7*4*/239*/ Pes Šipajtaro **(0,9k)

V starých časoch bolo v Japonsku zvykom, že chlapec, keď dosiahol mužnosť, odišiel z domova a vybral sa na cesty po krajine za dobrodružstvom. Niekedy sa stalo, že stretol vo svete podobne zmýšľajúceho mladého muža. Dohodli si medzi sebou priateľský zápas a porovnali si svoje sily. V niektorých prípadoch jeho nepriateľom bol zlodej, ktorý celému okoliu naháňal strach. Vtedy bola bitka veľmi vážna.

            Jedného dňa sa jeden takýto mládenec vybral na cesty a opustil svoju rodnú dedinu. Bol rozhodnutý, že sa nevráti domov, pokým neurobí nejaký veľký skutok a nejako sa nepreslávi. Veľmi dlho sa mu nestalo nič zvláštne. Nestretol ani zúrivých obrov, ani utrápené slečny. Napokon uvidel v diaľke husto zarastenú horu. I pomyslel si, že tam by mohol zažiť zaujímavé dobrodružstvo. Tak hneď nasledoval cestu, ktorá tam viedla. Mal pred sebou mnohé ťažkosti. Musel vyliezť na obrovské skaly, prejsť cez hlboké rieky a obísť tŕnisté krovia. Srdce mu prudko bilo, ale bol statočný a odvážne prekonával jednu prekážku za druhou. No i napriek svojmu úsiliu nevedel nájsť cestu z lesa von. Začal rozmýšľať nad tým, že tam bude musieť stráviť noc. Namáhal si svoje oči a pozorne sledoval okolie, či by tam nenašiel nejaký prístrešok, v ktorom by mohol prenocovať. Pri malej čistinke zbadal malú kaplnku. Rýchlo sa k nej poponáhľal. Vo vnútri sa schúlil do jedného rohu a čoskoro zaspal.

            Niekoľko hodín nebolo počuť v celom lese žiaden zvuk. Ale o polnoci zrazu začul veľký hukot, ktorý mládenca okamžite zobudil. Pozorne nazeral spoza drevených stĺpov kaplnky. Zbadal tam skupinu ohavných mačiek. Tancovali a pritom zúrivo vrešťali. Mesiac v splne osvetľoval celú zvláštnu scénku. Mladý bojovník civel na ne s veľkým úžasom. Aby ho neobjavili, takmer vôbec sa nehýbal. Po chvíli si pomyslel, že uprostred ich vreskotu rozpoznal slová: „Nepovedzte to Šipajtarovi! Udržujme to v tajnosti! Len to nepovedzte Šipajtarovi!“ Hodinu po polnoci všetky mačky zmizli. Mládenec tam zostal sám. Vyčerpaný týmto nezvyčajným zážitkom si ľahol na zem a spal, až pokým nevyšlo slnko.

            Vo chvíli, keď sa zobudil, cítil sa byť veľmi hladný. Začal rozmýšľať nad tým, že kde by sa mu podarilo zohnať niečo na jedenie. Tak vstal a kráčal ďalej. Ani nezašiel veľmi ďaleko a natrafil na úzky lesný chodník, na ktorom zreteľne videl ľudské šľapaje. Pustil sa po ňom a po chvíli sa dostal k roztrúseným chatkám, za ktorými sa  nachádzala dedina. Jeho objav ho veľmi potešil. Práve sa chystal, že pôjde do dediny, keď vtom začul ženský plač a nariekanie. Nejaká dievčina prosila mužov okolo seba, aby sa nad ňou zľutovali a pomohli jej. Jej nešťastný nárek ho donútil zabudnúť na hlad. Vkročil do chatky a chcel zistiť, čo sa jej stalo. Ale muži, ktorých tam stretol, len pokrútili hlavami a povedali mu, že v tejto záležitosti im nijako nemôže pomôcť. Pretože všetok jej zármutok spôsobil Duch hory, ktorému sú povinní každý rok zaobstarať jednu devu, aby ju mohol zjesť.

            „Zajtra večer,“ povedali, „si táto hrozná príšera príde po svoju večeru. Plač, ktorý si počul, patril tejto dievčine pred tebou, na ktorú padol lós.“

            Keď sa ich opýtal, či dievča odnesú do lesa priamo z jej domu, odpovedali mu, že ju dajú do veľkého suda v lesnej kaplnke.

            Ako počúval tento príbeh, mladého muža pochytila veľká túžba zachrániť devu pred jej strašným osudom. Spomenul si na predošlú noc v kaplnke a spýtal sa: „Viete mi niekto povedať, kto je Šipajtaro?“

            „Šipajtaro je veľký pes, ktorý patrí hlavnému dozorcovi nášho princa,“ povedali. „Nebýva veľmi ďaleko.“ A nad touto otázkou, ktorá sa im zdala taká zvláštna a zbytočná, sa začali smiať.

            Mladý muž sa nesmial. Namiesto toho išiel rovno za majiteľom psa. Požiadal ho, aby mu to zviera na jednu noc požičal.

            Šipajtarov pán vôbec nebol ochotný dať svojho psa na starosť mužovi, o ktorom nič nevedel. No napokon s tým predsa len súhlasil a mládenec si psa odviedol so sebou. Pritom jeho pánovi sľúbil, že mu ho na druhý deň privedie. Ponáhľal sa rovno do chatky, kde žila spomínaná dievčina. Poprosil jej rodičov, aby ju bezpečne zatvorili do skrine. Potom vzal Šipajtara do suda a pevne ho v ňom uzatvoril. Vedel, že večer sud prinesú do kaplnky, tak sa v nej ukryl a čakal.

            O polnoci, keď bol spln mesiaca, ktorý sa jasne trblietal nad horou, mačky znova zaplnili celú kaplnku. Vrieskali, jačali a a tancovali ako predtým. Ale tentokrát bol uprostred nich aj obrovský čierny kocúr, ktorý, ako sa zdalo, bol ich kráľom. Mládenec správne uhádol, že to je Duch hory. Monštrum dychtivo pozrelo okolo seba. Keď zbadalo sud, jeho oči sa rozžiarili šťastím. Obrovský kocúr sa náramne potešil, vyskočil vysoko do vzduchu a vydal zo seba radostný výkrik. Potom prišiel k sudu a uvoľnil na ňom skrutky.

            Ale namiesto toho, aby sa kocúr zahryzol do krku krásnej devy, sa Šipajtarove zuby zahryzli doňho. Mládenec ku kocúrovi rýchlo pribehol a svojím mečom mu jedným úderom odťal hlavu. Ostatné rozzúrené mačky boli také prekvapené, že ani nepomysleli na útek. Mládencovi a Šipajtarovi sa podarilo všetky divé mačky vykynožiť.

            Pri východe slnka, mládenec zobral statočného psa naspäť k jeho pánovi. Od toho času dievčatá v hore boli v bezpečí. A každý rok usporiadali veľkú hostinu, aby si pripomenuli statočný skutok mladého bojovníka a psa Šipajtara.

            [@Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.239-7/4; Schippeitaro]