7*8*/243*/ Hráč na lutnu **(1,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil kráľ a kráľovná, ktorí boli spolu veľmi šťastní. Mali sa veľmi radi a nič ich netrápilo. Ale kráľ sa zrazu začal cítiť nepokojne. Zatúžil ísť do sveta a vyskúšať svoju silu v boji proti nepriateľovi, aby získal slávu a rôzne pocty.

            Tak zhromaždil celú svoju armádu a pripravil sa na odchod do vzdialenej krajiny, kde vládol surový, pohanský kráľ, ktorý zle zaobchádzal a mučil každého, kto mu len prišiel do cesty. Pred odchodom dal rozkazy a múdre rady svojim ministrom. Nežne sa rozlúčil so svojou manželkou a vydal sa so svojou armádou krížom cez more.

            Bola to veľmi dlhá plavba. No napokon sa dostal až do krajiny, kde vládol pohanský kráľ. Jeho armáda smelo pochodovala dopredu. Porazili všetkých, ktorí im prišli do cesty. Ale to netrvalo dlho. Pretože po istom čase sa dostali k horskému priesmyku, kde na nich čakala veľká armáda, ktorá rozohnala jeho vojakov, a kráľa samotného zajali ako väzňa.

            Odvliekli ho do väzenia, kde barbarský kráľ držal svojich zajatcov. Vo väzení bol veľmi ťažký život. Celú noc boli väzni pripútaní reťazami. Ráno ich zapriahli ako voly do pluhu a až do neskorého večera museli orať pôdu.

            Takto sa to dialo až tri roky. Kráľovi sa potom podarilo poslať správu o sebe svojej milovanej kráľovnej a poslal jej tento list: „Predaj všetky naše zámky a paláce. Všetko bohatstvo nalož na loď a príď ma vykúpiť z tohto hrôzostrašného väzenia.“

            Kráľovná dostala list. Prečítala si ho. Horko zaplakala a pomyslela si: „Ach, ako by som mohla vyslobodiť svojho najdrahšieho manžela? Ak pôjdem sama a pohanský kráľ ma uvidí, len si ma vezme za svoju ďalšiu manželku. Veľmi rada by som poslala jedného zo svojich ministrov, ale ťažko viem povedať, na ktorého z nich by som sa mohla spoľahnúť.“

            Rozmýšľala a rozmýšľala, až napokon dostala nápad.

            Ostrihala si svoje dlhé hnedé vlasy a obliekla sa do chlapčenského oblečenia. Potom vzala lutnu a bez slova odišla do šíreho sveta.

            Cestovala cez mnoho krajín a uvidela veľa miest. Predtým, ako sa dostala do mesta, kde býval pohanský kráľ, zažila mnoho starostí a trápenia. Keď tam prišla, všimla si za palácom väznicu. Vošla na kráľovské nádvorie, vzala si do rúk svoju lutnu a začala na nej tak krásne hrať, že nikto sa z tej melódie nevedel dostatočne nabažiť.

            Potom, ako hrala nejaký čas, začala spievať. Jej hlas bol sladší než spev škovránka:

„Z ďalekej krajiny, prišiel som sem,

            Do cudzej zeme postaviť sen.

            Vlastním malé básne,

            Lutna v ruke, šťastie.

            Odmenu za pieseň spievanú,

            Ktože mi bude vďačný za ňu?

            Láska si povzdychne,

            Nový deň rozkvitne.

            Spievam krásnym kvetom,

            Sladkým rosou. Kto vie to?

            Prvý bozk poteší.

            Prinesie bolesti?

            Krutá to rozlúčka,

            Dážď príde zhusta.

            A túžba zajatca vo väznici,

            Len steny sú mu na pomoci.

            Bolestne mu srdce vzdychá.

            Nikto nepočuje, kto to tam pyká.

            Moja pieseň po slobode žiali.

            Nenechaj ma trpieť, toľko ti vraví.

            Ako hrám nežne pri tvojich dverách,

            Otvor svoj palác a osloboď že nás.

            Spievam len tebe, všakže mi ver.

            Prines môjmu srdcu ten krásny deň.“

            Hneď ako pohanský kráľ počul túto dojímavú pieseň, dal si tohto speváka predviesť pred seba.

            „Ó, vitaj, hráč na lutnu,“ povedal. „Odkiaľ pochádzaš?“

            „Môj pane, moja krajina je veľmi ďaleko za mnohými morami. Roky som sa túlal po svete a zarábal si hudbou na živobytie.“

            „Dobre, zostaň tu teda niekoľko dní, a keď si budeš želať odísť, dám ti za spievanie tvojej piesne – Krásny deň, čo si tvoje srdce zažiada.“

            Tak hráč na lutnu zostal v paláci. Spieval a hral skoro celý deň kráľovi, ktorého nikdy nezunovalo počúvať jeho hudbu. Takmer zabudol jesť a piť, ba dokonca i mučiť ľudí.

            Nezaujímalo ho nič iného, len hudba. Uznanlivo pokýval hlavou a vyhlásil: „To je niečo! Hra na lutnu a spev! Cítim sa pritom, akoby nejaká nežná ruka zdvihla z mojej duše všetky starosti a smútok.“

            Po troch dňoch sa prišiel hráč na lutnu s kráľom rozlúčiť.

            „Nuž,“ povedal kráľ, „čo si želáš ako svoju odmenu?“

            „Sire, daj mi jedného zo svojich väzňov. Máš ich tak veľa vo svojom žalári. Budem rád, že mám spoločníka na svojich cestách. Keď budem počuť jeho šťastný hlas, ako budem cestovať, vždy si na teba s vďačnosťou pomyslím.“

            „Poď teda so mnou,“ povedal kráľ. „Vyber si, ktorého chceš.“ A sám vzal hráča na lutnu pozrieť sa do väzenia.

            Tak preoblečená kráľovná išla medzi väzňov. Našla tam svojho manžela, ktorého si vybrala a vzala so sebou na cestu. Cestovali dlho. On však nikdy nezistil, kto je v skutočnosti ten hráč na lutnu. Preoblečená kráľovná ho viedla stále bližšie a bližšie do jeho vlasti.

            Keď sa dostali ku hranici, väzeň povedal:

            „Nechaj ma teraz ísť, milý mládenec. Ja nie som obyčajný väzeň, ale kráľ tejto krajiny. Nechaj ma slobodne odísť a vypýtaj si, čo len chceš, ako svoju odmenu.“

            „Nehovor o odmene,“ odpovedal hráč na lutnu, „a pokojne odíď.“

            „Tak poď so mnou, milý mládenec, a buď mojím hosťom.“

            „Keď príde správny čas, budem v tvojom paláci,“ znela odpoveď, a rozišli sa.

            Kráľovná sa potom ponáhľala čo najkratšou cestou domov. Do paláca sa dostala skôr ako kráľ a stihla sa prezliecť.

            Asi o hodinu pozdejšie ľudia v paláci začali behať sem a tam a kričať:

            „Náš kráľ sa vrátil! Náš kráľ sa vrátil naspäť ku nám!“

            Kráľ všetkých veľmi láskavo pozdravil, ale na kráľovnú sa sotva pozrel.

            Hneď dal zvolať kráľovskú radu a svojich ministrov a povedal im:

            „Len sa pozrite, akú mám manželku. Tu sa mi teraz chce vešať okolo krku, ale keď som trpel vo väzení a poslal som jej o tom správu, neurobila nič preto, aby mi pomohla.“

            Kráľovskí poradcovia mu jednohlasne odpovedali: „Sire, keď sa k nám dostala správa od teba, kráľovná niekam zmizla a nikto nevedel, kde je. Vrátila sa až dnes.“

            Kráľ sa vtedy veľmi nahneval a zakričal:

            „Súďte moju nevernú manželku! Už by ste nikdy neuvideli svojho kráľa, keby ma nebol oslobodil mladý hráč na lutnu. Budem naňho spomínať s rešpektom a úctou tak dlho, pokým len budem žiť.“

            Zatiaľ čo kráľ zasadal so svojou kráľovskou radou, kráľovná si našla čas a preobliekla sa do oblečenia hráča na lutnu. Vzala svoju lutnu a vkĺzla na nádvorie pred palácom. Tam začala hrať na lutnu a nežne, čisto a sladko spievať:

            „Spievam krásnym kvetom,

            Sladkým rosou. Kto vie to?

            O túžbe zajatca vo väznici,

            Len steny sú mu na pomoci.

            Bolestne mu srdce vzdychá.

            Nikto nepočuje, kto to tam pyká.

            Moja pieseň po slobode žiali.

            Nenechaj ma trpieť, toľko ti vraví.

            Ako hrám nežne pri tvojich dverách,

            Otvor svoj palác a osloboď že nás.

            Spievam len tebe, všakže mi ver.

            Prines môjmu srdcu ten krásny deň.“

            Akonáhle kráľ začul túto pieseň, bežal za hráčom na lutnu. Chytil ho za ruku a doviedol ho do paláca.

            „Tu je ten chlapec,“ zvolal, „ktorý ma vyslobodil z väzenia. To je môj skutočný priateľ. Naozaj ti dám, čo si tvoje srdce zažiada, aby si mal krásny deň.“

            „Som si istý, že budeš taký štedrý, ako bol pohanský kráľ, Sire. Žiadam od teba to isté, čo som žiadal a dostal od neho. Ale tentokrát sa svojej odmeny nevzdám. Pretože zase chcem len teba!“

            A ako hovorila, odhodila svoj dlhý plášť a všetci spoznali svoju kráľovnú.

            Aký len šťastný bol kráľ. Tak veľmi sa potešil, až mu srdce poskočilo. Od radosti usporiadal veľkú hostinu, na ktorú pozval všetkých.

            Ja som tam bol tiež. Pil som a jedol mnoho dobrých pochúťok. Na túto hostinu nezabudnem až do konca svojho života.

            [@ Ruská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.243-7/8; The lute player]