čo i len chvíľku, som osedlal kohúta a išiel som ju hľadať. Vystopoval som ju až po pobrežie. Vedel som, že prekročila more. Musel som ju nasledovať. Keď som preplával more a dostal sa na jeho druhú stranu, našiel som muža, ktorý zapriahol moju včelu ku svojmu pluhu a s jej pomocou rozsieval proso.

            „To je moja včela!“ zakričal som. „Odkiaľ si ju získal?“ A muž mi odpovedal: „Bratku, ak je tvoja, vezmi si ju.“ A nielenže mi vrátil moju včelu, ale mi dal navyše aj vrece prosa, pretože mu moja včela veľmi dobre poslúžila. Potom som si vyložil vrece na plecia. Z kohúta som vzal sedlo. Položil som ho včele na chrbát a vysadol som naň. Kohúta som viedol na povrázku, aby si mohol odpočinúť. Ako sme leteli ponad oceánom, jedna zo šnúrok na vreci sa rozviazala. Vrece sa rozdelilo na dvoje a spadlo do oceánu. Celkom sa stratilo pod vodou. Bolo úplne zbytočné rozmýšľať nad ním. Bezpečne sme sa vrátili naspäť. Bola už noc. Pustil som včelu, aby sa mohla navečerať. Kohútovi som dal seno a išiel som spať. Ale ako som sa ráno, keď vychádzalo slnko, zobudil, aký len pohľad sa mi naskytol! Počas noci prišli vlky a zjedli moju včelu. V údolí bolo medu až po členky a na kopcoch až po kolená. Začal som rozmýšľať, ako ho pozbieram, aby som si ho mohol vziať so sebou domov.

            I stalo sa, že som mal so sebou malú sekerku. Tak som s ňou išiel do lesa. Dúfal som, že stretnem nejaké zviera, ktoré by som chytil, a z jeho kože by som potom urobil vrece. Ako som vošiel do lesa, uvidel som dva srnce. Skákali na jednej nohe. Skántril som ich jedným úderom. Z ich kože som spravil tri vrecia. Celé som ich naplnil medom a vyložil ich kohútovi na chrbát. Po chvíli som sa vrátil domov, kde mi povedali, že sa práve narodil môj otec a že musím ísť priniesť trochu svätenej vody, ktorou ho bolo treba pokropiť. Ako som išiel, som stále rozmýšľal o tom, či by nebolo možné získať späť moje vrece prosa, ktoré mi spadlo do mora. Keď som prišiel na miesto so svätenou vodou, uvidel som, že moje proso padlo na úrodnú pôdu. Rástlo rovno pred mojimi očami. Ba čo viac, dokonca ho neviditeľná ruka zbierala a robila z neho koláč.

            Tak som vzal koláč spolu so svätenou vodou a letel som naspäť ponad more. Keď vtom sa spustil veľký dážď. More sa začalo vzdúvať a jeho vlny zmietli so sebou môj koláč z prosa. Ach, aký som len bol nahnevaný touto stratou, keď som sa znova dostal bezpečne na zem.

Zrazu som si spomenul, že moje vlasy sú veľmi dlhé. Keď som stál, boli až po zem. Hoci keď som sedel, mi boli iba po uši. Uchopil som nôž a odrezal ním veľký prameň z mojich vlasov, ktoré som spolu splietol. Keď prišla noc spravil som z nich uzol. Chcel som ho použiť ako vankúš. Ale ako som si mal spraviť oheň? Tabatierku som síce mal, ale žiadne drevo. Vtedy ma napadlo, že v mojom oblečení mám zastoknutú ihlu. Tak som ju vzal, rozlámal na kúsky a zapálil. Ľahol som si vedľa ohňa a išiel som spať.

Ale nešťastie ma prenasledovalo naďalej. Medzitým čo som spal, z ohňa vyletela iskra a zapálila moje vlasy, ktoré hneď zhoreli. V zúfalstve som sa hodil na zem. Okamžite som sa do nej až po pás zaboril. Snažil som sa odtiaľ vyhrabať, ale len čo som sa zabáral ešte hlbšie. Tak som bežal domov, uchopil som rýľ a prišiel som naspäť, aby som sa vykopal zo zeme. To sa mi podarilo. Vzal som svätenú vodu a išiel som domov.

Ako som sa vracal, všimol som si, že na poliach už dozrievala úroda a boli plné žencov. Zrazu bolo tak strašne horúco, že muži padali na zem a omdlievali. Vtedy som na nich zavolal: „Prečo si sem neprivediete našu kobylu, ktorá je vysoká ako dva dni a široká ako poldňa, a neurobíte si ňou tieň pre seba?“ Môj otec počul, čo som povedal. Tak rýchlo vyskočil na kobylu a priviedol ju. Všetci ženci potom radostne pracovali v jej tieni. Zatiaľ čo ja som schmatol drevené vedro, aby som im priniesol vodu na pitie. Keď som sa dostal ku studni, všetka voda v nej bola zamrznutá. Tak som si dal dolu svoju hlavu a rozbil som ňou ľad. Ako som sa blížil ku žencom, všetci na mňa kričali: „Hej! Čo sa stalo s tvojou hlavou?“ Zdvihol som hore svoju ruku a zistil som, že naozaj nemám hlavu. Pomyslel som si, že som ju určite musel nechať v studni. Bežal som naspäť a začal som ju hľadať. Všimol som si, že medzitým ju odtiaľ vytiahla líška a chystala sa ju zjesť. Opatrne som sa k nej prikradol. Hlavu som jej zobral a nasadil som si ju na krk. Líške som potom uštedril taký silný kopanec, že hlasno vykríkla. Vtedy z oblohy spadol veľký pergamen, na ktorom bolo napísané: „Koláč je môj a mlynár bez briadky odíde naprázdno.““

S týmito slovami chlapec vstal, zobral koláč a odišiel domov. Zatiaľ čo mlynára bez briadky tam nechal nespokojne prehltnúť slinu naprázdno.

[@ Srbské ľudové poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.237-7/2; The Finest Liar in the World]