7*9*/244*/ Vďačný princ **(5,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno sa kráľ Zlatozeme stratil v lese. Akokoľvek sa snažil, nevedel nájsť cestu von. Ako tak kráčal jednou cestičkou, ktorá vyzerala veľmi nádejne, uvidel, ako sa k nemu približuje nejaký muž.

            „Čože tu robíš, priateľu?“ spýtal sa ho cudzinec. „Za chvíľu sa zotmie a veľmi skoro sem prídu zo svojich brlohov divé zvery a budú hľadať niečo na jedenie.“

            „Stratil som sa,“ odpovedal kráľ, „a snažím sa dostať domov.“

            „Nuž, ak mi sľúbiš, že mi dáš prvú vec, ktorá ťa príde privítať z tvojho domu, ukážem ti tú správnu cestu,“ povedal cudzinec.

            Kráľ neodpovedal priamo, ale po chvíli povedal: „Prečo by som ti mal dať svojho najlepšieho poľovného psa? Určite dokážem nájsť správnu cestu aj bez teba.“

            Tak ho teda cudzinec opustil. Kráľ však vyskúšal mnoho cestičiek, ale ani za tri dni sa mu nepodarilo dostať sa z lesa von. Už bol skoro celý zúfalý, keď sa tam znovu objavil ten istý cudzinec a postavil sa mu do cesty.

            „Sľúb mi, že mi dáš prvú vec, ktorá ťa príde privítať z tvojho domu.“

            Ale kráľ bol veľmi tvrdohlavý a nič mu nesľúbil.

            Niekoľko dní sa potuloval sem a tam po lese. Skúšal jednu cestičku, potom ďalšiu, až ho napokon opustila všetka jeho odvaha. Celý unavený si sadol na zem pod strom. Cítil, ako už prichádza jeho posledná hodina. Vtedy sa po tretíkrát pred neho postavil cudzinec a povedal:

            „Prečo si taký pochábeľ? Čo znamená pre teba taký pes, keď chceš zaň položiť svoj život? Len mi prisľúb odmenu, ktorú chcem, a ja ťa vyvediem z lesa von.“

            „Nuž, môj život je hodnotnejší než tisíc psov,“ odpovedal kráľ. „Závisí na mne blahobyt celého kráľovstva. Prijímam tvoje podmienky, tak ma vezmi do môjho paláca.“ Sotva vyslovil tieto slová, ocitol sa na okraji lesa. V krátkej vzdialenosti pred sebou videl svoj palác. Ponáhľal sa, ako len vedel. Práve keď sa dostal ku vchodovej bráne, von vyšla pestúnka s kráľovským bábätkom, ktoré naťahovalo svoje ruky ku svojmu otcovi. Kráľ cúvol a nariadil pestúnke, aby dieťatko ihneď zobrala preč.

            Potom k nemu prišiel veľký poľovnícky pes, ale namiesto pohladenia ho kráľ len zúrivo odtlačil.

            Keď ho hnev prešiel, začal rozmýšľať o tom, čo by bolo najlepšie urobiť. Vymenil svoje bábätko, krásneho chlapca, za dcéru roľníka. Princ vyrastal v surových podmienkach ako syn chudobných ľudí. Zatiaľ čo dievčatko spalo v zlatej kolíske pod hodvábnymi prikrývkami. Na konci roka prišiel cudzinec žiadať o svoju odmenu. Zobral so sebou dievčatko a veril tomu, že je to skutočné kráľove dieťa. Kráľ sa veľmi potešil, že mu jeho plán vyšiel. Usporiadal veľkú hostinu a bohato obdaroval nevlastných rodičov svojho syna, aby im nič nechýbalo. Ale neodvážil sa priviesť svojho malého syna naspäť, lebo sa obával, že by sa prišlo na jeho podvod. Roľník a roľníčka boli s touto dohodou celkom spokojní. Teraz mali veľa jedla i peňazí.

            Postupne chlapec vyrástol na vysokého a mocného mládenca. Zdalo sa, že v dome svojich nevlastných rodičov vedie šťastný život. Ale visel nad ním tieň, ktorý ničil takmer všetko jeho potešenie. Bola to myšlienka na chudobné nevinné dievča, ktoré trpelo namiesto neho. Pretože jeho nevlastný otec mu prezradil tajomstvo, že on je kráľov syn. Princ sa rozhodol, že keď bude dostatočne starý na to, aby mohol cestovať po svete, pôjde ju hľadať a vyslobodí ju. Stať sa kráľom za cenu života dievčaťa, bolo preňho príliš vysokou cenou, ktorú mal zaplatiť. Tak jedného dňa sa obliekol ako sluha na farme, prehodil si vrece hrachu na chrbát a nasmeroval si to rovno do lesa, kde sa pred osemnástimi rokmi stratil jeho otec. Ako nejaký čas kráčal lesom, začal hlasno nariekať: „Ó, aký som len nešťastný! Kde len môžem byť? Nie je tu niekto, kto by mi ukázal cestu z lesa?“

            Vtedy sa tam objavil čudný muž s dlhou šedivou bradou. Spoza opasku mu viselo kožené vrecko. Radostne kývol na princa a povedal: „Veľmi dobre poznám toto miesto. Môžem ťa odtiaľto vyviesť von, ale musíš mi sľúbiť dobrú odmenu.“

            „Čo ti môže žobrák ako ja sľúbiť?“ odpovedal princ. „Nemám ti čo dať za záchranu môjho života. Dokonca aj plášť na mojom chrbte patrí môjmu majstrovi, ktorému slúžim za nocľah, stravu a oblečenie.“

            Cudzinec sa pozrel na vrece s hrachom a povedal: „Ale ty musíš niečo vlastniť. Nesieš vrece, ktoré sa zdá byť veľmi ťažké.“

            „Je plné hrachu,“ znela odpoveď. „Moja stará teta zomrela minulú noc. Avšak nenechala dostatok peňazí na zakúpenie hrachu pre strážcov jej tela, ako je vo zvyku po celej krajine. Tento hrach som si požičal od svojho majstra. A pomyslel som si, že si cestu skrátim cez tento les. Ale ako vidíš, stratil som sa.“

            „Potom ty si sirota, všakže?“ spýtal sa cudzinec. „Prečo by si teda nemohol vstúpiť u mňa do služby? Potrebujem v dome takého ostrieľaného chlapíka, ako si ty, a ty sa mi páčiš.“

            „Prečo nie? Naozaj. Uzavrime nejakú dohodu!“ povedal mládenec. „Narodil som sa roľníkovi do rodiny. Cudzí chlieb je vždy horký. Tak mne je jedno, komu slúžim. Ako ma zaplatíš?“

            „Každý deň čerstvé jedlo, mäso dvakrát do týždňa, maslo a zelenina, tvoje letné a zimné oblečenie, a kus pôdy pre tvoje vlastné použitie.“

            „Mal by som s tým byť spokojný,“ povedal mládenec. „Niekto iný bude musieť pochovať moju tetu. Ja pôjdem s tebou!“

            Zdalo sa, že táto dohoda tak veľmi potešila starého muža, že sa začal točiť dookola a hlasno spievať, až sa jeho hlas ozýval po celom lese. Potom sa vybral na cestu so svojím spoločníkom. Rozprával tak rýchlo, že si vôbec nevšimol, že jeho nový sluha neustále vyhadzoval hrášky z vreca. Keď prišla noc, spali pod figovníkom. Keď vyšlo slnko, pokračovali vo svojej ceste. Okolo poludnia prišli k veľkému kameňu. Tu starý muž zastavil. Pozorne sa popozeral okolo seba. Hlasno zahvízdal a svojou ľavou nohou trikrát dupol o zem. Zrazu sa pod kameňom otvorili tajné dvere, ktoré viedli do vchodu do jaskyne. Starý muž uchopil mládenca za rameno a drsno mu povedal: „Nasleduj ma!“

            Obklopila ich hustá tma. Princovi sa zdalo, akoby išli stále hlbšie a hlbšie do väčších hlbín. Po dlhom čase uvidel záblesk svetla, ale nebolo to ani svetlo zo slnka, ani z mesiaca. Horlivo sa na to pozrel, ale zistil, že to je len nejaký bledý mrak, ktorý osvetľoval toto zvláštne podsvetie a ktorým sa tam mohli chváliť. Zem a voda, stromy a rastliny, vtáky a zvieratá, všetko bolo odlišné od toho, čo videl predtým na zemi. Ale čo ho najviac desilo a napätím mu rozbúchalo srdce, bolo úplné ticho, ktoré vládlo všade na okolí. Nebolo počuť žiadne šušťanie ani žiaden iný zvuk. Tu a tam si všimol vtáča sedieť na vetve so vztýčenou hlavou vibrujúcim krkom, ale nebolo ho vôbec počuť. Psy otvárali ústa, akoby štekali, voly sa namáhavo hýbali a zdalo sa pritom, že bučia, ale princ ich vôbec nepočul. Voda tiekla potichu ponad okruhliaky, vietor ohýnal vrcholky stromov, muchy a chrústy lietali okolo, ale ani tie nebolo počuť. Nič z toho nenarušilo hrobové ticho. Starec so šedivou bradou nevyslovil ani slovo. A keď sa ho jeho spoločník chcel opýtať, čo to má všetko znamenať, cítil, ako mu jeho hlas utíchol rovno v hrdle.

            Ako dlho trvalo toto strach naháňajúce ticho, neviem. Ale princ postupne cítil, ako sa mu jeho srdce mení na ľad, vlasy mu stáli ako štetiny, a mrazivý chlad pocítil dole na svojej chrbtici. Keď napokon, och, aká to extáza! Svojimi nastraženými ušami začul slabý zvuk. Tento život tieňov sa stával skutočným. Počul hluk, akoby stádo koní oralo rašelinisko.

            Vtedy šedivý, bradatý muž otvoril svoje ústa a povedal: „Voda v kanvici vrie. Doma sme už očakávaní.“

             Ako kráčali trochu ďalej, princ si zrazu pomyslel, že počuje škrípanie píly, akoby tucet píl pracovalo spoločne, ale jeho sprievodca si to všimol. „Babička poriadne spí. Len počúvaj, ako chrápe.“

            Keď vyliezli na kopec, ktorý stál pred nimi, princ uvidel v diaľke dom svojho majstra. Bol obklopený budovami rôznych druhov. Takže miesto vyzeralo skôr ako dedina alebo dokonca malé mesto. Podarilo sa im dostať až k domu. Pred bránou stála prázdna klietka. „Skrč sa dovnútra,“ povedal majster, „a počkaj, kým ja navštívim svoju babičku. Rovnako ako všetci veľmi starí ľudia je veľmi tvrdošijná a neznesie nové tváre okolo seba.“

            Princ celý roztrasený sa strčil do klietky. Už začal ľutovať svoje odvážne srdce, ktoré ho prinieslo do tejto ťažkej situácie.

            Po chvíli sa majster vrátil zo svojho úkrytu. Niečo mu pokazilo náladu, pretože zamračene povedal: „V dome si dávaj veľmi dobre pozor na svoje spôsoby. Dávaj si pozor, aby si nespravil chybu, lebo inak si to veľmi škaredo obskáčeš. Maj svoje oči a uši otvorené, a svoje ústa zatvorené. Poslúchaj bez akýchkoľvek otázok. Budeš mi vďačný, ak tak urobíš. Ale nikdy nehovor, pokiaľ ťa niekto neosloví.“

            Keď princ prekročil prah dverí, všimol si nádherné dievča nevídanej krásy, s hnedými očami a svetlými kučeravými vlasmi. „Nuž!“ pomyslel si mládenec. „Ak má tento starý muž veľa takých krásnych dcér, ako je táto, nebude mi vadiť, ak sa stanem jeho zaťom. Táto sa mi veľmi páči a obdivujem ju.“ A sledoval ju, ako prestiera stôl, prináša jedlo, a sadá si vedľa ohňa, akoby si vôbec nebola všimla tohto cudzieho muža. Potom vzala ihlu a niť, a začala si zašívať svoje pančuchy. Majster sedel za stolom sám. Nepozval k sebe ani svojho nového sluhu, ani krásnu devu, aby sa najedli spolu s ním. O babičke tiež nebolo ani chýru, ani slychu. Jeho chuť do jedla bola obrovská. Čoskoro zjedol väčšinu zo servírovaných jedál. Zasýtilo by to i tucet mužov. Keď už nevládal jesť viacej, povedal dievčaťu: „Teraz si môžeš pozbierať zvyšky a zjesť na večeru, čo zostalo v železnom hrnci, ale kosti daj psovi.“

             Princovi sa nepáčilo jesť zostatky, ktoré dievčaťu pomohol pozbierať. Ale zistil, že stále zostalo mnoho na jedenie a že jedlo je naozaj veľmi chutné. Počas večere hodil po dievčati mnoho pohľadov. Aj by sa s ňou bol rozprával, ale ona neprejavila o rozhovor žiaden záujem. Zakaždým, keď otvoril ústa a chcel niečo povedať, ona naňho prísne pozrela, akoby chcela povedať: „Ticho.“ Tak nechal za seba hovoriť len svoje oči. Okrem toho, ich majster po takej bohatej večeri práve odpočíval na lavičke pri peci a všetko by bol počul.

            Po večeri povedal starý muž princovi: „Dva dni môžeš odpočívať od únavy z cesty a poprezerať si dom. Na tretí deň však musíš prísť za mnou a ja ti ukážem prácu, ktorú budeš musieť robiť. Slúžka ti ukáže, kde máš spať.“

            Princ si pomyslel, že teraz ma povolené hovoriť, ale jeho majster sa k nemu otočil so zamračenou tvárou a zvolal:

            „Ty sluhov pes! Ak nebudeš dodržiavať zákony tohto domu, čoskoro budeš kratší o hlavu! Drž svoj jazyk za zubami a nechaj ma na pokoji.“

            Dievča mu naznačilo, aby ho nasledoval. Otvorilo dvere a kývla mu, aby vošiel dnu. Trochu zaváhal, lebo si pomyslel, že vyzerá smutne a chcel niečo povedať. Ale neodvážil sa, lebo mal strach pred hnevom starého muža.

            „To je nemožné, aby to bola jeho dcéra!“ pomyslel si. „Pretože má láskavé srdce. Som si celkom istý, že je to určite to isté dievča, ktoré sem priviedol namiesto mňa. Takže v tomto šialenom dobrodružstve musím riskovať svoju hlavu.“ Ľahol si do postele, ale trvalo dlho, pokým zaspal. Jeho sny ho však tiež neupokojili. Zdalo sa, že je obklopený nebezpečenstvom. Iba myšlienka na devu ho poháňala ďalej.

            Keď sa zobudil, jeho prvá myšlienka bola na dievča, ktoré našiel usilovne pracovať. Pomohol jej vytiahnuť vodu zo studne a odniesť ju do domu. Zapálil oheň pod hrncom. V skutočnosti urobil všetko, o čom si myslel, že by jej pomohlo. Popoludní išiel von. Chcel sa niečo dozvedieť o svojom novom domove. Veľmi sa čudoval, že sa nikde nestretol so starou babkou. Na svojej prechádzke sa dostal na farmu, kde mal v stajni vlastný box krásny biely kôň. Vo vedľajšej stajni bola čierna krava s teľaťom s bielou hlavou. Zatiaľ čo gáganie husí, kačiek a kotkodákanie sliepok bolo počuť neďaleko vonku.

            Raňajky, obed a večera boli také chutné, ako predtým. Princ by bol celkom spokojný so svojím ubytovaním, len keby nemusel byť pri krásnej deve neustále potichu. Na druhý deň večer, tak ako mu povedal starý muž, sa išiel spýtať na svoje povinnosti na nasledujúci deň.

            „Na zajtra ti dám urobiť veľmi ľahkú robotu,“ povedal starý muž, keď vstúpil jeho sluha. „Vezmi si túto kosu a nakos toľko trávy, koľko za jeden deň zožerie biely kôň, a vyčisti jeho stajňu. Ak sa vrátim a nájdem jeho válov prázdny, veľmi zle pochodíš. Tak sa snaž!“

            Princ z izby odišiel. Srdce mu od radosti poskočilo. A pomyslel si: „Nuž, to budem mať veľmi skoro hotové! Síce som nikdy nedržal v ruke pluh alebo kosu, ale dosť často som videl vidiečanov, ako s tým pracujú. Je to veľmi ľahké.“

            Práve sa chystal otvoriť dvere na svojej izbe, keď sa pri ňom pristavila deva a zašepkala mu do ucha: „Akú prácu ti dal robiť?“

            „Na zajtra,“ odpovedal princ, „mám veľmi ľahké povinnosti, len nakosiť trávu pre koňa a vyčistiť jeho stajňu!“

            „Ach, ty nešťastné stvorenie!“ povzdychlo dievča. „To sa ti nikdy nepodarí urobiť. Biely kôň, ktorý je babičkou nášho majstra, je vždy hladný. Na to, aby mal dostatok jedla na jeden deň treba na kosenie dvadsať mužov a ďalších dvadsať na čistenie stajne. Ako to všetko chceš teda urobiť len sám?  Ale počúvaj ma a urob tak, ako ti poviem. Keď naplníš válov, koľko sa doň zmestí, musíš z trstiny, ktorá rastie na lúke pri tráve, upliesť silný korbáč, a z tvrdého dreva vyrež kolík. Pritom sa uisti, že kôň bude vidieť, čo robíš. Keď sa ťa opýta, že načo ti to je, odpovedz: „S týmto korbáčom ti chcem zviazať ústa, aby si už nemohol viacej jesť, a k tomuto kolíku ťa uviažem, aby si sa nemohol hýbať a rozhadzovať kukuricu a vylievať vodu po celej stajni!““ Po týchto slovách deva odišla tak potichu, ako i prišla.

            Zavčas rána sa dal do práce. Jeho kosa len tak tancovala po tráve. Kosenie mu išlo ľahšie, než si predstavoval. Veľmi skoro mal dostatok trávy na naplnenie válova. Položil ho do kŕmidla a vrátil sa s druhou dávkou. Ale s hrôzou zistil, že kŕmidlo je už prázdne.

            Vtedy si uvedomil, že bez rady krásnej devy by bol určite stratený. Vybral trstinu, ktorá sa mu nejako dostala medzi nakosenú trávu, a začal ju rýchlo zapletať.

            „Môj synu, čože to robíš?“ začudovane sa ho spýtal kôň.

            „Ó, nič zvláštneho!“ odpovedal. „Len remienok na bradu, aby som ti ním mohol zviazať dokopy čeľuste, keby si ešte chcel jesť!“

            Mládenec potom začal čistiť stajňu, a kôň vedel, že našiel ozajstného pána. Uprostred dňa bolo ešte stále jedlo vo válove a stajňa bola čistá ako nový špendlík. Sotva skončil, keď tam vošiel starý muž, ktorý stál celý užasnutý vo dverách.

            „Skutočne si bol až taký bystrý?“ spýtal sa. „Alebo ti niekto poradil?“

            „Ale kdeže, nikto mi nepomohol,“ odpovedal princ, „okrem mojej úbohej, hlúpej hlavy.“

            Starý muž sa zamračil a odišiel preč. A princ sa náramne potešil, že dnešok tak dobre dopadol.

            Večer mu jeho majster povedal: „Na zajtra nemám pre teba žiadnu špeciálnu úlohu, ale keďže dievča má veľa práce v dome, musíš za ňu podojiť kravu. Ale musíš ju poriadne podojiť, lebo inak zle pochodíš.“

            „Nuž dobre,“ pomyslel si princ, ako odchádzal preč, „pokiaľ v tom nie je nejaký trik, nemalo by to byť ťažké. Nikdy som síce nedojil kravu, ale mám dosť silné prsty.“

            Bol veľmi ospalý. Tak si to namieril rovno do svojej izby. Do cesty mu prišla krásna deva a spýtala sa ho: „Aké je tvoja zajtrajšia úloha?“

            „Mám ti pomôcť,“ odpovedal. „A celkovo nemám robiť vôbec nič, iba dobre podojiť čiernu kravu.“

            „Och, koľké to nešťastie!“ zvolala. „Keby si sa snažil od rána do večera, nepodarilo by sa ti to. Je len jeden spôsob, ako uniknúť pre nebezpečenstvom. Keď ju pôjdeš podojiť, zober so sebou panvicu s horiacimi uhlíkmi a kliešte. Panvicu polož na podlahu v stajni a kliešte na oheň. Potom celou svojou silou fúkaj na uhlíky, až pokým sa poriadne nerozžeravia. Čierna krava sa ťa opýta, čo má znamenať to, čo robíš. Musíš jej odpovedať to, čo ti teraz pošepkám.“ A postavila sa na špičky a pošepkala mu niečo do ucha. Potom odišla preč.

            Hneď ako ráno sčervenali zore pri východe slnka, princ vyskočil z postele. V jednej ruke mal panvicu so žeravými uhlíkmi a v druhej vedro na mlieko. Odišiel rovno do maštale. Začal robiť presne to, čo mu predošlý večer poradila krásna deva.

            Čierna krava ho nejaký čas s prekvapením pozorovala. Potom sa ho spýtala: „Čože to robíš, synku?“

            „Ale, nič zvláštneho,“ odpovedal. „Len rozžeravujem kliešte, ak by si mi nechcela dať toľko mlieka, koľko potrebujem.“

            Krava si zhlboka povzdychla a so strachom pozrela na mliekara. No on si toho nevšímal a svižne začal dojiť kravu do vedra až do poslednej kvapky.

            Práve vtedy, keď skončil, prišiel do stajne starý muž. Sadol si pri kravu a sám sa ju skúšal ešte podojiť, ale ani kvapka mlieka z nej už nevytiekla. „Skutočne si to zvládol sám alebo ti niekto pomohol?“

            „Nikto mi nepomohol,“ odpovedal princ, „len moja vlastná, úbohá hlava.“ Starý muž sa postavil a odišiel preč.

            Večer, keď princ prišiel ku svojmu majstrovi, aby si vypočul, čo bude mať na práci nasledujúci deň, starý muž mu povedal: „Na lúke mám malý stoh sena, ktorý sem treba priniesť, aby sa vysušil. Zajtra ho budeš musieť celý naskladať do kôlne. A ak si vážiš svoj život, daj si pozor, aby si nezabudol ani na jednu slamku.“ Princ sa potešil, keď počul, že ho neočakáva nič zložitého.

            „Preniesť malý stoh sena nevyžaduje žiadnu veľkú zručnosť,“ pomyslel si. „Nemal by som s tým mať žiadne ťažkosti, pretože ho bude musieť odtiahnuť kôň. Istotne nebudem šetriť starú babičku.“

            Po chvíli prišla k nemu jeho krásna deva a spýtala sa ho na jeho zajtrajšie povinnosti.

            Mladý muž sa zasmial a povedal: „Zdá sa, že sa musím naučiť všetky druhy prác na farme. Zajtra mám priviezť stoh sena, a na lúke nesmiem nechať ani len stonku. To je celá moja celodenná práca.“

            „Ach, ty nešťastné stvorenie!“ zvolala. „A ako si myslíš, že to urobíš? Keby ti pomáhali všetci muži z celého sveta, nepodarilo by sa ti to ani za týždeň. V momente, ako vyhodíš seno navrch, sa zospodu znova zakorení. Ale počúvaj, čo ti poviem. Zajtra, ešte za úsvitu, sa musíš vykradnúť von, zobrať so sebou pevné silné laná a vyviesť von bieleho koňa. Potom choď ku stohu sena. Poriadne ho obviaž lanami a zapriahni za koňa. Keď to budeš mať hotové, vylez na stoh sena a začni počítať – jeden, dva, tri…

            Kôň sa ťa kôň opýta, že čo počítaš. Vtedy mu musíš povedať to, čo ti zašepkám.“

            Deva mu niečo zašepkala do jeho ucha a opustila izbu. Princ nemal nič lepšieho na práci, tak išiel spať.

            Dobre sa mu spalo. Keď vstal, bola ešte tma. Išiel vykonať pokyny, ktoré mu dalo dievča. Najprv zobral nejaké pevné laná. Potom vyviedol koňa zo stajne a odviedol ho ku stohu sena, ktorý sa skladal asi z päťdesiatich fúr, nákladov na dvojkolesový vozík. Takže len ťažko sa dal nazvať malým stohom. Princ urobil, ako mu deva kázala. Keď sa potom posadil navrch stohu, začal počítať. Napočítal do dvadsať a vtedy sa ho kôň s úžasom opýtal: „Čože tam hore počítaš, syn môj?“

            „Ó, nič zvláštneho,“ povedal. „Len sa zabávam počítaním vlkov vo svorke, ale je ich toľko veľa, že si myslím, že s tým nikdy neskončím.“

            Sotva vyslovil slovo „vlk“ zo svojich úst, biely kôň sa rozbehol a začal cválať s vetrom o preteky. Takže akoby žmurknutím oka sa dostali až pri kôlňu. Kôň dovliekol so sebou celý stoh sena. Keď tam prišiel po raňajkách majster a zbadal celodennú prácu jeho sluhu celkom spravenú, priam onemel od úžasu.

            „Skutočne si bol taký bystrý, že sa ti toto podarilo?“ spýtal sa. „Alebo ti niekto dobre poradil?“

            „Ó, ja sa radím len sám so sebou,“ povedal princ. A starý muž odišiel preč a neveriacky krútil svojou hlavou.

            Večer prišiel princ ku svojmu majstrovi, aby sa dozvedel, čo má robiť nasledujúci deň.

            „Zajtra,“ povedal starý muž, „musíš priviesť teľa s bielou hlavou na lúku. A ak si vážiš život, dobre sa postaraj o to, aby ti neutieklo.“

            Princ nepovedal nič, len si pomyslel: „Nuž, väčšina devätnásťročných roľníkov má na starosti celé stádo, ta to by som určite mal zvládnuť.“ A odišiel smerom ku svojej izbe, kde sa stretol so svojou krásnou devou.

            „Zajtra mám prácu pre hlupáka,“ povedal. „Nič iné, len  vziať teľa s bielou hlavou na lúku.“

            „Ach, ty nešťastné stvorenie!“ povzdychla si. „Vieš, že to teľa je také rýchle, že za jeden deň vie obehnúť trikrát okolo celého sveta? Pozorne počúvaj, čo ti poviem. Uviaž koniec tejto hodvábnej nite k prednej ľavej nohe teľaťa. Jej druhý koniec si uviaž o svoj malíček na ľavej nohe. Teľa ťa tak nikdy nebude môcť opustiť, či už budeš chodiť, stáť, alebo ležať.“ Potom princ odišiel do postele a zhlboka sa vyspal.

            Nasledujúce ráno urobil presne to, čo mu deva prikázala, a s hodvábnou niťou zaviedol teľa na lúku, kde sa k nemu prilepilo ako verný pes.

            Pri západe slnka ho zaviedol opäť do stajne. Majster prišiel k nemu a zamračene povedal: „Bol si skutočne taký bystrý alebo ti niekto povedal, čo máš urobiť?“

            „Ó, ja mám iba svoju úbohú hlavu,“ odpovedal princ. A starý muž odišiel preč a zavrčal: „Neverím mu ani pol slova! Určite si našiel nejakého bystrého priateľa!“

            Večer si zavolal princa a povedal: „Zajtra nemám pre teba žiadnu prácu. Ale keď sa zobudím, musíš prísť k mojej posteli, pozdraviť ma a podať mi ruku.“

            Mladý muž sa začudoval tomuto vrtochu starého muža. Išiel hľadať devu a smial sa.

            „Ach, to vôbec nie je na zasmiatie,“ ona si povzdychla. „On ťa chce zjesť. Existuje len jeden spôsob, ako ti viem pomôcť. Musíš do červena rozžeraviť železnú lopatu a podať mu ju namiesto svojej ruky.“

            Tak nasledujúce ráno vstal veľmi zavčasu. Ešte predtým, ako vstal starý muž, rozžeravil železnú lopatu. Po chvíli počul, ako naňho volá: „Ty lenivý darebák, kdeže si? Príď mi zaželať dobré ráno.“

            Ale keď princ vošiel dnu s rozžeravenou lopatou, jeho majster len povedal: „Dnes sa necítim dobre. Som príliš slabý i na to, aby som ti ruku podal. Musíš sa sem vrátiť večer, keď mi bude lepšie.“

            Princ sa potuloval sem a tam po celý deň. Večer sa vrátil naspäť do izby starého muža. Ten ho prijal veľmi priateľsky a neočakávane mu povedal: „Som s tebou veľmi spokojný. Príď sem za úsvitu a priveď so sebou i dievčinu. Viem, že sa už veľmi dlho ľúbite. Preto si želám vás zosobášiť.“

            Mladý muž od radosti skoro vyskočil do vzduchu, ale pamätal si pravidlá v dome a zostal potichu. Keď to povedal svojej krásnej deve, tá od údivu obelela ako posteľná plachta. Akoby na chvíľu onemela.

            „Starý muž zistil, kto je tvojím poradcom,“ povedala, keď sa jej vrátil dych, „a chce nás zničiť obidvoch. Musíme nejako uniknúť, inak budeme obaja stratení. Zober sekeru a na jeden úder odtni hlavu teľaťu. Druhým úderom ju rozpol a v jeho mozgu uvidíš jasnú červenú guľu. Prines mi ju. Medzitým ja urobím všetko potrebné.“

            Princ si pomyslel: „Lepšie je zabiť teľa, ako by sme sa my mali nechať zabiť. Ak sa nám podarí utiecť, pôjdeme hneď naspäť domov. Hrach, ktorý som porozsýpal, už určite vyklíčil. Takže by sme mali nájsť správnu cestu.“

            Potom išiel do stajne a jedným úderom sekerou zabil teľa. Druhým úderom jeho hlavu rozpolil na dvoje. Ako tak urobil z mozgu teľaťa vypadla červená guľa, ktorá celé miesto jasne osvetlila. Princ ju zodvihol, zabalil do hrubej handričky a ukryl do vrecka. Našťastie, krava vtedy spala, lebo inak by jej bučanie zobudilo jeho majstra.

            Pozrel sa okolo seba. Dievčina už stála pri dverách. V náručí držala malý batôžtek.

            „Kde je guľa?“ spýtala sa.

            „Tu,“ odpovedal.

            „S útekom nesmieme strácať čas,“ pokračovala a odkryla malý kúsok gule, aby im osvetľovala ich cestu.

            Ako princ očakával, hrášok sa už zakorenil a vyrástol na malý živý plot. Tak si boli istý, že sa na ceste nestratia. Ako utekali, dievčina mu povedala, že si vypočula rozhovor starého muža s jeho babkou, ako hovorili, že ona je kráľovská dcéra, ktorú sa starému mužovi prefíkaným spôsobom podarilo získať od jej rodičov. Princ, ktorý vedel všetko o celej záležitosti, bol potichu. Bol veľmi rád, že sa mu ju podarilo zachrániť. Tak pokračovali až do ranného úsvitu.

            Ráno si starý muž pospal trochu dlhšie. Pretieral si oči, až pokým nebol úplne bdelý. Vtedy si spomenul, že veľmi skoro má za ním prísť mladý pár. Čakal a čakal. Prešiel dosť dlhý čas. I pomyslel si s úškľabkom: „Nuž, tí sa veľmi neponáhľajú s tým, aby sa zosobášili,“ a čakal ďalej.

            Napokon začínal byť nepokojný, tak hlasno zakričal: „Mladý muž a dievča, kde ste? Okamžite poďte sem!“

            Potom, ako to mnohokrát zopakoval, sa celkom vyľakal. Akokoľvek hlasno na nich volal, ani mládenec, ani slúžka sa neobjavili. Napokon nahnevane vyskočil z postele, aby išiel hľadať vinníkov. Našiel však len prázdny dom a prázdne postele, v ktorých nikto nespal.

            Tak išiel rovno do stajne, kde mu pohľad na mŕtve teľa všetko prezradil. Hlasno zaklial. Otvoril dvere na tretej stajni, kde boli jeho sluhovia škriatkovia, a prikázal im, aby išli prenasledovať utečencov. „Prineste mi ich! Musím ich dostať späť! Je mi úplne jedno ako ich nájdete!“ povedal starý muž.

            Utečenci prechádzali cez veľkú planinu, keď deva zastala. „Niečo sa stalo!“ povedala. „Guľa v mojej ruke sa hýbe. Som si istá, že nás prenasledujú!“ Za sebou uvideli veľký čierny oblak, ktorý sa k nim rýchlo približoval. Vtedy deva guľu vo svojej ruke trikrát otočila a zvolala:

            „Počúvaj ma moja čarovná guľa. Rýchlo ma premeň na potok a môjho milého na malú rybku.“

            A v momente tam bol potok, v ktorom plávala malá rybka. Zakrátko tam prišli škriatkovia, ale nikoho tam nenašli. Potok a rybka ich nezaujímali. Tak odišli domov. Keď boli mimo dohľadu, potok a rybka sa vrátili do svojich ľudských podôb a pokračovali vo svojej ceste.

            Keď sa škriatkovia unavení a s prázdnymi rukami vrátili, ich majster sa ich spýtal, že čo videli a či sa im nezdalo niečo zvláštne.

            „Nič zvláštne,“ odpovedali. „Planina bola celkom prázdna. Bol na nej len potok, v ktorom plávala malá rybka.“

            „Hlupáci!“ zareval majster. „Samozrejme že to boli oni!“ A rýchlo otvoril dvere na štvrtej stajni. Škriatkom, ktorí tam boli, povedal, že musia vypiť celý ten potok a chytiť rybku. Škriatkovia vyskočili a bežali s vetrom o preteky.

            Mladý pár sa skoro dostal na okraj lesa, keď deva znova zastala. „Niečo sa stalo,“ povedala. „Guľa sa zase hýbe v mojej ruke,“ a pozrela sa za seba. Zbadala, ako sa k nim približuje väčší a ešte tmavší oblak ako predtým, ktorý bol i pruhovaný na červeno. „To sú naši prenasledovatelia,“ zvolala. A trikrát otočila guľu vo svojej ruke a povedala jej: „Počúvaj ma, moja čarovná guľa. Rýchlo nás premeň, mňa na divý ružový krík a jeho na ružu na mojej stonke.“

            Žmurknutím oka sa tak i stalo. Práve včas, lebo škriatkovia už boli nablízku. Horlivo hľadali potok a rybku, ale nemohli ich nájsť. Všimli si len ružový krík. Tak sa smutne vrátili domov. Hneď ako sa stratili z dohľadu, ružový krík a ruža sa premenili do svojej pôvodnej podoby. Mali menší oddych, tak o to rýchlejšie sa teraz ponáhľali.

            „Nuž, našli ste ich?“ spýtal sa škriatkov starý muž, keď sa vrátili.

            „Nie,“ odpovedal veliteľ škriatkov. „Na tej pustatine sme nenašli ani potok, ani rybu.“

            „A nevšimli ste si tam vôbec nič?“

            „Ó, nebolo tam vôbec nič, len okraji lesa jeden ružový krík s jednou ružou.“

            „Hlupáci!“ kričal starý muž. „Veď to boli oni.“ A otvoril dvere na piatej stajni, kde mal zamknutých svojich najsilnejších škriatkov. „Nájdite ich a priveďte mi ich, živých alebo mŕtvych!“ zahromžil. „Lebo ja ich chcem! Vytrhnite ružový krík aj s koreňmi. Nenechajte tam nič, akokoľvek zvláštne sa vám to bude zdať!“

            Utečenci odpočívali v tieni stromov. Jedli a pili zo svojich zásob. Deva zrazu pozrela hore: „Niečo sa stalo,“ povedala. „Guľa mi skoro vyskočila z vrecka! Istotne nás niekto prenasleduje. Náš nepriateľ sa približuje, ale pre stromy ho nevidíme.“

            Ako hovorila vzala guľu do svojej ruky a povedala:

            „Počúvaj ma, moja čarovná guľa. Premeň ma na vánok a z môjho milého sprav komára.“

            Za krátku chvíľu sa dievča rozpustilo vo vzduchu a princ začal poletovať po okolí ako komár. Netrvalo dlho a objavilo sa tam množstvo škriatkov. Hľadali niečo nezvyčajné, ale nenašli ani ružový krík, ani nič iné nezvyčajné. Sotva sa však stratili v lese a odišli domov naprázdno, princ a deva už zase stáli vo svojich ľudských podobách na pevnej zemi.

            „Musíme sa veľmi ponáhľať,“ povedala, „a utiecť ešte predtým, ako nás starý muž začne prenasledovať. Pretože on by nás našiel pod akýmkoľvek zamaskovaním.“

            Bežali, až pokým sa nedostali do takého tmavého lesa, že keby nemali so sebou svietiacu guľu, nikdy by cezeň neprešli. Unavení a zadýchaní prišli k veľkej skale. Guľa sa zrazu začala nepokojne hýbať. Ako si to deva všimla, zvolala:

            „Počúvaj ma, moja čarovná guľa. Posuň skalu na jednu stranu, aby sme mohli nájsť dvere.“

            A behom chvíľky sa skala posunula. Prešli cez dvere a boli zase naspäť vo svete.

            „Teraz sme v bezpečí,“ zvolala deva. „Tu starý čarodejník nad nami nemá žiadnu moc. Jeho kúzla nám už neublížia. Priateľ môj, teraz sa musíme rozlúčiť! Ty sa vráť ku svojim rodičom a ja musím ísť hľadať tých svojich.“

            „Nie! Nie!“ zvolal princ. „Ja sa s tebou nikdy nerozlúčim. Musíš ísť so mnou a stať sa mojou manželkou. Spoločne sme prešli cez mnoho ťažkostí. Tak nech sa teraz delíme i o radosti života. Deva chvíľu odolávala jeho naliehaniu, ale napokon išla s ním.

            V lese stretli drevorubača, ktorý im povedal, že v paláci, ako i po celej krajine, všetci smútia nad stratou princa. Že už prešlo veľa rokov, ale zatiaľ po ňom nenašli žiadne stopy. Tak deva pomocou čarovnej gule zariadila, aby mal mládenec rovnaké oblečenie ako vtedy, keď odišiel z domu, aby ho jeho otec rýchlejšie spoznal. Ona zostala za roľníckou chatkou, aby sa otec mohol stretnúť so svojím synom osamote. V chatke už svojich adoptívnych rodičov nenašiel. Tak ju zavolal dnu a povedal jej, aby ho v chatke počkala.

            Ani svojho kráľovského otca nenašiel v paláci, lebo zo straty svojho syna až na smrť ochorel. Na smrteľnej posteli sa priznal svojim ľuďom, že vymenil svojho syna za roľnícke dievča, ktoré namiesto jeho syna zobral so sebou starý čarodejník. A teraz ho osud takto potrestal.

            Keď sa to princ dozvedel, horko zaplakal, lebo aj adoptívnych aj vlastných rodičov veľmi ľúbil. Tri dni nič nejedol a ani nepil. No na štvrtý deň predstúpil pred svojich ľudí ako ich nový kráľ. Zavolal si poradcov a povedal im všetky zvláštne veci, ktoré sa mu stali, a ako mu krásna dievčina pomohla dostať sa cez všetky nebezpečenstvá, ktoré naňho čakali.

            Všetci jeho radcovia zvolali jedným hlasom: „Nech sa stane tvojou manželkou a našou kráľovnou!“

            A tak sa i stalo. A to je koniec príbehu.

            [@ Estónska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 244-7/9; The grateful prince]