7*20*/255*/ Podzemní robotníci **(1,8k)

Za mrznúcej noci, niekedy medzi Vianocami a Novým rokom, sa jeden muž vybral na prechádzku do vedľajšej dediny. Nebolo to veľa kilometrov, ale sneh bol taký hustý, že vôbec nebolo vidieť na cestu, a čoskoro úplne zablúdil. Tak bol veľmi rád, že našiel pred vetrom útočisko pod borievkou, kde sa ukryl. Rozhodol sa, že tam strávi noc. Dúfal, že keď vyjde slnko, sa mu znova podarí nájsť správnu cestu.

            Zastrčil pod seba nohy ako ježko, zabalil sa do svojho kožucha z ovčej kože a zaspal. Ako tak spal, po dlhšej chvíli pocítil, ako s ním niekto jemne trasie. Nejaký cudzinec sa mu prihovoril: „Priateľu, vstávaj! Ak tu budeš dlhšie ležať, sneh ťa pochová a nikto sa nikdy nedozvie, čo sa s tebou stalo.“

            Spiaci muž pomaly zdvihol svoju hlavu spod kožucha a s námahou otvoril svoje oči. Vedľa neho stál vysoký štíhly muž, ktorý v ruke držal mladú jedľu vyššiu ako on sám. „Poď so mnou,“ povedal. „O kúsok ďalej sme urobili veľký oheň. Pri ňom si budeš môcť odpočinúť lepšie než v tomto blate.“ Spáč sa nenechal dvakrát prosiť. Hneď vstal a nasledoval cudzinca. Sneh padal tak rýchlo, že sotva dovidel na tri kroky pred seba. No cudzinec zamával svojou palicou a záveje pred nimi sa rozdelili. Veľmi skoro prišli k lesu, kde uvideli hrejivú žiaru ohňa.

            „Ako sa voláš,“ sa zrazu spýtal cudzinec a otočil sa k nemu.

            „Volám sa Ján, som synom Jána Dlhého,“ povedal sedliak.

            Pri ohni sedeli traja muži len tak na ľahko v bielom oblečení, akoby bolo leto. Asi tridsať metrov okolo ohňa nebolo žiadnej známky po zime. Rástla tam čerstvá tráva a bzučali včely a chrústy. Ale na okolí bolo počuť praskanie konárov, ktoré padali pod ťarchou snehu.

            „Nuž, syn Jána Dlhého, nie je tu pohodlnejšie než pod borievkou?“ smial sa cudzinec. Jano mu odpovedal, že mu nevie dostatočne poďakovať za to, že ho sem priviedol. Zroloval so svoj kožuch pod hlavu ako vankúš. Dali si horúci nápoj, ktorý obidvoch zahrial, a ľahli si na zem. Cudzinec sa chvíľu rozprával s ostatnými mužmi jazykom, ktorému Jano nerozumel. Tak ako ich chvíľu počúval, zaspal.

            Keď sa zobudil, okolo neho nebol ani les, ani oheň. Vôbec nevedel, kde je. Pretrel si oči a začal si spomínať na udalosti, ktoré sa stali počas noci. Myslel si, že sa mu to  určite len snívalo. No ako sa dostal na to miesto, kde teraz bol, to si nevedel vysvetliť.

            Zrazu začul veľký hluk a pocítil, ako sa zem pod jeho nohami triasla. Chvíľu počúval. Potom sa rozhodol, že pôjde na miesto, odkiaľ vychádzal zvuk. Pritom dúfal, že tam nájde nejakú ľudskú bytosť. Dostal sa k otvoru do jaskyne, v ktorej, ako sa zdalo, horel oheň. Vošiel dnu a uvidel obrovskú kováčsku dielňu. Bolo tam množstvo mužov. Nadúvali mechy a búchali kladivami. Pri každej nákove bolo sedem mužov. Ale komickejších kováčov by ste nenašli na celom svete. Ich hlavy boli väčšie ako ich malé telá. A ich kladivá boli dvakrát také veľké ako oni. Ale ani najsilnejší muži na svete by nevedeli s nimi tak obratne narábať a udierať.

            Malí kováči boli odetí v kožených zásterách, ktoré ich zakrývali od krku až po chodidlá. Chrbty mali holé. Na vysokej stoličke pri stene sedel muž s palicou z borovicového dreva, ktorý pozorne sledoval, ako títo malí chlapíci robia svoju robotu. Vedľa neho bola veľká nádoba s vodou, z ktorej sa každú chvíľu chodili robotníci napiť.

            Majster už nemal na sebe biele oblečenie, ale čiernu kožušinu, okolo ktorej mal kožený opasok s obrovskými sponami. Z času na čas dal svojim robotníkom znamenie svojou palicou, pretože bolo zbytočné hovoriť pri takom hluku. Po niekoľkých hodinách ťažkej práce prišiel čas na odpočinok. Všetci položili svoje kladivá na zem a odišli z jaskyne.

            Majster zišiel zo svojej stoličky a pozdravil Jana.

            „Videl som ťa, ako si vošiel, ale práca bola naliehavá. Tak som sa s tebou nemohol rozprávať. Dnes musíš byť mojím hosťom. Ukážem ti, ako si žijem. Počkaj tu chvíľu, nech si odložím toto špinavé oblečenie.“ S týmito slovami odomkol dvere v jaskyni a pokynul Janovi, aby vošiel dnu.

            Aké len bohatstvo a poklady uvidel Jano svojimi užasnutými očami! Zlaté a strieborné tehly ležali naukladané na zemi. Tak veľmi sa trblietali, že sa nedalo na ne ani pozerať. Jano si pomyslel, že sa ich skúsi len tak pre zábavu spočítať. Už sa dostal pri číslo päťstosedemdesiat, keď sa jeho hostiteľ vrátil a začal sa hlasno smiať:

            „Nesnaž sa ich spočítať. To by veľmi dlho trvalo. Vezmi si jednu z tých tehiel, lebo ti ju chcem darovať.“

            Jano sa nedal dvakrát núkať. Sklonil sa, aby si vzal jednu zlatú tehlu, ale hoci dal do toho všetku svoju silu, nedokázal ju ani len nadvihnúť.

            „Ach, nemáš viacej sily ako blcha,“ smial sa hostiteľ. „Budeš sa musieť uspokojiť len s pohľadom na ne!“

            Potom pokynul Janovi, aby ho nasledoval do ďalších izieb. Napokon sa dostali do jednej, ktorá bola väčšia než kostol. Takisto ako ostatné bola tiež plná zlata a striebra. Jano sa veľmi čudoval, keď videl všetky tieto bohatstvá, za ktoré by sa dali kúpiť všetky kráľovstvá sveta. Pritom, podľa neho, boli len tak zbytočne pochované v jaskyni.

            „Aký je dôvod na to,“ spýtal sa svojho sprievodcu, „že tu uchovávaš tieto poklady, kde nie sú nikomu na úžitok? Keby sa rozdali ľuďom, každý by bol bohatý a nikto by nemusel pracovať a ani trpieť hladom.“

            „A to je presne ten dôvod,“ odpovedal. „Musím ho uchovávať mimo ich dosahu. Všetci ľudia by prestali pracovať, keby si nemuseli zarábať na svoj každodenný chlieb. Len cez prácu a starostlivosť sú ľudia dobrí na niečo.“

            Jano pozeral naňho s otvorenými očami a prosil ho, aby mu povedal, že načo je niekomu toľko zlata a striebra, ktoré sa tam len tak povaľuje, a načo jeho majiteľ neustále zväčšuje svoje bohatstvo, ktoré už zaplnilo všetky jeho skladiská.

            „Ja v skutočnosti nie som človek,“ odpovedal jeho sprievodca, „hoci tak vyzerám, ale som jednou z tých bytostí, ktoré sa starajú o tento svet. Mojou úlohou je, aby robotníci pripravili pod zemou zlato a striebro. Malá časť z toho sa každý rok dostane do pozemského sveta, ale len toľko, aby mohli ľudia pokračovať vo svojej práci. Nikto nepríde k bohatstvu bez nejakých ťažkostí. Musíme najprv vykopať zlato a zmiešať ho so zemou, hlinou a pieskom. Potom po dlhom a usilovnom hľadaní ho v tejto forme nájdu tí, ktorí majú šťastie alebo trpezlivosť. Ale, priateľ môj, už bude čas na večeru. Ak si želáš, môžeš zostať na tomto mieste, nasýtiť svoje oči pohľadom na zlato, a ja ťa potom zavolám.“

            V jeho neprítomnosti sa Jano prechádzal z jednej komnaty s pokladmi do druhej. Snažil sa odlomiť si kúsok zlata, ale vôbec sa mu to nepodarilo. Po chvíli sa jeho hostiteľ vrátil, ale taký zmenený, že Jano nedokázal uveriť, že je to skutočne on. Jeho hodvábne oblečenie malo farbu najjasnejšieho plameňa. Bolo bohato zdobené zlatými strapcami a čipkami. Okolo pása mal zlatý opasok a na hlave zlatú korunu. Na celom jeho oblečení sa trblietali vzácne kamene ako hviezdy na zimnej oblohe. A namiesto drevenej palice mal jemne opracovanú zlatú palicu.

            Pán všetkého tohto pokladu zamkol dvere a vložil si kľúče do vrecka. Potom zaviedol Jana do ďalšej miestnosti, kde bola pre nich prestretá večera. Stôl a stoličky boli celé zo striebra, zatiaľ čo misy a taniere boli z rýdzeho zlata. Hneď ako si sadli, ich začal obsluhovať tucet malých sluhov, ktorí to robili tak rýchlo a šikovne, že Jano len s námahou uveril tomu, že nemajú krídla. Keďže nevedeli dočiahnuť až na stôl, museli naň vyskočiť, aby sa dostali až k riadom. Všetko bolo pre Jana nové. A hoci bol dosť zmätený, veľmi si to užíval. Najmä keď muž so zlatou korunou začal rozprávať o veciach, o ktorých nikdy predtým nepočul.

            „Medzi Vianocami a Novým rokom,“ povedal, „sa často zabávam tým, že sledujem, čo robia ľudia, a tak sa niečo o nich dozviem. Ale z toho, čo som videl a počul, nemám o nich dobrú mienku. Väčšina z nich sa vždy háda a sťažuje si na chyby toho druhého, zatiaľ čo nikto nemyslí na svoje.“

            Jano sa chcel pokúsiť poprieť pravdivosť týchto slov, ale nevedel ako. Tak potichu sedel a počúval, čo jeho priateľ rozpráva. Potom zaspal na svojej stoličke a nevedel nič o tom, čo sa deje okolo neho.

            Počas spánku sa mu snívali nádherné sny. Pred očami sa mu neustále vznášali tehličky zlata. Cítil sa byť silnejší ako hocikedy počas bdenia a zdalo sa mu, že celkom ľahko uniesol na chrbte dve zlaté tehly. Vo sne ich zdvíhal až dovtedy, až sa jeho sila úplne vyčerpala a on takmer bez dychu padol na zem. Potom počul zvuk veselých hlasov a spev kováčov ako nadúvali svoje mechy. Dokonca mal pocit, akoby mu pred očami lietali iskry. Ponaťahoval sa a pomaly sa prebudil. Bol v zelenom lese. Namiesto žiary ohňa v podsvetí, dopadali naňho slnečné lúče. Sadol si a rozmýšľal, že prečo sa cíti tak zvláštne.

            Nakoniec sa mu vrátila pamäť. Spomenul si na všetky tie úžasné veci, ktoré videl. Márne sa ich snažil porovnať s niečím zo svojho každodenného života. Ako nad tým rozmýšľal, skoro zošalel. Pokúšal sa uveriť aspoň tomu, že počas noci medzi Vianocami a Novým rokom stretol v lese cudzinca, že spal celú noc pri veľkom ohni. A že nasledujúci deň s ním večeral a vypil toho viac, ako bolo preňho dobré. V skratke, že celé dva dni strávil s nadšením s nejakým zvláštnym mužom. Myslel si, že sa musel stať obeťou nejakého čarodejníka.

            Blízko seba však našiel stopy dohoreného ohňa. Keď sa k nemu priblížil, zistil, že popol je z čistého strieborného prachu a že napoly zhorené drevo je vyrobené z rýdzeho zlata.

            Aké veľké šťastie len má, pomyslel si Jano. Ale kde zoženie vrece na to, aby zobral tento poklad zo sebou predtým, ako ho nájde niekto iný? Ale nevyhnutnosť je matkou vynálezu. Zhodil zo seba svoj kožuch. Pozbieral doň všetok strieborný prach. Naň položil zlaté konáre a zviazal to svojím opaskom, aby mu nič z toho nevypadlo. Pomaly sa pohol so svojím pokladom ďalej, až pokým nenašiel bezpečný úkryt.

            Takýmto spôsobom Jano zrazu zbohatol. Bol dosť bohatý, aby si mohol kúpiť svoj vlastný majetok. Keďže bol dosť rozvážny, sa rozhodol, že opustí svoje staré susedstvo a že si nájde nový domov vo vzdialenej časti krajiny, kde ho nikto nepozná. Netrvalo dlho a našiel to, čo chcel. Potom, ako si kúpil dosť veľký statok, zostalo mu ešte dosť veľa peňazí. Keď sa usadil, zosobášil sa s pekným dievčaťom, ktoré bývalo neďaleko. Mali spolu niekoľko detí. A keď bol na smrteľnej posteli, porozprával im príbeh o lordovi z podsvetia, ktorý mu pomohol zbohatnúť.

            [@ Estónska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]