7*14*/249*/ Ryba vo vzduchu a zajac vo vode **(1,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, v malej dedine žil raz jeden muž so svojou manželkou. Mohli byť spolu veľmi šťastní, ale stará žena nikdy nevedela držať svoj jazyk za zubami. Všetko, čo sa stalo u nich doma, každú novinku, ktorú jej povedal jej manžel, hneď vyrozprávala celej dedine. Každý k tomu niečo pripojil a každá správa sa po chvíli tak zmenila, že starý muž na to vždy nejako doplatil.

            Jedného dňa sa viezol do lesa. Keď prišiel k jeho okraju, zliezol z voza a kráčal vedľa neho. Zrazu sa mu noha zaborila hlbšie a stúpil do nejakej diery.

            „Čo to môže byť?“ pomyslel si. „Možno tam niečo je. Skúsim to vykopať.“

            Tak kopal a kopal, až napokon narazil v zemi na niečo tvrdé. Bol to malý hrniec plný zlata a striebra.

            „Och, koľké to šťastie! Keby som tak vedel, ako by som si tento poklad vedel zobrať domov tak, aby sa o tom nedozvedela moja manželka. Lebo hneď ako sa o tom dozvie, povie to celému svetu a narobí mi len problémy.“

            Sadol si a dlho nad tým premýšľal. Napokon sa mu podarilo vymyslieť plán. Znova zakryl hrniec zemou a vetvami, a odišiel do mesta, kde kúpil na trhu živú šťuku a živého zajaca. Potom sa vrátil naspäť do lesa. Šťuku zavesil na samý vrchol stromu a zajaca uviazal do rybárskej siete vedľa potoka. Vôbec ho netrápilo, aké nepríjemné bolo to mokré miesto pre zajaca.

            Potom vysadol do svojho voza a veselo odišiel domov.

            „Žena moja!“ zvolal, ako vošiel dnu. „Ani si nevieš predstaviť, aké šťastie sa nám postavilo do cesty.“

            „Čo je to, môj drahý muž? Hneď mi to povedz.“

            „Nie, nie. Ty to potom pôjdeš povedať všetkým na okolí.“

            „Nie, skutočne! Ako si môžeš myslieť niečo takého? Ak chceš, môžem ti aj odprisahať, že to nikomu nepoviem.“

            „Nuž dobre, keď si taká čestná, tak počúvaj.“

            A zašepkal jej do ucha: „V lese som našiel hrniec plný zlata a striebra. Ale pst!“

            „A prečo si ho nepriniesol sem?“

            „Pretože poň pôjdeme spolu a opatrne ho privezieme sem.“

            Tak muž a žena odišli na voze do lesa. Ako sa tak viezli, muž povedal: „Aké zvláštne veci som počul minule, žena moja. Niekto mi povedal, že ryby budú teraz žiť na stromoch a niektoré divé zvieratá vo vode. Nuž, čo už! Časy sa menia.“

            „Veď ty si sa musel zblázniť, muž môj! Ach, aké len nezmysly ľudia niekedy hovoria.“

            „Nezmysly? Naozaj? Len sa pozri. Nech sa prepadnem, ak hore na tom strome nie je ryba, a to ozajstná šťuka!“

            „Panebože!“ zvolala manželka. „Ako sa tam dostala šťuka? Áno, je to šťuka. Sama ju vidím. Možnože ti ľudia povedali pravdu.“

            Ale muž iba pokrútil hlavou, pokrčil plecami, otvoril ústa, a civel na rybu, ako keby neveril svojim vlastným očiam.

            „Čo tak hlúpo zazeráš?“ povedala jeho manželka. „Rýchlo vylez na strom a chyť tú šťuku. Uvaríme si ju na večeru.“

            Muž vyliezol na strom a priniesol šťuku dolu. A pokračovali vo svojej ceste. Keď prišli pri potok, zastali.

            „Na čo zase zazeráš?“ spýtala sa ho netrpezlivo manželka. „Poďme ďalej!“

            „Zdá sa mi, že sa niečo hýbe v sieti, ktorú som nastražil. Musím sa ísť pozrieť, čo to je.“

            Pribehol k sieti. A keď sa na ňu pozrel, zavolal na svoju manželku: „Len sa pozri! Nejaké štvornohé zviera sa chytilo do siete. Veď to je zajac!“

            „Panebože!“ zvolala jeho manželka. „Ako sa dostal zajac do tvojej siete? Áno, je to zajac. Sama ho vidím. Napokon, ľudia predsa len hovorili pravdu.“

            Ale jej manžel len pokrútil hlavou a pokrčil plecami, akoby neveril vlastným očiam.

            „Čo tam teraz tak hlúpo stojíš?“ zvolala jeho manželka. „Vezmi zajaca a daj ho do voza. Takého vykŕmeného zajaca si dáme na večeru vo sviatok.“

            Starý muž chytil zajaca a dal ho do voza. Za chvíľu sa dostali na miesto, kde nechal zahrabaný poklad. Odhrnuli vetvičky, vykopali zem, naložili hrniec na voz, a odišli domov.

            Starý pár mal teraz veľa peňazí. Viedli si veselý a pohodlný život. Ale manželka bola veľmi pochabá. Každý deň hostila na večeru mnoho ľudí, čo sa znepáčilo jej manželovi. Pokúšal sa jej dohovoriť, ale ona ho nepočúvala.

            „Nemáš žiadne právo ma poučovať!“ povedala. „Poklad sme našli spoločne a spoločne ho aj minieme.“

            Jej manžel s ňou mal spočiatku trpezlivosť, ale nakoniec jej povedal: „Rob si, ako chceš, ale ja ti už nedám ani pencu.“

            Stará žena sa veľmi nahnevala. „Tak muž dobrý na nič chce minúť všetky peniaze sám? Len počkaj chvíľu a uvidíš, čo urobím.“

            Odišla za guvernérom a sťažovala si na svojho manžela.

            „Ó, môj pane, ochráň ma pred mojím manželom! Odkedy našiel poklad, nedá sa s ním vydržať. Iba je a pije. Vôbec nepracuje. A všetky peniaze si necháva pre seba.“

            Guvernér sa nad ňou zľutoval a nariadil svojmu tajomníkovi, aby sa celou záležitosťou zaoberal. Tajomník zvolal všetkých starejších dediny a išiel s nimi do mužovho domu.

            „Guvernér si želá,“ povedal, „aby si mi odovzdal všetok poklad, ktorý si našiel.“

            Muž pokrčil plecami a povedal: „Aký poklad? Neviem nič o nejakom poklade.“

            „Ako je možné, že nič nevieš? Tvoja manželka si na teba sťažovala. Nepokúšaj sa nás oklamať. Ak nám zaraz neodovzdáš všetky peniaze, budeš súdený za to, že si nenahlásil guvernérovi, že si našiel poklad.“

            „Prepáčte mi, vaša excelencia, ale aký druh pokladu by to mal byť? Mojej manželke sa určite muselo niečo snívať, a vy, džentlmeni, ste počúvali jej nezmysly.“

            „Nezmysly? Skutočne?“ prehovorila manželka. „Hrniec plný zlata a striebra nazývaš nezmyslami?“

            „Moja drahá manželka, ty nie si pri zmysloch. Pane, prosím o prepáčenie. Spýtajte sa jej, ako sa to všetko stalo, a ak vás presvedčí, veľmi rád za to zaplatím i svojím vlastným životom.“

            „Takto sa to všetko stalo, pán tajomník,“ zvolala manželka. „Išli sme vozom cez les a na vrcholci stromu sme uvideli šťuku.“

            „Čože? Šťuku?“ skríkol tajomník. „Myslíš si, že môžeš so mnou takto žartovať?“

            „Skutočne, ja nežartujem, pán tajomník! Hovorím čistú pravdu.“

            „Teraz sami vidíte, džentlmeni,“ povedal jej manžel, „ako veľmi jej môžete veriť, keď takto tára do vetra.“

            „Ja, že táram? Ja? Možno si už zabudol aj na to, ako sme v rieke chytili zajaca?“

            Všetci sa hlasno rozosmiali. Dokonca aj tajomník sa usmial a pohladil si svoju bradu. A muž povedal: „Poď sem, žena moja. Všetci sa na tebe zabávajú. Vidíte to na vlastné oči, drahí džentlmeni, ako veľmi jej môžete veriť.“

            „Áno, skutočne,“ povedali starejší z dediny, „to je prvýkrát, čo sme počuli, že zajace žijú vo vode a ryby na vrcholcoch stromov.“

            Tajomník z toho nemohol nič vyvodiť. Tak sa vrátil naspäť do mesta. Na starej žene sa všetci tak zabávali, že už navždy musela držať svoj jazyk za zubami a poslúchať svojho manžela. Ten si za časť svojho pokladu kúpil tovar a presťahoval sa do mesta, kde si otvoril obchod. Veľmi sa mu darilo a zvyšok svojich dní prežil v pokoji a mieri.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]