7*10*/245*/ Dieťa z vajca **(2,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila raz jedna kráľovná. Pod srdcom si však nosila veľký žiaľ, pretože nemala žiadne deti. Keď s ňou bol jej manžel doma, vždy bola veľmi smutná. Ale ak niekam odišiel, utiahla sa do svojich komnát, kde celý čas len sedela a plakala.

            I stalo sa, že vypukla vojna a kráľ musel ísť bojovať so susednou krajinou. Kráľovná zostala v paláci úplne samotná. Bola taká nešťastná, že i samotné steny jej zväčšovali jej trápenie. Tak sa išla poprechádzať do záhrady. Sadla si na trávnatý breh do tieňa veľkej lipy. Zrazu začula blízko seba šušťanie listov. Tak sa pozrela hore. Uvidela krívajúcu ženu s barlami, ako išla k potoku, ktorý tadiaľ tiekol.

            Keď uhasila svoj smäd, prišla rovno ku kráľovnej a povedala jej: „Neber to v zlom, že sa ti odvažujem prihovoriť, a neobávaj sa ma, pretože ti možnože prinesiem šťastie do života.“

            Kráľovná sa na ňu pochybovačne pozrela a odpovedala: „Nezdá sa, že by si bola veľmi šťastná alebo mala veľa šťastia na rozdávanie.“

            „Pod tvrdou kôrou je hladké drevo a pod škrupinou sladké jadro,“ odpovedala stará žena. „Ukáž mi svoju ruku. Prečítam ti z nej tvoju budúcnosť.“

             Kráľovná vystrela svoju ruku a stará žena pozorne skúmala čiary na jej dlani. Potom povedala: „Tvoje srdce trápia dva žiale, jeden starý a jeden nový. Tým novým žiaľom je tvoj manžel, ktorý bojuje ďaleko od teba. Avšak ver mi. On je zdravý a čoskoro ti prinesie radostnú správu. Tvoj druhý žiaľ je oveľa starší. Nie si šťastná a trápiš sa, lebo nemáš žiadne deti.“ Pri týchto slovách sa kráľovná zahanbila a pokúsila sa stiahnuť svoju ruku, ale stará žena povedala:

            „Maj trochu strpenia, pretože sú tu nejaké veci, ktoré chcem vidieť trochu jasnejšie.“

            „Ale kto si ty?“ spýtala sa kráľovná. „Pretože sa zdá, že si schopná čítať, čo mám na srdci.“

            „Na mojom mene nezáleží,“ odpovedala. „Radšej sa raduj z toho, že mi je dovolené zmierniť tvoj žiaľ. No musíš mi sľúbiť, že urobíš presne to, čo ti poviem. Potom sa ti bude v živote dobre dariť.“

            „Ó, na slovo ťa poslúchnem,“ zvolala kráľovná. „A ak mi dokážeš pomôcť, dám ti za to, čo si len zažiadaš.“

            Stará žena chvíľu potichu stála a rozmýšľala. Potom vytiahla niečo spod záhybov svojich šiat. Odbalila to a pred sebou zrazu držala drobný košík z brezovej kôry. Podala ho kráľovnej a povedala: „V tomto košíku nájdeš vtáčie vajce. Musíš ho udržiavať v teple celé tri mesiace, vyliahne sa z neho malá bábka. Musíš ju položiť do košíka a zakryť jemnou vlnenou látkou. Nechaj ju osamote. Nebude potrebovať žiadne jedlo. Po nejakom čase, táto bábka narastie do veľkosti bábätka. Vtedy sa ti narodí aj tvoje vlastné dieťa. Musíš ich položiť vedľa seba a zavolať svojho manžela, aby sa pozrel na svojho syna a dcéru. Chlapca vychovaj sama, ale dievčatko daj na starosť pestúnke. Keď ich pôjdeš dať pokrstiť, pozveš ma za krstnú mamu pre princeznú. Počúvaj, ako mi pošleš pozvánku. V kolíske nájdeš ukryté husacie krídlo. Vyhodíš ho z okna a ja sa pred tebou hneď objavím. Avšak musíš si dať pozor na to, aby si nikomu nepovedala o týchto veciach, ktoré sa ti stanú.“

            Kráľovná jej chcela poďakovať, ale stará žena hneď začala krivkať od nej preč. A sotva prešla dva kroky, zmenila sa na mladé dievča, ktoré sa hýbalo tak rýchlo, že sa skôr zdalo, že letí, ako chodí. Ako si kráľovná všimla túto jej zmenu, sotva bola schopná uveriť svojim očiam. Keby nedržala v ruke košík, myslela by si, že sa jej to len snívalo. Odlišne sa aj cítila. Už z nej nebola nešťastná, smutná žena, ktorá pred chvíľou prišla do záhrady. Celá natešená sa ponáhľala do svojej izby. Pritom dávala veľký pozor na košík s vajíčkom. Vajce bolo drobné, modrasté a boli na ňom zelené bodky. Dala si ho do vrecka na šatách, čo sa jej zdalo najteplejším miestom, aké si len vedela predstaviť.

            Dva týždne potom, ako sa kráľovná stretla so starou ženou, sa domov vrátil kráľ. Podarilo sa mu zvíťaziť nad nepriateľom. Bol to dôkaz, že stará žena hovorila pravdu. Kráľovnej od radosti poskočilo srdce. Mala veľkú nádej, že sa splní aj zvyšok jej predpovede.

            O košík s vajcom sa starala ako o svoj najväčší poklad. Pre košík dala vyrobiť zlatú skrinku. Keď sa malá bábka vyliahne z vajíčka, aby sa jej nič nestalo.

            Uplynuli tri mesiace. Ako kráľovnej kázala stará žena, vzala vajce so svojho vrecka a pohodlne ho uložila do teplej vlnenej pokrývky. Nasledujúce ráno uvidela rozbitú vaječnú škrupinu a vedľa nej ležala malá bábka. Kráľovná sa z toho veľmi potešila. Bábku nechala v pokoji rásť, ako jej povedala stará žena, aby narástla do veľkosti bábätka.

            Po istom čase sa kráľovnej narodil syn. Vzala malé dievčatko z košíka a položila ho vedľa svojho syna do zlatej kolísky, ktorá sa celá trblietala vzácnymi kameňmi. Potom poslala po kráľa, ktorý pri pohľade na deti skoro prišiel od radosti o rozum.

            Zakrátko prišiel deň krstín obidvoch bábätiek. Zúčastnil sa na ňom celý kráľovský dvor. Keď bolo všetko pripravené, kráľovná pootvorila okno a nechala cezeň vyletieť husacie krídlo. Veľké množstvo hostí sa hrnulo do paláca. Keď zrazu tam prišiel aj nádherný koč ťahaný šiestimi krémovo sfarbenými koňmi. Vystúpila z neho mladá dáma v šatách, ktoré žiarili ako slnko. Hlavu mala zakrytú závojom, tak jej tvár nikto nevidel. Ale ako prišla na miesto, kde stála kráľovná so svojimi bábätkami, odhrnula svoj závoj a všetkých oslnila svojou krásou. Do svojho náručia vzala malé dievčatko. Zodvihla ho pred zhromaždenou spoločnosťou a oznámila, že odteraz sa bude volať Bodočka. Nikto tomu menu nerozumel, len kráľovná, ktorá vedela, že bábätko sa narodilo z bodkovaného vajca. Chlapca nazvali Viliam.

            Po skončení hostiny, keď všetci hostia už odchádzali, krstná mama položila dieťa do kolísky a povedala kráľovnej: „Zakaždým, keď pôjde tvoja dcéra spať, polož vedľa nej košík s vaječnou škrupinou. Ak tak urobíš, nikdy sa jej nič zlého nestane. Tak stráž tento poklad ako to najcennejšie vo svojom živote a svoju dcéru nauč to isté.“ Potom trikrát pobozkala dieťa, nasadla na svoj kočiar a odišla.

            Všetci mali z detí radosť. Bodočku milovala jej pestúnka, ako keby bola jej vlastná matka. Malé dievčatko bolo každým dňom krajšie a krajšie. Ľudia zvykli hovoriť, že čoskoro bude taká krásna, ako jej krstná mama. Pestúnka si všimla, že každú noc, keď dieťa spalo, sa nad jej kolískou nakláňala táto zvláštna krásna dáma. Po istom čase to povedala kráľovnej, ale rozhodli sa, že to budú udržovať v tajnosti.

            Keď mali dvojičky skoro dva roky, kráľovná náhle ochorela. Poslali po najlepších doktorov krajiny, ale zbytočne, pretože na smrť nie je liek. Kráľovná vedela, že zomiera. Poslala po Bodočku a jej pestúnku, ktorá sa medzitým stala dvornou dámou. Jej, ako jej najvernejšej služobníčke, dala na starosť košík šťastia. Pritom ju prosila, aby ho starostlivo strážila. „Keď bude mať moja dcéra desať rokov,“ povedala kráľovná, „daj jej tento košík. Ale pozorne ju varuj, že celé jej budúce šťastie závisí na tom, ako sa bude oň starať. O svojho syna nemám starosti. On je dedičom kráľovstva a jeho otec sa oňho postará.“ Dvorná dáma jej sľúbila, že splní jej želanie a že celú záležitosť bude udržiavať v tajnosti. Toho istého rána kráľovná zomrela.

            Po niekoľkých rokoch sa kráľ znova zosobášil. Ale svoju druhú manželku nemiloval tak veľmi, ako svoju prvú. Zosobášil sa s ňou len kvôli svojim panovníckym ambíciám. Macocha nenávidela svoje nevlastné deti. Keďže si to kráľ všimol, nechal obe svoje deti na starosť Bodočkinej starej pestúnke. Ale ak sa niekedy dostali do cesty novej kráľovnej, tá ich len odkopla ako obyčajných psov.

            Na Bodočkine desiate narodeniny jej dala jej pestúnka kolísku. Zopakovala jej slová jej matky, keď zomierala. Ale dieťa bolo príliš mladé na to, aby rozumelo hodnote takého daru, a venovalo tomu len malú pozornosť.

            Dva roky prešli ako voda. Jedného dňa, počas kráľovej neprítomnosti, macocha našla Bodočku sedieť pod lipou. Ako zvyčajne i teraz sa rozzúrila a tak veľmi, že Bodočku zbila. Tá sa potom celá ubolená dokrivkala do svojej izby. Jej pestúnka tam vtedy nebola. Ako tam tak stála a plakala, pozrela na zlatú skrinku, v ktorej bol vzácny košík. Pomyslela si, že možnože obsahuje niečo, čo by jej teraz spravilo dobrú náladu. Dychtivo pozrela dovnútra, ale našla tam len za hrsť vlny a vaječnú škrupinu. So znepokojením nadvihla vlnu. Pod ním uvidela husacie krídlo. „Aké staré smetie,“ povedalo si dievča pre seba. Zobralo husacie krídlo a vyhodilo ho von cez otvorené okno.

            Hneď nato sa pri nej objavila krásna dáma. „Neboj sa,“ povedala pani a pohladila Bodočku po hlave. „Ja som tvoja krstná mama. Prišla som ťa navštíviť. Tvoje uplakané oči mi hovoria, že nie si šťastná. Viem, že tvoja macocha je k tebe veľmi zlá. Ale buď trpezlivá a statočná. Prídu aj lepšie dni. Keď budeš dospelá, tvoja macocha nebude mať nad tebou žiadnu moc, a ani nikto iný ťa nebude môcť zraniť a ublížiť ti. Nesmieš však nikdy opustiť svoj košík, a ani nikdy stratiť vaječnú škrupinu, ktorá je v ňom. Urob hodvábne vrecko na svoj malý košík a nos ho pod svojimi šatami cez deň i v noci. Potom budeš pred svojou macochou v bezpečí a nikto sa ti nepokúsi ublížiť. Keď sa i napriek tomu ocitneš v nejakom nebezpečí a nebudeš vedieť čo robiť, zober husacie krídlo a vyhoď ho cez okno von. Vtedy prídem hneď za tebou a pomôžem ti. Teraz poď so mnou do záhrady. Porozprávame sa pod lipou, kde nás nikto nebude môcť počuť.“

            Toľko veľa si mali čo povedať, že slnko už pomaly zapadalo. Krstná mama dorozprávala svoje múdre rady dievčaťu a prišiel čas, aby sa rozlúčili. „Podaj mi košík,“ povedala. „Už je čas na tvoju večeru. Nemôžem ťa nechať ísť do postele hladnú.“

            Potom sa zohla nad košík a zašepkala nejaké kúzelné slová. Okamžite stál pred nimi stôl pokrytý ovocím a koláčmi. Keď dojedli, krstná mama odprevadila svoju krstnú dcéru naspäť. Naučila ju kúzelné slová, ktoré musí povedať košíku, ak bude od neho niečo chcieť.

            O niekoľko rokov sa z Bodočky stala krásna mladá dáma. Každý, kto ju poznal, si myslel, že na celom svete neexistuje krajšie dievča.

            Zhruba v tom čase vypukla zúrivá vojna. Kráľ a jeho armáda boli porazení na vojnovom poli. Museli sa stiahnuť do mesta. Všetci sa pripravili na obliehanie. Trvalo to tak dlho, že im pomaly začalo dochádzať jedlo. Dokonca ani v paláci nebolo čo jesť.

            Jedno ráno, keď Bodočka nemala ani večeru, ani raňajky, bola tak veľmi hladná, že nevedela čo si má počať. Nuž zobrala husacie krídlo a nechala ho vyletieť cez okno. Bola taká zoslabnutá a nešťastná, že hneď ako sa tam zjavila jej krstná mama, sa rozplakala a nejaký čas nebola schopná povedať ani len slovo.

            „Neplač, moje drahé dieťa,“ povedala krstná mama. „Odvediem ťa odtiaľto, ale ostatní sa musia spoľahnúť na svoj osud.“ Potom prikázala Bodočke, aby ju nasledovala. Prešli cez brány mesta a cez nepriateľskú armádu. Nikto ich nezastavil, ako keby boli neviditeľné.

            Nasledujúci deň sa mesto vzdalo. Kráľ a jeho dvorania boli zajatí. Kráľovskému synovi Viliamovi sa v tom zmätku podarilo utiecť. Kráľovnú macochu zasiahol jeden šíp a na mieste skonala.

            Akonáhle sa Bodočka a jej krstná mama ocitli mimo dosahu nepriateľa, Bodočka sa prezliekla za roľníčku. A aby bola ešte lepšie zamaskovaná, jej krstná mama úplne zmenila aj jej tvár. „Keď prídu lepšie časy,“ povedala veselo jej ochrankyňa, „a budeš chcieť znovu vyzerať ako ty, stačí, keď zašepkáš kúzelné slová, ktoré som ťa naučila, do košíka a povieš, že zase chceš mať svoju vlastnú tvár. Hneď nato sa tak stane. Avšak budeš musieť s tým ešte nejaký čas počkať.“ Potom ju ešte raz upozornila, aby dávala na košík veľmi dobrý pozor, a zaželala jej zbohom.

            Po mnoho dní putovala Bodočka z miesta na miesto bez toho, aby sa jej podarilo nájsť prístrešok na bývanie. Hoci jej košík poskytol dostatok jedla a nehladovala, veľmi sa potešila, keď mohla vstúpiť do služby jednému roľníkovi. Čakala na lepšie časy. Najprv sa jej práca v dome zdala veľmi ťažká, ale košík jej potajme pomáhal. Za tri dni sa prácu naučila a vedela tak dobre čistiť hrnce a zametať, ako keby to robila celý život.

            Jedno ráno, keď Bodočka usilovne čistila drevené koryto na pranie, cez dedinu prechádzala urodzená dáma. Jasná tvár dievčaťa, ktoré stálo pred dverami a čistilo koryto, zaujala dámu. Zavolala na ňu a povedala jej:

            „Nechcela by si vstúpiť u mňa do služby?“ spýtala sa.

            „Veľmi rada,“ odpovedala Bodočka, „ak mi to moja súčasná pani dovolí.“

            „Neobávaj sa. Ja to s ňou dohodnem,“ povedala dáma a tak aj urobila. Ešte v ten istý deň sa vybrali do domu dámy. Bodočka sedela vedľa kočiša.

            Prešlo šesť mesiacov a po krajine sa rozniesla radostná správa. Kráľov syn zhromaždil armádu a porazil nepriateľa, ktorý sa násilím zmocnil krajiny. Zároveň sa však Bodočka dozvedela, že starý kráľ v zajatí zomrel. Dievča nad jeho stratou horko plakalo, ale len potajme, lebo svojej pani nepovedalo o svojom minulom živote vôbec nič.

            Po roku smútku sa mladý kráľ rozhodol, že sa zosobáši. Všetkým mladým devám v kráľovstve nariadil, aby prišli na hostinu, pretože si jednu z nich chce vybrať za manželku. Niekoľko týždňov všetky matky pripravovali krásne šaty svojim dcéram, ktoré si skúšali nové účesy. Tri krásne dcéry Bodočkinej pani boli z tejto udalosti tiež veľmi vzrušené, rovnako ako i ostatné. Dievča malo šikovné prsty a celé dni malo veľa práce s prípravou ich krásnych šiat. No keď išlo spať večer do postele, vždy snívalo o tom, že sa jej zjaví jej krstná mama a povie jej: „Obleč mladé dámy na hostinu. A keď odídu, sama choď za nimi. Nikto sa ti tam v kráse nevyrovná.“

            Keď prišiel veľký deň. Bodočka len veľmi ťažko vedela udržať svoje slzy. Obliekla mladé panie, ktoré odišli spolu so svojou matkou na hostinu. Bodočka sa potom hodila na posteľ a začala plakať. Zrazu sa jej zazdalo, ako jej nejaký hlas zašepkal: „Pozri sa do svojho košíka. Nájdeš v ňom všetko, čo potrebuješ.“

            Bodočka sa nenechala dvakrát prosiť. Vyskočila z postele. Uchopila košík. Povedala kúzelné slová. A pozrimeže! Na posteli sa objavili krásne šaty, ktoré žiarili ako hviezda. S roztrasenými prstami si ich s veľkou radosťou obliekla. Pozrela do zrkadla a bola celá nadšená, keď uvidela, aká je teraz krásna. Zišla dolu po schodoch. Pred vchodovými dverami stál nádherný kočiar, do ktorého nasadla. Kone cválali rýchlo ako vietor.

            Hoci bol kráľovský palác veľmi ďaleko, Bodočke sa zdalo, že pokým sa dostala pri jeho brány, trvalo len niekoľko minút. Práve chcela vystúpiť, keď vtom si spomenula, že svoj košík nechala doma. Čo mala robiť? Ísť naspäť a priniesť ho, aby sa jej nič zlého nestalo, alebo nechať to na náhodu a vstúpiť do paláca bez svojho košíka?  Ale predtým, ako sa rozhodla, priletela k nej malá lastovička s košíkom vo svojom zobáku. Dievča sa tomu veľmi zaradovalo a prinavrátila sa mu dobrá nálada.

            Všetci na hostine boli v najväčšej zábave. Sála bola plná mladých a krásnych dievčat. Keď práve vtedy sa otvorili dvere dokorán a vošla Bodočka. Všetky ostatné devy vyzerali vedľa nej bledo a nezaujímavo. Ich nádeje sa začali vytrácať. Ale ich matky si medzi sebou šepkali: „Istotne je to naša stratená princezná!“

            Mladý kráľ ju už nespoznával, ale stále bol pri nej a ani len oči od nej neodtrhol. O polnoci sa stala zvláštna vec. Hustý oblak zrazu naplnil celú sálu a na chvíľu sa tam zotmelo. Potom sa hmla rozostúpila a všetci tam zbadali stáť Bodočkinu krstnú mamu.

            „Toto,“ povedala a otočila sa k mladému kráľovi, „je dievča, o ktorom si si myslel, že je tvoja sestra, ktorá zmizla počas obliehania. Ona však vôbec nie je tvoja sestra, ale dcéra kráľa susednej krajiny, ktorú dali tvojej matke na výchovu, aby ju zachránili pre zlým čarodejníkom.“

            Potom náhle zmizla. Nikdy ju už nikto viacej nevidel. Ani košík už nebol čarovný. Ale Bodočkine starosti a trápenia sa konečne skončili. Už si vedela s nimi poradiť aj sama. Mladý kráľ si ju zobral za manželku a spoločne žili šťastne veľa rokov až do konca svojich dní.

            [@ Estónska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 245-7/10, The child who came from an egg]