7*3*/238*/ Príbeh troch úžasných žobrákov **(2,3k)

Kedysi dávno žil obchodník, ktorý sa volal Marek. Ľudia ho volali Marek Bohatý. Bol to veľmi bezcitný muž. Nedokázal zniesť chudobných ľudí. Keď zbadal nejakého žobráka blízko svojho domu, rozkázal sluhom, aby ho odohnali, alebo poslal naňho psov.

            Jedného dňa, veľmi chudobní starci prišli žobrať k jeho dverám. Práve keď sa chystal pustiť na nich svojich zúrivých psov, prišla k nemu jeho malá dcéra, Anastázia, a povedala mu:

            „Drahý otec, nechaj tých chudobných starých mužov spať u nás túto noc. Prosím ťa, poteš ma.“

            Jej otec jej chcel vyhovieť. Tak tým trom žobrákom dovolil spať v podkroví. V noci, keď všetci v dome tvrdo spali, malá Anastázia vstala. Vyliezla na podkrovie a nazrela dnu.

            Traja muži stáli uprostred podkrovia. Opierali sa o svoje palice. Ich dlhé sivé brady im viseli ponad ich ruky. A potichu sa spolu rozprávali.

            „Aké máte nové správy?“ spýtal sa najstarší.

            „V susednej dedine sa roľníkovi Ivanovi práve narodil jeho siedmy syn. Ako ho nazveme a aký osud mu nadelíme?“ povedal druhý.

            Tretí zašepkal: „Nazvime ho Vasil a dajme mu všetok majetok tohto bezcitného muža, u ktorého v podkroví stojíme a ktorý nás chcel odohnať od svojich dverí.“

            Potom sa ešte chvíľu rozprávali. Pripravili sa na odchod a potichu odišli.

            Anastázia, ktorá si vypočula každé ich slovo, bežala rovno ku svojmu otcovi a všetko mu povedala.

            Marek bol veľmi prekvapený. Celú noc nad tým premýšľal. Ráno zašiel do vedľajšej dediny a pokúsil sa zistiť, či sa naozaj také dieťa narodilo. Najskôr išiel za kňazom a spýtal sa ho na malé deti v jeho farnosti.

            „Včera,“ povedal kňaz, „sa v najchudobnejšom dome v dedine narodil chlapec. Nešťastnému malému stvoreniu som dal meno Vasil. Je to ich siedmy syn. Najstarší má iba sedem rokov. Každý deň majú sotva za hrsť jedla. Kto by chcel byť krstným otcom takému malému žobrákovmu synovi?“

            Obchodníkovi rýchlo bilo srdce a jeho myseľ bola plná zlých myšlienok o tomto chudobnom malom dieťati. Povedal, že on sám bude jeho krstným otcom, a nariadil slávnostné krstiny. Tak dieťa priniesli a pokrstili ho. Marek bol k jeho otcovi veľmi priateľský. Po skončení obradu vzal Ivana na stranu a povedal:

            „Pozri sa, priateľ môj, ty si chudobný človek. Ako si môžeš dovoliť vychovávať chlapca? Daj ho mne a ja z neho niečo urobím. Dám ti zaňho do daru tisíc korún. Je to dobrá ponuka?“

            Ivan sa poškriabal po hlave. Premýšľal a premýšľal. Potom s tým súhlasil. Marek mu napočítal peniaze. Zabalil chlapca do líščej kože. Položil ho do saní vedľa seba a odišiel smerom domov. Keď prešiel niekoľko míľ, postál pri hlbokej rokline. Vzal dieťa k jej okraju a zhodil ho dolu. Pritom si zamrmlal: „Tu máš, teraz skús vziať môj majetok!“

            Veľmi skoro nato cestovali tou istou cestou nejakí zahraniční obchodníci. Išli za Marekom. Chceli mu vyplatiť dvanásťtisíc korún, ktoré mu boli dlžní.

            Ako prechádzali povedľa rokliny počuli hlasný plač. Poobzerali sa okolo a na začiatku rokliny, medzi hromadami snehu, uvideli pri kvetoch zakliesnené malé dieťa.

            Obchodníci dieťa zobrali, opatrne ho zabalili a išli ďalej. Keď stretli Mareka, povedali mu, aká zvláštna príhoda sa im stala a čo našli. Marek si hneď pomyslel, že to je určite jeho krstný syn. Tak sa ich spýtal, či ho môže vidieť, a povedal:

            „To je ale krásny malý chlapček. Veľmi rád by som si ho nechal. Ak mi ho dáte, odpustím vám váš dlh.“

            Obchodníci sa veľmi potešili, že sa im podaril taký výhodný obchod. Nechali dieťa Marekovi a odišli.

            V noci vzal Marek dieťa, položil ho do suda, upevnil na ňom vrchnák, a hodil ho do mora. Sud sa odplavil veľmi ďaleko. Vlny ho odniesli až blízko kláštora. Mnísi práve rozťahovali na brehu svoje siete, aby uschli, keď vtom začuli nejaký plač. Zdalo sa, že vychádzal zo suda, ktorý sa hojdal vo vode pri pobreží. Vytiahli ho na súš a otvorili. Našli v ňom malé dieťa! Keď sa opát dozvedel túto správu, rozhodol sa, že chlapca vychová. Pomenoval ho Vasil.

            Chlapec vyrastal medzi mníchmi. Stal sa z neho bystrý, nežný a rúči mladý muž. Nikto nevedel čítať, písať a spievať lepšie ako on. Všetko robil tak dobre, že ho opát urobil svojím komorníkom.

            I stalo sa, že práve v tom čase sa tam zastavil obchodník Marek, ktorý mal cestu okolo kláštora. Mnísi k nemu boli veľmi zdvorilí. Ukázali mu svoj dom, kostol a všetko, čo mali. Keď vošiel do kostola, spieval tam zbor. Jeden z hlasov bol taký čistý a krásny, že sa spýtal, že komu patrí. Vtedy mu opát povedal o úžasnom spôsobe, ako k nim prišiel Vasil. Marek si hneď uvedomil, že to je určite jeho krstný syn, ktorého sa už dvakrát pokúsil pripraviť o život.

            Tak povedal opátovi: „Slovami neviem správne vyjadriť, ako veľmi sa mi páči, ako tento mladý muž spieva. Keby len mohol ísť so mnou, nechal by som ho dohliadať na všetky moje obchodné záležitosti. Ako hovoríte, je spoľahlivý a bystrý. Dajte mi ho do služby. Postarám sa o jeho šťastný osud a vášmu kláštoru darujem dvadsaťtisíc korún.“

            Opát nad tým veľmi váhal, ale poradil sa s ostatnými mníchmi. Napokon sa rozhodli, že by nemali stáť Vasilovi v jeho šťastí.

            Potom Marek napísal list svojej manželke a dal ho Vasilovi, aby jej ho odniesol. V liste bolo napísané: „Keď príde doručovateľ tohto listu, vezmi ho do továrne na mydlo. Keď s ním budeš prechádzať vedľa veľkého kotla, zatlač ho dnu. Ak neuposlúchneš moje rozkazy, veľmi sa nahnevám. Pretože tento mladý muž je veľmi zlý chlapík, ktorý určite zruinuje celé naše životy.“

            Vasilovi sa dobre cestovalo. Pristál na pobreží a odtiaľ išiel pešo do domu Mareka. Na svojej ceste stretol troch žobrákov, ktorí sa ho spýtali: „Vasil, kamže to ideš?“

            „Idem do domu obchodníka Mareka. Nesiem so sebou list pre jeho manželku,“ odpovedal Vasil.

            „Ukáž nám ten list.“

            Vasil im podal list. Oni naň fúkli a vrátili mu ho späť, vraviac: „Teraz môžeš ísť a dať Marekovej manželke list. Nič zlého sa ti nestane.“

            Vasil sa bezpečne dostal do Marekovho domu a odovzdal list jeho manželke. Keď ho pani čítala, nedokázala uveriť svojim očiam. Zavolala svoju dcéru. V liste bolo celkom jasne napísané: „Keď dostaneš tento list, priprav sa na svadbu. Nositeľa tohto listu nasledujúci deň zosobáš s našou dcérou Anastáziou. Ak ma neuposlúchneš, veľmi sa nahnevám.“

            Keď Anastázia uvidela doručovateľa listu, veľmi sa jej zapáčil. Vasila obliekli do skvostného obleku a nasledujúci deň ho zosobášili s Anastáziou.

             Po istom čase sa Marek vrátil zo svojich ciest. Jeho manželka, dcéra a zať mu išli oproti. Keď uvidel Vasila, posadol ho zúrivý hnev a spýtal sa manželky: „Ako sa odvažuješ zosobášiť našu dcéru bez môjho súhlasu?“

            „Iba som vykonala tvoje rozkazy,“ povedala. „Tu je tvoj list.“

            Marek si ho prečítal. Určite to bol jeho rukopis, ale v žiadnom prípade nie jeho želania.

            „Nuž,“ pomyslel si, „už si mi trikrát unikol, ale ja ťa ešte dostanem.“ Mesiac čakal na vhodnú príležitosť. Medzitým bol ku svojej dcére a jej manželovi veľmi láskavý a milý.

            Po mesiaci, jedného dňa, povedal Vasilovi: „Chcem, aby si išiel k môjmu priateľovi Hadiemu kráľovi do jeho krásnej krajiny na konci sveta. On si pred dvanástimi rokmi postavil zámok na mojej pôde. Chcem, aby si ho požiadal o rentu za tých dvanásť rokov a zistil, čo sa stalo s mojimi dvanástimi loďami, ktoré odplávali do jeho krajiny pred troma rokmi.“

            Vasil sa neodvážil ho neposlúchnuť. Povedal zbohom svojej mladej manželke, ktorá pri lúčení horko plakala. Prehodil si cez plecia vrece sušienok a vyrazil na cestu.

            Bola to dlhá cesta. Ako kráčal, zrazu začul hlas: „Vasil, kam ideš?“

            Vasil sa poobzeral okolo seba, ale nikoho nevidel. Tak sa opýtal: „Kto sa to so mnou zhovára?“

            „To som bol ja, starý široký dub. Povedz mi, kam ideš?“

            „Idem za Hadím kráľom vziať od neho rentu za dvanásť rokov.“

            „Keď za ním prídeš, spomeň si na mňa a spýtaj sa ho: „Starý dub je zhnitý až ku koreňom, napoly mŕtvy, ale stále zelený. Ešte dlho musí stáť na zemi?““

            A Vasil pokračoval ďalej. Prišiel k rieke a nastúpil na trajekt. Starý prievozník sa ho opýtal: „Ideš ďaleko, priateľ môj?“

            „Idem za Hadím kráľom.“

            „Potom na mňa pomysli a spýtaj sa ho: „Už tridsať rokov prievozník vesluje z jedného brehu na druhý. Bude musieť ešte dlho veslovať unavený starý muž?“

            „Nuž dobre,“ povedal Vasil. „Spýtam sa ho.“

            A kráčal ďalej. Po istom čase prišiel k úzkej morskej úžine. Ležala v nej veľká veľryba. Spájala oba brehy a po jej chrbte ľudia kráčali ako po moste alebo ceste. Ako na ňu stúpil, veľryba sa mu prihovorila: „Povedz mi, kam ideš?“

            „Idem za Hadím kráľom.“

            Nato ho veľryba prosila: „Pomysli na mňa a povedz mu: „Úbohá veľryba už tri roky leží v úžine. Ľudia a kone došliapali jej chrbát takmer až do rebier. Ešte dlho tam musí ležať?““

            „Budem si pamätať,“ povedal Vasil a išiel ďalej.

            Kráčal a kráčal, až prišiel na veľkú zelenú lúku. Uprostred lúky stál veľký a nádherný zámok. Jeho biele mramorové steny jasne odrážali denné svetlo. Strecha bola pokrytá perlami, ktoré žiarili ako dúha. A na krištáľových oknách sa trblietali slnečné lúče ako oheň. Vasil vošiel dnu. Prechádzal cez veľké miestnosti. Úplne žasol nad všetkou tou nádherou, ktorú tam uvidel.

            Keď sa dostal do poslednej izby, našiel v nej sedieť na posteli krásne dievča.

            Hneď ako si ho všimlo, povedalo: „Ó, Vasil, čo ťa privádza na toto mizerné miesto?“

            Vasil jej povedal, že prečo prišiel a všetko, čo videl a počul na svojej ceste.

            Dievča mu povedalo: „Neposlali ťa sem, aby si vybral nájomné, ale na istú smrť, aby ťa had zožral.“

            Nemala čas povedať viac, keď sa celý zámok zatriasol. Bolo počuť šušťanie, syčanie a ozval sa stonajúci zvuk. Dievča rýchlo ukrylo Vasila pod posteľ a zašepkalo mu: „Pozorne počúvaj, o čom sa budem s hadom rozprávať.“

            Potom išlo Hadiemu kráľovi oproti a privítalo ho.

            Monštrum sa ponáhľalo do izby. Hodilo sa na posteľ, lapalo po dychu a vravelo: „Preletel som pol sveta. Som unavený, veľmi unavený. Chce sa mi spať. Poškriab mi hlavu.“

            Krásne dievča si sadlo vedľa neho a začalo mu hladkať jeho škaredú hlavu. Svojím sladkým lichotivým hlasom sa mu prihovorilo: „Ty vieš všetko na svete. Potom, ako si odišiel, som mala úžasný sen. Povieš mi, jeho význam?“

            „Rýchlo, sem s ním! Čo to bolo?“

            „Snívalo sa mi, že kráčam po širokej ceste. A starý dub sa mi prihovoril: „Spýtaj sa kráľa na toto: „Starý dub je zhnitý až ku koreňom, napoly mŕtvy, ale stále zelený. Ešte dlho musí stáť na zemi?“““

            „Musí tam stáť dovtedy, pokým k nemu niekto nepríde a a neodtlačí ho nohou nabok. Keď spadne, pod jeho koreňmi nájde viacej zlata a striebra, ako má dokonca aj Marek Bohatý.“

            „Potom sa mi snívalo, že som išla k rieke, kde mi starý prievozník povedal: „Už tridsať rokov prievozník vesluje z jedného brehu na druhý. Bude musieť ešte dlho veslovať starý unavený muž?““

            „To závisí od neho. Keď sa niekto bude chcieť dostať trajektom na druhú stranu, nech starý muž odtlačí loďku a ide svojou cestou bez toho, aby sa obzrel späť. Muž v loďke bude musieť zobrať jeho miesto.“

            „A nakoniec sa mi snívalo, že kráčam cez most, ktorý bol urobený z chrbta veľryby. Tento žijúci most sa mi prihovoril a povedal: „Tu som natiahnutá už tri roky. Muži a kone úplne došliapali môj chrbát až po moje rebrá. Musím tu ešte dlho ležať?““

            „Musí tam ležať až dovtedy, dokedy nevyvráti dvanásť lodí Mareka Bohatého, ktoré prehltla. Potom sa môže ponoriť naspäť do mora a uzdraviť si svoj chrbát.“

            Hadí kráľ zatvoril svoje oči, otočil sa nabok a zaspal. Po chvíli začal chrápať tak hlasno, až sa okná triasli.

            Vtedy krásne dievča náhlivo pomohlo Vasilovi vyjsť spod postele a ukázalo mu cestu naspäť. Veľmi zdvorilo sa jej poďakoval a ponáhľal sa preč.

            Keď sa dostal k úžine, veľryba sa ho spýtala: „Myslel si na mňa?“

            „Áno, hneď ako budem na druhej strane, ti poviem, čo chceš vedieť.“

            Keď Vasil prešiel na druhú stranu, povedal veľrybe: „Najprv musíš vyvrhnúť zo seba dvanásť Marekových lodí, ktoré si prehltla pred troma rokmi.“

            Veľryba sa zdvihla vyvrhla všetkých dvanásť lodí aj s ich posádkami. Potom sa od radosti zatriasla a ponorila sa do mora.

            Vasil išiel ďalej, až sa dostal k trajektu, kde sa ho starý muž spýtal: „Myslel si na mňa?“

            „Áno, hneď ako ma prevezieš na druhú stranu, poviem ti, čo chceš vedieť.“

            Keď sa dostali na druhú stranu rieky, Vasil povedal: „Ďalšieho muža, ktorý sem príde, nechaj nastúpiť na loď, ale ty vyjdi na breh a odtlač loďku, a budeš slobodný. Ten druhý muž ťa bude musieť nahradiť.“

            Potom Vasil pokračoval ďalej a čoskoro prišiel ku starému dubu. Odtlačil ho nohou, a ten spadol. Pod jeho koreňmi bolo viacej zlata a striebra, ako mal Marek Bohatý.

            Dvanásť lodí, ktoré veľryba vyvrhla na more sa plavilo blízko toho miesta a kotvilo neďaleko. Na palube prvej lode stáli traja žobráci, ktorých Vasil stretol už predtým. Povedali mu: „Vasil, Nebesá ťa požehnali.“ Potom zmizli preč a Vasil ich už nikdy znovu neuvidel.

            Námorníci odniesli všetko zlato a striebro na loď. Potom sa spolu s Vasilom na palube plavili domov.

            Marek sa náramne rozzúril. Dal si zapriahnuť svoje kone a na voze odišiel za Hadím kráľom. Chcel si uňho sťažovať na to, že ho zradil. Keď sa dostal k rieke, vyskočil na trajekt. Avšak prievozník do loďky nenastúpil a odtlačil ju od brehu.

            Z Mareka sa stal prievozník na trajekte. Po mnoho rokov prevážal ľudí cez rieku. Medzitým jeho tvár zvráskavela, jeho vlasy a brada zošediveli a sú už dávno snehobiele, a jeho zrak mu zoslabol. Ale on stále len vesluje na rieke z jednej strany na druhú.

            Vasil viedol so svojou milovanou manželkou spokojný a šťastný život. Jeho láskavá testiná žila s nimi. Celý život pomáhal chudobným a hladným. Kŕmil ich a odieval. A všetko Marekovo bohatstvo sa stalo jeho majetkom.

            [@ Srbské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.238-7/3; The Story of Three Wonderful Beggars]