7*6*/241*/ Kozie uši cisára Trójana **(0,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden cisár, ktorý sa volal Trójan. Mal také veľké uši, ako koza. Každé ráno, keď mu holič oholil bradu a fúzy, tak sa ho spýtal, či si nevšimol na ňom niečo čudného. Každý nový holič povedal cisárovi, že má kozie uši. Hneď nato ho dal cisár popraviť.

            Keďže sa toto stávalo veľmi dlho, v meste nezostal skoro žiaden holič, ktorý by mohol oholiť cisára. Teraz prišiel na rad hlavný predák Spoločnosti holičov. Ale nanešťastie predák práve vtedy, keď mal ísť za cisárom, ochorel. Tak poslal namiesto seba jedného zo svojich učňov.

            Keď mládenca zaviedli ku cisárovi do izby, ten sa ho opýtal, že prečo prišiel on, a nie jeho majster. Mládenec odpovedal, že majster je chorý a že nikomu inému s touto poctou nedôveruje viacej ako jemu. Cisár bol s odpoveďou spokojný a posadil sa. Holič mu položil okolo krku látku z jemného plátna a začal ho holiť. Presne tak ako ostatní i on si všimol cisárove kozie uši. Keď skončil svoju prácu, cisár sa ho opýtal, či si nevšimol na ňom niečo divného. Mladý muž mu len pokojne odpovedal: „Nie, vôbec nič.“ Toto cisára tak veľmi potešilo, že mu dal dvanásť dukátov a povedal: „Odteraz ma budeš holiť každý deň.“

            Keď sa učeň vrátil domov, majster sa ho opýtal, že ako sa mu u cisára darilo. Mládenec mu odpovedal: „Ó, veľmi dobre. Cisár mi povedal, že ho mám chodiť holiť každý deň, a dal mi týchto dvanásť dukátov.“ Ale o cisárových kozích ušiach nepovedal nič.

            Od toho času učeň chodil pravidelne do paláca a zakaždým mu cisár zaplatil dvanásť dukátov. Po nejakom čase však toto tajomstvo v ňom doslova vrelo. Túžil po tom, aby sa s tým niekomu zdôveril. Jeho majster si na ňom všimol, že ho niečo trápi, a spýtal sa ho na to. Mládenec mu odpovedal, že ho už niekoľko mesiacov mučí jedno tajomstvo, ktoré v sebe uchováva, a túži sa s tým niekomu zdôveriť.

            „No dobre, len mi dôveruj,“ povedal majster. „Ja si to tajomstvo nechám pre seba. Alebo keď chceš, povedz to svojmu kňazovi. Alebo choď  na pole mimo mesta a vykop tam dieru. Potom si k nej kľakni a svoje tajomstvo pošepkaj trikrát do diery. Keď tak urobíš, dieru zahrab a vráť sa naspäť.“

            Učeň si pomyslel, že to bude najlepší plán, a hneď popoludní sa vybral na lúku mimo mesta. Vykopal hlbokú dieru. Kľakol si k nej a trikrát zašepkal: „Cisár Trójan má kozie uši.“ Ako tak povedal, uľavilo sa mu a spadlo z neho veľké bremeno. Dieru zasypal a s ľahkosťou na duši bežal domov.

            Prešlo niekoľko týždňov a v diere vyrástol bazový krík, ktorý mal tri stonky rovné ako topoľ. Nejakí pastieri, ktorí neďaleko pásli svoje stádo, si všimli tento malý krík. Jeden z nich si odrezal jednu stonku a urobil si z nej flautu. Hneď na ňu aj začal hrať. Ale flauta namiesto melódie začala spievať: „Cisár Trójan má kozie uši.“ Samozrejme že netrvalo dlho, pokým sa sa celé mesto nedozvedelo o tejto úžasnej flaute a o tom, čo spievala. Nakoniec sa táto správa dostala aj k cisárovi do paláca. Hneď dal poslať po učňa a povedal mu:

            „Čo to hovoríš všetkým mojim ľuďom?“

            Vinník sa snažil brániť tým, že nikdy nikomu nepovedal, čo si všimol. Ale cisár namiesto toho, aby ho počúval, vytiahol z pošvy svoj meč. To nešťastného mládenca tak vystrašilo, že hneď sa priznal ku všetkému, čo urobil. Že to len trikrát zašepkal do zeme. Tam teraz vyrástol brezový krík. A flauty, ktoré z neho urobili, teraz spievajú tie slová, ktoré tam zašepkal. Cisár si rozkázal pripraviť kočiar. Mládenca zobral so sebou. Prišli na to miesto, kde rástol brezový krík. Bola na ňom už len jedna stonka. Tak si cisár zaželal, aby jeho sluha z poslednej stonky urobil preňho flautu. Keď bola pripravená, rozkázal svojmu komorníkovi, aby na ňu zahral. Ale hoci komorník vedel hrať na flaute, nevyšla z nej žiadna melódia, len slová: „Cisár Trójan má kozie uši.“ Vtedy cisár vedel, že zem prezradila svoje tajomstvo. Mládencovi síce daroval život, ale už mu nikdy nedovolil, aby ho holil.

            [@ Srbská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 241-7/6; The goat’s ears of the emperor Trojan]