7*13*/248*/ Príbeh o gazele **(4,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý premrhal všetky svoje peniaze. Tak veľmi schudobnel, že jedinou jeho potravou bolo zopár kukuričných zŕn, ktoré vyškriabal ako sliepka spomedzi kôp pouličného odpadu.

            Jedného dňa sa ako zvyčajne prehrabával v odpade na ulici. Dúfal, že nájde niečo na raňajky. Keď zrazu zbadal malú striebornú mincu. Chamtivo ju uchopil a pomyslel si: „Tak a teraz si môžem dať poriadne jedlo.“ Išiel sa napiť vody zo studne, kde si ľahol a spokojne zaspal. Spal tak dlho, že sa zobudil až pri východe slnka. Vstal a išiel naspäť ku kope odpadu. „Ktovie,“ povedal si, „možnože budem mať ešte šťastie.“

            Ako kráčal dolu ulicou, uvidel muža, ktorý išiel oproti nemu. So sebou niesol veľkú klietku. „Zdravím ťa, dobrý muž!“ zvolal. „Čože to nesieš v tej klietke?“

            „Gazely,“ odpovedal muž.

            „Prines ich sem. Rád by som si ich pozrel.“

            Ako rozprával, niektorí ľudia, ktorí stáli nablízku, sa začali smiať a mužovi s klietkou povedali: „Mal by si si dávať veľmi dobrý pozor na obchod s týmto mužom, lebo okrem toho, čo pozbiera z odpadkov, nemá vôbec nič. A ak nevie nasýtiť seba, ako nakŕmi gazelu?“

            Ale muž s klietkou im odpovedal: „Odkedy som odišiel zo svojho domu na vidieku, viac než päťdesiat ľudí chcelo vidieť moje gazely, a ani jeden z nich žiadnu nekúpil. Je zvykom, aby obchodník ukázal svoj tovar tu i tam. A ktovie, kde nájde nejakého kupca?“ Tak vzal svoju klietku a išiel za chudobným mužom, ktorý sa prehrabával v odpadkoch. Ostatní okoloidúci išli s ním.

            „Čo žiadaš za svoje gazely?“ spýtal sa žobrák. „Dáš mi jednu za jeden strieborniak?“

            A muž otvoril klietku a vytiahol z nej jednu gazelu, vraviac: „Vezmi si túto, pane!“

            Žobrák si ju vzal a odviedol ju k odpadkom, kde sa prehrabával, až pokým nenašiel zopár kukuričných zŕn, ktoré si rozdelil s gazelou. Takto to robil každé ráno i večer. Až napokon prešlo päť dní.

            Vtedy, ako spal, ho gazela zobudila a povedala: „Pán môj!“

            Muž prekvapene odpovedal: „A či to vidím zázrak?“

            „Aký zázrak?“ spýtala sa gazela.

            „Veď teba! Od narodenia mi rodičia ani ostatní ľudia nikdy nepovedali, že gazela vie rozprávať.“

            „To nevadí,“ odpovedala gazela. „Avšak vypočuj si, čo ti chcem povedať. Ty si teraz môj pán. Dal si za mňa všetko, čo si mal na svete. Nemôžem od teba utiecť, ale prosím ťa, aby si mi dovolil, aby som si mohla ísť každé ráno hľadať jedlo pre seba. Každý večer sa k tebe zase vrátim. To, čo nájdeš v odpadkoch, nie je dosť pre nás oboch.“

            „Tak choď,“ odpovedal jej pán. A gazela odišla.

            Keď slnko zapadlo, gazela sa vrátila. Chudobný muž sa veľmi potešil. Ľahli si vedľa seba a spoločne zaspali.

            Ráno mu gazela povedala: „Idem si niekde nájsť potravu.“

            A muž jej odpovedal: „Len choď, dieťa moje,“ ale bez svojej gazely sa cítil byť veľmi smutný. Pochodil miesta, kde zvyčajne našiel najviac kukuričných zŕn, a večer sa vrátil domov. Ľahol si na zem a žuval tabak. Za chvíľu k nemu priklusala jeho gazela.

            „Dobrý večer, môj pane! Ako sa ti darilo celý deň? Ja som odpočívala na tienistom mieste pri sladkej tráve a čerstvej vode, aby som si mohla uspokojiť svoj hlad a uhasiť smäd. Pritom ma ovieval jemný vánok, ktorý ma chladil počas celodennej horúčavy. Je to v lese ďaleko odtiaľto. Nikto nepozná to miesto. Zajtra tam pôjdem tiež.“

            Tak gazela chodila na toto chladné miesto každé ráno za úsvitu. Ale na piaty deň prišla na miesto, kde bola tráva horká a vôbec jej nechutila. Chcela vytrhať tie zlé steblá, tak ju začala škriabať svojimi nohami. Ale namiesto toho našla v zemi niečo trblietavé. Ako sa ukázalo, bol to veľmi veľký a žiarivý diamant. „Hohó!“ povedala si gazela. „Možnože budem môcť teraz urobiť niečo pre svojho pána, ktorý ma kúpil za všetky svoje peniaze. Avšak musím byť opatrná, lebo môžu povedať, že som ho ukradla. Radšej ho sama odnesiem k nejakému boháčovi a uvidím, aký úžitok z toho budem mať.“

            Hneď ako si to gazela pomyslela, vzala diamant do svojich úst a bežala s ním krížom cez les. Ale nenašla žiadne miesto, kde by mohol bývať nejaký boháč. Od úsvitu až do zotmenia bežala celé dva dni. Napokon uvidela v dohľade veľké mesto, čo jej dodalo novú odvahu.

            Ľudia stáli na uliciach a obchodovali. Keď gazela bežala okolo, videli, ako sa jej v ústach trbliece diamant. Volali na ňu, ale ona si ich vôbec nevšímala. Prišla až do paláca, kde sedel sultán, ktorý si v tieni vychutnával lahodný vánok. Gazela pricválala k nemu a diamant mu položila rovno k jeho nohám.

            Sultán pozrel na diamant a potom na gazelu. Hneď rozkázal svojim služobníkom, aby priniesli koberec a vankúše, aby si gazela mohla po dlhej ceste oddýchnuť. Rozkázal tiež priniesť mlieko a ryžu, aby sa mohla najesť a napiť, a tak občerstviť.

            Keď si gazela odpočinula, sultán jej povedal: „Povedz mi správu, s ktorou prichádzaš.“

            Gazela odpovedala: „Prišla som s týmto diamantom, ktorý je darom od môjho pána sultána Daraja. On počul o tom, že máš dcéru. Preto ti posiela tento drobný predmet a prosí ťa, aby si mu ju dal za manželku.“

            Sultán odpovedal: „Ja som spokojný. Moja dcéra nech je jeho manželka. Moja rodina nech je jeho rodina. Moji služobníci nech sú jeho služobníci. Nech príde aj s prázdnymi rukami. Ja som spokojný.“

            Keď sultán skončil, gazela vstala a povedala: „Pane, želám ti zbohom. Idem naspäť do nášho mesta a za osem či jedenásť dní prídeme sem ako tvoji hostia.“

            Sultán odpovedal: „Nech sa tak stane.“

            Celú tú dobu náš chudobný muž smútil a plakal za svojou gazelou. Myslel si, že od neho navždy utiekla preč.

            Keď prišla ku dverám, tak sa ponáhľal k nej ju vyobjímať s takou radosťou, že nemala ani šancu niečo povedať.

            „Upokoj sa, pán môj, a neplač,“ napokon povedala gazela. „Teraz si pospime. A ráno, keď pôjdem preč, choď za mnou.“

            S prvými lúčmi slnka, za svitania, vstali a odišli do lesa. Na piaty deň, keď odpočívali vedľa potoka, gazela svojho pána poriadne zbila a prikázala mu, aby ju tam počkal, až pokým sa nevráti. Gazela odbehla preč. Okolo desiatej hodiny prišla pri sultánov palác. Vedľa cesty stáli vojaci, ktorí očakávali sultána Daraja a chceli mu vzdať hold. Hneď ako zbadali v diaľke gazelu, jeden z vojakov to pribehol oznámiť sultánovi: „Sultán Daraj prichádza. Videl som gazelu.“

            Sultán vstal a zavolal celý svoj kráľovský dvor, aby ho nasledoval. Išli gazele oproti. Tá k nemu priskákala a pozdravila ho. Sultán ju zdvorilo privítal a spýtal sa jej, že kde nechala svojho pána, ktorého sľúbia priviesť so sebou.

            „Bohužiaľ,“ odpovedala gazela, „môj pán leží v lese. Pretože cestou sem sme stretli zlodejov, ktorí ho zbili a ukradli mu všetko jeho oblečenie. Teraz sa musí ukrývať pod kríkom, aby ho nejaký cudzinec nezbadal.“

            Ako si sultán vypočul, čo sa stalo jeho budúcemu zaťovi, otočil svojho koňa a odcválal naspäť do paláca. Svojmu koniarovi prikázal, aby osedlal najlepšieho koňa v stajni, a slúžke, aby priniesla zo skrine to najlepšie mužské oblečenie. Potom z neho vybral tuniku, turban a šerpu okolo pása. Sám osobne priniesol zlatom lemovaný meč, dýku, sandále, a voňavú tyčinku.

            „Teraz,“ povedal gazele, „vezmi tieto veci s vojakmi ku svojmu sultánovi, aby sem mohol prísť.“

            Gazela mu odpovedala: „Nemôžem vziať so sebou vojakov a uvrhnúť svojho pána do hanby, ako tam leží celý holý. Ja sama si vystačím, pán môj.“

            „A ako mu chceš doviesť koňa a všetko toto oblečenie?“ spýtal sa sultán.

            „Ó, to sa dá ľahko zariadiť,“ odpovedala gazela. „Priviaž koňa k môjmu krku a na jeho chrbát uviaž oblečenie. Ale uisti sa, aby to bolo pevne priviazané, aby sme sa mohli čo najrýchlejšie ponáhľať.“

            Všetko spravili tak, ako chcela gazela. Keď to bolo pripravené, povedala sultánovi: „Zbohom, môj pane. Zanedlho sme naspäť.“

            „Zbohom, gazela,“ odpovedal sultán. „Kedy ťa znovu uvidíme?“

            „Zajtra okolo piatej hodine,“ odpovedala gazela. Potiahla koňa za uzdu a už aj cválali preč.

            Sultán ich sledoval, až pokým sa mu nestratili z dohľadu. Potom povedal svojim dvoranom: „Tá gazela pochádza z veľmi vznešených rúk, z domu sultána. A preto je tak odlišná od ostatných gaziel.“ V očiach sultána bola táto gazela veľmi významnou osobou.

            Medzitým gazela bežala na miesto, kde sedel jej pán. Jeho srdce sa veľmi potešilo, že ju znova vidí.

            Gazela mu povedala: „Vstávaj, môj pán, a okúp sa v potoku!“ Keď tak urobil, mu zase povedala: „Teraz sa dobre vydrhni zemou a zuby si vylešti pieskom, aby sa jagali a žiarili.“ Keď aj toto spravil, povedala mu: „Slnko zapadlo za kopce. Je najvyšší čas, aby sme sa vydali na cestu.“ Potom mu priniesla oblečenie, ktoré mal kôň na chrbte. Muž sa obliekol a veľmi sa potešil.

            „Pane!“ povedala gazela, keď sa muž pripravil. „Daj si pozor, aby si tam, kam ideme, nič nehovoril, okrem pozdravu a spýtania sa na novinky. Celý rozhovor ponechaj na mne. Zaobstarala som ti manželku. Dala som jej rôzne dary, oblečenie, turbany, a iné vzácne veci. Takže ty nemusíš rozprávať.“

            „Veľmi dobre! Budem potichu,“ odpovedal muž, ako nasadol na koňa. „Ale ak si toto všetko zariadila, potom ty si moja pani a ja tvoj služobník. Vo všetkom ťa poslúchnem.“

            Tak išli svojou cestou. Po čase uvideli v diaľke sultánov palác. Vtedy gazela povedala: „Pane, to je dom, do ktorého ideme. Už nie si viacej chudobný muž. Dokonca i tvoje meno je iné.“

            „Aké je moje meno, pani moja?“ spýtal sa muž.

            „Sultán Daraj,“ povedala gazela.

            Veľmi skoro k nim prišli vojaci. Niekoľkí ďalší bežali sultánovi oznámiť ich príchod. Sultán sa mu vybral oproti. Išli s ním aj vezíri, emiri, sudcovia, a všetci bohatí muži z mesta.

            Hneď ako ich gazela uvidela prichádzať, povedala svojmu pánovi: „Tvoj tesť ťa ide pozdraviť. To je ten uprostred s bledomodrým plášťom na sebe. Vyskoč z koňa a choď ho pozdraviť.“

            Sultán Daraj zoskočil z koňa. Takisto urobil aj sultán. Podali si ruky a priateľsky sa objali. Potom išli spoločne do paláca.

            Nasledujúce ráno, gazela vošla do sultánových izieb a povedala mu: „Môj pane, sultán Daraj je už nedočkavý a chcel by sa čo najskôr zosobášiť s tvojou dcérou.“

            „Dcéra je pripravená. Tak zavoláme kňaza,“ odpovedal sultán. Po svadobnom obrade, vystrelili z dela, hrala hudba, a v paláci sa konala veľká hostina.

            „Pane,“ povedala gazela svojmu pánovi po svadobnej noci, „ja idem teraz na cestu a vrátim sa až po siedmich dňoch, možno i neskôr. Daj si veľmi dobrý pozor na to, aby si neopustil dom, až pokým sa nevrátim.“

            A jej pán jej odpovedal: „Dobre, neopustím dom.“

            Gazela odišla za sultánom krajiny a povedala mu: „Pane môj, Sultán Daraj ma poslal do jeho mesta, aby som mu pripravila dom. To mi zaberie sedem dní. Ale ak sa nevrátim do siedmich dní, on neopustí palác, až dokedy sa nevrátim.“

            „Veľmi dobre,“ povedal sultán.

            A gazela išla cez les a divočinu, až sa napokon dostala do mesta plného pekných domov. Na konci hlavnej cesty stál veľký dom, výnimočne krásny, postavený zo zafíru, tyrkysu a mramoru. I pomyslela si gazela: „To je ten správny dom pre môjho pána. Pozbieram svoju odvahu a pôjdem zistiť, akí ľudia tam bývajú. Možnože je prázdny, lebo v tomto meste som ešte nestretla žiadnych ľudí. Ak mám zomrieť, zomriem. Ak mám žiť, budem žiť. Neviem vymyslieť lepší plán. Ak ma tam niečo zabije, nech sa tak stane.“

            Potom zaklopala dvakrát na dvere a zvolala: „Otvorte!“ Ale nikto jej neodpovedal. Zvolala znovu. A vtedy sa zvnútra ozval hlas:

            „Kto to tu kričí „Otvorte?““

            A gazela odpovedala: „To som ja, vzácna pani, tvoja vnučka.“

            „Ak si moja vnučka,“ odpovedal hlas, „choď naspäť, odkiaľ si prišla. Mohla by si tu zomrieť, a ja by som mohla tiež zomrieť, kebyže ti otvorím.“

            „Otvor mi, pani, prosím ťa. Niečo ti chcem povedať.“

            „Vnučka moja,“ odpovedala pani, „kebyže ti otvorím, vystavila by som môj i tvoj život nebezpečenstvu.“

            „Ó, pani, ani ja neprídem o život, ani vášmu životu sa nič nestane. Prosím ťa, otvor.“ Tak pani otvorila dvere.

            „Aké novinky mi nesieš, vnučka moja?“ spýtala sa.

            „Vzácna pani, odkiaľ prichádzam je všetko v poriadku. A tu sa ako máte?“

            „Ach, vnučka moja, tu sa vôbec nemáme dobre. Ak chceš zomrieť alebo si sa ešte nestretla so smrťou, tak dnes zistíš, aké to je zomierať.“

            „Ak sa to mám dozvedieť, tak nech sa tak stane,“ odpovedala gazela. „Ale povedz mi, kto je tu pánom domu?“

            A ona jej odpovedala: „Ach, v tomto dome je veľa bohatstva, veľa ľudí, veľa jedla, a veľa koní. A pánom tohto všetkého je obrovský, úžasný had.“

            „Ó,“ zvolala gazela, keď to počula, „povedz mi, ako sa mi podarí zabiť toho hada?“

            „Vnúča moje,“ odpovedala stará žena, „nehovor také slová. Pretože potom riskuješ oba naše životy. On ma sem dal samotnú a prikázal mi, aby som mu pripravovala jeho jedlo. Zakaždým, keď sem prichádza tento veľký had, zdvihne sa vietor, ktorý odfúkne všetok prach na okolí. Potom had vkĺzne na nádvorie a zavolá, že chce svoju večeru, ktorá musí byť preňho pripravená v týchto veľkých hrncoch. Dosýta sa naje a potom vypije celú nádrž vody. Keď tak spraví odíde preč. Prichádza sem každý druhý deň, práve keď je slnko nad domom. Ten had má sedem hláv. Ako si s ním chceš teda poradiť, vnúča moje?“

            „Dobrá žena, to nech ťa netrápi,“ odpovedala gazela. „Staraj sa len o seba a nič sa ti nestane! Má tento had meč?“

            „Áno, má, a dosť ostrý. Seká ako úder bleskom.“

            „Daj mi ho, stará matka!“ povedala gazela. A stará žena zvesila zo steny meč a podala ho gazele. „Ale musíš sa ponáhľať,“ povedala, „lebo on sem môže každú chvíľu prísť. Aha! Už sa zdvíha vietor. Prichádza!“

            Boli potichu, ale stará žena nakukla spoza závesu a uvidela, ako sa had napcháva jedlom z veľkých hrncov, ktoré preň pripravila na nádvorí. Potom, ako sa najedol a napil, prišiel ku dverám a zvolal: „Tvoje staré telo vonia inak ako inokedy!“

            „Ó, pán môj!“ odpovedala. „Som tu sama ako vždy. Ale dnes som si po mnohých dňoch dala na seba nový parfum. To bude to, čo cítiš. Čo iné by to mohlo byť, pán môj?“

            Celý tento čas gazela stála pri dverách a svojimi prednými labkami držala meč. Ako had strčil svoju hlavu cez dieru dovnútra, mu ju odťala jedným úderom tak zľahka, že had to ani nepocítil. Druhý úder nebol až taký rovný, pretože had si pomyslel: „Kto sa ma to tam snaží poškriabať?“ a strčil dnu tretiu hlavu, aby sa pozrel. Ale hneď ako strčil svoju tretiu hlavu dnu, aj tá sa okamžite skotúľala medzi ostatné.

            Keď had prišiel o šesť svojich hláv, tak silno šľahol svojím chvostom, že narobil toľko prachu, že gazela a stará žena sa nemohli navzájom vidieť. Ale gazela zakričala na hada: „Už si vyliezol na mnoho stromov, ale tento nezdoláš,“ a ako had strčil dnu svoju siedmu hlavu, mu ju okamžite odťala, a tá sa skotúľala pri ostatné.

            Potom meč s hrmotom dopadol na dlážku a gazela omdlela.

            Keď stará žena uvidela, že jej nepriateľ had je mŕtvy, kričala od radosti a rýchlo priniesla pre gazelu vodu, ktorou ju pofŕkala. Potom ju dala pri okno, aby na ňu fúkal chladný vietor. A po chvíli gazela kýchla a prebrala sa. Starej žene od radosti poskočilo srdce a dala jej napiť vody. Gazela nabrala nové sily a postavila sa.

            „Ukáž mi tento dom,“ povedala, „od začiatku až po koniec, od hora až dolu, zvnútra i zvonka.“

            Stará žena vstala a ukázala gazele izby plné zlata a iných vzácnych vecí, takisto i izby, v ktorých bolo plno služobníctva. „Toto všetko je tvoje, aj majetok, aj sluhovia.“

            Gazela jej odpovedala: „Musíš mi to postrážiť, pokým sem neprivediem svojho pána.“

            Dva dni v dome oddychovala a kŕmila sa ryžou a mliekom. Na tretí deň zaželala starej žene zbohom a vybrala sa za svojím pánom.

            Keď ju ten zbadal vo dverách, cítil sa ako človek, ktorému sa splnili všetky modlitby. Vstal a vybozkával ju, vraviac: „Moja drahá gazela, tak dlho si bola preč. Nechala si ma osamote smútiť za tebou. Nemôžem jesť. Nemôžem piť. Nemôžem sa smiať. A moje srdce nič neteší. Pretože stále myslím na teba.“

            Gazela mu odpovedala: „Ja sa mám dobre. Tam, kde som bola, sa majú všetci dobre. A želám si, aby si po štyroch dňoch vzal so sebou svoju manželku a išiel s ňou domov.“

            A on jej povedal: „Ako povieš, nech sa tak stane. Kamkoľvek pôjdeš, budem ťa nasledovať.“

            „Tak pôjdem za tvojím tesťom a poviem mu túto novinku.“

            „Len choď, moja drahá gazela.“

            Tak gazela išla za jeho tesťom a povedala mu: „Posiela ma za tebou môj pán, aby som ti oznámila, že za štyri dni pôjde so svojou manželkou do svojho vlastného domu.“

            „Skutočne musí odísť tak skoro? So sultánom Darajom som si ešte ani dlhšie neposedel, ani sme sa dlhšie nerozprávali, ani sme si spolu nezajazdili na koňoch, dokonca sme spolu ani nejedli. Je to ešte len štrnásť dní, odkedy prišiel.“

            Ale gazela odpovedala: „Môj pane, nedá sa s tým nič robiť. Pretože on si želá ísť domov a nič mu v tom nezabráni.“

            „Nuž, dobre teda,“ povedal sultán a zavolal všetkých ľudí, ktorí boli v meste. Nariadil, aby všetky dámy a všetci strážnici sprevádzali jeho dcéru na jej ceste do jej nového domova.

            O štyri dni sa veľká spoločnosť dám, sluhov a koní vybrala odprevadiť manželku sultána Daraja. Išli celý deň. Keď slnko zapadlo za kopce, odpočinuli si. Zjedli jedlo, ktoré im zaobstarala gazela, a ľahli si spať. Cestovali mnoho dní. Všetci šľachtici aj sluhovia si gazelu veľmi obľúbili. Mali ju dokonca radšej ako sultána Daraja.

            Napokon, jedného dňa, uvideli v diaľke pred sebou domy. Tí, ktorí ich zbadali, kričali: „Gazela!“

            A ona im odpovedala: „Dámy a páni, tam je dom sultána Daraja.“

            Pri tejto správe sa všetci veľmi potešili. Za dve hodiny prišli ku bráne. Gazela im povedala, aby počkali vonku, a sama vošla do domu so sultánom Darajom.

            Keď ich stará žena uvidela prichádzať na nádvorie, vyskočila a od radosti kričala. Ako k nej prišla gazela, objala ju a pobozkala. Gazele sa to však nepáčilo a povedala jej: „Stará žena, nechaj ma na pokoji. Ten, koho máš objímať a bozkávať, je môj pán.“

            A ona odpovedala: „Odpusť mi, vnúča moje. Nevedela som, že to je náš pán,“ a otvorila všetky dvere, aby nový pán domu mohol uvidieť všetko, čo bolo v izbách a v sklade. Sultán Daraj si všetko prehliadol a povedal:

            „Odviažte kone. A nech služobníctvo pozametá, pripraví postele, navarí, prinesie vodu, a niektorí z nich nech prídu privítať novú pani domu.“

            A keď sultánka, jej dvorné dámy a služobníctvo vstúpili do domu a uvideli vo vnútri vzácne veci, povedali: „Ach, gazela, už sme videli krásne domy a krásne veci, ale o takomto dome a o takej milej gazele, ako si ty, sme ešte nepočuli.“ Potom si sadli za stoly a začali jesť chutnú ryžu, ktorá bola pre nich čerstvo uvarená.

            Po niekoľkých dňoch sa dvorné dámy rozhodli, že sa zase vrátia domov. Gazela ich veľmi prosila, aby zostali, ale zbytočne. Tak im aj ich služobníctvu dala mnoho darov. Všetci si zase pomysleli, že gazela je tisíckrát lepšia ako jej pán, sultán Daraj.

            Gazela a jej pán zostali v dome mnoho týždňov. A jedného dňa povedala starej žene: „Prišla som na toto miesto so svojím pánom. Urobila som preňho mnoho dobrých vecí. A do dnešného dňa sa ma nikdy neopýtal, že ako som získala preňho tento dom, kto ho vlastní, a prečo nie sú v celom meste žiadni ľudia. Veľa dobrých vecí som preňho spravila, a on pre mňa nespravil ani jednu dobrú vec. Ale zvykne sa hovoriť, že ak chceš niekomu urobiť dobre, neurob mu len dobré veci, ale aj zlé, a potom bude medzi vami pokoj a mier. Chcem len toľko, aby môj pán urobil pre mňa tiež nejaké dobré veci.“

            „Ja s tým súhlasím,“ odpovedala stará žena, a išli spať.

            Ráno, keď sa rozvidnelo, gazele bolo ťažko na žalúdku, mala horúčku a boleli ju nohy. Tak povedala starej žene: „Stará matka!“

            Ona jej odpovedala: „Áno, vnúča moje.“

            A gazela ju poprosila: „Choď za mojím pánom na poschodie a povedz mu, že gazela je veľmi chorá.“

            „Nuž dobre, vnúča moje. A ak sa ma opýta, že čo ti je, čo mu mám povedať?“

            „Povedz mu, že ma veľmi bolí celé moje telo, každá jeho časť.“

            Stará žena vyšla na poschodie, kde našla pani a pána domu sedieť na mramorovom gauči, ktorý bol pokrytý mäkkými vankúšmi. Obaja sa jej spýtali: „Nuž, stará žena, čo si želáš?“

            „Prišla som povedať pánovi, že gazela je veľmi chorá,“ odpovedala.

            „Čo jej je?“ spýtala sa manželka.

            „Celé telo ju bolí.“

            „Nuž, čo môžem pre ňu urobiť? Urob jej kašu z prosa a daj jej ju,“ povedal muž.

            Ale jeho manželka naňho prekvapene pozrela a povedala: „Ó, muž môj! Ty chceš, aby jej spravila kašu z prosa, ktorú by ani kôň nezjedol? To nie je správne.“

            Ale on odpovedal: „Čo sa hneváš? Ryža je len pre ľudí.“

            „Ach, muž môj, toto nie je len taká obyčajná gazela. Ona je tvojím najobľúbenejším miláčikom. Ak sa jej niečo stane, budeš veľmi nešťastný.“

            „Žena moja, máš moc dlhý jazyk,“ povedal sultán Daraj a odišiel z izby.

            Stará žena si uvedomila, že prišla za ním zbytočne. Ku gazele sa vrátila s plačom. Keď ju zbadala gazela, povedala jej: „Stará mama, prečo plačeš? Povedz mi to. Pritom nezáleží na tom, či je to pre niečo dobré alebo zlé.“

            Ale stará žena jej nepovedala nič. Gazela na ňu naliehala a prosila ju, aby jej povedala slová jej pána. Tak napokon povedala: „Vyšla som na poschodie a našla som nášho pána a pani sedieť na gauči. Spýtal sa ma, že čo si želám. Povedala som mu, že si veľmi chorá. Jeho manželka sa ma spýtala, že čo ti je. Povedala som jej, že ťa bolí celé telo. Pán mi nato povedal, aby som vzala proso a urobila ti z neho kašu. Ale pani povedala: „Ó, muž môj! Gazela je tvojím najväčším miláčikom. Nemáš žiadne deti. Táto gazela je ako tvoje dieťa. Tak by si jej mal chcieť len dobre. Ona má podobu gazely, ale vo vnútri je lepšia než hociktorý človek.“

            Ale on jej odpovedal: „To sú len hlúpe reči. Zbytočne veľa rozprávaš. Poznám jej cenu. Kúpil som ju len za jeden strieborniak. Aká strata to bude pre mňa?““

            Gazela chvíľu mlčala. Potom povedala: „Starší hovoria, že niektorí sú takí dobrí ako matky. A ja som k nemu bola dobrá. Správala som sa k nemu ako dobrá matka. Tak choď ešte raz za ním a povedz mu, že gazela je veľmi chorá a že nezjedla kašu z prosa.“

            Tak stará žena sa vrátila naspäť. Jej pán a pani práve pili kávu. Keď muž počul, čo povedala gazela, skríkol: „Upokoj sa, stará žena! Vráť sa naspäť, zatvor svoje oči a vôbec si ju nevšímaj. Ak ti gazela povie, aby si išla za mnou, povedz jej, že máš krivé nohy a nemôžeš chodiť. Ak bude chcieť, aby si ju počúvala, povedz jej, že máš uši zapchaté voskom. A ak bude chcieť, aby si hovorila, odpovedz jej, že máš na jazyku háčik!“

            Starú ženu až zabolelo na srdci a rozplakala sa, keď počula také hrubé slová. Pretože vedela, že keď prvýkrát prišla gazela do mesta, bola ochotná staviť svoj život na to, aby zadovážila svojmu pánovi bohatstvo. To sa jej aj podarilo. Ale teraz si ju jej pán vôbec neváži.

            Slzy z očí začali tiecť aj sultánovej manželke, ktorá povedala: „Manžel môj, je mi tak ľúto, že takto zlomyseľne zaobchádzaš so svojou gazelou.“ Ale on iba odpovedal: „Stará žena, nevenuj žiadnu pozornosť mojej manželke. Povedz gazele nech zahynie, aby s ňou bol už navždy pokoj. Nemôžem spať. Nemôžem jesť. A nemôžem ani jesť kvôli starostiam s gazelou. Či mi má stvorenie, ktoré som kúpil za jeden strieborniak, robiť starosti od rána do večera? To určite nie, stará žena!“

            Stará žena zišla dolu po schodoch, pri ktorých našla ležať gazelu. Z jej nozdier jej už tiekla krv. Zobrala ju do náručia a povedala: „Dieťa moje, dobro, ktoré si spravilo je už stratené. Zostáva ti len trpezlivosť.“

            „Dobrá stará matka, ja zomieram. Pretože moja duša je plná hnevu a horkosti. Hanbím sa za to, že som spravila veľa dobra pre svojho pána, a on sa mi zlým odplatil.“ Zhlboka si povzdychla a potom pokračovala: „Stará matka, keby som jedávala za misku dobrého jedla každý deň, bol by môj pán o niečo chudobnejší? Som si istá, že starší nehovoria zbytočne, že niektorí ľudia sú takí dobrí, ako dobré matky. Choď za mojím pánom a povedz mu, že jeho gazela je už bližšie k smrti ako k životu.“

            Tak išla za ním a povedala mu, čo jej prikázala gazela. Ale on povedal: „Už som ti povedal, aby si ma viacej neobťažovala.“

            Ale jeho manželku zabolelo srdce a povedala mu: „Ach, muž môj, čo takého zlého ti tá gazela urobila? V čom ťa sklamala? To, ako sa k nej správaš, vôbec nie je správne. Ostatní ľudia ťa za to znenávidia. Pretože túto gazelu majú všetci radi, malí i veľkí, muži i ženy. Ach, manžel môj, myslela som, že máš v sebe veľkú múdrosť, ale nemáš jej ani trochu!“

            Ale on len odvrkol: „Žena moja, ty si určite šialená.“

            Stará žena sa tam zbytočne dlhšie nezdržiavala a išla naspäť ku gazele. Za chvíľu za ňou prišla potajme sultánka, ktorá zavolala slúžku a prikázala jej, aby uvarila pre gazelu trochu mlieka a ryže. A dodala: „Vezmi aj túto prikrývku a zakry ju ňou. A tento vankúš jej daj pod hlavu. Keď bude gazela ešte niečo potrebovať, príď to povedať mne, a nie jej pánovi. Ak bude treba, pošlem ju na nosidlách k môjmu otcovi a on sa on sa o ňu postará, až pokým sa nezotaví.“

            Slúžka urobila, ako jej prikázala jej pani. Zopakovala gazele slová od svojej panej, ale gazela jej už neodpovedala. Otočila sa nabok a potichu zomrela.

            Keď sa správa o tom rozšírila medzi ľuďmi, všetci veľmi plakali. No sultán Daraj nahnevane vstal a kričal: „Plačete za tou gazelou, ako keby som to bol ja! Ale to je len obyčajná gazela, ktorú som kúpil za jeden strieborný!“

            Jeho manželka mu však povedala: „Pane, my sme sa pozerali na gazelu rovnako ako na teba. To gazela prišla požiadať môjho otca o moju ruku pre teba. Gazela ma sem priviedla a môj otec ma jej dal na starosť.“

            Keď to ľudia počuli, povedali: „My sme ťa nikdy nevideli, my sme videli iba gazelu. Gazela nám pomohla s našimi problémami, a nie ty. Keď niekto taký dobrý odíde zo sveta, neplačeme len nad ním, ale i nad sebou. Gazela spravila pre teba mnoho dobrého. A ak niekto povie, že mohla pre teba spraviť viacej, tak je klamár! Ako chceš potom zaobchádzať s nami, ktorí sme ti nič dobrého nespravili? Gazela zomrela so zranenou dušou. Ty si však rozkázal, aby jej telo tvoji sluhovia hodili do studne. Ach, nechaj nás na pokoji, aby sme mohli pre ňu plakať.“

            Ale sultán Daraj ich slovám nevenoval žiadnu pozornosť. Telo gazely hodili do studne.

            Keď sa to dopočula jeho manželka, poslala troch sluhov na osloch s listom ku svojmu otcovi sultánovi. Keď si sultán prečítal list, sklonil svoju hlavu a plakal ako človek, ktorý stratil svoju matku. Rozkázal osedlať kone. Zavolal správcu, sudcov a všetkých boháčov v meste, a povedal im: „Poďte so mnou a pochovajme ju!“

            Cestovali celú noc i deň. Napokon prišli až ku studni, do ktorej hodili gazelu. Bola to veľká studňa. Zmestilo sa do nej veľa ľudí. Tak sultán, sudcovia a boháči vstúpili dnu. Keď sultán uvidel jej telo, začal znova plakať. Vzal ju do náručia a odniesol preč.

            Keď traja sluhovia povedali panej, čo urobil sultán a že všetci ľudia plačú, odpovedala: „Odkedy zomrela gazela, ja som nič nejedla ani nepila. Vôbec som nič nepovedala a ani sa nesmiala.“

            Sultán vzal gazelu a pochoval ju. Ľuďom nariadil, aby za ňou smútili. Tak celé mesto malo veľký smútok.

            Keď sa dni smútku skončili, ako manželka spala vedľa svojho manžela, sa jej snívalo, že je naspäť v dome svojho otca. A keď sa zobudila, zistila, že sa tak aj stalo.

            A sultánovi Darajovi sa snívalo, že je zase pri odpadkoch a hľadá kukuričné zrná na jedenie. A pozrimeže! Keď sa zobudil, tam sa i našiel.

            [@ Swahilská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 248-7/13, The story of a gazelle]