7*17*/252*/ Víla úsvitu **(6,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, čo sa malo stať, to sa stalo. A keby sa to nestalo, nevedeli by sme tento príbeh.

            Žil raz jeden cisár, ktorý bol veľmi slávny a mocný. Vládol takej veľkej ríši, že nikto nevedel povedať, kde začína a kde končí. No hoci nikto nevedel povedať, aký je presný rozsah jeho neobmedzenej moci, každý vedel, že sa cisárovo pravé oko usmieva, zatiaľ čo jeho ľavé oko plače. Dvaja udatní muži mali odvahu ísť za ním sa ho na to opýtať, ale on sa iba začal smiať a neodpovedal im. A príčina smrteľného nepriateľstva medzi jeho dvoma očami zostávala tajomstvom, ktoré poznal len sám panovník.

            Cisár mal troch synov, ktorí boli takí výnimoční ako raňajšie hviezdy na oblohe.

            Najstarší sa volal Florián. Bol taký vysoký a široký v pleciach, že sa k nemu žiaden muž nevedel priblížiť. Druhý sa volal Kostan. Bol celkom odlišný. Mal malú postavu a bol len trochu svalnatý. Ale mal silné ramená a ešte silnejšie zápästia. Tretí a najmladší sa volal Peter. Bol vysoký a štíhly, viacej ako dievča než chlapec. Veľmi málo rozprával. Ale veľa sa smial a spieval, od rána až do večera. Len zriedkakedy bol vážny. Avšak vedel si učesať vlasy na čele tak, že vyzeral byť dosť starý na to, aby sedel v otcovej kráľovskej rade.

            „Florián, ty si už dospelý a dosť veľký,“ povedal jedného dňa Peter svojmu najstaršiemu bratovi. „Choď sa spýtať otca, že prečo sa jedno jeho oko smeje a druhé plače.“

            Ale Florián nešiel. Zo svojej skúsenosti vedel, že táto otázka cisára vždy rozzúrila.

            Potom išiel Peter s tou istou žiadosťou za Kostanom, ale nepochodil o nič lepšie.

            „Nuž, keď sa toho každý obáva, myslím, že sa ho to budem musieť opýtať ja sám,“ pomyslel si Peter a hneď tak aj spravil. Smelo prišiel ku svojmu otcovi a opýtal s ho na to.

            „Bodaj by si oslepol!“ skríkol naňho nahnevane cisár. „Čo ťa to má čo zaujímať?“ a z obidvoch strán mu dal poriadnu facku poza uši.

            Peter sa vrátil ku svojim bratom a povedal im, čo sa mu stalo. Ale onedlho nato, ako ho uderil, sa zdalo, že otcove ľavé oko plače menej, a pravé sa viacej smeje.

            „Rozmýšľam nad tým, či to nejako súvisí s mojou otázkou,“ pomyslel si.

            „Skúsim to ešte raz! Napokon, dve poza uši nie je nič strašného.“

            Tak išiel za otcom s pýtal sa ho to isté druhýkrát. Dostal tú istú odpoveď. Ale ľavé oko plakalo len sem-tam, zatiaľ čo pravé oko vyzeralo o desať rokov mladšie.

            „Naozaj to je určite tak,“ pomyslel si Peter. „Teraz už viem, čo mám urobiť. Budem sa ho to pýtať a dostávať poza uši, až dokedy sa obe jeho oči nebudú smiať.“

            Hneď tak aj urobil. Vôbec sa svojej nádeje nevzdával.

            „Peter, môj drahý syn,“ zvolal cisár, ako sa obe jeho oči smiali, „vidím, že si si to zaumienil. Nuž dobre, prezradím ti to tajomstvo. Moje pravé oko sa smeje, lebo keď sa pozriem na svojich troch synov, vidím, akí ste všetci silní a rúči. A moje ľavé oko plače, pretože sa obávam, že keď zomriem, nebudete schopní ustrážiť ríšu a ochrániť ju pred jej nepriateľmi. Ale ak mi prinesiete vodu z prameňa Víly úsvitu, aby som si v nej mohol umyť svoje oči, potom sa už budú smiať navždy, lebo budem vedieť, že moji synovia sú dostatočne silní, aby premohli každého nepriateľa.“

            Tak prehovoril cisár. Peter si vzal svoj klobúk a išiel nájsť svojich bratov.

            Všetci traja mladí muži nebrali túto tému na ľahkú váhu a začali sa o tom vážne radiť, ako správni bratia zvyknú. Napokon najstarší z nich, Florián, odišiel do stajne. Tam si vybral toho najlepšieho a najzdatnejšieho koňa, osedlal ho a vybral sa preč.

            „Okamžite odchádzam,“ povedal svojim bratom. „Ak sa do jedného roka, mesiaca, týždňa, a dňa nevrátim od prameňa Víly úsvitu, potom ma, Kostan, musíš nasledovať.“ Ako tak povedal zmizol za rohom paláca.

            Tri dni a tri noci cválal bez prestávky na koni, ktorý ako duch letel ponad hory a údolia. Napokon sa dostal až ku hraniciam ríše. Tu našiel hlbokú priekopu. Viedol cez ňu len jeden most. Florián si to k nemu hneď namieril. Prezrel si posledný krát svoju rodnú krajinu. Potom sa otočil, ale pred ním už stál obrovský drak s troma strašnými hlavami. Svoje ústa mali doširoka otvorené.

            Pri tomto hroznom pohľade Florián nečakal na bitku. Popchol svojho koňa a ponáhľal sa odtiaľ preč, ani sám nevedel kam.

            Keď prešiel jeden rok, mesiac, týždeň, a deň, a Florián sa domov nevrátil, Kostan vošiel do stajne. Vybral si koňa, na ktorého nasadol, a so svojím najmladším bratom sa rozlúčil.

            „Ak zlyhám, potom pôjdeš ty,“ povedal a odišiel tou istou cestou ako jeho brat.

            Odvtedy o ňom ani o Floriánovi nič nepočuli. Peter zostal sám.

            „Musím ísť za svojimi bratmi,“ povedal Peter jedného dňa svojmu otcovi.

            „Choď teda,“ povedal otec, „a nech máš viacej šťastia ako oni!“ a rozlúčil sa s Petrom, ktorý si to namieril rovno ku hraniciam kráľovstva.

            Tentokrát stál na moste ešte hroznejší drak, ako bol ten, ktorého stretli jeho bratia. Tento mal namiesto troch hláv až sedem hláv. Peter sa pri pohľade na toto strašné stvorenie na chvíľu zastavil. Potom nabral dych a priblížil sa k nemu.

            „Choď preč z mojej cesty!“ zakričal. „Choď preč z mojej cesty!“ zopakoval ešte raz, ale drak sa ani nepohol. „Choď preč z mojej cesty!“ zakričal tretíkrát. Zároveň vytiahol svoj meč a vyrútil sa mu oproti. Vo chvíli celá obloha stmavla. Drak začal zo všetkých svojich hláv chrliť oheň, ktorý bol teraz všade na okolí.

            Kôň zaerdžal a pri tomto hroznom pohľade sa začal stavať na zadné. Peter vôbec nemohol použiť svoj meč.

            „Upokoj sa! Takto to nepôjde!“ povedal koňovi a rýchlo z neho zosadol. No uzdu držal stále v ľavej ruke a v pravej mal svoj meč. Ale aj tak nemohol zaútočiť na draka, lebo všade videl len oheň a dym.

            „Tu si nepomôžem. Musím sa vrátiť naspäť a vziať so sebou lepšieho koňa,“ povedal, a nasadol na koňa a odcválal na ňom domov.

            Pri bráne paláca ho už netrpezlivo očakávala jeho pestúnka, stará Birša.

            „Ach, Peter, syn môj, vedela som, že sa budeš musieť vrátiť,“ zvolala, „lebo si sa na celú záležitosť poriadne nepripravil.

            „Ako som sa mal na to pripraviť?“ spýtal sa Peter, napoly nahnevane a napoly smutne.

            „Počúvaj ma, syn môj,“ odpovedala stará Birša. „Nikdy sa nedostaneš ku prameňu Víly úsvitu, pokiaľ nepôjdeš na koni tvojho otca, cisára, na ktorom jazdil, keď bol mladý. Choď sa ho opýtať, kde je ten kôň. Vysadni naň a až potom sa vydaj na cestu.“

            „Pri svetle mojich očí!“ zvolal cisár, keď mu Peter položil svoju otázku. „Kto ti o ňom niečo povedal? Určite to bola tá stará bosorka Birša. Ale i tak, čo si už stratil svoj rozum? Odkedy som bol mladý, prešlo už päťdesiat rokov. Ktovie, kde hnijú kosti môjho koňa, a či sú ešte jeho opraty v stajni. Už dávno som naň zabudol.“

            Peter sa nahnevane otočil a vrátil sa ku svojej starej pestúnke.

            „Nenechaj sa odradiť,“ povedala mu s úsmevom. „Ak je to tak, všetko bude v poriadku. Prines tie staré opraty. Uvidíme, čo sa s tým dá urobiť.“

            V stajni našiel tie najstaršie opraty a priniesol ich starej žene, ktorá nad nimi niečo zamrmlala a posypala ich voňavým prachom z kadidla. Potom ich podala mladému mužovi.

            „Teraz vezmi opraty,“ povedala, „a silno nimi uder o podporné stĺpy na dome.“

            Hneď ako tak Peter urobil, zrazu pred ním stál taký nádherný kôň, že mu nebolo páru na celom svete. Jeho sedlo bolo zo zlata a drahých kameňov. A na sebe mal takú oslňujúcu uzdu, že sa na ňu len ťažko odvážil pozrieť, aby neprišiel o svoj zrak. Skvelý kôň, skvelé sedlo, skvelá uzda, všetko pripravené pre skvelého princa.

            „Teraz vyskoč na tohto hnedého koňa a šťastnú cestu,“ povedala stará žena. Potom sa otočila a odišla do domu.

            Akonáhle Peter nasadol na koňa, cítil sa byť trikrát silnejší ako predtým, dokonca aj jeho srdce bolo odvážnejšie.

            „Pán môj, pevne sa usaď v sedle, pretože nás čaká dlhá cesta a nesmieme strácať čas,“ povedal hnedý kôň a začali cválať tak rýchlo ako ešte nikdy žiaden muž na koni.

            Na moste stál drak. No nebol to ten istý, s ktorým sa pokúsil bojovať predtým. Pretože tento mal až dvanásť hláv. Každá z nich bola strašidelná a ozrutná. Zo všetkých sršali plamene. Peter sa však vôbec nebál. Vyhrnul si rukávy a išiel drakovi rovno oproti.

            „Choď preč z mojej cesty!“ zakričal na draka. Z jeho hláv sa však len začalo chrliť viacej ohňa a dymu. Peter nemrhal ďalšími slovami. Vytiahol svoj meč a bol pripravený ísť na most.

            „Počkaj chvíľu, môj pane,“ povedal kôň. „Teraz urob presne to, čo ti poviem. Zatlač do mňa svoje ostrohy. Vytiahni svoj meč. A buď pripravený. Pretože musíme preskočiť cez most a zároveň i cez draka. Keď budeme nad drakom, odtni mu jeho najväčšiu hlavu, utri z meča krv, a vlož ho čistý späť do pošvy ešte predtým, ako dopadneme znova na zem.“

            Tak Peter zabodol do koňa svoje ostrohy, vytasil svoj meč, drakovi odťal jeho najväčšiu hlavu, z meča utrel krv, a vložil ho späť do pošvy ešte predtým, ako sa konské kopytá znova dotkli zeme. Takýmto spôsobom sa dostali cez most.

            „Ale musíme ísť ešte ďalej,“ povedal Peter, ako sa rozlúčil so svojou rodnou krajinou.

            „Áno, stále vpred,“ odpovedal kôň. „Ale mi musíš povedať, ako rýchlo chceš ísť. Ako vietor? Ako myšlienka? Ako želanie? Alebo ako kúzlo?“

            Peter sa pozrel okolo seba. Nad ním bolo nebo, pod ním zem a pred ním sa rozprestierala rozsiahla púšť, taká veľká, že mu od strachu až vlasy stáli na hlave.

            „Pôjdeme rozličnými rýchlosťami,“ povedal, „nie tak rýchlo, aby sme sa unavili, ani tak pomaly, aby sme mrhali časom.“

            A tak cválali, jeden deň ako vietor, ďalší ako myšlienka, tretí ako želanie, a štvrtý ako kúzlo, až sa napokon dostali na koniec púšte.

            „Teraz kráčaj, aby som si to tu mohol dobre popozerať,“ povedal Peter a pretieral si oči, akoby sa práve zobudil zo sna. Pred ním sa nachádzal medený les, medené stromy s medenými listami, a s kríkmi a kvetmi, ktoré boli tiež celé z medi.

            Peter stál a prekvapene zízal na medený les. Nikdy nič takého nevidel ani o tom nepočul. Vošli do lesa. Po oboch ich stranách rástli rady kvetín, ktoré začali chváliť Petra a presviedčali ho, aby si niektoré z nich odtrhol a spravil si z nich veniec.

            „Vezmi si ma. Ja som taká krásna kvetina. Dám silu každému, kto si ma odtrhne,“ povedala jedna krásna kvetina.

            „Nie, vezmi si mňa. Pretože ktokoľvek si ma dá za klobúk, toho bude milovať najkrajšia žena na svete,“ prosila druhá kvetina. Potom jedna po druhej z týchto krásnych kvetín sa mu prihovárala a každá z nich mu sľubovala úžasné veci svojimi sladkými, mäkkými hlasmi. Len aby si ich odtrhol.

            Peter ich počul. Práve sa zohol, aby si jednu z nich odtrhol, ale kôň  zrazu skočil na jednu stranu.

            „Prečo si taký nepokojný?“ spýtal sa ho hrubo Peter.

            „Netrhaj tie kvetiny, lebo ti prinesú len nešťastie,“ odpovedal kôň.

            „Prečo by sa tak malo stať?“

            „Tieto kvetiny sú začarované. Ktokoľvek ich odtrhne, musí bojovať so škriatkom tohto lesa, s Velvom.“

            „Čo je to za škriatka, ten Velvo?

            „Ó, nepýtaj sa! Len ma počúvni. Pozeraj na kvetiny, koľko len chceš, ale žiadnu z nich si neodtrhni,“ a kôň kráčal pomaly ďalej.

            Peter vedel zo svojej vlastnej skúsenosti, že urobí dobre, keď poslúchne radu svojho koňa. Tak sa veľmi snažil, aby tým kvetinám nevenoval žiadnu pozornosť. Ale zbytočne! Ak je človeku predurčené, aby sa mu stalo nejaké nešťastie, tak sa i stane. A nech urobí čokoľvek, nevyhne sa mu.

            Kvetiny ho neustále prosili a prihovárali sa mu. Jeho srdce bolo stále mäkšie a mäkšie.

            „Čo sa má stať, nech sa stane,“ povedal po chvíli Peter. „V každom prípade uvidím Velva v tomto lese. Ak mi je súdené, aby zapríčinil moju smrť, tak nech sa tak stane. Ale ak mi je súdené, aby som ho porazil, zvíťazím nad ním, aj vtedy keby na mňa zaútočilo tisícdvesto škriatkov ako je Velvo.“ Potom sa znova zohol a odtrhol niekoľko kvetín.

            „Spravil si veľmi zle,“ smutne mu povedal kôň. „Ale už sa tomu nedá zabrániť. Priprav sa na boj, lebo prichádza Velvo.“

            Ako dorozprával a Peter si urobil z medených kvetín veniec, zo všetkých strán sa zdvihol slabý vánok. Po chvíli sa všade zotmelo a z vánku sa stala víchrica. Zem pod ich nohami sa začala triasť.

            „Bojíš sa?“ spýtal sa kôň a potriasol svojou hrivou.

            „Ešte nie,“ odpovedal rozhodne Peter, hoci mu po chrbte behali zimomriavky. „Čo sa má stať, to sa stane. Nech je to čokoľvek.“

            „Neobávaj sa,“ povedal kôň. „Ja ti pomôžem. Vezmi uzdu z môjho krku a pokús sa ňou chytiť Velva.“

            Sotva vyslovil tieto slová, keď sa pred nimi zjavil Velvo. Bol taký strašný, že Peter sa naňho ani nedokázal pozerať. Mal hrivu ako kôň, rohy ako jeleň, tvár ako medveď, a oči ako tchor. Zatiaľ čo jeho telo malo niečo zo všetkých týchto zvierat.

            Peter sa pevne usadil do sedla a strmeňov a snažil sa svojím mečom zasiahnuť Velva. Bojovali deň i noc, ale boj bol vyrovnaný. Napokon Velvo začal lapať po dychu a povedal: „Oddýchnime si na chvíľu!“

            Peter prestal bojovať a sklopil svoj meč.

            „Teraz nesmieš prestať,“ povedal kôň. A Peter pozbieral všetku svoju silu a začal rúbať svojim mečom okolo seba ešte mocnejšie než predtým.

            Velvo zaerdžal ako kôň a zavyl ako vlk. Nanovo začal Petra napádať. Bojovali ešte zúrivejšie než predtým celý deň i noc. Peter už začínal byť taký unavený, že sotva vládal hýbať svojou rukou.

            „Počkajme chvíľu a oddýchnime si,“ zvolal Velvo. „Vidím, že už aj ty si unavený rovnako ako ja.“

            „Teraz nesmieš prestať,“ povedal kôň.

            A Peter v súboji pokračoval, hoci ledva vedel hýbať svojou rukou. Údery Velva tiež zoslabli, akoby už nemal viacej síl bojovať.

            Na tretí deň ešte stále bojovali. Avšak ako sa raňajšie zore začínali červenať, Petrovi sa podarilo hodiť uzdu na unaveného Velva. Ten sa okamžite premenil na najkrajšieho koňa na svete.

            „Nech máš sladký život, lebo si ma oslobodil z môjho zakliatia,“ povedal a začal si trieť svoj nos o nos Petrovho koňa. Potom mu vyrozprával celý svoj príbeh o tom, ako bol mnoho rokov zakliaty.

            Peter uviazal Velva ku svojmu koňovi a cválali krížom cez medenú horu. Keď cez ňu prešli, uvideli pred sebou strieborný les. Stromy v ňom sa krásne ligotali a kvety jasne žiarili.

            „Postojme chvíľu, nech sa pokochám pohľadom na tú krásu. Ešte nikdy som nič takého nevidel,“ povedal Peter.

            Keď vstúpili do lesa, aj tieto kvetiny začali prosiť mladého muža, aby si z nich natrhal.

            „Netrhaj ich,“ varoval ho Velvo, ako klusal vedľa neho. „Pretože môj brat, ktorý žije v tejto hore, je sedemkrát silnejší ako ja.“ Ale hoci Peter vedel z vlastnej skúsenosti, čo to znamená, vôbec ho nepočúval. A po menšom zaváhaní začal trhať strieborné kvetiny, z ktorých si pre seba zaplietol veniec.

            Zrazu sa všade na okolí spustila zúrivá víchrica. Vietor medzi stromami len tak zavýjal a všade sa zotmelo ešte viacej ako predtým. V tomto striebornom lese bol ďalší škriatok Velvo, ktorý sa sem dorútil sedemkrát rýchlejšie než prvý. Bojovali spolu tri dni a tri noci. No napokon sa Petrovi aj tomuto Velvovi podarilo nasadiť uzdu na hlavu.

            „Nech máš sladký život, lebo si ma vyslobodil zo zakliatia,“ povedal druhý Velvo. A všetci potom cestovali spoločne.

            Čoskoro sa dostali do zlatého lesa, ktorý bol oveľa krajší než tie dva predtým. Znovu Petra prosili jeho spoločníci, aby tadiaľ prešli čo najrýchlejšie, ako sa dá, a nevšímal si kvetiny. Ale Peter ich vôbec nepočúval. A ešte predtým, ako si uplietol svoj zlatý veniec, sa začala triasť celá zem, z ktorej začalo niečo vychádzať. Tak vytasil svoj meč a pripravil sa na boj. Potom hlasno zvolal: „Buď zomriem, alebo mu nasadím uzdu na hlavu!“

            Sotva tie slová vyslovil, sa na okolí rozhostila taká hustá hmla, že nedovidel na svoje ruky a ani nepočul svoj hlas. Deň a noc bojoval so svojím mečom bez toho, že by bol videl svojho nepriateľa. Potom sa hmla zrazu začala rozchádzať. Na úsvite druhého dňa zmizla úplne a na oblohe bolo vidieť jasne svietiť slnko. Petrovi sa zdalo, že sa znova narodil. Velvo zlatého lesa niekam zmizol.

            „Mal by si poriadne nabrať dych, lebo boj znova začne,“ povedal mu jeho kôň.

            „Čo to bolo?“ spýtal sa Peter.

            „To bol Velvo zlatého lesa, ktorý sa premenil na hmlu,“ odpovedal kôň. „Počúvaj! Už zase prichádza!“

            Velvo zlatého lesa sa zmenil na rieku, ktorá tiekla rovno cez les, kadiaľ sa jej páčilo.

            „Ach, beda mi!“ zvolal vyľakane Peter.

            „Dávaj si pozor a nezostaň stáť na mieste,“ povedal mu hnedý kôň. Viacej už nevedel povedať, lebo zrazu bola všade okolo nich voda. Boj začal odznova. Deň i noc bojoval Peter proti neustále prichádzajúcim návalom vody. Rieka tiekla cez les a snažila sa ho stiahnuť pod hladinu. Na úsvite druhého dňa, už cítil, akoby mu obe nohy zmeraveli.

            „Za chvíľu bude po mne,“ pomyslel si vo svojom zúfalstve a mečom rozrážal neustále pribúdajúce nové vlny vody stále silnejšie a silnejšie. Voda náhle ustúpila a znova vyšlo slnko.

            „Dobre sa nadýchni,“ povedal mu kôň. „Nesmieš strácať čas. Velvo sa za chvíľu vráti. Urob posledný útok. Hneď ako sa objaví, uder ho uzdou.“

            Peter neodpovedal. Bol veľmi vyčerpaný. Rukavicou si utrel pot z čela. Vôbec nevedel, ako bude môcť pokračovať v boji. Usadil sa v sedle, uchopil svoj meč a čakal. Zrazu sa pred ním objavil vo svojej ozrutnej podobe škriatok Velvo. Peter nečakal a okamžite ho uderil po hlave uzdou. Velvo zaerdžal tak hlasno, že si Peter pomyslel, že bude už navždy hluchý. Vyskočil z koňa a rýchlo mu nasadil na hlavu uzdu. A tak začiatkom dňa ho už sprevádzali tri kone.

            „Nech je tvoja manželka najkrajšou ženou na svete,“ povedal tretí Velvo, „pretože si ma oslobodil od zakliatia.“ Tak cválali spoločne krížom cez zlatú horu. A ako padla noc, boli pri hraniciach zlatého lesa.

            Vtedy začal Peter rozmýšľať nad svojimi vzácnymi korunami, ktoré si uplietol, a nad tým, čo všetko ho stáli.

            „Koniec koncov, načo ich mám toľko? Nechám si tú najlepšiu,“ povedal si pre seba, a medenú a striebornú korunu odhodil preč.

            „Počkaj!“ zvolal jeho kôň. „Neodhadzuj ich! Možno sa nám ešte zídu. Zoskoč dolu a zodvihni ich.“ Tak Peter zoskočil z koňa, zodvihol obe koruny a pokračovali ďalej.

            Večer, keď zapadalo slnko a všetky komáre ich začali štípať, uvideli pred sebou široké vresovisko. V tom istom okamihu kôň postál.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa Peter.

            „Obávam sa, že sa nám stane niečo zlé,“ odpovedal kôň.

            „Prečo by sa malo?“

            „Práve vchádzame do kráľovstva bohyne Merkúrie. Čím ďalej budeme cválať, tým nám bude chladnejšie. Pozdĺž celej cesty sú zapálené veľké ohne a ja sa obávam, že sa budeš chcieť pri nich zastaviť a zohriať.“

            „A prečo by som sa nemal pri nich zahriať?“

            „Ak tak tak urobíš, stane sa ti niečo strašného,“ smutne odpovedal kôň.

            „Nuž dobre, poďme!“ zvolal Peter. „Ak mám znášať zimu, tak budem.“

            Každým krokom, ako vošli do kráľovstva Merkúrie, bol vzduch chladnejší až ľadový. Skoro im až kostná dreň v ich kostiach zamrzla. Ale Peter nebol zbabelec. Boje, cez ktoré prešiel, mu zväčšili jeho silu a vytrvalosť.

            Pozdĺž cesty horeli veľké ohne. Stáli pri nich muži, ktorí sa milo prihovárali Petrovi a pozývali ho, aby sa k nim pripojil. Už mu pomaly dych v ústach zamŕzal, ale vôbec si ich nevšímal, len popchol svojho koňa, aby išli ešte rýchlejšie. Zuby sa mu triasli od zimy, jeho viečka mal skoro úplne zmrznuté a všade na okolí boli ľadové skaly, ktoré od toľkého chladu praskali. Po istom čase sa dostali na miesto, kde bývala sama Merkúria. Peter zoskočil z koňa a vošiel do jej chaty.

            „Dobrý deň, dobrá matka!“ povedal.

            „Zdravím ťa, môj zmrznutý priateľ!“

            Peter sa zasmial a čakal, pokým nezačne rozhovor.

            „Držal si sa statočne,“ pokračovala bohyňa a potľapkala ho po pleci. „Teraz dostaneš svoju odmenu,“ a otvorila železnú skriňu, z ktorej vybrala malú skrinku.

            „Pozri!“ povedala. „Táto malá skrinka tu ležala už mnoho rokov. Čakala na muža, ktorému sa podarí prejsť cez moje Ľadové kráľovstvo. Vezmi si ju a starostlivo ju opatruj, lebo jedného dňa ti môže pomôcť. Keď ju otvoríš, povie ti všetko, čo chceš vedieť, dokonca aj správy z tvojej vlasti.“

            Peter sa jej za jej dar srdečne poďakoval, vyskočil na svojho koňa a odcválal preč. Keď prešiel nejakú vzdialenosť od chatky, otvoril skrinku.

            „Čo si želáš vedieť?“ spýtal sa ho hlas zo skrinky.

            „Povedz mi novinky o mojom otcovi,“ odpovedal s obavami.

            „Vedie zasadanie kráľovskej rady so svojimi šľachticmi,“ odpovedala skrinka.

            „Má sa dobre?“

            „Nie veľmi, lebo je strašne nahnevaný.“

            „Čo ho rozčúlilo?“

            „Tvoji bratia Kostan a a Florián,“ odpovedala skrinka, „by chceli vládnuť nad ním a v celom kráľovstve. Ale starý muž im povedal, že nemajú na to schopnosti.“

            „Poďme, môj dobrý kôň! Nesmieme strácať čas!“ zvolal Peter a skrinku si vložil do vrecka. Hnali sa dopredu tak rýchlo, ako duchovia, víchrica alebo ako o polnoci upíri. Cválali veľmi dlho.

            „Postojme na chvíľu!“ zrazu sa mu prihovoril kôň. „Chcem ti dať jednu dobrú radu.“

            „Akú radu?“ spýtal sa Peter.

            „Už vieš, aké to je vydržať veľkú zimu. Teraz budeš musieť vydržať horúčavu, o akej sa ti ani nezdalo. Buď statočný. Nenechaj sa zlákať, aby si sa išiel nejako schladiť, lebo inak sa ti stane nejaké nešťastie.“

            „Vpred!“ odpovedal Peter. „Neobávaj sa. Unikol som pred zamrznutím a určite sa nenechám od horúčavy roztopiť.“

            „Dobre, musíš to vydržať. Za chvíľu nastane taká horúčava, že ti roztopí i kostnú dreň v tvojich kostiach. Takto horúco nie je nikde inde, len v tomto kráľovstve, kde vládne Bohyňa hromu.“

            A ako išli ďalej, začínalo byť veľmi horúco. Dokonca sa až železo na konských podkovách začalo roztápať. Ale Peter tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Po tvári mu stekal pot, ktorý si utieral svojou rukavicou. O takýchto horúčavách predtým ani len nepočul. Neďaleko cesty, na dohodenie kameňom, boli útulné údolia plné tienistých stromov a žblnkotajúcich prameňov. Keď sa Peter pozrel tým smerom, krv v jeho srdci mu až vrela. Aj ústa mal už úplne vyprahnuté. Pri kvetoch tam stáli krásne devy, ktoré ho volali sladkými hlasmi. Aby nepodľahol ich zvodom, musel si zavrieť svoje oči.

            „Poď sem, môj hrdina, a oddýchni si, inak ťa tá horúčava zabije,“ vraveli mu.

            Peter potriasol hlavou, ale nič nepovedal. Už nevedel ani rozprávať.

            Dlho išiel v tomto hroznom stave. Potom zrazu začala horúčava upadať a v diaľke na kopci uvidel malú chatku. Bývala v nej Bohyňa hromu. Keď prišiel ku dverám, vyšla mu v ústrety privítať ho. S radosťou ho pozvala dnu a povedala mu, aby jej porozprával všetky svoje dobrodružstvá. Tak jej Peter povedal o všetkom, čo sa mu stalo, a prečo cestuje. Potom sa s ňou rozlúčil, lebo nemal času nazvyš. „Musím sa ponáhľať,“ povedal, „lebo ktovie, ako ďaleko je Víla úsvitu.“

            „Počkaj ešte chvíľu, lebo ti chcem dať jednu dobrú radu. Onedlho vstúpiš do Venušinho kráľovstva. Odovzdaj jej odo mňa správu, že dúfam, že sa ťa nebude snažiť zdržiavať. Na svojej spiatočnej ceste sa u mňa zase zastav. Potom ti dám niečo, čo sa ti veľmi zíde.“

            Tak Peter nasadol na svojho koňa. Sotva prešiel kôň tri kroky, keď sa ocitli v novej krajine. Tu nebola ani horúčava, ani zima, ale vzduch bol mierne teplý a pofukoval vánok ako na jar. Hoci ich cesta viedla cez vresovisko pokrytým pieskom a bodliakmi.

            „Čo to len môže byť?“ spýtal sa Peter, keď uvidel veľmi ďaleko pred sebou, na úplnom konci vresoviska, niečo, čo pripomínalo dom.

            „To je dom bohyne Venuše,“ odpovedal kôň. „Ak budeme rýchlo cválať, môžeme sa tam dostať ešte pred zotmením.“ Vyštartovali a išli tak rýchlo ako vystrelený šíp. Tak keď padal súmrak, boli už blízko domu. Peter sa veľmi zaradoval, pretože celú cestu ich sprevádzali tiene postáv, ktoré okolo nich tancovali, a hoci bol statočný, mu naháňali strach.

            „Ony ti neublížia,“ povedal kôň. „Sú to len dcéry víchrice, ktoré sa zabávajú, pokým nevyjde mesiac.“

            Peter zastavil pred domom, zoskočil z koňa a išiel ku dverám.

            „Nebuď v takom zhone,“ zvolal kôň. „Najskôr ti musím povedať niekoľko vecí, ktoré musíš vedieť. Nemôžeš len tak vstúpiť do domu Venuše. Neustále ju sleduje a stráži víchrica.“

            „Čo mám teda teraz urobiť?“

            „Vezmi medený veniec a choď s ním na tamten malý kopec. Keď tam prídeš, povedz: „Boli tu vôbec niekedy také milé devy ako anjeli alebo rozprávkové duše?“ Potom drž veniec nad sebou a zvolaj: „Ó, keby som len vedel, či by niekto prijal odo mňa tento veniec!“ a vyhoď ho vysoko do vzduchu!“

            „A prečo by som mal toto všetko urobiť?“ spýtal sa Peter.

            „Nie je čas na otázky. Len to choď urobiť,“ odpovedal kôň. A Peter tak urobil.

            Sotva vyhodil do vzduchu medený veniec, sama víchrica si poň prišla a roztrhala ho na kúsky.

            Peter sa otočil znova ku svojmu koňovi.

            „Počkaj!“ zvolal kôň. „Musím ti povedať ešte niečo. Teraz si vezmi strieborný veniec a zaklop na okná domu bohyne Venuše. Keď sa ťa opýta: „Kto je tam?“ odpovedz, že si prišiel peši a na vresovisku si stratil svoju cestu. Potom ti povie, aby si išiel preč. Ale ty sa z miesta ani len nepohni. Namiesto toho jej povedz: „Nie, nič takého neurobím. Už od svojho detstva som počul mnoho príbehov o kráse bohyne Venuše. Nie nadarmo mám kožené topánky s oceľovou podrážkou. Cestoval som deväť rokov a deväť mesiacov. V boji som získal strieborný veniec, ktorý by som ti chcel dať. Veľa som urobil a vytrpel, aby som sa dostal až sem.“ Toto jej musíš povedať. Čo sa stane potom, je na tebe.“

            Peter sa viacej nepýtal a išiel rovno k domu. O tom čase už bola tma ako v rohu. Len svetlá z okien mu osvetľovali okolie. Ako psy začuli jeho kroky, začali hlasno štekať.

            „Ktorý z tých psov šteká? Či ho už život unavil?“ spýtala sa bohyňa Venuša.

            „Určite, moja vzácna bohyňa!“ odpovedal Peter nesmelo. „Stratil som sa tu na vresovisku a neviem, kde mám spať túto noc.“

            „A kde si nechal svojho koňa?“ spýtala sa ostro bohyňa.

            Peter neodpovedal. Nebol si istý, či má klamať, alebo povedať pravdu.

            „Choď preč, syn môj, tu pre teba nie je miesto,“ odpovedala a stiahla sa z okna.

            Potom Peter náhlivo zopakoval všetko, čo mu kôň poradil. Hneď nato sa bohyňa objavila v okne a nežným hlasom mu povedala:

            „Ukáž mi ten veniec, syn môj,“ a Peter jej ho podal.

            „Poď dovnútra,“ pokračovala bohyňa. „Psov sa nemusíš báť. Ony vždy poznajú moju vôľu.“ Tak keď mladý muž vedľa nich prechádzal, radostne vrteli svojimi chvostami.

            „Dobrý večer,“ povedal Peter, ako vošiel do domu. Usadil sa blízko kozuba a spokojne počúval akúkoľvek tému, ktorú si na rozhovor bohyňa vybrala. Väčšinou rozprávala o zlomyseľnosti mužov, na ktorých sa veľmi hnevala. No Peter s ňou vo všetkom súhlasil. Bol naučený, aby bol stále zdvorilý. Ale bol niekto niekedy taký starý ako ona? Peter ju síce obdivne priam hltal očami, či však len počítal jej vrásky na tvári, ktovie? Určite by sa mu to však nepodarilo ani za sedem svojich životov. No Venuša sa z celého srdca tešila, že jej venuje toľko pozornosti.

            „Keď som sa narodila, nič nebolo také, ako teraz. Ani svet ešte nebol svetom,“ povedala. „Ako som vyrastala, vznikol aj svet. Každý si myslel, že som to najkrajšie dievča, ktoré kto kedy videl. Mnohí ma za to nenávideli. Ale každých sto rokov na mojej tvári pribudla vráska. A teraz som stará.“ Potom pokračovala vo svojom vyprávaní o tom, že bola dcérou cisára a ich najbližším susedom bola Víla úsvitu, s ktorou mala veľký spor. A začala na ňu hlasno nadávať.

            Peter nevedel, čo má robiť. Väčšinou ju potichu počúval a sem-tam povedal: „Áno, áno, určite s tebou zaobchádzali veľmi zle,“ len kvôli zdvorilosti. Čo iné mohol urobiť?

            „Dám ti úlohu, ktorú máš splniť, pretože si statočný a máš na to schopnosti,“ pokračovala Venuša. „Blízko domu Víly úsvitu sa nachádza studňa. Ktokoľvek sa z nej napije, znovu omladne a rozkvitne do krásy ako ruža. Prines mi z nej fľaštičku. Urobím pre teba hocičo, aby som ti dokázala svoju vďačnosť. No nie je to ľahké! Nikto to nevie lepšie než ja! Kráľovstvo zo všetkých strán strážia divé zvery a strašné draky. Ale ja ti niečo dám.“ Vstala a nadvihla vrchnák na železnej truhle. Vytiahla z nej veľmi malú flautu.

            „Vidíš túto flautu?“ spýtala sa. „Dal mi ju starý muž, ešte keď som bola mladá. Ktokoľvek počúva zvuk z tejto flauty, zaspí a nič ho nezobudí. Vezmi si ju a hraj na ňu po celý čas, čo budeš v kráľovstve Víly úsvitu, a budeš v bezpečí.

            Vtedy jej Peter povedal, že pri studni Víly úsvitu má splniť ešte jednu úlohu. Keď si to Venuša vypočula, veľmi sa tomu potešila. No keďže už bolo dosť neskoro a obaja boli ospalí, Peter jej zaželal dobrú noc, vložil si flautu do vrecka a ľahol si do izby na prízemí.

            Zobudil sa ešte pred svitaním. Ako prvé, čo urobil, dal všetkým svojim koňom toľko kukurice, koľko vládali zjesť. Potom ich zaviedol ku studni, aby sa napojili. Nakoniec sa obliekol a pripravil na odchod.

            „Počkaj,“ zvolala Venuša zo svojho okna. „Ešte ti niečo poradím. Jedného koňa tu nechaj a vezmi si so sebou len tri. Jazdi pomaly, až pokým sa nedostaneš do kráľovstva víly. Potom zosadni a choď peši. Všetky tvoje tri kone ťa počkajú na ceste. Ale nadovšetko si daj pozor na to, aby si sa nepozrel Víle úsvitu do tváre, pretože jej oči by ťa mohli začarovať. Ona je veľmi škaredá, dokonca oveľa príšernejšia ako hocičo, čo si dokážeš predstaviť. Má sovie oči, tvár líšky a mačacie pazúry. Počuješ? Istotne sa na ňu nikdy nepozri!“

            Peter sa jej poďakoval a vydal sa na ďalšiu cestu.

            Ďaleko, veľmi ďaleko, kde sa nebesia dotýkajú zeme a hviezdy bozkávajú kvety, uvidel jemné červené svetlo, aké má niekedy jarná obloha, ibaže krajšie a oveľa nádhernejšie. To svetlo bolo za palácom Víly úsvitu. Dva dni a dve noci putoval cez kvetnaté údolia. Cesta sa mu nezdala byť dlhá. Pretože nebola ani veľká horúčava či chlad, a ani príliš veľké svetlo alebo tma, ale niečo medzitým.

            Po nejakom čase uvidel, ako sa na horizonte spod červenej oblohy dvíha niečo biele. Ako prišiel bližšie, zbadal, že je to hrad, a to nie hocijaký. Tento bol taký nádherný, že každému pri pohľade naň oslnilo oči. Až doteraz Peter ani netušil, že niekde vo svete existuje taký skvostný palác.

            Nesmel strácať čas. Rýchlo zoskočil z koňa a nechal ho spolu s ďalšími dvoma na ráno orosenej tráve. Ako odtiaľ kráčal ďalej, začal hrať na svoju flautu.

            Sotva prešiel niekoľko krokov, a natrafil na obrovského obra, ktorého uspala jeho hudba. Ten obor bol jedným zo strážcov zámku! Ako tam ležal na chrbte, zdal sa byť taký veľký, že i napriek veľkému zhonu, ktorý Peter mal, zastal a odmeral ho.“

            Čím išiel Peter ďalej, tým divnejšie a strašnejšie veci uvidel – levov, tigrov, a drakov so siedmimi hlavami. Peter vedľa nich prebehol tak rýchlo ako vietor. Neustále ho dopredu poháňal strach aj zhon.

            Napokon prišiel k rieke, v ktorej namiesto vody tieklo mlieko. Jej koryto bolo namiesto piesku a okruhliakov celé pokryté vzácnymi kameňmi a perlami. Táto rieka tiekla okolo celého hradu. Na jej brehoch spali levy so železnými zubami a pazúrmi. Za nimi boli veľmi krásne záhrady, ktoré mala iba Víla úsvitu. A tu na kvetoch táto víla spala. Všetko toto uvidel Peter z druhej strany brehu.

            Začal rozmýšľať nad tým, ako sa dostane cez rieku do hradu. Bol tam síce most a levy, ktoré ho strážili, spali, ale ten most bol stvorený z malých oblakov, po ktorých žiaden človek nevie kráčať. Tak stál a rozmýšľal, že čo musí urobiť, aby sa dostal na druhú stranu.

            Po chvíli sa rozhodol, že zariskuje. Vykročil naspäť ku spiacemu obrovi. „Zobuď sa, môj odvážny priateľ!“ zvolal a poriadne ním potriasol.

            Obor sa zobudil a natiahol svoju ruku za Petrom, ako keby sme my chceli chytiť mušku. Ale Peter znova zahral na svojej flaute a obor opäť zaspal. Toto sa opakovalo trikrát. Keď si Peter všimol, že obor je skutočne v jeho moci, zviazal mu spolu svojou vreckovkou oba malíčky. Potom vytasil svoj meč a zvolal po štvrtýkrát: „Vstávaj, môj odvážny priateľ!“

            Keď obor uvidel trik, ktorý naňho zahral, povedal Petrovi: „Toto nazývaš spravodlivý súboj? Ak si skutočne hrdina, bojuj podľa pravidiel!“

            „Budem, onedlho, ale najskôr sa ťa chcem niečo opýtať! Odprisaháš, že ma prenesieš ponad rieku, ak budem s tebou čestne bojovať?“ A obor prisahal.

            Keď mu Peter rozviazal ruky, tak sa hneď vrhol na Petra. Dúfal, že ho rozmliaždi svojou váhou. Ale stretol rovnocenného súpera. Peter už zvládol veľa bitiek. A aj teraz si viedol statočne. Tri dni a tri noci zúrivo bojovali. Niekedy vyhrával jeden z nich, inokedy druhý. Z boja už boli takí unavení, že od vysilenia spadli na zem, a bojovali po ležiačky. Ale Petrovi sa z posledných síl podarilo priložiť svoj meč k obrovmu krku.

            „Pusti ma! Nechaj ma odísť!“ skríkol obor. „Vyhlasujem, že si ma porazil, a uznávam svoju porážku!“

            „Vezmeš ma cez rieku?“ spýtal sa Peter.

            „Vezmem,“ zalapal obor po dychu.

            „Čo ti môžem urobiť, ak porušíš svoje slovo?“

            „Môžeš ma zabiť, ak budeš chcieť! Ale teraz ma nechaj žiť.“

            „Nuž dobre,“ povedal Peter. A obrovu ľavú ruku mu priviazal k jeho pravej nohe. Okolo úst mu priviazal vreckovku, aby nemohol kričať, a ďalšiu okolo jeho očí. A takto ho priviedol k rieke. Keď sa dostali ku brehu, obor chytil Petra do svojej dlane a preniesol ho na druhý breh.

            „Dobre, už je to v poriadku,“ povedal Peter. Potom zahral niekoľko tónov na svojej flaute, a obor znova zaspal. Dokonca aj víly, ktoré sa kúpali o niečo nižšie, počuli hudbu a medzi kvetmi na brehu zaspali. Ako Peter prechádzal okolo, pomyslel si: „Ak sú tieto víly také krásne, prečo by mala byť Víla úsvitu škaredá?“ Ale neodvážil sa veľmi zdržiavať, a išiel za svojím poslaním.

            Práve sa nachádzal v nádherných záhradách, ktoré sa mu teraz zdali byť oveľa úžasnejšie než z diaľky. Ako sa ponáhľal rovno na zámok, vôbec nevidel žiadne uvädnuté kvety ani vtáky. Nebol tam nikto, kto by mu zabránil ísť ďalej, lebo všetci spali. Dokonca aj listy sa prestali hýbať.

            Prešiel cez nádvorie a vošiel rovno do hradu.

            Palác Víly úsvitu vôbec nie je obyčajným miestom. Zlato a vzácne kamene sú tu také bežné, ako u nás drevo. Stajne, v ktorých sa tu chovajú kone, sú oveľa honosnejšie ako palác najväčšieho cisára na svete.

            Peter vyšiel hore po schodoch a rýchlo prešiel cez štyridsaťosem izieb. Všetky boli prázdne a pozakrývané hodvábnymi látkami. V štyridsiatej deviatej izbe našiel samotnú Vílu úsvitu. Uprostred tejto izby, ktorá bola taká veľká, ako kostol, Peter uvidel toľko ospevovanú studňu, ktorú prišiel tak ďaleko hľadať. Bola to celkom obyčajná studňa a zdalo sa byť veľmi zvláštne, že ju Víla úsvitu má vo svojej vlastnej izbe. Napriek tomu, každý si hneď všimol, že tam už musí byť niekoľko sto rokov. Pri studni spala samotná Víla úsvitu!

            Keď sa na ňu Peter pozrel, čarovná flauta mu klesla po jeho boku a zatajil svoj dych.

            Blízko studne bol stôl, na ktorom ležal chlieb a stála fľaštička vína. Bol to chlieb sily a víno mladosti. Peter po nich zatúžil. Pozrel na chlieb a na víno, potom na Vílu úsvitu, ktorá spala na svojich hodvábnych vankúšoch.

            Ako sa pozeral, zrazu mu akási hmla otupila zmysly. Víla pomaly otvorila svoje oči a pozrela na Petra, ktorý ešte viacej stratil svoju hlavu. Avšak si stihol spomenúť na svoju flautu. Zahral na nej niekoľko tónov a víla znova upadla do hlbokého spánku. Trikrát ju pobozkal. Potom sa nad ňou sklonil a dal jej na čelo svoj zlatý veniec. Sadol si za stôl a zjedol kus chleba sily a za šálku vína mladosti. Toto urobil trikrát. Potom vzal fľaštičku a naplnil ju vodou zo studne, a rýchlo sa odtiaľ ponáhľal preč.

            Ako prechádzal cez záhradu, zdala sa mu byť úplne odlišná od tej predtým. Kvety boli krajšie, potoky tiekli rýchlejšie, slnečné lúče všetko na okolí osvetľovali oveľa jasnejšie, a zdalo sa, že víly sú veselšie. Toto všetko spôsobili tri bozky, ktoré dal Peter Víle úsvitu.

            Cez všetko sa mu podarilo bezpečne prejsť, a veľmi skoro sedel vo svojom sedle na koni. Cválali rýchlejšie než vietor, rýchlejšie než myšlienka, rýchlejšie než túžba, a rýchlejšie než nenávisť. Napokon prišli opäť k domu Venuše. Svoje tri kone nechal pri ceste a ďalej išiel pešo.

            Bohyňa Venuša vedela, že prichádza. Preto mu išla oproti. Niesla so sebou biely chlieb a červené víno.

            „Vitaj späť, princ môj,“ povedala.

            „Dobrý deň a veľmi ti ďakujem,“ odpovedal mladý muž a podal jej fľaštičku s čarovnou vodou. Prijala ju s veľkým potešením. Po krátkom oddychu sa Peter vybral smerom domov. Pretože nechcel strácať čas.

            Na niekoľko minút sa zastavil, tak ako sľúbil, u Bohyne hromu. Veľmi sa ponáhľal, tak jej po chvíli zaželal zbohom a chcel odísť. Ona naňho však ešte zavolala.

            „Počkaj, ešte ti chcem dať jedno varovanie,“ povedala. „Dávaj si pozor na svoj život. Nerob si žiadnych priateľov. Nejazdi rýchlo. Nepusti vodu zo svojej ruky. Never nikomu. A utekaj pred lichotivými jazykmi. Choď a buď opatrný. Svet je zlý a ty vlastníš niečo veľmi vzácne. Ale ja ti dám túto látku, aby ti pomohla. Nie je na nej nič veľmi na pozeranie, ale je to čarovná látka. Ktokoľvek ju nosí, toho nikdy nezasiahne blesk, neprebodne kopija, nezasiahne meč, a aj šípy sa mu vyhnú.“

            Peter sa jej poďakoval a odcválal preč. Po chvíli zastal a spýtal sa svojej čarovnej skrinky, že ako sa darí jeho rodine doma. Skrinka mu odpovedala, že nie veľmi dobre. Že cisár je už úplne slepý. Florián a Kostan ho prosili, aby im zveril do rúk vládnutie v kráľovstve. Ale on nechce. Povedal, že pokým si neumyje oči vodou zo studne Víly úsvitu, z kráľovského postu neodstúpi. Bratia sa potom išli poradiť so starou Biršou, ktorá im povedala, že Peter už tú vodu získal a že je na ceste domov. Oni sa pripravili na stretnutie a pokúsia sa čarovnú vodu svojmu bratovi vziať. Potom, ako odmenu budú žiadať, aby sa stali cisármi a vládli celej ríši.

            „Ty klameš!“ zvolal nahnevane Peter a hodil skrinku o zem, kde sa rozbila na tisíc kúskov.

            Zakrátko nato sa pred ním v diaľke začali črtať kúsky jeho rodnej krajiny. Tak prišiel bližšie k mostu, aby sa mohol lepšie rozhliadnuť. Keď prešiel cez most, začul v diaľke nejaký hlas, ako ho volá po mene.

            „Hej, Peter!“ niekto naňho kričal.

            „Poďme rýchlo preč!“ zvolal kôň. „Zle pochodíš, ak zastaneme.“

            „Nie, zastavme! Chcem vedieť, kto to je!“ odpovedal Peter. Otočil svojho koňa a uvidel, ako k nemu pricválali na koňoch obaja jeho bratia. Už zabudol na varovanie Bohyne hromu. Florián aj Kostan sa mu začali milo a lichotivo prihovárať. Tak zoskočil z koňa a ponáhľal sa ich objať. Mal tisíc otázok, ktoré sa ich chcel opýtať, a ďalších tisíc vecí, ktoré im chcel povedať. No jeho hnedý kôň celý ten čas len smutne stál s ovisnutou hlavou.

            „Peter, môj drahý brat,“ po chvíli povedal Florián, „nebolo by lepšie, kebyže my dvaja odnesieme fľaštičku s čarovnou vodou? Niekto by ti ju mohol cestou ukradnúť. Zatiaľ čo nás dvoch nebude nikto upodozrievať.“

            „Presne tak,“ dodal Kostan. „Florián dobre hovorí.“ Ale Peter pokrútil svojou hlavou a povedal im, čo mu poradila Bohyňa hromu, a aj to, akú zvláštnu látku má na sebe. Obaja bratia hneď pochopili, že jediný spôsob, ako by sa ho mohli zbaviť, by bolo utopením.

            Keďže tadiaľ pod mostom tiekla rieka, jeho bratia chceli využiť poslednú príležitosť, ako by sa ho mohli zbaviť.

            „Nie si smädný, Kostan?“ spýtal sa Florián a žmurkol naňho.

            „Áno,“ odpovedal Kostan, ktorý hneď pochopil, čo si zaumienil Florián. „Poď, Peter, napime sa vody z rieky. Potom sa vydáme na cestu domov. To je veľmi dobré pre teba, že sme tu i my dvaja, lebo ťa môžeme ochrániť pred nebezpečenstvom.“

            Hnedý kôň zaerdžal, a Peter hneď vedel, čo to znamená. Tak so svojimi bratmi nešiel.

            Odišiel rovno domov, kde čarovnou vodou vyliečil otcovu slepotu. A čo sa týka jeho bratov, tí sa už nikdy nevrátili.

            [@ Rumunská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr. 252-7/17, The fairy of the dawn]