7*11*/246*/ Stano Bolovan **(2,9k)

Kde bolo, tam bolo, čo sa stalo, to stalo, a keby sa to nestalo, nepoznali by sme tento príbeh.

            Na okraji dediny, kde sa pásli voly a kde ošípané hrabali svojimi rypákmi medzi koreňmi stromov, stál malý domček. V tomto dome žil muž so svojou manželkou, ktorá bola celé dni veľmi smutná.

            Jedno ráno sa jej spýtal manžel: „Žena moja, čo sa ti stalo, že máš takú ovisnutú hlavu, ako vädnúci ružový púčik? Máš všetko, čo chceš. Prečo nemôžeš byť veselá ako ostatné ženy?“

            „Nechaj ma na pokoji a nechci vedieť príčinu,“ odpovedala a vybuchla v nárek sĺz. Muž si pomyslel, že teraz nie je správny čas na otázky a išiel si po svojej práci.

            No nemohol na to zabudnúť. Za niekoľko dní sa jej to znovu opýtal. Avšak zase dostal len tú istú odpoveď. Po istom čase to už nedokázal viacej vydržať a spýtal sa jej po tretíkrát.

            „Pre pána kráľa!“ zvolala. „Prečo nemôžeš nechať veci tak, ako sú? Keby som ti to povedala, bol by si rovnako nešťastný ako ja. Len mi ver, že je lepšie pre teba, keď to nevieš.“

            Ale žiaden človek sa nikdy neuspokojil s takou odpoveďou. Čím viacej chcete, aby sa nepýtal, tým väčšia je jeho zvedavosť.

             „No dobre, ak to musíš vedieť,“ napokon povedala jeho manželka, „poviem ti to. V tomto dome nie je šťastie, vôbec žiadne šťastie!“

            „Azda nedojí tvoja krava najlepšie v celej dedine? A či nie sú tvoje stromy také plné ovocia, ako tvoje úle plné včiel? Má niekto bohatšie kukuričné pole ako my? Skutočne rozprávaš nezmysly, keď hovoríš niečo takého!“

            „Áno, všetko, čo hovoríš, je pravda, ale my nemáme žiadne deti.“

            Vtedy to Stano pochopil. A keď muž niečo pochopí a otvoria sa mu oči, začne sa trápiť. Od toho dňa v dome na okraji dediny bola nielen nešťastná žena, ale aj nešťastný muž. Pri pohľade na svojho utrápeného manžela žena bola ešte nešťastnejšia ako predtým.

            A takto to bolo nejaký čas.

            Prešlo niekoľko týždňov a Stano si pomyslel, že sa pôjde poradiť s jedným múdrym mužom, ktorý býval na deň cesty od jeho domu. Keď k nemu prišiel, múdry muž sedel pred svojimi dverami. Stano si pred ním kľakol a povedal: „Daj mi deti, môj pane, daj mi deti.“

            „Veľmi dobre si zváž, čo si pýtaš,“ odpovedal múdry muž. „Nebudú deti pre teba len bremeno? Si dostatočne bohatý na to, aby si ich nakŕmil a zaodel?“

            „Len mi ich daj, môj pane. Ja sa už o ne nejako postarám!“ Múdry muž pokývol hlavou a Stano odišiel.

            Domov sa vrátil večer celý unavený a zaprášený, ale s nádejou na srdci. Ako sa priblížil ku svojmu domu, počul mnoho detských hlasov. Pozrel pred seba a celý jeho dom bol plný detí. Deti boli v záhrade, na dvore a i v každom okne na dome. Mužovi sa zdalo, že sa tam zhromaždili deti z celého sveta. Ani jedno nebolo väčšie od druhého. Všetky boli rovnako malé. A každé z nich bolo hlučné, drzé a odvážne. Stano na ne strnulo pozeral a s hrôzou si uvedomil, že všetky tieto deti sú jeho.

            „Pre pána kráľa! Koľko veľa detí! Koľko veľa ich len je!“ zamrmlal si pre seba.

            „Och, nemáme len jedno dieťa, ale veľa detí,“ usmievala sa jeho manželka a išla mu oproti s davom detí, ktoré sa držali jej sukne.

            Ale aj ona zistila, že vôbec nie je ľahké starať sa o sto detí. A keď prešlo zopár dní a zjedli všetko jedlo, ktoré bolo v dome, začali plakať: „Otec! Sme hladné. Sme veľmi hladné.“ Stano si poškriabal hlavu a rozmýšľal nad tým, čo urobí. Nie žeby si myslel, že tých detí je príliš veľa, lebo odkedy sa tam objavili, jeho život bol plný radosti. No trápilo ho to, ako ich teraz všetky nakŕmi. Krava prestala dávať mlieko a ovocie na stromoch ešte nedozrelo.

            „Vieš čo, žena moja?“ povedal jedného dňa svojej manželke. „Budem musieť ísť do sveta a pokúsiť sa zaobstarať nejaké jedlo. I keď neviem, ako sa mi to má podariť.“

            Pre hladného muža je každá cesta dlhá. Okrem toho musel myslieť nielen na to, ako nasýti seba, ale aj sto hladných detí.

            Stano putoval a putoval. Napokon sa dostal až na koniec sveta, kde je plno záhad. Uvidel tam košiar so siedmimi ovcami. Ďalšie z nich ležali v tieni stromov.

            Stano sa potichu priblížil k ovciam a dúfal, že sa mu niektoré z nich podarí odviesť domov, aby mal jedlo pre svoju rodinu. Ale skoro zistil, že to nie je až také jednoduché. O polnoci počul šušťavý zvuk a vzduchom preletel drak. Zobral mlieko zo sedemdesiatich siedmich oviec a uniesol barana, ovcu a jahňa. Mlieko bolo pre jeho starú matku, ktorá sa v ňom kúpala, aby bola znovu mladá. A toto sa dialo každú noc.

            Pastier nad svojou stratou zbytočne nariekal. Drak sa na ňom len smial. Stano si uvedomil, že toto nie je miesto, kde by mohol nájsť jedlo pre svoju rodinu.

            Hoci vedel, že je úplne beznádejné bojovať proti takému mocnému monštru, stále mal pred sebou obraz svojich detí, ktoré sa naňho vešajú a prosia ho o jedlo. Tak napokon povedal pastierovi: „Čo mi dáš za to, ak ťa zbavím toho draka?“

            „Každého tretieho barana, každú tretiu ovcu a každé tretie jahňa,“ odpovedal pastier.

            „Dobre, dohodnuté,“ odpovedal Stano, hoci nemal ani najmenšiu predstavu o tom, ako zvíťazí nad drakom. Nevedel ani, ako by odviedol domov takú veľkú čriedu.

            Medzitým prišla ďalšia noc. Stano musel rozmýšľať nad tým, ako porazí draka.

            Práve o polnoci ním začal lomcovať strašný pocit, veľmi sa vyľakal pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozí. Slovami nevedel vyjadriť svoj strach a obavy, ktoré mal. Strach ho natoľko popadol, že sa skoro rozhodol, že opustí bojisko a vyberie sa najkratšou cestou domov. Napoly sa otočil. Vtedy si však spomenul na svoje deti a otočil sa naspäť.

            „Ty alebo ja,“ povedal si Stano pre seba a zaujal svoju pozíciu na okraji čriedy oviec.

            Vo vzduchu bolo počuť šušťanie. O chvíľu pri neho priletel drak. Vtedy Stano zvolal: „Prestaň!“

            „Pre pána kráľa!“ zvolal drak, keď si ho všimol. „Kto si a odkiaľ si sem prišiel?“

            „Ja som Stano Bolovan, ktorý celú noc jedáva skaly, a cez deň sa kŕmim kvetmi z hôr. „Ak sa čo i len dotkneš týchto oviec, vyrežem ti kríž na chrbát.“

            Ako drak počul tieto slová, zostal nehybne stáť uprostred cesty. Už vedel, že sa stretol so svojím protivníkom.

            „Ale najskôr sa budeš musieť so mnou pobiť,“ povedal drak roztraseným hlasom, lebo keď sa voči nemu niekto postavil, vôbec nebol odvážny.

            „Bojovať s tebou?“ odpovedal Stano. „Veď by som ťa zabil jedným fúknutím!“ Potom sa zohol a zodvihol zo zeme veľký kus syra, ktorý mu ležal pri nohách, a dodal: „Choď k rieke a prines odtiaľ takýto veľký kameň.“

            Drak urobil tak, ako mu Stano povedal, a priniesol z rieky kameň.

            „Vieš vytlačiť vodu z toho kameňa?“ spýtal sa Stano.

            Drak si dal kameň do jednej ruky a stláčal ho, až z neho zostal iba prášok. Ale nevytiekla z neho žiadna voda. „Samozrejme že neviem!“ povedal nahnevane.

            „Nuž ak ty nevieš, ja viem,“ odpovedal Stano a stlačil syr, až z neho kvapkal cmar.

            Keď to drak uvidel, pomyslel si, že je najvyšší čas, aby sa vrátil domov. Ale Stano sa mu postavil do cesty.

            „Musíme sa na niečom dohodnúť,“ povedal, „ohľadom toho, čo si tu robil.“ A úbohý drak bol natoľko vystrašený, že sa ledva hýbal. Bál sa, aby ho Stano nezabil jedným svojím fúknutím a nepochoval medzi kvety na horských pastvinách.

            „Počúvaj,“ povedal drak. „Ako vidím, ty si veľmi užitočný človek. Moja matka potrebuje takého skvelého chlapíka, ako si ty. Ak jej vstúpiš do služby na tri dni, ktoré sú také dlhé, ako jeden z tvojich rokov, za každý deň ti zaplatí sedem vriec dukátov.“

            Trikrát sedem vriec plných dukátov! Ponuka bola veľmi lákavá. Stano jej nevedel odolať. Nemrhal slovami a súhlasne pokýval hlavou. Tak sa spoločne vybrali na cestu.

            Bola to dlhá, dlhočizná cesta. Na jej konci našli drakovu matku, ktorá bola taká stará, ako samotný čas. Očakávala ich. Stano už z diaľky videl jej oči, ktoré žiarili ako lampáše. Keď vošli do domu, zbadali na ohni veľkú kanvicu naplnenú mliekom. Keď stará matka zistila, že jej syn sa vrátil naprázdno, veľmi sa nahnevala. Oheň a plamene jej šľahali z nozdier. Ale predtým, ako niečo stihla povedať, drak sa otočil ku Stanovi.

            „Zostaň tu,“ povedal, „a počkaj na mňa. Hneď všetko svojej matke vysvetlím.“

            Stano už pomaly začal ľutovať, že prišiel na takéto miesto. Ale keďže už bol tu, nemohol robiť nič iné, len všetko brať pokojne a neukázať, že sa bojí.

            „Počúvaj, matka,“ povedal drak, hneď ako boli osamote. „priviedol som sem tohto muža, aby sme sa ho zbavili. Je to hrozný chlapík, ktorý jedáva kamene a vie vytlačiť vodu z kameňa,“ a povedal jej všetko, čo sa stalo minulú noc.

            „Ó, len mi ho tu nechaj!“ povedala. „Mne žiaden muž ešte nevykĺzol pomedzi prsty.“ Tak Stano musel zostať a slúžiť starej dračej matke.

            Nasledujúci deň povedala, že on a jej syn majú vyskúšať, kto z nich je silnejší. Zobrala obrovskú palicu prepletenú zo siedmich železných tyčí.

            Drak ju zdvihol ako pierko. Zakrútil ňou trikrát okolo svojej hlavy a odhodil ju tri míle ďaleko. Potom sa spýtal Stana, či ju dokáže hodiť ďalej.

            Kráčali až na miesto, kde ležala palica. Stano sa postavil pri palicu, ale zrazu dostal veľký strach. Pretože vedel, že ani on, ani jeho deti by nikdy tú obrovskú železnú palicu nezdvihli.

            „Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa drak.

            „Rozmýšľal som nad tým, že aká krásna palica to je a že koľká to škoda, že ti spôsobí smrť.“

            „Čo tým myslíš, že moju smrť?“ spýtal sa drak.

            „Len sa obávam, že už nikdy neuvidíš nový východ slnka. Vôbec nevieš, aký som silný.“

            „Ó, nevadí! Len sa ponáhľaj a rýchlo ju odhoď.“

            „Ak to myslíš vážne, poďme sa tri dni hostiť. To ti dá určite ešte tri dni života.“

            Stano rozprával tak pokojne, že sa drak trochu začal obávať. Hoci neveril, že sa veci zvrtnú tak zle, ako Stano povedal.

            Vrátili sa do domu. Vzali všetko jedlo, ktoré našli v komore starej matky, a odniesli ho na miesto, kde ležala železná palica. Stano sa posadil na vrece so zásobami a potichu sledoval zapadajúci mesiac.

            „Čo robíš?“ spýtal sa drak.

            „Čakám, kým mesiac odíde z mojej cesty.“

            „Čo tým myslíš? Nerozumiem ti.“

            „A či nevidíš, že mesiac mi stojí v ceste? Ale samozrejme, ak chceš, zahodím palicu na mesiac.“

            Pri týchto slovách sa drak po druhýkrát cítil nepohodlne. Veľmi si cenil železnú palicu, ktorú mu dal jeho starý otec. Vôbec netúžil po tom, aby sa stratila na mesiaci.

            „Vieš, čo ti poviem?“ povedal po chvíľke rozmýšľania. „Vôbec nehádž palicu. Ja ju hodím druhýkrát. A bude to v poriadku.“

            „Nie, istotne nie!“ odpovedal Stano. „len počkaj, pokým zapadne mesiac.“

            Ale drak sa obával, že Stano splní svoje hrozby. Tak sa ho pokúsil podplatiť, ako sa len dalo. Nakoniec mu sľúbil sedem vriec dukátov a palicu hodil naspäť zaňho.

            „Pre pána kráľa! To je naozaj silný muž,“ povedal drak svojej matke. „Verila by si, aké len veľké ťažkosti som mal, aby som mu zabránil hodiť železnú palicu až na mesiac?“

            Stará žena sa tiež cítila veľmi nepohodlne. To nie sú žiadne žarty, keď niekto chce hodiť veci až na mesiac. Tak o železnej palici sa už viacej nebavili. Nasledujúci deň museli vymyslieť niečo iného.

            „Choďte mi priniesť vodu!“ povedala matka pri východe slnka. Dala im spolu dvanásť byvolích koží, aby ich naplnili.

            Hneď sa vybrali k potoku. Behom chvíľky ich drak naplnil a odniesol do domu. Potom ich priniesol naspäť Stanovi. Ten bol však unavený. Sotva by vládal uniesť vedro, aj keby bolo prázdne. Zatriaslo ho. Nevedel, čo si má teraz počať. No zrazu dostal nápad. Zobral zo svojho vrecka starý nôž a začal škriabať zem okolo potoka.

            „Čo to robíš? Ako chceš odniesť vodu do domu?“ spýtal sa drak.

            „Ako? Veď to je príliš ľahké! Rozhodol som sa, že zoberiem celý potok!“

            Pri týchto slovách drakovi až klesla spodná čeľusť. To bola posledná vec, ktorá by ho bola kedy napadla. Pretože potok tam bol od nepamäti, keď ešte jeho starý otec žil.

            „Vieš, čo ti poviem?“ povedal. „Ja odnesiem za teba vodu v byvolích kožiach.“

            „Určite nie,“ odpovedal Stan a pokračoval vo svojom kopaní. Drak sa vyľakal, že splní svoje hrozby. Tak sa ho snažil zase podplatiť. Nakoniec mu sľúbil sedem vriec dukátov. Stano nechal potok na pokoji a nechal draka odniesť vodu do domu namiesto seba.

            Na tretí deň stará dračia matka poslala Stana do lesa po drevo. Ako zvyčajne i teraz s ním išiel aj drak.

            Predtým, ako by niekto napočítal do troch, drak vytrhol a poukladal vedľa seba viacej stromov, ako by sa Stanovi podarilo narúbať za celý svoj život. Keď drak skončil, Stano sa popozeral okolo seba a vybral si najväčší strom, na ktorý vyliezol a uviazal horné konáre stromu so všetkými stromami na okolí.

            „Čo tam robíš?“ spýtal sa drak.

            „Veď vidíš na vlastné oči,“ odpovedal Stano a pokojne pokračoval vo svojej práci.

            „Prečo zväzuješ tie stromy dokopy?“

            „Aby som sa zbytočne nenamáhal. Keď vytiahnem jeden, spolu s ním vytrhnem zo zeme aj ostatné.“

            „Ale ako ich chceš odniesť domov?“

            „Pre pána kráľa! A či nerozumieš, že sa chystám zobrať so sebou celý les?“ odpovedal Stano a ako hovoril, zväzoval ďalšie stromy.

            „Vieš, čo ti poviem?“ zvolal drak, ktorý sa triasol od strachu pri tejto myšlienke. „Nechaj ma odniesť zopár stromov za teba a ty dostaneš sedemkrát sedem vriec plných dukátov.“

            „Ty si dobrý chlapík. Súhlasím s tvojou ponukou,“ odpovedal Stano. A drak zaňho odniesol domov niekoľko stromov.

            Teraz tri dni, ktoré boli dlhé ako jeden rok, sa skončili. Jedinou vecou, ktorá trápila Stana, bolo to, ako odnesie všetky tie dukáty domov.

            Večer mal drak so svojou matkou dlhý rozhovor, ale Stano si cez trhlinu v strope vypočul každé jedno slovo.

            „Matka, beda nám,“ povedal drak. „Tento muž nás čoskoro dostane pod svoju moc. Daj mu jeho peniaze. Nech sa ho konečne zbavíme.“

            Ale stará matka mala rada peniaze, a toto sa jej veľmi nepáčilo.

            „Počúvaj ma,“ povedala. „Túto noc ho musíš zabiť.“

            „Ja sa ho obávam,“ odpovedal drak.

            „Nie je sa čoho obávať,“ odpovedala jeho stará matka. „Keď zaspí, uder ho palicou po hlave. To sa dá ľahko urobiť.“

            A to by sa aj stalo, keby si to Stano všetko nevypočul. Keď drak a jeho matka zhasli svetlá, vzal koryto, naplnil ho zemou, dal ho na posteľ, a položil naň svoje oblečenie. Potom sa ukryl pod posteľ a začal hlasno chrápať.

            Veľmi skoro nato sa drak zakradol do jeho izby a z celej svojej sily uderil na posteľ, kde mal mať Stano svoju hlavu. Stano spod postele nahlas zastonal, a drak, tak ako prišiel, potichu odišiel. Hneď ako sa zatvorili dvere na izbe, Stano koryto odpratal a ľahol si naspäť do postele. Ale bol dosť múdry na to, aby počas noci nezatvoril svoje oči.

            Nasledujúce ráno prišiel do izby, kde drak a jeho dračia matka mali spolu raňajky.

            „Dobré ráno,“ povedal.

            „Dobré ráno. Ako sa ti spalo?“

            „Ó, veľmi dobre. Len sa mi snívalo, že ma blcha uštipla. Zdá sa, že to ešte teraz cítim.“

            Drak a jeho matka sa pozreli na seba a drak jej zašepkal: „Počuješ to? Hovorí o blche. A pritom som na jeho hlave svoju palicu zlomil.“

            Tentokrát sa matka vyľakala rovnako ako jej syn. S takýmto mužom si nevedeli poradiť. Rýchlo naplnila vrecia dukátmi, aby sa Stana zbavili čo najrýchlejšie. Ale Stano sa triasol ako osika, lebo nevedel zdvihnúť ani len jedno vrece zo zeme. Tak teda nehybne stál a pozeral na nich.

            „Čo tam tak stojíš?“ spýtal sa drak.

            „Ó, stojím tu preto, lebo som si práve pomyslel, že by som tu chcel zostať vo vašej službe ešte jeden rok. Keď prídem domov, budem sa cítiť zahanbený, lebo prinesiem so sebou len tak málo. Viem, že všetci budú kričať: „Pozrite sa na Stana Bolovana. Za jeden rok zoslabol ako drak.““

            Drak a jeho matka vykríkli od hrôzy a vyhlásili, že mu dajú ešte sedem alebo dokonca sedemkrát sedem vriec, len aby už odišiel.

            „Vieš, čo ti poviem?“ napokon Stano povedal. „Vidím, že ma tu už nechcete. Bolo by mi veľmi ľúto, keby ste sa kvôli mne cítili nepríjemne. Pôjdem hneď teraz, ale len pod podmienkou, že ty odnesieš všetky dukáty ku mne domov, aby som sa nemusel hanbiť pred mojimi priateľmi, že nesiem len tak málo.“

            Sotva vyslovil tieto slová, drak uchopil vrecia a naložil si ich na chrbát. Potom sa vydali dopredu.

            Cesta sa Stanovi zdala príliš dlhá. No po nejakom čase, keď začul hlasy svojich detí, na chvíľu zastavil. Neželal si, aby drak vedel, kde býva, aby si niekedy v budúcnosti neprišiel vziať späť svoje bohatstvo. Rozmýšľal, čo povie, aby sa mohol zbaviť tohto monštra. Zrazu mu hlavou preletela myšlienka.

            „Sotva viem, čo mám teraz urobiť,“ povedal. „Ja mám sto detí. Obávam sa, že by ti mohli ublížiť, pretože sú vždy pripravené sa pobiť. V každom prípade sa budem snažiť ťa čo najlepšie ochrániť.“

            Sto detí! To naozaj nebol žart! Drak od hrôzy položil vrecia na zem. Potom ich zase zodvihol a chcel pokračovať v ceste ďalej. Ale keďže deti nemali čo jesť, odkedy ich ich otec opustil, začali mu utekať oproti. V rukách držali nožíky a vidličky, a kričali: „Daj nám dračie mäso! My chceme dračie mäso!“

            Pri tomto strašnom pohľade drak už viacej nečakal. Zhodil vrecia na mieste, kde stál, na zem a dal sa ozlomkrky na útek. Tak veľmi sa vyľakal toho, že ho chceli deti zjesť, že odvtedy sa už na svete neodvážil ukázať.

            Stano Bolovan postavil pre svoje deti veľký dom. A keďže mal dostatok zlatých dukátov, spokojne si žil so svojou manželkou a stovkou svojich detí až do vysokého veku.

            [@ Rumunské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.246-7/11, Stan Bolovan]