7*7*/242*/ Deväť pávic a zlaté jablká **(3,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno rástla pred cisárovým palácom zlatá jabloň, ktorá  rozkvitla a rodila ovocie každú noc. Ale každé ráno ovocie niekam zmizlo a na strome zostali len prázdne konáre. Nikto nevedel zistiť, kto ich  ukradol.

             Napokon cisár povedal svojmu najstaršiemu synovi: „Keby som len dokázal zabrániť tým zlodejom, aby mi kradli moje zlaté jablká, aký šťastný by som bol!“

            Jeho najstarší syn mu odpovedal: „Túto noc si sadnem pri strom a budem ho sledovať. Čoskoro zistím, kto to je!“

            Hneď ako sa zotmelo, sa mladý muž ukryl blízko jablone. No, akonáhle začali zlaté jablká dozrievať, zaspal. Zobudil sa až pri východe slnka. Všetky zlaté jablká boli už preč. Cítil sa byť veľmi zahanbený a s dlhým nosom sa vrátil to povedať svojmu otcovi.

            Hoci najstarší syn vo svojej úlohe zlyhal, druhý syn povedal, že jemu sa určite bude dariť lepšie. Keď nastala noc, veselo sa vybral strážiť jabloň. Avšak, ako si ľahol vedľa stromu, mu oťaželi viečka a tiež zaspal. Keď ho ráno z jeho driemot zobudili slnečné lúče, na strome už nebolo ani jedno jablko.

            Potom prišiel na rad najmladší syn, ktorý si urobil pod zlatou jabloňou pohodlnú posteľ a pripravil sa na spánok. Okolo polnoci sa zobudil. Posadil sa a pozrel na strom. A pozrimeže, čo sa stalo! Zlaté jablká začali dozrievať. Svojím leskom ožiarili celý palác. V tom istom momente tam náhle priletelo deväť zlatých pávic. Osem z nich pristálo na vetvách so zlatými jablkami. Zatiaľ čo deviata pávica zatrepotala krídlami a zniesla sa na zem pri princa. Okamžite sa zmenila na krásnu devu. Bola oveľa krajšia než ktorákoľvek dáma na cisárskom dvore. Princ sa do nej hneď zaľúbil. Chvíľu sa spolu rozprávali. Medzitým jej sestry naoberali všetky zlaté jablká. Potom sa museli vrátiť znovu domov. Avšak princ tak veľmi naliehal, aby mu nechala zopár zlatých jabĺk, že mu z nich nechala dve, jedno pre neho a jedno pre jeho otca. Potom sa zmenila znovu na pávicu. A všetkých deväť zlatých pávic odletelo preč.

            Hneď ako vyšlo slnko, princ vstúpil do paláca. Svojmu otcovi podal zlaté jablko. Ten sa tomu veľmi potešil a najmladšieho syna vychválil za jeho šikovnosť až do nebies. Večer sa princ vrátil pod zlatú jabloň. Všetko sa stalo tak isto ako predtým. A takto sa to dialo niekoľko nocí. Po istom čase sa jeho starší bratia začali naňho hnevať a závidieť mu jeho šikovnosť. Pretože sa nikdy nevrátil naspäť bez toho, aby nedoniesol zakaždým dve zlaté jablká. Nuž sa išli poradiť so starou bosorkou, ktorá im sľúbila, že ho bude špehovať a zistí, ako sa mu zakaždým podarí doniesť dve zlaté jablká. Keď teda nadišiel večer, stará žena sa ukryla za strom a čakala na princa. Onedlho prišiel ku zlatej jabloni najmladší princ a ľahol si na svoju posteľ. Veľmi skoro tvrdo zaspal. Okolo polnoci bolo počuť trepotanie krídiel. Osem pávic pristálo na jabloni. Zatiaľ čo deviata sa premenila na krásnu devu a prišla pozdraviť princa. Vtedy čarodejnica natiahla svoju ruku a odstrihla deve prameň z jej vlasov. Okamžite dievča vyskočilo na svoje nohy a premenilo sa na pávicu. Rozprestrela svoje krídla a odletela preč. Jej sestry, ktoré usilovne oberali zlaté jablká, leteli hneď za ňou.

            Keď sa princ náhle prebral z prekvapenia z neočakávaného zmiznutia krásnej devy, zvolal: „Čo sa len mohlo stať?“ Popozeral okolo seba a pod posteľou našiel ukrytú starú bosorku. Vytiahol ju odtiaľ a celý zúrivý zavolal svojich strážcov, ktorým rozkázal im, aby ju čo najskôr dali popraviť. Ale na celej záležitosti to nič nezmenilo. Pávice odišli a už sa nikdy viacej nevrátili, hoci princ prišiel ku stromu každú noc a vyplakával si svoje srdce kvôli svojej stratenej láske. Toto sa dialo nejaký čas, až to napokon princ už nedokázal viacej vydržať. Nuž si zaumienil, že kvôli tejto krásnej deve prehľadá celý svet. Zbytočne sa ho jeho otec snažil presvedčiť, že to je beznádejná úloha. Že takých krásnych dievčat, ako táto, je i v jeho kráľovstve veľmi veľa. Princ ho však vôbec nepočúval. Zobral so sebou iba jedného sluhu a vybral sa ju hľadať.

            Potom, ako cestoval mnoho dní, došiel až ku jednej veľkej bráne. Cez mreže videl ulice a mesto, dokonca aj palác. Pokúsil sa vojsť dovnútra, ale pri bráne bol strážnik, ktorý chcel od neho vedieť, kto je, prečo prichádza, a ako sa mu podarilo nájsť cestu sem. Potom musel počkať, aby prišla ku bráne sama cisárovná osobne a dala mu povolenie na vstup. Tak jej poslali správu. Keď prišla ku bráne, princ skoro prišiel od šťastia o rozum. Pretože to bola tá krásna deva, kvôli ktorej opustil svoj domov a ktorú všade hľadal. Ona k nemu pristúpila, chytila ho za ruku a odviedla ho do paláca. Za niekoľko dní sa zosobášili. Princ zabudol na svojho otca a bratov, a rozhodol sa, že až do svojej smrti bude žiť v tomto paláci.

            Jedno ráno mu princezná povedala, že sa ide sama poprechádzať a že mu nechá na starosti kľúče od dvanástich pivníc. „Ak budeš chcieť, môžeš vstúpiť do prvých jedenástich pivníc,“ povedala mu. „Daj si však dobrý pozor na to, aby si neodomkol dvere na dvanástej pivnici, lebo potom sa ti stane nejaké nešťastie.“

            Princ zostal v paláci úplne sám. Veľmi skoro sa začal nudiť a hľadal niečo, čo by ho pobavilo.

            „Čo len môže byť v dvanástej pivnici,“ pomyslel si, „čo by som nemal vidieť?“ A zišiel dolu po schodoch a otváral jedny dvere za druhými. Keď prišiel ku dvanástym dverám, na chvíľu zastal. Lenže jeho zvedavosť bola príliš veľká. A behom chvíľky otočil kľúčom a otvoril dvanástu pivnicu. Bola prázdna, až na sud, ktorý bol upevnený železnými obručami. Z neho sa ozval hlas, ktorý ho prosil: „Zľutuj sa nado mnou, priateľu, a prines mi trochu vody. Zomieram od smädu!“

            Princ, ktorý mal jemné srdce, ihneď priniesol trochu vody a nalial ju dovnútra sudu cez dieru na vrchu. Ako tak urobil jedna z obručí sa zlomila.

            Ako sa otočil a chcel odísť, hlas zo suda sa ozval druhýkrát: „No tak, zľutuj sa nado mnou a prines mi ešte trochu vody. Zomieram od smädu.“

            Tak princ sa vrátil naspäť a priniesol mu vodu. A znovu sa zlomila jedna obruč na sude.

            Hlas zo suda sa ozval po tretíkrát a zase prosil o trochu vody. Keď mu ju dal, zo suda spadla posledná obruč. Sud sa rozletel na kusy a vyletel z neho drak, ktorý uchytil cisárovnú, práve ako sa vracala zo svojej prechádzky, a odniesol ju preč. Niekoľkí sluhovia, ktorí videli, čo sa stalo, sa ponáhľali k princovi a oznámili mu to. Nešťastný mladý muž takmer prišiel o zdravý rozum, keď sa dozvedel výsledok svojho nerozvážneho konania. Mohol len zakričať, že pôjde za drakom až na koniec sveta, len aby dostal späť svoju manželku.

            Celé mesiace sa túlal po celom svete, najskôr jedným smerom, potom druhým, ale po drakovi a jeho zajatkyni nenašiel ani stopy. Napokon prišiel k potoku, kde zastal. Pozrel sa okolo seba a na brehu si všimol malú rybu. Kŕčovito trepotala chvostom a márne sa snažila dostať sa naspäť do vody.

            „Ó, pre božie zľutovanie, bratku,“ vykríklo malé stvorenie, „pomôž mi a daj ma naspäť do rieky. Jedného dňa sa ti dobrým odplatím. Vezmi si jednu z mojich šupín. Keď budeš v nebezpečenstve, len ju otoč medzi prstami, a ja ti prídem na pomoc.“

            Princ zdvihol rybu, zobral si jednu z jej šupín, ako mu povedala, a hodil ju naspäť do vody. Šupinu si opatrne zabalil do vreckovky a vložil do vrecka. Potom pokračoval vo svojej ceste. O niekoľko míľ ďalej našiel líšku chytenú v pasci.

            „Ó! Buď mojím bratom!“ zvolala líška a vysloboď ma z tejto pasce. Keď budeš v núdzi, prídem ti na pomoc. Vytrhni si jeden z mojich chlpov. A keď budeš v nebezpečenstve, len ho otoč medzi prstami, a ja prídem za tebou.

            Tak princ otvoril pascu, vytrhol si z líšky jeden chlp a pokračoval vo svojej ceste. Ako išiel cez horu, prechádzal vedľa vlka, ktorý bol chytený v slučke a ktorý ho prosil, aby ho oslobodil.

            „Len ma osloboď z istej smrti,“ povedal. „Nikdy to neoľutuješ. Vezmi si jeden z mojich chlpov a keď ma budeš potrebovať, len ho otoč medzi svojimi prstami.“ Princ uvoľnil slučku a vyslobodil vlka.

            Potom kráčal dlhý čas bez nejakého zvláštneho dobrodružstva. Na svojej ceste stretol jedného muža, ktorý cestoval tým istým smerom.

            „Ó, bratku!“ spýtal sa princ. „Povedz mi, ak vieš, kde býva cisár drak?“

            Muž mu povedal, že kde nájde jeho palác a ako dlho mu to bude trvať. Princ sa mu poďakoval a nasledoval jeho radu. Ešte v ten istý deň večer sa dostal do mesta, kde žil cisár drak. Keď vstúpil do paláca, veľmi sa potešil. Uprostred veľkej haly našiel sedieť svoju manželku. Rýchlo začali pripravovať plán na útek.

            Nesmeli strácať čas, lebo drak sa mohol každú chvíľu vrátiť. Tak vzali zo stajne dva kone a odcválali preč rýchlo ako blesk. Sotva sa im palác stratil z dohľadu, sa drak vrátil domov. Zistil, že jeho väzeň mu utiekol. Tak zaraz poslal po svojho hovoriaceho koňa a povedal mu:

            „Poraď mi, čo mám urobiť? Mám si dať svoj obed ako zvyčajne alebo ich mám ísť prenasledovať?“

            „Najprv sa naobeduj a nemysli na starosti,“ odpovedal kôň, „a potom ich choď prenasledovať.“

            Tak drak išiel jesť. Jedol až do obeda. Keď sa dosýta naobedoval a viacej už nevládal, nasadol na svojho koňa a vybral sa za utečencami. Zakrátko ich dobehol. Uchytil cisárovnú zo sedla a povedal princovi:

            „Tentokrát ti odpustím, pretože si mi priniesol vodu, keď som bol v sude. Ale daj si pozor! Ak sa sem ešte raz vrátiš, zaplatíš za to svojím životom.“

            Nešťastný a užialený princ smutne cválal chvíľu ďalej. Vôbec nevedel, čo má urobiť. Potom, keď to už nevládal viacej vydržať, napriek drakovým hrozbám otočil koňa a vrátil sa do paláca. Cisárovnú našiel zase sedieť osamote. Znova začali uvažovať o pláne, ako by mohli uniknúť pred drakom a jeho mocou.

            „Keď príde drak domov,“ povedal princ, „spýtaj sa ho, odkiaľ sa mu podarilo zohnať takého skvelého koňa. Potom mi to povieš a ja sa pokúsim zaobstarať si takého istého.“

            Ako sa tak dohodli, princ sa vykradol z paláca, lebo sa obával drakovej moci.

            Čoskoro nato sa drak vrátil domov. Cisárovná sa posadila vedľa neho a začala mu lichotiť, aby mal dobrú náladu. Snažila sa z neho vymámiť tajomstvo o jeho koňovi. Po chvíli mu povedala:

            „Povedz že mi o svojom báječnom koňovi, na ktorom si včera jazdil. Určite nie je žiaden iný taký na celom svete. Odkiaľ sa ti ho podarilo zohnať?“

            A drak jej odpovedal:

            „To, ako sa mi ho podarilo zohnať, nedokáže nikto iný. Na vrchu jednej vysokej hory žije jedna stará žena, ktorá má vo svojej stajni dvanásť koní, jeden je krajší od druhého. V jednom rohu stojí chudý, úboho vyzerajúci kôň, na ktorého by sa nikto nepozrel druhýkrát. Ale v skutočnosti je tento kôň najlepší zo všetkých. Je to brat dvojička môjho vlastného koňa. Dokáže letieť vysoko až po oblaky. Nikomu sa však nepodarí získať tohto koňa bez toho, aby slúžil u tejto starej ženy tri celé dni. Okrem týchto koní má tiež jedno žriebä a jeho matku kobylu. Ten, kto u nej bude slúžiť, musí na ne dávať pozor tri celé dni. Ak mu neutečú, za odmenu si môže vybrať, ktoréhokoľvek koňa. Ale ak v strážení kobyly a jej žriebäťa zlyhá, zaplatí za to svojou vlastnou hlavou.“

            Nasledujúci deň, princ sledoval, ako drak odchádza z paláca. Potom sa zakradol k cisárovnej, ktorá mu povedala všetko, čo sa dozvedela od svojho žalárnika. Princ sa hneď rozhodol, že vyhľadá starú ženu na vrchu hory. Nestrácal čas a vybral sa na cestu. Musel prejsť cez dlhé strmé stúpanie. No napokon sa dostal na vrch hory, kde našiel starú ženu. Hlboko sa jej poklonil a začal:

            „Pozdravujem ťa, dobrá matka!“

            „Zdravím ťa, syn môj! Čože tu robíš?“

            „Chcel by som ti slúžiť,“ odpovedal.

            „Dobre, zamestnám ťa,“ povedala stará žena. „Ak sa dokážeš postarať o moju kobylu tri dni za sebou, za odmenu ti dám koňa, ktorého si len vyberieš. Ale ak ti utečie, prídeš o hlavu.“ A ako hovorila, zaviedla ho na dvor, okolo ktorého boli tyče. Na každej z nich bola nastoknutá ľudská hlava. Jedna tyč bola prázdna. Ako prechádzali vedľa nej, tyč zvolala:

            „Žena, daj mi hlavu, na ktorú čakám.“

            Žena jej neodpovedala, ale sa otočila k princovi a povedala:

            „Pozri! Všetci títo muži u mňa slúžili za tých istých podmienok ako ty, ale nikto z nich nevedel kobylu ustrážiť.“

            Ale princ nezaváhal a vyhlásil, že svoje slovo dodrží.

            Keď prišiel večer, vyviedol kobylu zo stajne a sadol si na ňu. Žriebä bežalo za ním. Aj napriek jej úsiliu zhodiť ho, sa mu veľmi dlho darilo sedieť na nej. Ale po istom čase sa unavil a zaspal. Keď sa prebudil, zistil, že sedí na polene. V ruke držal len ohlávku. S hrôzou vyskočil na nohy, ale kobylu nikde nevidel. Silno mu bilo srdce. Začal ju hľadať. Prešiel nejakú vzdialenosť, ale po nej nebolo ani stopy. Ako tak kráčal, prišiel k rieke. Pohľad na vodu mu pripomenul rybu, ktorej zachránil život. Náhlivo vytiahol zo svojho vrecka rybiu šupinu. Sotva sa jej dotkol prstami, v rieke pred ním sa objavila ryba.

            „Brat môj, čo sa stalo?“ spýtala sa ryba s obavami.

            „Kobyla starej ženy počas noci niekam utiekla. Vôbec neviem, kde ju mám hľadať.“

            „Ó, to ti viem povedať. Premenila sa na veľkú rybu a jej žriebä na malú rybku. Stačí, ak uderíš ohlávkou o hladinu vody a povieš? „Poď sem, kobyla horskej bosorky!“ a ona sem príde.“

            Princ urobil tak, ako mu poradila. Hneď pred ním stála aj kobyla, aj žriebä. Dal jej ohlávku okolo jej krku a odcválal na nej domov. Žriebä klusalo za nimi. Stará žena ich čakala pred dverami. Princovi dala jesť a kobylu so žriebäťom zaviedla do stajne.

            „Mali ste sa ukryť v rieke medzi rybami,“ zvolala stará žena a palicou udierala kobylu.

            „Išli sem medzi ryby,“ povedala kobyla, „ale ony vôbec nie sú moje priateľky, lebo ma ihneď prezradili.“

            „Nuž dobre, na budúce sa ukryte medzi líškami,“ povedala a vrátila sa do domu. Pritom vôbec nevedela, že princ si celý ich rozhovor vypočul.

            Keď sa začalo stmievať, princ vysadol na kobylu po druhýkrát a odcválal na lúku. Žriebä klusalo za svojou matkou. Princovi sa darilo sedieť na kobyle a dávať na ňu pozor až do polnoci. Potom ho však premohol spánok. Keď sa zobudil, tak ako predtým sedel na polene a v ruke mal iba ohlávku. Zdesene vykríkol, vyskočil na nohy a išiel hľadať zatúlané kone. Ako kráčal, si zrazu spomenul na slová starej ženy, že kázala kobyle, aby sa ukryli medzi líšky. Vytiahol z vrecka chlp z líšky a otočil ho medzi prstami.

            „Čo sa stalo, brat môj?“ spýtala sa líška, ktorá sa okamžite pre ním zjavila.

            „Utiekla mi kobyla starej bosorky a neviem, kde ju mám hľadať.“

            „Ona je s nami,“ odpovedala líška. „Premenila sa na veľkú líšku a jej žriebä na malú. Len uder ohlávkou o zem a povedz: „Poď sem, kobyla horskej bosorky!““

            Princ tak urobil a za chvíľu pred ním stáli dve líšky, jedna veľká a druhá malá, ktoré sa hneď premenili na kobylu a žriebä. Vysadol na kobylu a odcválal na nej naspäť. Stará žena mu položila na stôl jedlo a kobylu zaviedla do stajne.

            „Mala si sa ukryť medzi líšky, ako som ti povedala,“ dohovárala kobyle stará bosorka a udierala ju palicou.

            „Ukryla som sa medzi líškami,“ odpovedala kobyla, „ale ony vôbec nie sú moje priateľky, lebo ma zradili.“

            „Nuž dobre, na budúce sa radšej ukryte medzi vlky,“ povedala bosorka. Zase si nevšimla, že princ si celý ich rozhovor vypočul.

            Prišiel tretí večer a princ vysadol na kobylu a odcválal s ňou na lúku. Žriebä klusalo za nimi. Pokúšal sa nezaspať, ale jeho snaha bola úplne zbytočná. Nad ránom sa opäť zobudil na polene, s ohlávkou v ruke. Začal kráčať dopredu, ale po chvíli zastal. Spomenul si na to, čo stará žena povedala kobyle. Tak vytiahol z vrecka sivý chlp, ktorý mal od vlka.

            „Čo sa stalo, brat môj?“ spýtal sa vlk, ktorý sa pred ním o chvíľu objavil.

            „Utiekla mi kobyla starej bosorky,“ odpovedal princ, „a neviem, kde ju mám hľadať.“

            „Ó, ona je s nami,“ odpovedal vlk. „Premenila sa na vlčicu a jej žriebä na jej mláďa. Len uder ohlávkou o zem a povedz: „Poď sem, kobyla horskej bosorky!““

            Princ urobil tak, ako mu vlk povedal. Hneď k nemu prišla vlčica so svojím vĺčaťom, ktoré sa pred ním premenili na kobylu a jej žriebä. Nasadol na kobylu a odcválal na nej domov. Stará žena ich privítala na schodoch. Princovi dala jedlo a kobylu s jej žriebäťom zaviedla do stajne.

            „Mali ste sa ukryť medzi vlky,“ povedala a palicou udierala kobylu.

            „Tak sme aj spravili,“ odpovedala kobyla, „ale ony vôbec nie sú moji priatelia. Zradili ma.“

            Stará žena bez slova odišla zo stajne. Princ ju už čakal pri dverách.

            „Dobre som ti slúžil,“ povedal. „Teraz si zaslúžim svoju odmenu.“

            „Čo som ti sľúbila, to aj splním,“ odpovedala. „Vyber si jedného koňa z týchto dvanástich. Môžeš si vybrať, ktorého len chceš.“

            „Namiesto toho mi daj toho vyhladovaného koňa v kúte,“ zažiadal princ. „Uprednostňujem ho pred týmito dvanástimi krásnymi koňmi.“

            „To určite nemyslíš vážne?“ spýtala sa žena.

            „Ale áno, myslím,“ povedal princ. A stará žena mu musela dať toho vyhladovaného koňa. Potom od nej odišiel. Koňovi dal okolo krku ohlávku a zaviedol ho do lesa, kde mu vydrhol kožu, až sa rozžiarila dozlatista. Potom naň nasadol, a leteli krížom cez vzduch rovno do drakovho paláca. Cisárovná ho už čakala. Vysadla si za neho na koňa, ktorý s nimi odletel preč.

            Onedlho nato prišiel drak domov. Keď zistil, že cisárovná zmizla, povedal svojmu koňovi: „Čo máme urobiť? Budeme najskôr jesť a piť alebo máme tých utečencov hneď prenasledovať?“ a kôň mu odpovedal: „Či budeš jesť a piť, alebo nie, prenasledovať ich alebo zostaneš doma, na tom vôbec nezáleží, lebo ich už nikdy, vôbec nikdy nedohoníš.“

            Ale drak si slová svojho koňa nevšímal. Vyskočil mu na chrbát a začal prenasledovať utečencov. Keď uvideli, ako sa k nim približuje, veľmi sa vystrašili. Princ naliehal na svojho koňa, aby cválal rýchlejšie. No ten im iba povedal: „Ničoho sa nebojte, nič zlého sa nám nestane.“ To ich upokojilo, lebo svojmu koňovi a jeho múdrosti dôverovali.

            Čoskoro začuli za sebou drakovho koňa lapať po dychu, zakričal: „Hej! Brat môj, neponáhľaj sa tak! Ak pôjdem takto rýchlo, za chvíľu sa zaborím do zeme!“

            A princov kôň odpovedal: „Prečo slúžiš takému veľkému monštru? Zhoď ho zo seba na zem, nech si väzy zlomí, a pridaj sa k nám.“

            Nato drakov kôň zabrzdil. Drak z neho spadol, narazil na skalu a dolámal sa na kusy. Cisárovná nasadla na jeho koňa a spoločne so svojím manželom odcválali do jej kráľovstva, kde potom spravodlivo vládli ešte mnoho rokov.

            [@ Srbská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.242-7/7; The nine peahens and the golden apples]