7*16*/251*/ Závistlivý sused **(1,3k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno, v jednej dedine žil jeden starý pár. Keďže nemali žiadne deti, ktoré by mohli milovať a starať sa o ne, všetku svoju náklonnosť venovali svojmu malému psovi. Bolo to veľmi milé malé stvorenie. Namiesto toho, aby sa nechal rozmaznať alebo aby sa stal nepríjemným spoločníkom, lebo nie vždy dostal to, čo chcel, pes im bol vďačný za ich láskavosť, ktorú mu preukazovali v dome i vonku.

            Jedného dňa, starý muž pracoval vo svojej záhrade. Ako zvyčajne jeho pes bol blízko vedľa neho. Ráno bolo horúce. Ako chvíľu kopal, chcel si oddýchnuť, tak odložil rýľ a utrel si svoje mokré čelo. Vtedy si všimol, že jeho pes oňuchával a vyškrabával zeminu na jednom mieste. Nebolo na tom nič zvláštne, lebo psy zvyknú vyhrabávať zeminu. Po krátkej prestávke zobral svoj rýľ a pokračoval vo svojej práci. Ako tak kopal, pribehol k nemu jeho pes a začal hlasno štekať. Potom odbehol na miesto, kde vyhrabával zem. Keď toto spravil niekoľkokrát, muž začal rozmýšľať, že čo ho tak zaujalo. Zobral svoj rýľ a prišiel na miesto, kde ho volal jeho pes. Pes sa veľmi potešil, že zaujal pozornosť svojho pána. Skákal dookola a hlasno štekal. Napokon tento hluk vylákal z domu aj jeho pani.

            Manžel bol veľmi zvedavý, čo našiel jeho pes. Začal na tom mieste kopať a za chvíľu jeho rýľ narazil v zemi na niečo tvrdé. Sklonil sa a zo zeme vytiahol veľkú skrinku, ktorá bola plná zlatých mincí. Bola taká ťažká, že mu s jej odnesením do domu musela pomáhať jeho stará manželka. Psovi dali večer veľmi výdatnú večeru. A keďže ich urobil bohatými, každý deň dostával na jedenie tie najlepšie kúsky, ktoré majú psy najradšej. Dostal aj mäkké vankúše, na ktorých sa radostne vyvaľoval ako taký princ.

            Príbeh o psovi a poklade, ktorý našiel, sa čoskoro rozšírila po okolí. Sused, ktorý mal záhradu vedľa nich, im začal ich šťastie závidieť. Kvôli tomu nemohol ani jesť, ani spať. Keďže poklad objavil pes, tento pochabý sused si pomyslel, že ich pes by určite vedel nájsť poklad aj v jeho záhrade. Tak poprosil starý pár, aby mu požičali na niekoľko dní ich domáceho maznáčika, aby aj on mohol zbohatnúť.

            „Ako sa môžeš niečo takého opýtať?“ odpovedal rozhorčene starý muž. „Vieš, ako veľmi ho máme radi. On nikdy nie je bez nás viacej ako päť minút.“

            Ale závistlivý sused jeho slovám nevenoval žiadnu pozornosť. Každý deň k nim prichádzal s tou istou prosbou. Až napokon mu starí ľudia nevedeli povedať nie a sľúbili mu, že mu svojho psa požičajú na jeden alebo dva dni. Hneď ako sa tak stalo, zobral psa a vypustil ho do svojej záhrady. No pes nerobil nič iného, len behal hore dole po jeho záhrade. Sused sa snažil byť taký trpezlivý, ako len vedel.

            Nasledujúci deň, ako sused otvoril dvere na dome, pes radostne vyskočil do záhrady. Bežal až ku kmeňu jedného stromu, kde začal horlivo hrabať. Sused hlasno zavolal na svoju manželku, aby mu priniesla rýľ. Potom išiel za psom. Túžil po tom, aby čo najskôr uvidel svoj očakávaný poklad. Ale keď rozkopal zem pod stromom, našiel tam iba staré kosti, ktoré tak veľmi zapáchali, že pri strome nemohol zostať ani o minútu dlhšie. Jeho srdce sa naplnilo zúrivým hnevom na psa, že naňho zahral takýto zlý trik. A predtým, ako si uvedomil, čo robí, zobral krompáč a hodil ho na psa, ktorý tam na mieste hneď skonal. Potom nahodil smutnú tvár a odišiel ku svojmu susedovi do jeho záhrady.

            „Tvoj pes,“ hovoril a predstieral, že plače, „zrazu spadol na zem a bol mŕtvy. A pritom som mu dal všetko, čo si len mohol želať. Tak som si pomyslel, že ti to prídem povedať.“

            Starý muž nad jeho stratou horko zaplakal a išiel si zobrať telo svojho psa. Priniesol ho domov a pochoval na mieste pod figovníkom, kde našiel svoj poklad. Od rána až do večera starý muž aj so svojou manželkou smútil nad svojou stratou a nič ich nedokázalo upokojiť.

            Po niekoľkých dňoch, ako spal, sa mu v noci sníval sen. V tom sne sa pred ním objavil jeho pes a povedal mu, aby vyrúbal figovník nad jeho hrobom a spravil z neho mažiar. Ale keď sa starý muž zobudil, vôbec nechcel vyrúbať strom, ktorý každý rok tak dobre plodil. Tak sa o tom poradil so svojou manželkou. Jeho žena nad tým vôbec nezaváhala a povedala, že po tom, čo sa stalo, istotne musia poslúchnuť radu ich psa. Tak strom zoťali a z jeho kmeňa urobili krásny mažiar. A keď prišla sezóna, pozbierali ryžu a mažiar vybrali z poličky. Dali doň ryžu a začali ju mliaždiť. A pozrimeže! Žmurknutím oka bol mažiar zrazu plný zlatých mincí. Pri pohľade na všetko toto zlato sa srdcia starých ľudí veľmi potešili. Znova žehnali svojho verného psa a ďakovali mu.

            Avšak netrvalo dlho, pokým sa táto správa dostala aj do uší závistlivého suseda. Ten nestrácal čas a prišiel za starým párom, aby mu požičali svoj mažiar. Starý muž sa vôbec nechcel rozlúčiť so svojím vzácnym pokladom, ale nikdy nevedel povedať nie. Tak sused od nich odišiel s mažiarom pod pazuchou.

            Hneď ako vošiel do svojho vlastného domu, zobral za hrsť ryže a začal ju so svojou manželkou mliaždiť v mažiari. Ale namiesto zlatých mincí, ktoré očakávali, sa ryža zmenila na kyslé ríbezle, ktoré hrozne zapáchali. Suseda to veľmi rozzúrilo a vo svojom hneve zobral mažiar a celý ho spálil na popol.

            Keď sa starý pár dozvedel, čo sa stalo ich mažiaru, veľmi sa obaja znepokojili. Žiadne susedove výhovorky a vysvetlenia ich nevedeli utíšiť. Ale v tú noc sa pes znovu zjavil svojmu pánovi a povedal mu, aby išiel pozbierať popol zo zhoreného mažiara a priniesol ho domov. A keď príde veľký lord Dajmio, ktorému tá časť krajiny patrila, má tým popolom posypať čerešňové stromy vedľa cesty, kadiaľ pôjde jeho sprievod. Tie potom začnú tak veľmi kvitnúť ako nikdy predtým.

            Tentokrát sa starý muž neporadil so svojou manželkou, ale išiel rovno k susedovi domov a pozbieral popol zo zhoreného mažiara. Opatrne ho vložil do porcelánovej vázy a odniesol ho na hlavnú cestu, kadiaľ mal prechádzať lord Dajmio. Na stromoch tam vtedy nebol ani len jeden kvet. Starý muž dlho očakával na Dajmiov sprievod. Napokon v diaľke uvidel ako sa zdvíha prach. Sprievod sa blížil. Všetci okolo cesty mali na sebe to najlepšie oblečenie.  Ako vedľa nich prechádzal ich lord, klaňali sa mu až po zem. Len jeden muž sa nepoklonil. Keď si to lord Dajmio všimol, nahnevane povedal jednému svojmu dvoranovi, aby zistil, prečo starý muž nedodržal starodávny zvyk a nepoklonil sa mu. No predtým, ako sa k nemu dostal tento posol, muž sa vyšplhal na najbližší strom a rozsypal svoj popol široko-ďaleko. V momente všetky stromy vedľa cesty rozkvitli drobnými malými kvetmi. Lord Dajmio sa tomu veľmi potešil a starému mužovi dal veľa hodnotných darov, ktoré mu doniesli rovno z jeho zámku.

            Keď sa závistlivý sused o tom dozvedel, jeho srdce sa mu naplnilo nenávisťou. Ponáhľal sa na miesto, kde spálil mažiar. Pozbieral tam popol, ktorý tam starý muž nechal, a tiež sa vybral na cestu. Pritom dúfal, že bude mať také isté a možnože i väčšie šťastie ako jeho sused. Keď Dajmio znova prechádzal so svojimi dvoranmi po hlavnej ceste, jeho srdce mu od radosti poskočilo. Čakal na správny moment. A ako lord Dajmio prechádzal okolo, posypal popolom ďalšie stromy okolo. Ale tie ani len nevyklíčili, ani nerozkvitli. Namiesto toho vietor odfúkol jeho popol až Dajmiovi a jeho strážcom rovno do očí, ktorí od bolesti až kričali. Princ rozkázal tohto vinníka zviazať a hodiť do väzenia, kde ho držali veľa mesiacov. Keď ho odtiaľ prepustili, už všetci v jeho rodnej dedine vedeli o ňom, aký je zlomyseľný. Vyhnali ho preč. A keďže zo svojich zlomyseľných skutkov neupustil, skončil úplne sám v opustenom lese.

            A starý pár žil potom spokojný a mierumilovný život ešte veľa rokov.

            [@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 251-7/16, The envious neighbour]