7*21*/256*/ Dlhonosý trpaslík **(6,1k)

Je veľkou chybou si myslieť, že víly, bosorky, čarodejníci, a ľudia im podobní žili len v krajinách na Východe a v období, keď žil kalif Harún Al-Rašíd. Víly a im podobné stvorenia patria do každej krajiny a každého obdobia. Keby sme vedeli, ako ich rozpoznať, bezpochybne by sme ich našli mnoho i dnes.

            Pred niekoľkými storočiami, vo veľkom meste v Nemecku žil raz jeden obuvník so svojou manželkou. Boli chudobní a usilovne pracovali. Muž sedel celý deň v malom stánku na rohu ulice a opravoval všetky topánky, ktoré mu priniesli. Jeho manželka predávala na trhovisku ovocie a zeleninu, ktoré pestovali vo svojej záhrade. A keďže bola vždy čistá a upravená a jej tovar bol lákavo rozložený, mala mnoho zákazníkov.

            Tento pár mal jedného syna, ktorý sa volal Jakub. Bol to dobre vyzerajúci dvanásťročný chlapec s príjemnou tvárou. Na svoj vek bol dosť vysoký. Zvykol sedávať pri svojej matke na trhu a ľuďom odnášal domov tovar, ktorý si u nej kúpili. Za to mu často dali peknú kvetinu, kus koláča, dokonca i nejakú drobnú mincu.

            Jedného dňa ako zvyčajne, Jakub a jeho matka sedeli na trhovisku. Pred sebou na stole mali rozložené rôzne bylinky a zeleninu, a v malom košíku skoré hrušky, jablká, a marhule. Jakub vykrikoval na plné hrdlo a ponúkal svoj tovar:

            „Nech sa páči, páni! Len si prezrite tieto krásne kapusty a tieto čerstvé bylinky! Nech sa páči, dámy! Skoré jablká, hrušky a marhule! A všetko lacno. Poďte si kúpiť! Nech sa páči, kúpte si!“

            Ako vyvolával, prechádzala cez trhovisko jedna stará žena. Mala na sebe dotrhané a ošúchané staré handry. Mala malú zvráskavenú tvár, špicatú bradu, červené oči, a dlhý, úzky nos, ktorý sa skoro dotýkal jej brady. Opierala sa o vysokú palicu. Pokrivkávala. Šúchala jednu nohu cez druhú a potkýnala sa, akoby mala každú chvíľu spadnúť na svoj nos.

            Takýmto spôsobom prišla až ku stánku, kde bol Jakub so svojou matkou. Tam zastala.

            „Ty si predavačka bylín Hana?“ spýtala sa škrekotavým hlasom, ako sa jej hlava triasla dopredu a dozadu.

            „Áno, som,“ znela odpoveď. „Môžem ťa obslúžiť?“

            „Uvidíme! Uvidíme! Pozriem sa na tie bylinky. Zaujímalo by ma, či máš také, čo potrebujem,“ povedala stará žena a strčila obe svoje odporne špinavé ruky do košíka s bylinkami. Začala prevracať zo strany na stranu svojimi kostnatými prstami úhľadne zabalené bylinky a privoniavať k nim.

            Obuvníkova manželka bola dosť znechutená, keď videla, ako nedbanlivo zaobchádza s jej tovarom, ale neodvážila sa nič povedať. Keď stará babizňa prevrátila celý košík, zamrmlala: „Zlý tovar, veľmi zlý tovar. Všetko tu je veľmi zlé. Oveľa lepšie to bolo pred päťdesiatimi rokmi.“

            To Jakuba veľmi nahnevalo.

            „Ty si veľmi bezočivá stará žena,“ zvolal. „Najskôr nám tu porozhadzuješ všetky pekne usporiadané bylinky svojimi príšerne špinavými prstami. Oňuchávaš ich svojím dlhým nosom, až pokým ich už nikto nebude chcieť kúpiť. A potom povieš, že všetok náš tovar je zlý, hoci sám vojvodov kuchár kupuje všetky svoje bylinky od nás.“

            Starena ostro pozrela na papuľnatého chlapca, nepríjemne sa zasmiala a povedala:

            „Tak tebe sa nepáči môj dlhý nos, synku? Nuž, sám budeš mať jeden taký, rovno až po bradu.“

            Ako hovorila, presunula sa ku košu s kapustami. Vzala jednu za druhou. Každú poriadne stlačila, odhodila späť a znova zamrmlala: „Zlý tovar, veľmi zlý tovar.“

            „Nekývaj tak hrozivo svojou hlavou,“ prosil ju ustarostene Jakub. „Máš taký tenký krk, ako kapustná stonka. Ľahko sa ti môže zlomiť. A keď tvoja hlava spadne do koša, kto si potom niečo kúpi?“

            „Nepáči sa ti môj úzky krk?“ smiala sa stará žena. „Potom teda nebudeš mať žiaden, ale hlavu zastoknutú rovno medzi plecami, aby bolo úplne isté, že ti nespadne.“

            „Nehovor dieťaťu také hlúposti,“ nakoniec povedala matka. „Ak si želáš niečo kúpiť, prosím ťa, poponáhľaj sa, pretože zdržiavaš ostatných zákazníkov.“

            „Dobre teda, urobím, ako si želáš,“ povedala stará žena so zlostným pohľadom. „Kúpim týchto šesť kapúst, ale, ako vidíš, môžem chodiť iba s palicou. Preto nedokážem nič uniesť. Nech ich tvoj syn odnesie ku mne domov. Zaplatím mu za to.“

            Mladému chlapcovi sa to nepáčilo a začal plakať. Stará žena mu naháňala strach. Ale jeho matka mu prikázala, aby s ňou išiel. Pretože si pomyslela, že je to zlé nepomôcť takej starej a slabej žene. Tak s plačom naložil kapusty do košíka a nasledoval starú ženu krížom cez trhovisko.

            Trvalo viac ako pol hodiny, kým sa dostali do vzdialenejšej časti malého mestečka. Nakoniec sa zastavili pred malým domom na spadnutie. Starena vytiahla z vrecka starý hrdzavý háčik a zastrčila ho do malej dierky na dverách, ktoré sa náhle otvorili. Aký len bol Jakub prekvapený, keď vošli dnu! Dom bol skvostne zariadený. Steny a strop boli z mramoru. Nábytok bol z čierneho ebenového dreva vykladaný zlatom a drahými kameňmi. Podlaha bola z takého klzkého skla, že sa mladý chlapec niekoľkokrát zapotácal a spadol na zem.

            Starena vytiahla striebornú píšťalku a zapískala na ňu. Jej zvuk sa ozýval po celom dome. Okamžite k nej pribehlo dolu po schodoch množstvo morčiat. Jakubovi to však pripadalo dosť čudné, lebo všetky kráčali len na zadných nohách. Topánky mali z orechových škrupín a boli oblečené. Dokonca aj svoje klobúky mali nasadené podľa najnovšej módy.

            „Kde sú moje papuče, lenivá posádka?“ zakričala stará žena a hrozivo zamávala svojou palicou. „Ako dlho tu mám ešte stáť a čakať?“

            Rýchlo vybehli hore po schodoch a vrátili sa s párom kakaových orechov lemovaných kožou, ktoré si obula. Hneď všetko krívanie a šúchanie skončilo. Odhodila palicu a rezko kráčala po sklenenej podlahe. Malého Jakuba ťahala za sebou. Napokon zastala v izbe, ktorá vyzerala ako kuchyňa. Bola plná hrncov a panvíc. Stoly boli mahagónové. A pohovky a stoličky boli pokryté najdrahšími látkami.

            „Sadni si,“ prívetivo povedala stará žena a zatlačila Jakuba do jedného rohu pohovky. Potom pred neho zasunula stôl, vraviac: „Len si sadni. Máš za sebou dlhú cestu a niesol si ťažký náklad. Musím ti dať niečo za tvoju námahu. Počkaj chvíľu a dostaneš chutnú polievku, ktorú si zapamätáš po celý svoj život.“

            Ako to povedala, znova zapískala. Najskôr prišli morčatá v pánskom oblečení. Mali na sebe veľké zástery. Za svojimi opaskami mali kuchynské nože a naberačky na omáčku. Po nich priskákalo množstvo veveričiek. Tiež chodili po zadných nohách. Mali na sebe celé turecké nohavice. Na hlavách mali zelené zamatové čiapky. Vyzerali ako kuchynskí pomocníci. Liezli po stenách a ku sporáku prinášali hrnce, panvice, vajcia, múku, maslo, a bylinky. Starena mala za sporákom veľa práce. Jakub videl, že varí preňho niečo špeciálneho. Napokon vývar začal bublať a vrieť. Odtiahla panvicu a jej obsah vyliala do striebornej misky, ktorú postavila pre Jakuba.

            „Tu máš, synku,“ povedala, „zjedz túto polievku. Potom dostaneš všetko, čo ťa na mne tak tešilo. Dokonca sa staneš i šikovným kuchárom. Budeš vedieť používať ozajstné bylinky, ktoré nenájdeš nikde inde. Ani tvoja matka ich nemá vo svojom košíku.“

            Chlapec vôbec nevedel, o čom rozprávala. Celkom dobre pochopil len to, že polievka chutila naozaj najchutnejšie. Jeho matka mu dávala jesť rôzne pochúťky, ale nič z toho sa nedalo porovnať s týmto jedlom. Vôňa byliniek a korenia vychádzala z misky. Polievka bola veľmi hustá, sladká a zároveň aj ostrá. Ako dojedal, morčatá zapálili nejaké arabské kadidlo, ktoré postupne zapĺňalo oblakmi modrej pary celú miestnosť. Para bola čím ďalej, tým hustejšia, a jej omamná vôňa čoskoro chlapca premohla. Spomenul si, že má ísť naspäť ku svojej matke, ale zakaždým, keď sa pokúsil vstať, iba sa ospalo ponoril hlbšie do rohu pohovky. Napokon tam tvrdo zaspal.

            Snívali sa mu veľmi čudné sny. Zdalo sa mu, že mu tá stará žena vzala všetko jeho oblečenie a že ho obliekla do kože veveričky. Spriatelil sa s ostatnými veveričkami a s morčatami, ktoré boli k nemu veľmi priateľské. Všetky obsluhovali starenku.

            Najprv sa naučil vyčistiť a olejom vyleštiť jej topánky z kakaových orechov. Potom chytal motýle, ktoré pretrel cez jemné sitko. Spravil z nich múku, z ktorej robil jemný chlieb pre bezzubú starú ženu.

            Takýmto spôsobom prešiel od jednej služby ku druhej. V každej z nich strávil jeden rok. O štyri roky bol povýšený do kuchyne. Tu sa prepracoval od kuchynského pomocníka až po šéfkuchára, kde dosiahol najväčšiu dokonalosť. Vedel pripraviť všetky najťažšie jedlá, dvesto rôznych druhov koláčov a polievky ochutené všetkými druhmi byliniek. Všetko sa naučil rýchlo a veľmi dobre.

            Keď žil so starou ženou sedem rokov, tá mu jedného dňa rozkázala, aby zabil kurča, vyčistil ho, napchal bylinkami, a dokedy sa vráti, aby ho dobre upiekol. Urobil to presne, ako mu kázala. Vykrútil kurčaťu krk, ponoril ho do vriacej vody, starostlivo z neho vytrhal všetko perie, a očistil jeho kožu. Potom išiel zobrať bylinky, ktorými ho mal naplniť. V komore si všimol pootvorenú skrinku, ktorú tam predtým nikdy nevidel. Nazrel do nej a uvidel v nej košíky, z ktorých vychádzala veľmi silná a príjemná vôňa. Jeden z nich otvoril a našiel v ňom veľmi nezvyčajnú bylinku. Stonky a listy boli modrozelené, a nad nimi bol malý jasnočervený kvet, lemovaný žltou farbou. Pozrel na kvet, ovoňal ho a zistil, že vonia rovnako ako tá polievka, ktorú mu pripravila starena. Ale vôňa bola taká silná, že začal kýchať. A ako tak kýchal, sa zrazu zobudil.

            Znovu sa ocitol na pohovke a s prekvapením pozeral okolo seba. „No, aké len čudné sny som mal!“ povedal si. „Prisahal by som, že som bol veverička, spoločníkom morčiat, a že som sa stal skvelým kuchárom. Ako sa bude moja matka len smiať, keď jej to poviem! Či mi však nebude vyčítať, že som spal v cudzom dome namiesto toho, aby som jej pomáhal na trhu?“

            Vyskočil na nohy a pripravil sa na cestu. Všetky jeho končatiny sa mu zdali byť dlhým spánkom stále stuhnuté, najmä krk. Skoro vôbec nevedel pohnúť svojou hlavou. Smial sa nad svojou hlúposťou, že bol taký ospalý a neustále svojím nosom udieral o steny a skrinky. Veveričky a morčatá za ním fňukali, akoby chceli ísť s ním. Prosil ich, aby išli s ním. Ale keď prišiel ku dverám, všetky sa otočili a utekali naspäť do domu.

            V časti mesta, kde sa nachádzal, bolo mnoho úzkych a kľukatých uličiek. Okolo neho sa zhromaždil dav ľudí, ktorí sa zabávali na nejakom predstavení. Z toho, čo počul, usúdil, že sa išli pozrieť na nejakého trpaslíka, lebo všetci kričali: „Len sa pozrite na toho škaredého trpaslíka! Aký má dlhý nos, hlavu zastoknutú medzi plecami a škaredé ruky!“ Keby sa tak neponáhľal za svojou matkou, tiež by sa išiel pozrieť, pretože miloval predstavenia s obrami a trpaslíkmi.

            Keď sa dostal na trhovisko, bol dosť zmätený. Našiel tam sedieť svoju matku, ktorá mala v košoch ešte stále veľa ovocia. Tak sa domnieval, že nespal veľmi dlho. Ale zarazilo ho, že bola smutná. Nevolala na okoloidúcich. Sedela tam s hlavou položenou na ruke. A keď sa k nej priblížil, zdalo sa mu, že vyzerá bledšie než zvyčajne.

            Váhal nad tým, čo má urobiť. Napokon prišiel až k nej, položil jej svoju ruku na jej, a povedal: „Mama moja, čo sa deje? Hneváš sa na mňa?“

            Ona sa rýchlo otočila a vyskočila s hrôzostrašným výkrikom.

            „Čo chceš odo mňa, ty škaredý trpaslík?“ kričala. „Choď preč! Neznášam takéto triky!“

            „Ale, moja drahá matka, čo sa s tebou deje?“ celkom vystrašene zopakoval Jakub. „Čo sa ti stalo? Prečo chceš odohnať svojho syna preč?“

            „Už som povedala, choď preč!“ zopakovala Hana celkom nahnevane. „Nedostaneš odo mňa vôbec nič svojimi kúskami, ty obluda!“

            „Och, božemôj! Určite blúzni,“ zamrmlal si mládenec pre seba. „Ako sa mi teraz podarí dostať ju domov? Najdrahšia matka, pozri sa na mňa zblízka. Nevidíš, že som tvoj vlastný syn Jakub?“

            „No, počula si niekedy takú drzosť?“ spýtala sa Hana a otočila sa k susedke. „Len sa pozri na toho strašného trpaslíka. Verila by si, že chce, aby som si o ňom myslela, že je to môj syn Jakub?“

            Za chvíľu sa okolo nich zhromaždili všetky ženy z trhu. Začali mu dohovárať a hrešili tak veľmi, ako len vedeli. Že aká je to len hanba hrať takéto nemiestne triky na pani Hanu, ktorá sa nikdy nevedela zmieriť so stratou svojho krásneho syna, ktorého jej ukradli pred siedmimi rokmi. Napokon sa Jakubovi začali vyhrážať, že ho dobre zbijú, ak okamžite neodíde.

            Chudák Jakub nevedel, čo si má o tom všetkom myslieť. Bol si istý, že odišiel so svojou matkou na trh len toho rána. Pomohol jej rozostaviť stánok. Odišiel do domu starej ženy, kde si dal polievku a trochu si zdriemol. A teraz, keď je naspäť, všetci hovoria o siedmich rokoch. Navyše ho nazývajú strašný trpaslík! Vôbec nevedel prečo. Čo sa mu takého stalo? Keď sa presvedčil o tom, že jeho matka s ním naozaj nechce mať vôbec nič spoločného, otočil sa so slzami v očiach. Smutne išiel ku stánku svojho otca.

            „Teraz uvidím, či ma spozná,“ pomyslel si. „Postavím sa pri dvere a budem sa s ním rozprávať.“

            Keď sa dostal k otcovmu stánku, postál pri dverách a pozrel dovnútra. Obuvník bol taký zaneprázdnený prácou, že si ho spočiatku vôbec nevšímal. Ale keď sa pozrel hore a uvidel svojho návštevníka, topánky a niť mu vypadli z rúk a s hrôzou zvolal: „Dobrotivé nebo! To čo je?“

            „Dobrý večer, majster,“ povedal chlapec a vošiel dnu. „Ako sa ti darí?“

            „Veľmi zle, malý muž,“ povedal otec, čo Jakuba veľmi prekvapilo, pretože ho nespoznal. „Obchod nejde veľmi dobre. Som na to úplne sám. Pomaly starnem a taký pomocník je drahý.“

            „A či nemáš syna, ktorý by sa mohol tvojmu remeslu postupne naučiť?“ spýtal sa Jakub.

            „Mal som jedného. Volal sa Jakub. Teraz by z neho bol už vysoký a statný dvadsaťročný mládenec, ktorý by mi vedel veľmi dobre pomôcť. Keď mal dvanásť rokov bol celkom bystrý a rýchly. Už vtedy vedel mnoho užitočných vecí. Veľmi dobre vyzeral a bol príjemný. Tak ho zákazníci mali radi. Nuž, čo už! Tak to chodí vo svete!“

            „Ale kde je tvoj syn?“ spýtal sa Jakub s roztraseným hlasom.

            „To vedia len nebesá!“ odpovedal muž. „Pred siedmimi rokmi ho ukradli z trhoviska a odvtedy sme o ňom nič viac nepočuli.“

            „Pred siedmimi rokmi!“ zvolal s hrôzou Jakub.

            „Áno, naozaj, pred siedmimi rokmi. Hoci sa zdá, akoby to bolo len včera, čo sa moja žena vrátila s plačom a bedákaním. Vravela, že sa dieťa za celý deň nevrátilo naspäť. Vždy som si myslel, a aj som to povedal, že niečo takého sa raz stane. Jakub bol krásny chlapec a každý ho mal rád. Moja žena bola naňho hrdá a nechávala ho odniesť tovar bohatým ľuďom, ktorí mu dávali rôzne dary. Ale ja som jej zvykol hovoriť, aby naňho dávala dobrý pozor. Pretože v meste je veľa zlých ľudí a niečo by sa mu mohlo stať. A tak sa aj stalo. Jedného dňa k nim prišla stará žena. Urobila veľký nákup, viac, než dokázala odniesť. Tak moja manželka, keďže má láskavé srdce, jej požičala nášho syna, a odvtedy sme ho už nevideli.“

            „Vravíš, že to bolo pred siedmimi rokmi?“

            „Áno, pred siedmimi rokmi. Vyvolávali sme naňho. Chodili sme z domu do domu. Mnohí poznali nášho pekného syna a mali ho radi, ale všetko naše úsilie bolo márne. Zdalo sa, že nikto nepozná ani tú starenu, ktorá od nich kúpila zeleninu, až na jednu deväťdesiatročnú ženu, ktorá povedala, že to bola pravdepodobne víla Herbalína, ktorá si príde každých päťdesiat rokov do mesta nakúpiť tovar.“

            Ako jeho otec hovoril, Jakubovi sa všetko vyjasnilo. Teraz už vedel, že sa mu to nesnívalo. Skutočne slúžil starej žene sedem rokov v podobe veveričky. Ako na to pomyslel, jeho srdce sa naplnilo zúrivosťou. Ukradli mu sedem rokov z jeho mládeneckého života. A čo za to dostal? Len sa naučil čistiť kakaové orechy, leštiť sklenenú podlahu, a od morčiat sa naučil variť! Stál tam a premýšľal, až sa ho napokon jeho otec opýtal:

            „Môžem pre teba niečo urobiť, mladý pán? Mám ti vyrobiť papuče, alebo možno,“ dodal s úsmevom, „puzdro na tvoj nos?“

            „Čo ťa tak zaujíma môj nos?“ spýtal sa Jakub. „A prečo by som mal chcieť naň puzdro?“

            „No, každému podľa svojho vkusu,“ povedal obuvník, „ale musím povedať, že keby som mal taký nos, dal by som si naň urobiť pekný červený, kožený poťah. Tu je pekný kúsok. Len porozmýšľaj, aká dobrá ochrana by to bola pre teba. Pretože teraz ním určite narážaš na veci okolo.“

            Chlapec od strachu úplne onemel. Chytil sa za svoj nos. Bol hrubý a dlhý ako dve ruky. Tak potom, stará žena zmenila aj jeho tvar. A kvôli tomu ho jeho matka nespoznala a nazvala ho škaredý trpaslík!

            „Majster,“ povedal, „nemáš zrkadlo, v ktorom by som sa mohol vidieť?“

            „Mladý muž,“ bola odpoveď, „zbytočné je na tvojom mieste obdivovať svoj výzor v zrkadle. Okrem toho, ja tu žiadne nemám. Lepšie urobíš, ak sa opýtaš holiča Urbana, ktorý žije krížom cez cestu, aby ti jedno požičal. A želám ti pekný deň!“

            Ako tak povedal, Jakuba jemne zatlačil na ulicu, zavrel dvere, a išiel si po svojej robote. Jakub vošiel k holičovi, ktorého poznal za starých čias.

            „Dobré ráno, Urban!“ povedal. „Môžem sa na chvíľu pozrieť na seba v tvojom zrkadle?“

            „S potešením,“ povedal so smiechom holič, a všetci ľudia v obchode sa tiež začali smiať. „Ty si celkom pekný mládenec s krkom ako labuť, s čistými bielymi rukami a malým nosom. Niet divu, že si dosť samoľúby. Ale kľudne sa pozeraj na seba, koľko len chceš.“

            Tak povedal holič. A všetci v miestnosti sa začali chichotať. Medzitým sa Jakub postavil pred zrkadlo a smutne pozeral na svoj obraz v ňom. Slzy sa mu nahrnuli do očí.

            „Niet sa čo diviť, že si ma nespoznala, drahá matka,“ pomyslel si. „Úplne inak som vyzeral pred siedmimi rokmi, keď si bola taká hrdá na moju krásu.“

            Jeho oči sa mu výrazne zmenšili. Mal ich ako oči malého prasaťa. Jeho nos bol obrovský a visel mu ponad ústa až po bradu. Jeho krk, ako sa zdalo, úplne zmizol a jeho hlava bola pevne zafixovaná medzi jeho plecami. Nebol o nič vyšší, ako keď mal dvanásť rokov. No bol oveľa širší, mal vypuklý hrudník a na chrbte mal hrb. Mal krátke, tenké nohy. Ale jeho ramená boli veľké ako ramená dospelého človeka. Mal veľké špinavé ruky a dlhé, kostnaté prsty.

            Vtedy si spomenul na ráno, keď stretol starú ženu a jej vyhrážanie sa mu. Bez jediného slova opustil holičstvo.

            Rozhodol sa ísť znova za svojou matkou. Ešte stále bola na trhovisku, kde ju našiel. Prosil ju, aby ho potichu počúvala. Pripomenul jej deň, keď od nej odišiel s jednou starenou. Takisto jej porozprával mnoho vecí zo svojho detstva a to, ako ho víla začarovala a že jej musel slúžiť sedem rokov. Hana vôbec nevedela, čo si má o tom pomyslieť. Príbeh sa jej zdal taký čudný. Zdalo sa jej priam nemožné myslieť si, že jej pekný chlapec a tento strašný trpaslík boli jeden a ten istý. Napokon sa rozhodla, že sa pôjde o tom porozprávať so svojím manželom. Pozbierala svoje koše a povedala Jakubovi, aby ju nasledoval. Išli priamo do obuvníkovej dielne.

            „Pozri sa,“ povedala, „toto stvorenie hovorí, že je naším strateným synom spred siedmich rokov a že ho začarovala víla.“

            „Skutočne?“ prerušil ju nahnevane obuvník. „Toto ti povedal? Počkaj chvíľu, ty darebák! Len pred hodinou som mu všetko o tom povedal. A teraz on išiel za tebou, aby ťa obalamutil. Takže ty si bol začarovaný, syn môj? Však počkaj chvíľu, aj ja ťa začarujem!“

            Tak vraviac, zobral zväzok remeňov a udrel nimi Jakuba tak silno, že ten s plačom utiekol preč.

            Nešťastný malý trpaslík sa celý zvyšok dňa túlal bez jedla a pitia. Večer bol rád, že si mohol pospať na schodoch kostola. Ráno sa zobudil s prvými lúčmi svetla. Začal rozmýšľať, ako si zarobí na živobytie. Zrazu si spomenul, že bol vynikajúci kuchár. Tak sa rozhodol, že si pôjde hľadať prácu.

            Keď vyšlo slnko a trochu viacej sa rozvidnelo, sa vybral do paláca. Veľmi dobre vedel, že veľkovojvoda, ktorý vládne nad krajinou, má rád chutné jedlá.

            Keď sa dostal do paláca, sa okolo neho zhromaždili všetci sluhovia. Nakoniec ich výkriky a smiech narástli do takej miery, že hlavný správca vybehol von a zakričal: „Pre božie nebesá, buďte ticho! Neviete, že Jeho Výsosť ešte spí?“

            Niektorí sluhovia hneď odišli. A ďalší, ktorí zostali, ukázali smerom na Jakuba.

            Správca zistil, že naozaj je ťažké sa ubrániť smiechu nad takým komickým trpaslíkom. Ale i tak im rozkázal, aby sa rozišli, a trpaslíka zaviedol do svojej izby.

            Keď ho počul žiadať o miesto kuchára, povedal: „Myslím, že si sa pomýlil, mladý muž. Azda sa chceš stať veľkovojvodovým trpaslíkom, všakže?“

            „Nie, pane,“ odpovedal Jakub, „som skúsený kuchár, a ak budeš taký láskavý a vezmeš ma ku šéfkuchárovi, určite nájde pre mňa nejaké využitie.“

            „Dobre, ako chceš. Ale ver mi, mal by si oveľa ľahšie miesto ako veľkovojvodov trpaslík.“

            Ako tak povedal, zaviedol ho do šéfkuchárovej izby.

            „Pane,“ spýtal sa Jakub a poklonil sa tak hlboko, že sa skoro nosom dotkol až  podlahy, „chcel by si skúseného kuchára?“

            Šéfkuchár si ho pohľadom premeral od hlavy až po päty, a vybuchol vo veľký smiech.

            „Ty chceš byť kuchárom? Myslíš si, že naše sporáky sú také nízke, že sa môžeš pozrieť do každého hrnca? Och, môj drahý človiečik, ktokoľvek ťa ku mne poslal, chcel si z teba urobiť len dobrý žart.“

            Ale trpaslík sa nedal len tak odbiť.

            „Čo záleží na jednom či dvoch vajíčkach, trochu masla a múky, viacej či menej korenia v takomto veľkom dome?“ povedal. „Povedz mi akékoľvek jedlo, ktoré chceš, aby som pripravil, daj mi naň materiál, o ktorý požiadam, a uvidíš.“

            Povedal toho oveľa viac, až napokon šéfkuchára presvedčil, aby mu dal šancu ukázať, ako vie variť.

            Vošli do kuchyne, ktorá bola skutočne obrovská. Bolo v nej aspoň dvadsať sporákov, ktoré neustále horeli. Malý prúd čistej vody tiekol cez miestnosť. Na jeho konci sa chytali živé ryby. Všetko v kuchyni bolo z toho najlepšieho a najkrajšieho materiálu. V kuchyni bolo množstvo kuchárov a ich pomocníkov. Všetci mali plné ruky práce s prípravou jedál.

            Keď šéfkuchár a Jakub vošli dnu, všetci zostali stáť.

            „Čo si Jeho Výsosť rozkázala na obed?“ spýtal sa hlavný kuchár.

            „Pane, Jeho Výsosť si milostivo objednala dánsku polievku a červené hamburské knedle.“

            „V poriadku,“ povedal šéfkuchár. „Počul si? Vedel by si pripraviť tieto jedlá? Nie sú to hocijaké knedle, ale tieto sú veľmi špeciálne a robia sa tajným receptom.“

            „To je všetko?“ povedal Jakub, ktorý veľmi často robieval obe jedlá. „Nie je nič jednoduchšie. Na polievku potrebujem tieto a tamtie korene a bylinky, vajcia, kus mäsa z diviaka, a čo sa týka knedle,“ dodal tichým hlasom šéfkuchárovi, „budem chcieť štyri rôzne druhy mäsa, trochu vína, kačaciu dreň, trochu zázvoru, a bylinu čiernohlávku obyčajnú.“

            „Ale čože?“ zvolal udivený kuchár. „Kde si sa naučil variť? Áno, to sú presne tie suroviny, ktoré na to potrebujeme. No ešte nikdy sme nepoužili čiernohlávku obyčajnú. Som si istý, že je to nejaké vylepšenie.“

            A teraz mohol Jakub vyskúšať svoje nadanie. Takmer nevedel dočiahnuť na kuchynský sporák, ale položil širokú dosku na dve stoličky, a to mu dostatočne pomohlo. Všetci kuchári stáli okolo neho a pozorovali ho. Obdivovali jeho rýchly a šikovný spôsob, ako sa dal do práce. Keď bolo všetko pripravené na varenie, Jakub rozkázal, aby obe jedlá postavili na oheň a čakali, pokým im nepovie. Potom začal počítať: „Jeden, dva, tri,“ až pokým sa nedostal až po päťsto. Vtedy zakričal: „Teraz!“ Hrnce zobrali zo sporáka, a zavolal šéfkuchára, aby jedlá prišiel ochutnať.

            Prvý kuchár vzal zlatú lyžicu, umyl ju a utrel, a podal ju šéfkuchárovi, ktorý sa slávnostne priblížil. Ochutnal obidve jedlá. Pritom cmukol svojimi perami a povedal: „Skutočne prvotriedne!“ zvolal. „Určite si majster umenia, malý mužík. A bylinka čiernohlávka obyčajná dáva tomu obzvlášť príjemnú príchuť.“

            Ako hovoril, vojvodov komorník prišiel povedať, že Jeho Výsosť je pripravená na obed. Tak mu ho hneď servírovali v strieborných riadoch. Hlavný kuchár vzal Jakuba do svojej vlastnej izby, ale sotva mal čas sa ho niečo opýtať, rozkázali mu, aby išiel ihneď za veľkovojvodom. Dal si na seba svoje najlepšie oblečenie a nasledoval komorníka.

            Veľkovojvoda vyzeral byť dosť potešený. Zjedol všetko na tanieroch. Ako k nemu prichádzal šéfkuchár, si utieral ústa. „Kto dnes varil môj obed?“ spýtal sa. „Musím povedať, že tvoje knedle sú vždy veľmi dobré. Ale myslím, že som ešte nikdy neochutnal niečo tak lahodného ako dnes. Kto ich pripravil?“

            „Je to zvláštny príbeh, Vaša Výsosť,“ povedal kuchár, a vyrozprával mu celú záležitosť, čo tak veľmi prekvapilo veľkovojvodu, že poslal po trpaslíka a vypytoval sa ho na množstvo otázok. Samozrejme, Jakub nemohol povedať, že bol premenený na veveričku. Namiesto toho povedal, že nemá rodičov a že ho naučila variť jedna stará žena.

            „Ak zostaneš so mnou,“ povedal veľkovojvoda, „ročne dostaneš päťdesiat dukátov, okrem toho nový kabát a pár nohavíc. Musíš sa zaviazať, že mi budeš sám variť obed a riadiť to, čo budem mať na večeru. A budeš mať funkciu pomocný šéfkuchár.“

            Jakub sa až po zem uklonil a sľúbil, že svojho nového pána vo všetkom poslúchne.

            Nestrácal čas a pustil sa do práce. Všetci sa tešili, že ho majú v kuchyni, pretože veľkovojvoda nebol trpezlivý muž. Bol známy tým, že keď mu jedlo veľmi nechutilo, hádzal taniere a misy na svojich kuchárov a sluhov. Teraz sa všetko zmenilo. Nikdy ani nezašomral na niečo. Mal päť jedál namiesto troch. Všetko mu chutilo a každým dňom bol tučnejší a oblejší.

            Jakub tu prežil dva roky. Bol veľmi rešpektovaný a vážený. Iba pri myšlienke na rodičov smútil. Všetky dni sa mu zdali byť rovnaké, až sa napokon stala nasledujúca príhoda.

            Dlhonosý trpaslík, ako ho začali volať, si robil svoje nákupy na trhu tak často, ako len vedel. A keď mal na to čas, išiel na trh nakúpiť svoju hydinu a ovocie. Jedno ráno bol na trhu s husami a hľadal pekné prerastené husi. Nikto sa teraz už nesmial na jeho výzore. Bol známy ako vojvodov špeciálny kuchár a každá husiarka sa cítila byť poctená, keď sa jeho nos otočil jej smerom.

            Zrazu si všimol, že jedna žena, ktorá sedela osamote s množstvom husí, ani nevyvolávala, ani nechválila svoje husi ako ostatné. Pristúpil k nej a poťažkal jej husi. Zdali sa mu veľmi dobré. Tak kúpil od nej tri a k tomu i klietku, do ktorej ich vložil. Zdvihol ju na svoje široké plecia a vybral sa na cestu späť.

            Ako išiel, si všimol, že dve z jeho husí gágali, ale tretia bola úplne potichu, len sem-tam si zhlboka povzdychla, skoro ako ľudská bytosť. „Tá hus je chorá,“ povedal. „Musím sa ponáhľať ju zabiť a pripraviť na varenie.“

            „Ak ma silno stlačíš, tak ťa uhryznem. A ak mi vykrútiš krk, čoskoro tiež zomrieš.“

            Trpaslík sa poriadne vystrašil. Položil klietku na zem. Hus naňho pozerala so smutnými, múdro vyzerajúcimi očami a znova si povzdychla.

            „Pre božie nebesá!“ povedal Dlhonosý trpaslík. „Tak ty vieš rozprávať, pani Hus? Nikdy by som si to nebol pomyslel! No, nemaj žiadne obavy. Viem byť k tebe aj lepší. Nezraním predsa takého vzácneho vtáka. Stavil by som sa, že nie vždy si bola v tomto operení. Veď i ja sám som bol nejaký čas veveričkou.“

            „Máš pravdu,“ povedala hus, „že predpokladáš, že som sa nenarodila v tomto hroznom tvare. Ach! Nikto si nikdy ani len nepomyslel, že Mimi, dcéra odvážneho Hromoblesku, bude zabitá pre veľkovojvodov stôl.“

            „Buď pokojná, slečna Mimi,“ snažil sa ju upokojiť Jakub. „Dávam ti svoje čestné slovo ako pomocný šéfkuchár Jeho Výsosti, že ti nikto neublíži. Urobím ti búdku vo svojich vlastných izbách, kde ťa budem dobre kŕmiť. Prídem sa s tebou rozprávať tak často, ako len budem môcť.“

            Hus sa mu poďakovala so slzami v očiach, a trpaslík dodržal svoje slovo. Ďalšie dve husi zabil na večeru. Ale pre hus Mimi postavil malú búdku v jednej zo svojich izieb a predstieral, že ju tam vykrmuje a dáva na ňu pozor. Celý svoj voľný čas trávil rozhovormi s ňou a neustále ju utešoval. Kŕmil ju tými najchutnejšími jedlami. Zdôverili sa sebe navzájom so svojimi životmi. Jakub sa o husi Mimi dozvedel, že je to dcéra čarodejníka Hromoblesku, ktorý žije na ostrove Gotlandia. Znepriatelil sa so starou vílou, ktorá ho svojou prefíkanosťou a podvodom zradila. A pomstila sa mu tak, že jeho dcéru premenila na hus a odniesla na toto vzdialené miesto. Keď jej Dlhonosý trpaslík povedal, čo sa stalo jemu, tak mu povedala:

            „Ja viem len veľmi málo o týchto veciach. To, čo mi hovoríš, znamená, že si pod začarovaním nejakých byliniek. Ak dokážeš nájsť bylinku, ktorej vôňa ťa prebudila, potom sa zaklínadlo prelomí.“

            Táto informácia len trochu upokojila Jakuba, pretože kde a ako má nájsť tú správnu bylinu?

            I stalo sa medzitým, že veľkovojvodu prišiel navštíviť jeden z jeho priateľov, susedný princ. Tak poslal po Dlhonosého trpaslíka a povedal mu:

            „Teraz je ten správny čas, aby si ukázal, čo skutočne vieš urobiť. Tento princ má oveľa lepšie večere než hocikto iný okrem mňa. Je veľkým znalcom dobrých jedál. Po celý čas, čo tu bude, sa musíš postarať o to, aby moje stoly boli servírované spôsobmi, ktoré ho budú ustavične prekvapovať. A zároveň ti chcem povedať, aby si mi ušetril znepokojenie z toho, že sa nejaké jedlo objaví viacej ako raz. Vypýtaj si všetko, čo potrebuješ a na ničom nešetri. Ak chceš pritom roztaviť zlato a vzácne kamene, kľudne tak urob. Radšej by som bol chudobný človek, ako sa nechať pred ním zahanbiť.“

            Trpaslík sa uklonil a odpovedal:

            „Samozrejme, poslúchnem Vašu Výsosť a urobím všetko, čo je v mojej moci, aby som potešil aj Vás, a aj princa.“

            Od tej doby bol malý kuchár skoro stále v kuchyni. Okolo neho bolo množstvo pomocníkov. Vydával rozkazy, piekol, dusil, dochucoval, a pripravoval tie najrôznejšie jedlá.

            Princ bol u veľkovojvodu už štrnásť dní a veľmi si pobyt užíval. Jedávali päť jedál každý deň. Veľkovojvoda a princ mali všetky dôvody, aby boli spokojní s trpaslíkovým talentom. Každé jedlo ich veľmi potešilo. Na pätnásty deň poslal veľkovojvoda po trpaslíka a predstavil ho princovi.

            „Ty si úžasný kuchár!“ povedal princ. „Istotne vieš, čo je dobré. Celý čas, čo som tu, si nikdy nepodával to isté jedlo dvakrát, a všetky z nich boli vynikajúce. Ale povedz mi, prečo si nikdy nepodával kráľovnú všetkých jedál – Zuzanine pirôžky?“

            Trpaslík sa celkom vyľakal, lebo nikdy predtým ani len nepočul o kráľovnej pirôžkov. Ale nestrácal duchaprítomnosť a odpovedal:

            „Očakával som, že Vaša Výsosť tu zotrvá ešte nejaký čas. Pretože som navrhol osláviť týmto skutočne kráľovským jedlom posledný deň Vášho pobytu u nás.“

            „Skutočne?“ zasmial sa veľkovojvoda. „Potom predpokladám, že by si čakal na deň mojej smrti, pretože toto jedlo si mi ešte nikdy nepripravil. No na rozlúčku budeš musieť vymyslieť nejaké iné jedlo, lebo Zuzanine pirôžky musia byť zajtra na mojom jedálenskom stole.“

            „Ako si Vaša Výsosť želá,“ povedal trpaslík a odišiel.

            Ale vôbec sa z toho netešil. Moment svojej potupy mal na dosah ruky. Vôbec ani len netušil, ako sa vyrábajú tieto pirôžky. Do svojich izieb odišiel veľmi smutný. Ako tam tak sedel stratený v myšlienkach, prišla k nemu hus Mimi, ktorá sa mohla voľne pohybovať po jeho izbách, a spýtala sa ho, že čo sa mu stalo. Keď si ho vypočula, povedala:

            „Hlavu hore, môj priateľu! Nestrácaj náladu. Toto jedlo poznám celkom dobre. Doma sme ho mávali dosť často. Viem celkom dobre uhádnuť, ako sa to robí.“ Potom mu povedala, že čo do toho treba dať a dodala: „Myslím, že to bude v poriadku. Ak vynecháme nejakú maličkosť, možnože to nezistia.“

            A tak sa stalo, že na druhý deň položili na stôl veľkolepé pirôžky, ktoré boli skvostne zabalené do lupeňov z ruží. Jakub si obliekol na seba svoje najlepšie oblečenie a vošiel do jedálne. Ako vošiel, hlavný krájač práve rozkrajoval a servíroval pirôžky pre veľkovojvodu a jeho hostí. Veľkovojvoda si vzal do úst veľké sústo, a ako si na ňom pochutnával zdvihol oči k nebu a povedal:

            „Ó! Ó! Toto sa kľudne môže volať kráľovnou všetkých cestovín. A zároveň môj trpaslík je určite kráľom všetkých kuchárov. Nemyslíš si to, drahý priateľ?“

            Princ si nabral niekoľko menších kúskov, starostlivo ochutnal, preskúmal, a potom so záhadným a sarkastickým úsmevom povedal:

            „Jedlo je veľmi dobre pripravené. Ale Zuzanine pirôžky nie sú kompletné. Niečo v nich chýba. Presne ako som očakával.“

            Veľkovojvoda sa rozzúril viac ako kedykoľvek predtým.

            „Ty kuchárov pes,“ kričal, „ako sa odvažuješ mi toto servírovať? Mám dobrý dôvod ti dať za trest odseknúť tvoju veľkú hlavu!“

            „Majte zľutovanie, Vaša Výsosť! Urobil som pirôžky podľa najlepších pravidiel. Vôbec nič som nevynechal. Opýtajte sa princa, že čo tam ešte mám dať.“

            Princ sa smial. „Bol som si istý, že toto jedlo nevieš pripraviť tak dobre ako môj kuchár, môj dlhonosý priateľ. Vedz, že tá rastlina sa volá medovka, ktorá ale nerastie v tejto krajine, ale pirôžkom dodá neodolateľnú príchuť. Bez nej pirôžky nebudú mať tú správnu dokonalú príchuť.“

            „Ale ja ochutnám tú dokonalú príchuť,“ zreval veľkovojvoda. „Buď budú pirôžky urobené zajtra podľa kompletného receptu, alebo tento darebák príde o hlavu! Choď, ty ničomník! Dávam ti dvadsaťštyrihodinovú prestávku.“

            Chudák trpaslík sa ponáhľal do svojej izby, kde si vylial svoj žiaľ na husi.

            „Ó, ak je to všetko,“ povedala, „potom ti viem s tým pomôcť. Môj otec ma naučil poznať všetky rastliny a byliny. Našťastie je mesiac v prvej štvrtine, pretože bylina vyrastá v takomto čase. Ale povedz mi najskôr, sú v blízkosti paláca gaštany?“

            „Ó, áno!“ zakričal Dlhonosý trpaslík, ktorému sa veľmi uľavilo. „Sú blízko jazera, len dvesto metrov odtiaľto. Je ich tam značné množstvo. Ale prečo sa pýtaš?“

            „Pretože tá bylina rastie iba pri koreňoch gaštanových stromov,“ odpovedala Mimi. „Tak teda nestrácajme čas a nájdime ju. Vezmi si ma pod rameno a zanes von. Pôjdem ti ju pohľadať.“

            Urobil, ako mu prikázala. A hneď ako boli v záhrade, ju položil na zem. Tackavou chôdzou sa ponáhľala k jazeru. Jakub išiel s veľkými obavami čo najrýchlejšie za ňou. Jeho život závisel na jej úspechu. Hus hľadala všade, ale zbytočne. Pozrela sa pod každý gaštanový strom. Svojím zobákom nadvihla každé steblo trávy, ale po medovke nebolo ani stopy a večer sa blížil.

            Zrazu si trpaslík všimol na opačnej strane jazera veľký, starý, gaštanový strom, ktorý tam stál úplne osamote. „Pozri,“ zvolal, „skúsme naše šťastie tam!“

            Hus zatrepotala krídlami a skákala smerom ku stromu. Trpaslík za ňou bežal tak rýchlo, ako ho len vládali uniesť jeho malé nohy. Strom vrhal na zem veľký tieň a pod ním bola takmer tma. Ale hus sa zrazu zastavila, radostne zamávala krídlami a vytrhla nejakú bylinu. Podala ju svojmu užasnutému priateľovi a povedala: „To je tá medovka, a tam pod stromom jej rastie oveľa viac. Takže budeš jej mať dostatočne veľa.“

            Trpaslík stál a pozeral na rastlinu. Vydávala silnú sladkú vôňu, ktorá mu pripomínala deň jeho začarovania. Stonky a listy boli modrasto zelené, a na jej konci bol tmavý, jasnočervený kvet so žltým lemovaním.

            „Aký zázrak!“ zvolal Dlhonosý trpaslík. „Verím, že toto je tá bylina, ktorá ma zmenila z veveričky do mojej súčasnej mizernej podoby. Mám vyskúšať experiment?“

            „Zatiaľ nie,“ odpovedala hus. „Vezmi za hrsť týchto byliniek so sebou a poďme do tvojich izieb. Vezmeme všetky tvoje peniaze a oblečenie, a až potom vyskúšame silu byliniek.“

            Vrátili sa teda naspäť do Jakubových izieb. Tu zhromaždil asi päťdesiat dukátov, ktoré našetril, svoje oblečenie a topánky, a všetko to zaviazal do batoha. Potom zaboril svoju tvár do zväzku bylín a vdýchol do seba ich vôňu.

            Ako tak urobil, všetky jeho končatiny mu začali praskať a naťahovať sa. Cítil, ako mu hlava stúpa hore nad plecia. Pozrel na svoj nos, a ten sa mu začal zmenšovať. Hrudník a chrbát sa mu vyrovnal a hrb mu zmizol. Takisto i jeho nohy mu narástli.

            „Hus sa naňho pozrela s úžasom. „Ó, aký si veľký a krásny!“ zvolala. „Vďakabohu, si úplne zmenený!“

            Jakubovo srdce sa celé naplnilo vďačnosťou. Jeho radosť nepoznala hranice. Avšak vôbec nezabudol, že za to všetko vďačí svojej priateľke Mime.

            „Vďačím ti za svoj život, za svoje vyslobodenie,“ povedal. „Pretože bez teba by som nikdy nezískal svoju prirodzenú podobu a určite by mi čoskoro odťali hlavu. Teraz ťa vezmem naspäť k tvojmu otcovi, ktorý ťa určite bude vedieť odčarovať.“

            Hus prijala jeho ponuku s radosťou. A nepozorovane sa im podarilo vykĺznuť z paláca.

            Na ceste k nej domov sa im nestala žiadna nehoda. Čarodejník konečne odčaroval svoju dcéru a z vďačnosti naložil Jakubovi na chrbát množstvo cenných predmetov. Mládenec nestrácal čas a hneď sa ponáhľal do svojho rodného mesta. Jeho rodičia ho teraz už spoznali, lebo bol z neho rúči a veľmi dobre stavaný mladý muž. Bol krásny ako ich stratený syn. S peniazmi, ktoré mu dal čarodejník, si otvoril obchod. Veľmi dobre sa mu darilo. A potom žil už len spokojný, šťastný a veľmi dlhý život.

            Ešte nesmieme zabudnúť na udalosti a nepokoje, ktoré sa stali po náhlom Jakubovom zmiznutí z paláca. Pretože nasledujúci deň vydal veľkovojvoda rozkazy, že ak trpaslík nezohnal potrebné bylinky, aby mu sťali hlavu. Avšak trpaslíka nevedeli nikde nájsť. Princ obvinil veľkovojvodu, že dovolil trpaslíkovi utiecť, a tak porušil svoje slovo. Celá záležitosť vyústila vo veľkú vojnu medzi oboma princami, ktorá bola v histórii známa ako Bylinková vojna. Po mnohých bitkách a stratách na životoch bol konečne uzatvorený mier, ktorý sa stal známy ako Pirôžkový mier. Pretože na slávnostnej hostine, ktorá sa konala na jeho počesť, princov kuchár pripravil kráľovnú pirôžok – Zuzanine pirôžky, v ktorých boli všetky potrebné prísady. A boli také skvelé, že veľkovojvoda vyhlásil, že chutili vynikajúco.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]