7*26*/261*/ Bezhlaví trpaslíci **(2,3k)

Bol raz jeden kňaz, ktorý strávil celý svoj život hľadaním služobníka, ktorý by okrem iných povinností zvonil o polnoci na kostolnej veži.

            Samozrejme, nie každému sa chcelo vstávať uprostred noci, keď celý deň tvrdo pracoval. No i napriek tomu viacerí súhlasili, že to urobia. Ale čudné bolo, že len čo sa nejaký sluha vydal vykonať svoju úlohu, zmizol, akoby ho pohltila zem. Nezvonili žiadne zvony a žiadny zvonár sa nikdy nevrátil. Kňaz sa všemožne snažil celú záležitosť utajiť. Ale i tak sa správa rozšírila po okolí a skončilo to tak, že do jeho služby už nikto viacej nevstúpil. Dokonca si ľudia začali šepkať, že sám kňaz zabil všetkých nezvestných mužov.

            Bolo úplne zbytočné, že nedeľu po nedeli kňaz vyhlásil zo svojej kazateľnice, že kto sa podujme na posvätnú povinnosť zvoniť na kostole, dostane dvojnásobnú mzdu. Nikto si ani len nevšímal jeho ponuku. Nešťastný kňaz bol už zúfalý. Keď zrazu jedného dňa, ako stál vo vchodových dverách svojho domu, prišiel za ním mládenec známy v dedine ako Bystrý Jano.

            „Už ma unavuje žiť s lakomcom, ktorý mi nedá dostatok jedla a pitia,“ povedal, „a som pripravený urobiť všetko, čo chcete.“

            „Veľmi dobre, môj synu,“ odpovedal kňaz. „Už dnes v noci budeš môcť dokázať svoju odvahu. Zajtra sa dohodneme na tvojej mzde.“

            Jano bol s týmto návrhom celkom spokojný. Vošiel priamo do kuchyne, aby začal svoju prácu. Vôbec nevedel, že jeho nový pán je rovnako skúpy ako jeho starý. V nádeji, že kňazova prítomnosť môže byť pre jeho sluhov prekážkou v jedení, zvykol pri nich počas jedla sedávať. Pritom ich nabádal, aby často a veľa pili. Myslel si, že v jeho spoločnosti nebudú jesť tak veľa, a hovädzie bolo drahšie ako pivo. Ale v Janovi sa stretol s rovným súperom. Kňaz čoskoro zistil na svoje náklady, že v jeho prípade plný pohár vôbec neznamená, že zje menej jedla.

            Asi hodinu pred polnocou vošiel Jano do kostola a za sebou zamkol dvere. Ale aké bolo jeho prekvapenie, keď namiesto tmy a ticha, ktoré očakával, našiel kostol žiarivo osvetlený a okolo stola dav ľudí, ktorí hrali karty. Pri tomto zvláštnom výjave Jano necítil vôbec žiaden strach alebo bol taký rozvážny, že to vedel zakryť. Prišiel ku stolu a sadol si medzi hráčov. Jeden z nich zdvihol zrak od stola, pozrel sa naňho a povedal mu: „Priateľu, čo tu robíš?“

            Jano naňho chvíľu hľadel, potom sa zasmial a odpovedal: „No, ak tu má niekto právo položiť túto otázku, tak to som ja! A ak sa nespýtam, bude pre vás určite rozumnejšie, ak tak neurobíte ani vy.“

            Potom si vzal nejaké karty a hral s neznámymi mužmi, akoby ich poznal celý život. Šťastie bolo na jeho strane a čoskoro si peniaze ostatných hráčov našli cestu do jeho vreciek. Úderom polnoci celá táto zvláštna posádka zmizla, takisto i stôl, karty a všetky svetlá. Bystrý Jano zostal sám.

            Nejaký čas tápal v tme, až kým nenašiel schodisko vo veži. Potom začal stúpať hore po schodoch.

            Na prvom odpočívadle bola v stene štrbina, cez ktorú prichádzalo svetlo. Uvidel tam sedieť drobného muža bez hlavy. „Hohó! Môj malý chlapík, čože tam robíš?“ spýtal sa Jano a bez toho, aby čakal na odpoveď, ho kopol a zhodil dolu schodmi. Ako stúpal vyššie a vyššie, na každom odpočívadle našiel sedieť nemých pozorovateľov. S každým z nich zaobchodil rovnako ako s prvým.

            Napokon vyšiel až na samý vrch schodiska. Chvíľu postál a popozeral sa okolo seba. Našiel ďalšieho bezhlavého muža, ktorý sa ukrýval rovno vo zvone. Tam čakal, pokým Jano nezačne zvoniť, so železným srdcom zvona v ruke, ktorým ho chcel uderiť, čo by istotne znamenalo jeho koniec.

            „Prestaň, môj malý priateľ!“ zvolal Jano. „To nie je súčasťou dohody! Možno si videl, ako tvoji priatelia skackali dolu schodmi. No a ty pôjdeš rovno za nimi. Ale keďže si na najvyššom mieste, pôjdeš dolu trochu dôstojnejším spôsobom a budeš ich nasledovať cez okno!“

            S týmito slovami začal stúpať po rebríku, aby vzal malého muž zo zvona a vykonal svoju hrozbu. V tom trpaslík úpenlivo zvolal: „No tak, bratku, ušetri môj život! Sľubujem ti, že ja a moji priatelia ťa už nikdy nebudeme obťažovať. Som síce malý a slabý, ale ktovie, či sa ti za to jedného dňa neodvďačím?“

            „Ty naničhodný krpáň,“ odpovedal Jano, „tvoja vďačnosť, to je všetko, čo máš! Ale keďže sa dnes v noci cítim vo veselej nálade, darujem ti život. Ale dávaj si pozor! Ak mi prídeš do cesty ešte raz, až tak ľahko svojmu osudu už neunikneš!“

            Bezhlavý muž mu pokorne poďakoval. Náhlivo skĺzol po zvonovom lane a rýchlo bežal dolu schodmi, akoby za ním horelo. Potom Jano začal horlivo zvoniť.

            Keď kňaz počul na kostole polnočné zvonenie, veľmi sa čudoval. Ale potešilo ho to, lebo konečne našiel niekoho, komu mohol v tejto povinnosti dôverovať.

            I bolo zvykom, že kňaz vstával veľmi zavčasu, aby sa mohol presvedčiť o tom, že všetci od rána usilovne pracujú. Toho rána boli všetci na svojom mieste okrem Jana. Nikto o ňom nič nevedel. Bolo deväť hodín a Jano nikde. Ale keď odbíjalo jedenásť hodín, kňaz sa začal obávať, že zmizol ako zvonári, ktorých tu mal predtým. Keď sa však všetci sluhovia zhromaždili na obed, Jano sa konečne objavil. Naťahoval sa a zíval.

            „Kde si bol celú tú dobu?“ spýtal sa ho kňaz.

            „Spal som,“ odpovedal Jano.

            „Spal?“ zvolal prekvapene kňaz. „Chceš mi povedať, že chceš spávať až do poludnia?“

            „Presne to mám na mysli,“ odpovedal Jano. „Keď niekto pracuje v noci, musí cez deň spať. Rovnako ako keď niekto pracuje cez deň, tak v noci spí. Ak dokážeš nájsť niekoho, kto bude zvoniť na zvony o polnoci, som pripravený začať pracovať za svitania. Ale ak chceš, aby som zvonil, musím spať každý deň až do poludnia.“

            Kňaz sa pokúšal s ním hádať, až sa napokon dohodli na nasledujúcej dohode. Jano sa mal vzdať zvonenia a mal pracovať ako ostatní od východu až do západu slnka, s výnimkou hodiny po raňajkách a hodiny po večeri, keď mohol ísť spať. „Ale, samozrejme,“ dodal opatrne kňaz, „môže sa stať, najmä v zime, keď sú krátke dni, že budeš musieť pracovať chvíľu dlhšie, aby si niečo dokončil.“

            „Tak to vôbec nie!“ odpovedal Jano. „Pokiaľ neskončím v lete skôr, nebudem v zime pracovať ani o chvíľu dlhšie, ako som sľúbil, a to od úsvitu do zotmenia. Tak teraz už vieš, čo môžeš očakávať.“

            O niekoľko týždňov neskôr, kňaza požiadali, aby sa zúčastnil na krste v susednom meste. Janovi povedal, aby išiel s ním. Mesto bolo len zopár hodín cesty ďaleko. Preto kňaza veľmi prekvapilo, že si Jano priniesol so sebou batoh plný jedla.

            „Načo si berieš toľko jedla?“ spýtal sa kňaz. „Budeme tam ešte pred zotmením.“

            „Jeden nikdy nevie,“ odpovedal Jano. „Na našej ceste sa môže stať mnoho vecí a zdržať nás. Okrem toho ti nechcem pripomínať našu dohodu, že akonáhle zapadne slnko, už nie som tvojím sluhom. Ak sa nedostaneme do mesta ešte počas denného svetla, ponechám ťa osamote.“

            Kňaz si myslel, že žartuje, tak nerobil už žiadne ďalšie poznámky. Ale keď zanechali za sebou dedinu a prešli niekoľko kilometrov, zistili, že v noci napadal sneh a na ceste bolo množstvo závejov. To ich na ceste dosť zdržalo. Keď vošli do hustého lesa, ktorý bol medzi dedinou a mestom, slnko sa už pomaly dotýkalo vrcholkov stromov. Kone pomaly brázdili cez hlboký, mäkký sneh. Jano sa neustále obzeral a sledoval slnko, ktoré mali za chrbtom.

            „Azda je niečo za tebou?“ spýtal sa kňaz. „Prečo sa neustále obzeráš?“

            „Obzerám sa preto, lebo nemám oči na chrbte,“ odpovedal Jano.

            „Prestaň hovoriť nezmysly,“ odpovedal kňaz, „a dávaj pozor na cestu, aby sme sa dostali do mesta ešte predtým, ako nastane tma.“

            Jano neodpovedal a stále pokračoval dopredu. No sem-tam sa znova obzrel za chrbát.

            Keď prišli doprostred lesa, slnko úplne zapadlo. Vtedy Jano uviazal svojho koňa, vzal si svoj batoh a vyskočil zo saní.

            „Čo robíš? Čo si už úplne zošalel?“ spýtal sa kňaz. Ale Jano len pokojne odpovedal: „Slnko už zapadlo, moja práca na dnes je už skončená. Idem sa tu na noc utáboriť.“

            Zbytočne ho jeho pán prosil a vyhrážal sa mu, dokonca mu sľúbil veľkú odmenu, len aby pokračoval v ceste. Mladý muž sa však ani len nepohol.

            „Nehanbíš sa, že na mňa naliehaš, aby som porušil svoje slovo?“ povedal. „Ak sa chceš ešte dnes v noci dostať do mesta, musíš ísť sám. Ja už mám voľno. Teraz už nemôžem ísť s tebou.“

            „Môj dobrý Jano,“ prosil ho kňaz. „Skutočne by som ťa tu nemal nechávať. Len si predstav, v akom nebezpečenstve by si bol! Ako vidíš, tam ďalej je postavená šibenica, na ktorej visia dvaja zločinci. Pri takých strašných susedoch by si určite nemohol zaspať.“

            „Prečo nie?“ spýtal sa Jano. „Tí zločinci visia vysoko vo vzduchu, a ja sa utáborím na zemi. S nimi nebudem mať vôbec nič do činenia.“ A ako hovoril, otočil sa ku kňazovi chrbtom a išiel svojou cestou.

            Nedalo sa nič robiť. Ak sa chcel kňaz dostať na krst načas, musel ísť ďalej osamote. Keď ho jeho priatelia uvideli prichádzať bez kočiša, veľmi ich to prekvapilo. Mysleli si, že sa mu stala nejaká nehoda. Ale keď im kňaz povedal o rozhovore, ktorý mal s Janom, nevedeli, kto z nich bol pochabejší, kňaz alebo jeho sluha.

            To, čo si o Janovi mysleli, jemu však bolo jedno. Nasýtil svoj hlad jedlom z batoha. Zapálil si fajku. Postavil si stan pod konármi stromu. Zabalil sa do kožušiny a tvrdo zaspal. Po niekoľkých hodinách ho zobudil náhly hluk. Sadol si a popozeral sa okolo seba. Mesiac nad ním jasne svietil a blízko neho stáli dvaja bezhlaví trpaslíci, ktorí sa nahnevane rozprávali. Pri pohľade na Jana títo malí trpaslíci vykríkli:

            „To je on! To je on!“ a jeden z nich pristúpil bližšie a zvolal: „Aha, náš starý priateľ! Priviedla nás sem šťastná náhoda. Moje kosti ma ešte bolia z toho pádu zo schodov vo veži. Dovolím si tvrdiť, že si tú noc ešte nezabudol! Teraz sú na rade tvoje kosti. Hej, kamaráti, poponáhľajte sa! Ponáhľajte sa sem!“

            Spod zeme začali vo veľkom množstve vyskakovať bezhlaví trpaslíci ako roj komárov. Každý z nich bol ozbrojený kyjakom. Hoci boli veľmi malí, bolo ich také veľké množstvo a tak silno udierali, že i silný muž by si s nimi nevedel poradiť. Z celej sily mlátili Jana, ktorý si už myslel, že nadišla jeho posledná hodina. Keď boli práve v najväčšom zápale, prišiel na scénu ďalší trpaslík, ktorý na útočiacich trpaslíkov zakričal:

„Počkajte, priatelia! Tento muž mi kedysi urobil službu, a ja som jeho dlžníkom. Keď som bol v jeho moci, mi daroval život. Síce vás zhodil zo schodov, avšak teplý kúpeľ vám čoskoro vaše rany zahojil. Preto mu musíte odpustiť a ísť pokojne domov.“

Bezhlaví trpaslíci si vypočuli jeho slová a zmizli tak rýchlo, ako prišli. Akonáhle sa Jano trochu vzchopil, pozrel na svojho záchrancu, v ktorom spoznal trpaslíka, ktorého našiel predtým sedieť v kostolnom zvone.

„Ach!“ povedal trpaslík a potichu sa posadil pod strom. „Keď som ti povedal, že sa ti jedného dňa dobrým odplatím, si sa na mne len smial. Teraz vidíš, že som ťa nesklamal. Možno sa naučíš nabudúce nepohŕdať žiadnym stvorením, nech je akokoľvek malé.“

„Z celého srdca ti ďakujem,“ odpovedal Jano. „Ešte stále ma moje kosti od tých úderov bolia. Ale keby si sa ma nezastal, určite by som veľmi zle pochodil.“

„Už som skoro splatil svoj dlh,“ povedal malý muž. „Ale keďže si už trpel, urobím pre teba ešte viac. Dám ti jednu dôležitú informáciu. Už nemusíš dlhšie zostať v službe toho skúpeho kňaza. Keď zajtra prídeš domov, hneď choď k severnému rohu kostola. Tam nájdeš v stene zabudovaný veľký kameň, ktorý však nie je zamurovaný ako ostatné. Popozajtra bude spln mesiaca. Vtedy musíš ísť o polnoci na to miesto a krompáčom zo steny vybrať ten kameň. Pod ním je ukryté veľké bohatstvo, ktoré tam ukryli počas vojny. Okrem omšových nádob tam nájdeš vrecia peňazí, ktoré ležia na tom mieste už vyše sto rokov. Nikto nevie, komu to všetko patrí. Tretinu týchto peňazí musíš dať chudobným, a zvyšok si môžeš ponechať.“ Ako to dopovedal, v dedine zakikiríkal kohút a malý muž bol zrazu preč. Jano si všimol, že ho jeho končatiny prestali bolieť. Znova si ľahol. Chvíľu rozmýšľal o ukrytom poklade a nadránom zaspal.

            Keď sa jeho pán vracal z mesta, slnko už bolo vysoko na oblohe.

            „Jano,“ povedal kňaz, „aký si len bol pochábeľ, že si včera nešiel so mnou! Veľmi dobre ma pohostili a pobavili, a ešte som zarobil aj peniaze,“ a vo vrecku zaštrngal mincami, aby Jano vedel, o čo prišiel.

            „Ach, pane,“ pokojne odpovedal Jano, „aby si získal toľko peňazí, musel si prebdieť celú noc. No ja som zarobil stokrát toľko, zatiaľ čo som tvrdo spal.“

            „Ako sa ti to podarilo?“ spýtal sa kňaz horlivo. Ale Jano mu odpovedal: „Iba hlupáci sa chvália svojimi peniazmi. Múdri muži starostlivo skrývajú svoje peniaze.“

            Potom sa odviezli domov. Bystrý Jano nezanedbal ani jednu zo svojich povinností. Obriadil kone a dal im dostatok jedla. Vošiel do kostola, kde v severnom rohu našiel uvoľnený kameň. Presne tak ako mu to opísal trpaslík. Hneď nato sa vrátil do práce.

            Prvú noc počas splnu, keď celá dedina spala, sa s krompáčom vkradol do kostola. S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo kameň odsunúť. Pod ním bola veľká diera, v ktorej bol poklad, presne ako povedal malý muž.

            Nasledujúcu nedeľu, tretinu z pokladu rozdal chudobným v dedine. Kňazovi povedal, že si želá od neho odísť. Keďže nepožadoval žiaden plat, kňaz nemal voči tomu žiadne námietky a zo služby ho prepustil. Bystrý Jano išiel teda svojou cestou. Kúpil si veľký dom a zosobášil sa s krásnou a mladou manželkou. Potom až do konca svojich dní bol šťastný a vo všetkom sa mu darilo.

            [@ Estónska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]