7*12*/247*/ Dve žaby **(0,5k)

Kedysi dávno žili v Japonsku dve žaby. Jedna z nich si vytvorila svoj domov v priekope na morskom pobreží blízko mesta Osaka. Zatiaľ čo druhá bývala v čistom potoku, ktorý tiekol cez mesto Kjóto. Keďže žili v takej veľkej vzdialenosti od seba, nikdy o sebe ani len nepočuli. Avšak zrazu sa obidve rozhodli, že sa pôjdu pozrieť do sveta. Žaba, ktorá žila v Kjóte, chcela navštíviť Osaku, a žaba, ktorá žila v Osake, chcela navštíviť Kjóto, kde bol palác veľkého Mikada.

            Jedného krásneho rána na jar sa teda obe vydali na cestu. Jedna išla z Kjóta do Osaky a druhá z Osaky do Kjóta. Cesta bola únavnejšia, než očakávali. O cestovaní veľa toho nevedeli. Medzi oboma mestami bola veľká hora, ktorú museli zdolať. Trvalo im to dlhý čas. Museli urobiť veľa skokov, pokým sa dostali na jej vrchol. Napokon sa im to podarilo. Aké len veľké bolo ich prekvapenie, keď na jej vrchu našli pred sebou ďalšiu žabu. Chvíľu na seba bez slova pozerali. Potom sa začali medzi sebou rozprávať. Vysvetľovali si dôvody, že prečo sa stretli tak ďaleko od svojich domovov. Veľmi ich potešilo, že obidve mali rovnaké želanie. Obe sa chceli dozvedieť viacej o svojej rodnej krajine. Keďže nemali dôvod na to, aby sa ponáhľali, natiahli sa na tomto chladnom, vlhkom mieste. Dohodli sa, že predtým, ako pôjdu ďalej každá svojou cestou, si dobre odpočinú.

            „Koľká škoda, že nie sme väčšie,“ povedala žaba z Osaky. „Pretože vtedy by sme mohli vidieť odtiaľto obe naše mestá a vedeli by sme povedať, či sa oplatí ísť ďalej.“

            „Ó, to sa dá ľahko zariadiť,“ odpovedala žaba z Kjóta. „Stačí, keď sa postavíme na zadné nohy a budeme sa držať jedna druhej. Potom sa môžeme pozrieť do mesta, kam cestujeme.“

            Táto myšlienka tak potešila žabu z Osaky, že sa hneď postavila na zadné nohy a svoje predné labky položila na plecia svojej priateľky, ktorá sa tiež postavila. Obidve stáli. Naťahovali sa do výšky, koľko sa len dalo, a pevne sa navzájom držali, aby nespadli. Žaba z Kjóta otočila svoj nos smerom k Osake, a žaba z Osaky otočila svoj nos smerom ku Kjótu. Ale hlúpe žaby zabudli, že keď stáli, ich oči mali vzadu na svojich hlavách. A hoci ich nosy smerovali na miesta, kam chceli ísť, ich oči sa pozerali tam, odkiaľ prišli.

            „Pre pána kráľa!“ zvolala žaba z Osaky. „Kjóto vyzerá presne ako Osaka. Vôbec sa neoplatí ísť na takú dlhú cestu. Radšej sa vrátim domov.“

            A žaba z Kjóta povedala: „Keby som len bola vedela, že Osaka je len kópiou Kjóta, nikdy by som sa nebola podujala na túto dlhú cestu,“ a ako hovorila, dala dolu svoje labky z priateľkiných pliec a obe dopadli do trávy. Zdvorilo sa jedna druhej pozdravili a vybrali sa naspäť do svojich domovov. Potom celé svoje životy verili, že Osaka a Kjóto sú rovnaké ako hrášok. A pritom sú také odlišné, ako len dve mestá môžu byť.

            [@ Japonské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]