7*19*/254*/ Jozef, ktorý pásol zajace **(2,9k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý panoval v kráľovstve niekde medzi východom a západom slnka. Bolo to také malé kráľovstvo, aké zvykli bývať v dávnych časoch. Keď kráľ vyšiel na strechu svojho paláca a rozhliadol sa okolo seba, uvidel jeho hranice vo všetkých smeroch. Ale všetko to bolo jeho a bol na to veľmi hrdý. Často však premýšľal nad tým, ako by prosperovalo bez neho. Mal iba jediné dieťa, bola to dcéra. Preto predvídal, že jej musí zaobstarať manžela, ktorý by bol po ňom vhodným kráľom. To, kde nájde nejakého, ktorý by bol dostatočne bohatý a bystrý, aby bol vhodným manželom pre princeznú, ho veľmi trápilo a často v noci nedalo spať.

            Napokon vymyslel plán. Po celom svojom kráľovstve a aj v okolitých dal vyhlásiť, že ktokoľvek prinesie tucet najcennejších perál, aké kedy kráľ videl, a splní určité úlohy, ktoré mu uloží, dostane jeho dcéru za manželku a po ňom nastúpi na kráľovský trón. Kráľ si totiž myslel, že perly môže kúpiť iba zámožný muž a na splnenie úloh musí mať neobvyklé schopnosti.

            Mnohí sa snažili splniť podmienky, ktoré kráľ navrhol. Bohatí obchodníci a zahraniční princovia prichádzali jeden po druhom. Bolo ich dokonca až príliš veľa. No hoci priniesli skvostné perly, ani jeden z nich nevedel splniť ani najjednoduchšie úlohy, ktoré im kráľ zadal. Prišli aj rôzni dobrodruhovia, ktorí sa snažili oklamať kráľa falošnými perlami. Ale kráľ sa nedal tak ľahko oklamať a mohli byť radi, že ich poslal preč. Po niekoľkých týždňoch sa množstvo nápadníkov zmenšilo, a stále nemali vhodného kandidáta na zaťa.

            I stalo sa, že v jednom kúte kráľovského panstva, pri mori, žil chudobný rybár, ktorý mal troch synov. Volali sa Peter, Pavol, a Jozef. Peter a Pavol boli už dospelí muži, zatiaľ čo Jozef ešte len dospieval. Dvaja starší boli oveľa väčší a silnejší než najmladší. Avšak Jozef bol z nich najchytrejší. I keď ani Peter, ani Pavol to nechceli pripustiť. No bola to pravda, ako sa neskôr dozvieme.

            Jedného dňa, keď išiel rybár chytať ryby, vo svojom úlovku priniesol aj tri tucty ustríc. Keď ich otvorili, v každej mušli našli veľkú a krásnu perlu. Traja bratia sa vtedy naraz rozhodli, že sa budú uchádzať o ruku princeznej. Po krátkom rozhovore sa dohodli, že si ich medzi sebou rozdelia žrebom a že vyskúšajú svoje šance podľa ich veku. Samozrejme, najstarší mal ísť prvý a ak by uspel, ušetril by druhým dvom starosti so skúšaním.

            Nasledujúce ráno vložil svoje perly do malého košíka a vybral sa do kráľovského paláca. Ani nezašiel ďaleko, keď na svojej ceste stretol kráľa mravcov a kráľa chrobákov, ktorí tam mali aj svoje armády. Boli nastúpené oproti sebe a pripravovali sa na boj.

            „Poď mi pomôcť,“ povedal kráľ mravcov. „Chrobáky sú pre nás príliš veľké. Na oplátku ti niekedy zase ja pomôžem.“

            „Nemám čas na to, aby som sa zaoberal problémami druhých,“ povedal Peter. „Len bojujte, ako najlepšie viete.“ A s týmito slovami kráčal ďalej a nechal ich tam.

            O kúsok ďalej stretol starú ženu.

            „Dobré ráno, mladý muž,“ pozdravila ho. „Dnes si veľmi skoro na nohách. Čo to nesieš vo svojom košíku?“

            „Popol,“ pohotovo odpovedal Peter a kráčal ďalej. Pritom si pomyslel: „Aká je len zvedavá!“

            „Nuž dobre, nech je to teda popol,“ zavolala za ním stará žena. Ale on predstieral, že ju nepočuje.

            Veľmi skoro sa dostal až do paláca. Hneď ho predviedli pred kráľa. Keď zodvihol vrchnák na košíku, kráľ a jeho dvorania jednohlasne povedali, že také nádherné perly ešte doteraz nikdy nevideli, a nevedeli od nich svoje oči odtrhnúť. Ale zrazu sa stala zvláštna vec. Perly začali strácať svoju belosť. Stratili svoju farbu a sčerneli ako popol. Peter bol z toho taký ohromený, že nevládal povedať ani pol slova. Kráľ rozprával aj namiesto neho. A Peter bol rád, že mohol odísť domov tak rýchlo, ako ho jeho nohy vládali odniesť. Svojmu otcovi a bratom o tom, ako sa mu darilo, povedal len toľko, že zlyhal.

            Nasledujúci deň išiel svoje šťastie vyskúšať Pavol. Veľmi skoro stretol na svojej ceste kráľa mravcov a kráľa chrobákov, ktorých armády táborili na bojisku a boli pripravené na ďalší boj.

            „Poď mi pomôcť,“ povedal kráľ mravcov. „Z toho najhoršieho sme sa dostali včera. Na oplátku ti niekedy aj ja pomôžem.“

            „Je mi úplne jedno, či to bude pre vás i dnes rovnako zlé ako včera,“ povedal Pavol. „Mám oveľa dôležitejšiu vec na práci, ako miešať sa do vašich sporov.“

            Tak kráčal ďalej. Na svojej ceste tiež stretol starú ženu. „Dobré ráno!“ povedala. „Čo to nesieš vo svojom košíku?“

            „Popol,“ povedal Pavol, ktorý bol rovnako drzí ako jeho brat a veľmi chcel druhých ľudí učiť slušným spôsobom.

            „Nuž dobre, nech je to teda popol,“ zakričala za ním stará žena. Ale Pavol sa ani neobzrel, ani jej neodpovedal. Viacej nad tým premýšľal až potom, ako sa jeho perly pred očami kráľa a celého kráľovského dvora premenili na popol. Tak nestrácal čas a ponáhľal sa naspäť domov. A keď sa ho doma spytovali, ako pochodil, odpovedal im veľmi mrzuto.

            Na tretí deň bol na rade Jozef, aby vyskúšal svoje šťastie. Ráno vstal a dal si raňajky. Zatiaľ čo Peter a Pavol robili hrubé poznámky. Vraveli mu, že sa vráti skôr, ako tam príde. Pretože ak oni zlyhali, predpokladali, že ani on neuspeje. Jozef si ich však vôbec nevšímal. Vložil si svoje perly do malého košíka a odišiel.

            Kráľ mravcov a kráľ chrobákov mali opäť svoje armády nastúpené oproti sebe. Ale počet mravcov bol už o hodne zmenšený a mali len malú nádej, že si v ten deň udržia svoju pozíciu.

            „Poď nám pomôcť,“ povedal kráľ mravcov Jozefovi, „lebo inak budeme úplne porazené. Na oplátku ti môžem tiež niekedy pomôcť.“

            Jozef vždy počul o mravcoch, že sú to šikovné a pracovité malé stvorenia. Zatiaľ čo nikdy nepočul nikoho povedať dobré slovo o chrobákoch. Tak súhlasil, že mravcom pomôže. Svojimi topánkami začal kráčať po chrobákoch, ktoré hneď opustili svoje pozície a vo veľkom zdesení sa rozutekali. Najlepšie spravili tie, ktorým sa čo najskôr podarilo zaliezť niekam do dier predtým, ako na ne dopadli Jozefove topánky. Za niekoľko minút mravce obsadili celé pole a mali ho len pre seba. Ich kráľ predniesol Jozefovi celkom výrečný prejav. Ďakoval mu za službu, ktorú pre nich urobil a sľúbil mu, že mu pomôže v akýchkoľvek ťažkostiach, ak bude potrebovať.

            „Len na mňa zavolaj, keď budeš potrebovať moju pomoc,“ povedal. „To je jedno, kde budeš. Ja nikdy nie som ďaleko odnikadiaľ. Ak ti budem môcť pomôcť, môžeš sa na mňa spoľahnúť.“

            Jozefovi bolo z tejto statočnej reči do smiechu, ale zachoval si vážnu tvár a povedal, že si bude pamätať túto ponuku. Potom kráčal ďalej. Na odbočke cesty stretol starenku. „Dobré ráno!“ povedala. „Čo máš v tom košíku?“

            „Perly,“ povedal Jozef. „Idem s nimi do paláca získať princeznú.“ A aby mu uverila, nadvihol vrchnák na košíku a ukázal jej ich.

            „Krásne,“ povedala stará žena, „skutočne sú veľmi krásne. Ale ony ti v získaní princezninho srdca pomôžu len nepatrne, ak nebudeš vedieť splniť úlohy, ktoré ti dajú. No vidím, že si nesieš so sebou aj niečo na jedenie. Nedal by si mi to? Určite ti dajú v paláci dobrú večeru.“

            „Áno, samozrejme,“ povedal Jozef. „Na to som vôbec nepomyslel,“ a podal starej žene celý svoj obed.

            Prešiel zopár krokov ďalej, keď vtom naňho stará žena opäť zavolala.

            „Vezmi si toto,“ povedala. „Dám ti túto píšťalku za tvoj obed. Vyzerá síce veľmi obyčajne, avšak keď na ňu zapískaš, všetko, čo si stratil alebo ti zobrali, sa k tebe okamžite vráti.“

            Jozef jej poďakoval za píšťalku, hoci vôbec netušil, na čo by mu bola, a pokračoval v ceste do paláca.

            Keď Jozef ukázal svoje perly kráľovi, všetci na ne s údivom a potešením pozerali. No, keď zistili, že je len obyčajným rybárom, to kráľa veľmi nepotešilo. Pretože neočakával, že bude mať takého chudobného zaťa, čo povedal aj kráľovnej.

            „Nevadí,“ povedala kráľovná, „ľahko mu môžeš dať také úlohy, ktoré nikdy nebude môcť vykonať, a čoskoro sa ho zbavíme.“

            „Áno, samozrejme,“ povedal kráľ. „V poslednom čase tu bolo toľko zhonu, že na niektoré veci už pomaly zabúdam.“

            V ten deň Jozef večeral s kráľom, kráľovnou a ich šľachticmi. Na spanie mu dali veľkolepejšiu spálňu než akákoľvek iná, ktorú predtým videl. Všetko bolo preňho také nové, že nemohol ani oko zažmúriť. Okrem toho neustále premýšľal nad tým, aké úlohy mu dajú a či ich bude vedieť splniť. Napriek mäkkosti svojej postele, bol napokon celkom rád, že prišlo ráno.

            Po raňajkách povedal kráľ Jozefovi: „Poď so mnou a ja ti ukážem, čo musíš spraviť ako prvé.“ Zaviedol ho do stodoly, kde uprostred na podlahe bola veľká hromada obilia. „Tu,“ povedal kráľ, „je zmiešaná pšenica, jačmeň, ovos a raž, z každého za vrece. Ešte pred západom slnka musíš to roztriediť do štyroch kôp. Ak bude jedno, jediné zrnko v zlej kope, už nebudeš mať ďalšiu šancu zosobášiť sa s mojou dcérou. Zamknem dvere, aby sem nikto nemohol vojsť a pomôcť ti. Vrátim sa v dohodnutý čas, aby som zistil, ako si uspel.“

            Kráľ odišiel. Jozef sa so zúfalstvom pozrel na úlohu, ktorú mal pred sebou. Sadol si a vyskúšal, čo by s tým mohol urobiť. Veľmi skoro mu bolo jasné, že sám danú úlohu v stanovený čas nesplní. Akákoľvek pomoc bola úplne vylúčená. Keď zrazu si pomyslel, že možno by mu mohol pomôcť kráľ mravcov. Začal naňho volať. A ani neprešlo veľa minút, keď sa tam pred ním objavil sám kráľ mravcov. Jozef mu vysvetlil ťažkosti, v ktorých sa nachádza.

            „To je všetko?“ povedal kráľ mravcov. „Čoskoro to roztriedime.“ Vyriekol svoj kráľovský rozkaz a za jednu či dve minúty do stodoly napochodovalo množstvo mravcov, ktoré sa ihneď pustili do práce a začali triediť zrno na správne kopy.

            Jozef ich chvíľu pozoroval, ale neustálym pohybom týchto malých stvorení a tým, že nespal minulú noc, čoskoro zaspal. Keď sa znova prebudil, kráľ práve vošiel do stodoly. S úžasom zistil, že úloha nielenže je splnená, ale že si Jozef dokonca našiel i čas na zdriemnutie.

            „Úžasné,“ povedal kráľ. „Nikdy by som nepovedal, že je to možné. No, to najťažšie ešte len príde, ako uvidíš zajtra.“

            Keď prišiel druhý deň a s ním nová úloha, to isté si pomyslel i Jozef. Kráľovi hájnici chytili sto živých zajacov, ktoré mali vypustiť na veľkú lúku. Tam ich mal Jozef celý deň pásť a večer bezpečne priviesť domov. Ak z nich bude čo i len jeden chýbať, musí sa vzdať myšlienky na sobáš s princeznou. Predtým, ako pochopil, že je to úplne nemožná úloha, hájnici otvorili vrecia so zajacmi, ktoré sa rozutekali rôznymi smermi po celej lúke.

            „Teraz,“ povedal kráľ, ako odchádzal, „nám ukáž, aký si šikovný.“

            Jozef naňho zmätene hľadel. Naozaj nevedel, čo by mal teraz robiť. Ako mal vo zvyku, si strčil obe ruky do vreciek. Tu našiel píšťalku, ktorú mu dala stará žena. Veľmi dobre si pamätal, čo mu povedala o dobrých vlastnostiach píšťalky. No dosť pochyboval o tom, či sa jej moc bude vzťahovať aj na sto zajacov, z ktorých každý odbehol iným smerom a teraz by už mohli byť aj niekoľko míľ ďaleko. No predsa len zapískal na píšťalku. Za pár minút všetky zajace pribehli zo všetkých strán naspäť cez živý plot a zakrátko všetky sedeli okolo neho v jednom kruhu. Potom im Jozef dovolil behať, ako sa im zapáčilo, pokiaľ zostali na lúke.

            Kráľ povedal jednému hájnikovi, aby sa tam na okolí trochu zdržal a prišiel mu povedať, čo sa stalo s Jozefom. Vôbec nepochyboval o tom, že ako bude pobrežie bez ľudí, čo najlepšie využije svoje nohy na to, aby čo najrýchlejšie utiekol, a v paláci sa už nikdy neodváži ani len ukázať.

            Preto sa s veľkým prekvapením a s mrzutosťou dozvedel o záhadnom návrate zajacov, čo znamenalo, že pravdepodobne vykoná svoju úlohu úspešne.

            „Jedného mu musíme nejakou návnadou alebo podvodom vziať,“ povedal. „Pôjdem sa poradiť s kráľovnou; ona vie veľmi dobre vymýšľať plány.“

            O chvíľu neskôr prišlo na lúku dievča v ošúchaných šatách. Kráčalo až k Jozefovi.

            „Prosím ťa, daj mi jedného z tých zajacov,“ povedalo. „Práve k nám prišli hostia na návštevu, ktorí u nás zostanú na večeru, a nemáme pre nich nič na jedenie.“

            „Nemôžem,“ povedal Jozef. „Pretože nie sú moje, a po druhé, veľa závisí od toho, aby tu boli večer všetky.“

            Ale dievča, a bolo to veľmi pekné dievča, hoci dosť otrhano oblečené, prosilo tak usilovne o jedného zajaca, že jej napokon povedal:

            „Nuž dobre, daj mi jeden bozk a jedného si môžeš vziať.“

            Videl, že sa to dievčaťu síce veľmi nepáčilo, ale s výhodnou ponukou súhlasilo. Dalo mu jeden bozk a so zajacom v zástere odišlo preč. Sotva však odišlo z lúky a stratilo sa z dohľadu, Jozef zapískal na svoju píšťalku. Zajac vykĺzol zo svojho väzenia ako úhor a čo najväčšou rýchlosťou sa vrátil ku svojmu pánovi.

            Krátko po tom malo stádo zajacov ďalšiu návštevu. Bola to statná stará žena oblečená ako sedliačka. Tiež chcela zajaca, aby mohla spraviť večeru pre neočakávaných hostí. Jozef to opäť odmietol, ale stará pani bola taká naliehavá a odmietnutie nebrala ako odpoveď, že jej napokon povedal:

            „Nuž dobre, dostaneš zajaca a ani nemusíš zaň nič zaplatiť. Ale musíš prejsť okolo mňa na špičkách, pozerať pritom na oblohu, a kotkodákať ako sliepka.“

            „Fuj!“ povedala. „Aká zosmiešňujúca vec, požadovať také niečo od niekoho. Len si predstav, čo by povedali susedia, keby ma videli. Pomysleli by si, že som prišla o svoj zdravý rozum.“

            „Urob, ako chceš,“ povedal Jozef. „Ty sama vieš najlepšie, či chceš toho zajaca alebo nie.“

            Nebolo pomoci. Stará dáma musela spraviť, čo od nej žiadal. Kotkodákanie jej veľmi nešlo, ale Jozef povedal, že tak to stačí, a dal jej zajaca. Hneď ako za sebou zanechala lúku, zaznela píšťalka a zajac sa úžasnou rýchlosťou vrátil naspäť.

            Ďalším, kto sa tam objavil s tou istou žiadosťou, bol starý tučný chlap oblečený ako kráľovský čeľadník, ktorý si očividne myslel veľa o sebe.

            „Mladý muž,“ povedal, „chcem jedného z tvojich zajacov. Povedz si cenu, ale ja jedného z nich musím mať.“

            „V poriadku,“ povedal Jozef. „Jedného ti dám a to veľmi lacno. Len sa postav na hlavu, uder svojimi pätami, zakrič „Hurá!“ a zajac bude tvoj.“

            „Ach, čože?“ povedal starý chlap. „Aby som sa postavil na hlavu? Čo je to za nezmyselný nápad?!“

            „Nuž dobre,“ povedal Jozef, „pokiaľ nechceš, nemusíš. Vieš, ale potom zajaca nedostaneš.“

            Bolo mu to veľmi proti srsti. Niekto ho mohol vidieť. Ale s istým sebazaprením sa starý muž predsa len postavil svojou hlavou na trávu, zdvihol nohy, pätami udrel vo vzduchu, a zakričal „Hurá!“ I keď to nebolo veľmi hlasné, Jozef bol spokojný a podal mu zajaca, ktorý sa pri zvuku píšťalky vrátil naspäť ako i ostatné.

            Prišiel večer a Jozef sa vrátil domov so stovkou zajacov za sebou. Všetci v paláci sa tomu veľmi divili. Kráľ a kráľovná boli trochu rozhorčení. Ale všetci si všimli, ako sa princezná v skutočnosti na Jozefa usmiala.

            „V poriadku,“ povedal kráľ, „naozaj si to zvládol veľmi dobre. Ak budeš taký úspešný aj s malou úlohou, ktorú ti dám zajtra, budeme považovať celú záležitosť za dohodnutú, a oženíš sa s princeznou.“

            Na druhý deň dal kráľ vyhlásiť, že úloha sa bude konať vo veľkej sále v paláci a že všetci sú pozvaní, aby sa mohli na vlastné oči pozrieť. Kráľ a kráľovná sedeli na svojich trónoch s princeznou vedľa nich. Lordi a dámy zaplnili celú sálu. Na kráľov pokyn dvaja sluhovia priniesli veľký prázdny sud, ktorý položili pred trón. Jozefovi kráľ prikázal, aby sa postavil vedľa suda.

            „Teraz,“ povedal kráľ, „nám musíš povedať toľko nepochybných právd, koľko sa ich len zmestí do celého suda, inak princeznú nezískaš.“

            „Ale ako budeme vedieť, že je sud plný?“ povedal Jozef.

            „S tým si nerob starosti,“ povedal kráľ, „to je moja záležitosť.“

            To sa zdalo všetkým prítomným dosť nespravodlivé, ale nikto to nechcel povedať nahlas ako prvý. Jozef teda musel nahodiť svoj najlepší úsmev a začal svoj príbeh.

            „Včera,“ povedal, „keď som pásol zajace, prišlo za mnou dievča v ošúchaných šatách a prosilo ma, aby som mu dal jedného zajaca. Zajaca dostalo, ale muselo mi dať zaň bozk. A to dievča bolo princezná. Nie je to pravda?“ povedal a pozrel sa na ňu.

            Princezná sa začervenala a cítila sa dosť nepohodlne, ale musela priznať, že je to pravda.

            „To sud veľmi nezaplnilo,“ povedal kráľ. „Pokračuj.“

            „Potom,“ povedal Jozef, „prišla za mnou statná stará žena. Bola oblečená v sedliackych šatách a prosila ma o zajaca. Predtým, ako ho dostala, musela chodiť okolo mňa na špičkách, pozerať sa pritom na oblohu, a kotkodákať ako sliepka. A táto stará žena bola kráľovná. Nie je to pravda?“

            Kráľovná sa tak veľmi začervenala, že bola skoro až žeravá, ale nemohla to poprieť.

            „Hm,“ povedal kráľ, „to je niečo, ale sud ešte nie je plný.“ A kráľovnej zašepkal: „Nemyslel som si, že si až taký pochábeľ.“

            „A ty si čo urobil?“ zašepkala mu naspäť.

            „Myslíš si, že by som pre neho niečo urobil?“ povedal kráľ, a náhlivo prikázal Jozefovi, aby pokračoval.

            „Ako ďalší,“ povedal Jozef, „tam prišiel starý tučný chlap s tou istou záležitosťou. Bol veľmi hrdý a dôstojný. Ale aby získal zajaca, sa postavil na hlavu, udrel svojimi pätami vo vzduchu, a zvolal „Hurá!“ A tento starý muž bol…“

            „Dosť! Stačí!“ zakričal kráľ. „Už nemusíš povedať ani slovo. Sud je už plný.“ Vtedy celý kráľovský dvor zatlieskal. Kráľ a kráľovná prijali Jozefa za svojho zaťa. Princezná sa tomu veľmi potešila. Už bola do mládenca veľmi zamilovaná. Pretože bol nielen rúči, ale aj bystrý. A keď mal starý kráľ čas na rozmýšľanie, len si pomyslel, že ak sa bude Jozef tak dobre starať o ľudí, ako sa staral o zajace, kráľovstvo bude v dobrých rukách.

            [@ Škandinávska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi, Nr.254-7/19]