7*5*/240*/ Traja princovia a ich zvieratá **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žili traja princovia. Mali nevlastnú sestru. Jedného dňa sa všetci štyria vybrali spoločne na poľovačku. Keď prešli nejakú vzdialenosť, dostali sa do hustého lesa, kde stretli veľkú sivú vlčicu s troma mláďatami. Práve sa ju chystali zastreliť, keď vtom k nim prehovorila: „Nezastreľte ma. Každému z vás princov dám jedno zo svojich mláďat. Budú vašimi vernými priateľmi.“

            Tak princovia išli svojou cestou. Malé vĺčatá išli za nimi.

            Skoro nato stretli levicu s troma mláďatami. Ona ich tiež prosila, aby ju nezastrelili. Že každému z nich dá jedno svoje mláďa. To isté sa stalo i s líškou, zajačicou, diviačicou, a medvedicou. Napokon každého z princov nasledovalo niekoľko mladých zvierat.

            K večeru prišli na čistinku v lese. Cesta sa rozdeľovala na tri ďalšie. Pri každej z nich rástla breza. Najstarší z nich vzal šíp a strelil ho do jednej z briez. Otočil sa ku svojim bratom a povedal:

             „Nech si každý z nás takto označí brezu. Vyberieme sa rôznymi cestami. Keď sa budeme vracať, prejdeme povedľa týchto briez. Ak uvidíme zo značky na breze vytekať krv, tak ten z nás, ktorý sa vydal tou cestou, je mŕtvy. Ale ak bude z brezy vytekať mlieko, tak budeme vedieť, že ten brat je nažive.“

            Tak obaja ďalší princovia urobili tak, ako im najstarší z nich povedal. Keď označili brezy šípmi, obrátili sa ku svojej nevlastnej sestre a spýtali sa jej, že s ktorým z nich by chcela ísť.

            „S najstarším,“ odpovedala. Vtedy sa bratia rozišli a každý z nich išiel inou cestou. Nasledovali ich ich zvieratá. Nevlastná sestra išla s najstarším princom.

            Potom, ako obaja prešli po ceste trochu ďalej, prišli do lesa. Na jednej čistinke našli pred sebou zámok, v ktorom žila banda zlodejov. Princ prišiel ku dverám a zaklopal. Akonáhle sa dvere otvorili, zvieratá vbehli dnu a pozabíjali zlodejov. Ich telá odniesli do pivnice. Jeden zo zlodejov však nebol mŕtvy, len ťažko zranený, ale predstieral, že je mŕtvy ako ostatní. Potom princ a jeho nevlastná sestra vstúpili do zámku a ubytovali sa tam.

            Nasledujúce ráno, princ išiel poľovať. Predtým, ako odišiel, povedal svojej nevlastnej sestre, že môže ísť do každej izby v dome, okrem pivnice, kde ležia mŕtvi zlodeji. No hneď ako odišiel, úplne zabudla na jeho slová. Ako sa prechádzala po izbách, prišla aj k pivnici a otvorila na nej dvere. Zlodej, ktorý len predstieral, že je mŕtvy, sa posadil a povedal jej:

            „Neboj sa. Urob, čo ti poviem, a ja budem tvoj priateľ. Ak si ma vezmeš, budeš so mnou oveľa šťastnejšia ako so svojím bratom. Ale najskôr musíš ísť do obývačky a otvoriť v nej skriňu. Nájdeš tam tri fľašky. V jednej z nich je liečivá masť, ktorou si musím potrieť ranu na brade. Keď vypijem obsah z druhej fľašky, budem úplne zdravý. A tretia fľaška ma urobí silnejším, než som bol predtým. Potom, keď sa tvoj brat vráti z lesa so svojimi zvieratami, musíš mu povedať: „Brat môj, ty si veľmi silný. Kebyže ti uviažem tvoje ruky za chrbtom pevným hodvábnym lanom, vedel by si sa vyslobodiť?“ A keď budeš vidieť, že nemôže, zavolaj ma.“

            Keď sa brat vrátil domov, nevlastná sestra urobila tak, ako jej zlodej povedal. Uviazala bratovi ruky za chrbtom. Ale on sa jediným trhnutím vyslobodil a povedal jej: „Sestra, ten povraz nie je dostatočne pevný pre mňa.“

            Nasledujúci deň odišiel naspäť do lesa aj so svojimi zvieratami. Zlodej jej povedal, že musí vziať oveľa pevnejší povraz, ktorým má bratovi zviazať ruky. Ale on sa znova vyslobodil, i keď nie tak ľahko ako po prvýkrát, a povedal svojej sestre:

            „Ani tento povraz nie je dostatočne pevný.“

            Na tretí deň, po svojom návrate z lesa, súhlasil s posledným testovaním svojej sily. Tak vzala veľmi pevný hodvábny povraz, ktorý pripravila podľa zlodejovej rady. Tentokrát, hoci princ ťahal a trhal povraz z celej svojej sily, nedokázal ho pretrhnúť. Tak na ňu zavolal a povedal: „Sestra, tentokrát je povraz taký silný, že ho nedokážem pretrhnúť. Poď ma rozviazať.“

            Ale ona namiesto toho zavolala zlodeja, ktorý vbehol do izby a oháňal sa nožom. Bol pripravený napadnúť princa.

            Ale princ mu povedal:

            „Maj trochu strpenia. Predtým, ako zomriem, by som si chcel tri razy zatrúbiť na svoj poľovnícky roh – raz v tejto izbe, raz na schodoch a raz na nádvorí.

            Zlodej s tým súhlasil. Princ zatrúbil na roh. Pri prvom zatrúbení sa líška, ktorá spala v klietke na nádvorí, prebudila. Hneď vedela, že jej pán potrebuje pomoc. Šľahla vlka svojím chvostom pomedzi oči a zobudila ho. Potom zobudili leva, ktorý vyskočil na dvere klietky celou svojou mocou a silou. Takže tie padli na zem a rozpadli sa na triesky. Zvieratá boli voľné. Ponáhľali sa cez nádvorie na pomoc ku svojmu pánovi. Líška rozhrýzla na dvoje povraz, ktorým mal princ zviazané ruky za svojím chrbtom. Lev sa vrhol na zlodeja, zabil ho a roztrhal na kusy. Každé zo zvierat si odnieslo z neho kosť.

            Potom sa princ obrátil ku svojej nevlastnej sestre a povedal:

            „Nezabijem ťa, ale nechám ťa tu, aby si robila pokánie.“ A uviazal ju reťazou o stenu. Položil pred ňu veľkú misku a povedal jej: „Znovu sa s tebou stretnem až potom, keď celú misku naplníš slzami.“

            Tak vraviac, zavolal svoje zvieratá a vyrazil na svoje potulky. Keď prišiel trochu ďalej, našiel hostinec, do ktorého vošiel. Každý v hostinci sa zdal byť taký smutný, že sa ich opýtal, že čo sa stalo.

            „Ach,“ odpovedali, „dnes má zomrieť dcéra nášho kráľa. Majú ju odovzdať strašnému deväťhlavému drakovi.“

            Vtedy princ povedal: „Prečo by mala zomrieť? Ja som veľmi silný. Ja ju zachránim.“

            A vydal sa na pobrežie, kde sa mal drak stretnúť s princeznou. Ako čakal so svojimi zvieratami okolo seba, prišiel tam veľký sprievod, ktorý sprevádzal nešťastnú princeznú. Keď prišli na pobrežie, nechali ju tam a všetci ľudia sa vrátili do svojich domov. Ale princ zostal. Čoskoro uvidel v diaľke vo vode nejaký pohyb. Ako sa to priblížilo, hneď uhádol, čo to je. Po vode sa svižne kĺzal monštruózny deväťhlavý drak. Princ sa poradil so svojimi zvieratami. Ako sa drak priblížil na pobrežie, líška namočila svoj chvost do vody a slanou vodou ošpliechala drakovi jeho oči. Zatiaľ čo medveď a lev urobili to isté svojimi labkami. Takže monštrum bolo zmätené a nemohlo nič vidieť. Vtedy sa princ ponáhľal dopredu so svojím mečom a drakovi odťal všetkých jeho deväť hláv. Zvieratá potom jeho telo roztrhali na kusy.

            Vtedy sa sa princezná otočila k princovi a poďakovala sa mu za to, že ju vyslobodil od draka, a povedala mu:

            „Nastúp si so mnou do kočiara. Odvezieme sa naspäť do paláca môjho otca.“ A dala mu prsteň a polovicu vreckovky. Ale na ceste naspäť sa kočiš a lokaj medzi sebou rozprávali a povedali:

            „Prečo by sme mali priviezť tohto cudzinca naspäť do paláca? Zabime ho a potom môžeme povedať kráľovi, že my sme zabili draka a zachránili princeznú, a jeden z nás sa s ňou ožení.“

            Tak princa zabili a nechali ho mŕtveho vedľa cesty. Verné zvieratá prišli k mŕtvemu telu svojho pána a plakali. Rozmýšľali nad tým, čo majú urobiť. Vtedy vlk zrazu dostal nápad. Odbehol do lesa, kde našiel vola, ktorého hneď zabil. Potom zavolal líšku a povedal jej, aby strážila mŕtveho vola a keď bude letieť okolo nejaký vták a bude si chcieť zobnúť a odtrhnúť z mäsa vola, nech ho chytí a prinesie k levovi. Čoskoro nato letela okolo vrana a začala zobať do mŕtveho vola. V okamihu ju líška chytila a priniesla ju k levovi. Lev potom vrane povedal:

            „Nezabijeme ťa, ale musíš sľúbiť, že odletíš do mesta, kde sú tri studne liečivej vody. Tam musíš do svojho zobáka nabrať z tej liečivej vody, aby sme mohli oživiť tohto mŕtveho muža.“

            Vrana teda odletela. Naplnila svoj zobák liečivou vodou zo studne liečenia, zo studne sily a zo studne rýchlosti. Priletela naspäť  k mŕtvemu princovi a pokropila mu pery vodou zo svojho zobáka. On sa hneď uzdravil. Vedel sedieť a kráčať.

            Spolu so svojimi vernými zvieratami sa teda vybral do mesta.

            Keď prišli ku kráľovskému palácu, zistili, že sa pripravuje veľká hostina. Princezná sa mala zosobášiť s kočišom.

            Tak princ vošiel do paláca. Namieril si to rovno ku kočišovi a spýtal sa ho: „Aký dôkaz máš o tom, že práve ty si zabil draka a získal tak ruku princeznej? Ja mám svoj dôkaz tu – jej prsteň a polovicu jej vreckovky.“

            Kráľ spoznal tieto predmety. Princovi uveril, že hovorí pravdu. Kočiša zviazali reťazami a uvrhli ho do väzenia. Princ sa zosobášil s princeznou a ako odmenu dostal aj polovicu kráľovstva.

            Jedného dňa, krátko po svadbe, sa princ prechádzal so svojimi zvieratami v lese. Bol už večer a všade sa zotmelo. Zišiel z chodníka. Prechádzal pomedzi stromy a hľadal cestu, ktorá by ho zaviedla naspäť do paláca. Ako kráčal, uvidel svetlo z ohňa, ku ktorému sa vybral. Našiel pri ňom starú ženu, ako prehrabávala spolu konáre a suché lístie, ktoré pálila na lesnej čistinke.

            Keďže princ bol už veľmi unavený a bola tmavá noc, rozhodol sa, že ďalej nepôjde. Tak sa spýtal starej ženy, či môže stráviť noc pri jej ohni.

            „Samozrejme že môžeš,“ odpovedala. „Ale obávam sa tvojich zvierat. Dovoľ mi, aby som ich udrela svojim prútom. Potom sa ich už nebudem báť.“

            „Dobre teda,“ povedal princ, „to mi nevadí.“ A stará žena zobrala svoj prút a uderila ním všetky zvieratá, ktoré okamžite skameneli. To isté urobila aj s princom.

            Krátko nato prišiel najmladší brat tohto princa na križovatku s troma brezami, kde sa bratia rozdelili a odkiaľ sa vybrali na svoje potulky. Spomenul si, na čom sa dohodli, a prišiel sa pozrieť na ďalšie dve brezy. Keď uvidel, že krv vyteká zo zárezu na strome najstaršieho princa, hneď vedel, že jeho brat je určite mŕtvy. Tak sa vydal tou cestou. Jeho zvieratá ho nasledovali. Prišiel až k mestu, v ktorom vládol jeho najstarší brat s princeznou, ktorú si vzal. Keď prišiel do mesta, všetci ľudia veľmi smútili, pretože ich princ niekde zmizol.

             No keď zbadali jeho najmladšieho brata so zvieratami, pomysleli si, že je to ich vlastný princ, a veľmi sa radovali. Povedali mu, že ho všade hľadali. Potom ho zaviedli ku kráľovi, ktorý si tiež myslel, že je to jeho zať. Princezná však vedela, že on nie je jej manžel, a prosila ho, aby išiel do lesa a hľadal svojho brata, až pokým ho nenájde.

            Tak najmladší princ sa vybral hľadať svojho brata. Tiež sa v lese stratil a zastihla ho tam noc. Prišiel na čistinku medzi stromami. Horel tam oheň a v jeho plameňoch stará žena prehrabávala konáre a suché lístie. Spýtal sa jej, či môže stráviť noc pri jej ohni, keďže už bolo neskoro a všade bola veľká tma na to, aby sa vrátil do mesta.

            Ona mu odpovedala: „Samozrejme že môžeš. Ale obávam sa tvojich zvierat. Môžem ich uderiť svojim prútom? Potom už nebudem mať z nich strach.“

            On jej povedal, že môže, lebo nevedel, že je to bosorka. Tak všetky zvieratá a ich pána uderila prútom a premenila ich na kamene.

            Skoro nato sa stalo, že sa aj druhý brat vracal zo svojich potuliek. Prišiel na rázcestie, kde rástli tri brezy. Ako prechádzal povedľa stromov, uvidel, že zo zárezov na kôre dvoch briez vyteká krv. Vtedy horko zaplakal a povedal:

            „Bohužiaľ! Obaja moji bratia sú mŕtvi.“ A vybral sa cestou smerom do mesta, kde vládol jeho najstarší brat. Jeho verné zvieratá ho nasledovali. Keď vstúpil do mesta, všetci ľudia si mysleli, že sa ich princ vrátil naspäť. Zhromaždili sa okolo neho ako okolo jeho najmladšieho brata a spýtali sa ho, že kde bol celý ten čas a prečo sa nevrátil skôr. Zaviedli ho do kráľovského paláca. Avšak princezná vedela, že to nie je jej manžel. Tak keď boli osamote, ho prosila, aby išiel hľadať svojho brata a priviedol ho naspäť. Zavolal svoje zvieratá a vybrali sa do lesa. Tam priložil ucho k zemi a počúval, či náhodou nezačuje hlas zvierat svojho brata. Zdalo sa mu, že veľmi slabo počuje ich hlas niekde veľmi ďaleko. Tak zatrúbil na svoj lesný roh a znova počúval. Zase počul ich hlas. Zdalo sa mu, že pochádza zo smeru, kde horel v lese oheň. Vybral sa tým smerom. Našiel tam starú ženu, ako hádže konáre a lístie do žeravého popola. Spýtal sa jej, či môže stráviť noc pri jej ohni. No ona mu povedala, že sa obáva jeho zvierat a že každé z nich musí najskôr uderiť prútom.

            Ale on jej odpovedal:

            „V žiadnom prípade. Ja som ich pán. Nikto iný ich nemôže uderiť prútom, iba ja. Daj mi ten prút!“ Vzal prút a dotkol sa ním líšky, ktorá sa ihneď premenila na kameň. Vtedy zistil, že tá stará žena je bosorka. Otočil sa k nej a povedal:

            „Ak nepremeníš tieto kamene naspäť na mojich bratov a zvieratá a nevrátiš im život, môj lev ťa roztrhá na kusy.“

            Bosorka sa veľmi vystrašila. Vzala konáre z mladého duba a spálila ich na biely popol, ktorým posypala kamene, ktoré stáli okolo. V momente pred nimi stáli ďalší dvaja princovia a ich zvieratá.

            Potom sa traja princovia vybrali do mesta. Kráľ vôbec nevedel rozpoznať, ktorý z nich je jeho zať. Ale princezná hneď spoznala svojho manžela. Celá krajina sa potom radovala a všetci boli veľmi šťastní.

            [@ Poviedka z Litvy, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 240-7/5; The three princes and their beasts]