7*22*/257*/ Ľudožravá Nunda **(3,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden sultán, ktorý priam zbožňoval svoju záhradu. Zasadil do nej kvety, a okrasné a ovocné stromy zo všetkých častí sveta. Chodil sa do nej poprechádzať trikrát za deň: prvýkrát ráno, keď vstal o siedmej, potom o tretej, a napokon o pol šiestej večer. Jeho oku neunikla žiadna rastlina alebo zelenina. Avšak najdlhší čas strávil vždy pred datľovým stromom.

            Tento sultán mal sedem synov. Na šiestich z nich bol hrdý, pretože boli silní a mužní. Ale najmladšieho nemal rád, pretože všetok svoj čas trávil medzi ženami domu. Sultán mu dohováral, zbil ho, dal ho uviazať, ale jeho syn tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Až napokon jeho otca unavilo neustále sa pokúšať ho zmeniť, a nechal ho na pokoji.

            Po istom čase si sultán všimol, že jeho datle začali dozrievať. Veľmi ho to potešilo. Tak povedal svojmu vezírovi: „Na mojom datľovom strome dozrievajú datle.“ To isté povedal aj svojim strážcom, sudcom a všetkým bohatým mužom v meste.

            Trpezlivo čakal, až pokým neboli datle takmer dozreté. Potom zavolal svojich šiestich synov a povedal im: „Jeden z vás musí strážiť tento datľový strom, až pokým na ňom nedozrejú datle. Pretože inak ich sluhovia ukradnú a ja nebudem mať žiadne až do nasledujúceho roka.“

            Najstarší syn odpovedal: „Ja ich postrážim,“ a odišiel.

            Ako prvé, čo mládenec urobil, bolo, že zhromaždil svojich sluhov a prikázal im, aby celú noc bubnovali na bubny pod datľovým stromom, lebo sa obával, že zaspí. Tak sluhovia udierali na bubny a mladý muž tancoval až do štvrtej hodiny ráno. Vtedy mu už sily dochádzali a nevládal viacej tancovať. Jeden z jeho sluhov mu povedal: „Pán môj, už sa rozvidnieva. Strom je v bezpečí. Kľudne si ľahni a pospi si.“

            Tak si ľahol a zaspal. Sluhovia tiež zaspali.

            O niekoľko minút neskôr priletel z neďalekej húštiny vták, ktorý zjedol všetky datle. Na strome nezostala ani jedna. Keď bol strom pooberaný, vták odletel tam, odkiaľ prišiel. Ako odlietal, jeden zo sluhov sa prebral a zbadal ho. Rýchlo zobudil mládenca, potriasol ním a povedal:

            „Tvoj otec ťa poslal strážiť strom, a ty si ho neustrážil. Všetky datle na ňom zjedol nejaký vták.“

            Mládenec vyskočil na nohy a bežal ku stromu, aby sa pozrel. Nebola na ňom ani jedna datľa. Tak nahlas vykríkol: „Čo mám teraz povedať svojmu otcovi? Mám mu povedať, že datle niekto ukradol, alebo že padal hustý dážď a bola veľká búrka? Pošle ma, aby som ich prišiel pozbierať a priniesol mu ich, ale tu už žiadne nie sú. Mám mu povedať, že ma odvliekli Beduíni a keď som sa vrátil datle už na strome neboli? Odpovie mi: „Mal si so sebou sluhov. A či nebojovali s Beduínmi?“ Najlepšie bude, keď mu poviem pravdu.“

            Potom išiel rovno za svojím otcom. Našiel ho sedieť na verande so svojimi ďalšími piatimi synmi. Poklonil sa mu.

            „Podaj mi správy zo záhrady,“ povedal sultán.

            A mládenec odpovedal: „Datle zjedol nejaký vták. Nezostala ani jedna.“

            Sultán bol chvíľu ticho, potom sa spýtal: „Kde si bol, keď priletel ten vták?“

            Mládenec odpovedal: „Sledoval som strom, až pokým nezakikiríkal kohút. Už sa začalo rozvidnievať. Na chvíľu som si ľahol a zaspal som. Keď som sa zobudil, stál nado mnou sluha a povedal: „Na strome nezostala ani jedna datľa. Zjedol ich vták.“ Tak som podišiel k datľovému stromu a zistil som, že je to pravda. To je všetko, čo ti mám k tomu povedať.“

            Sultán mu odpovedal: „Syn ako ty je vhodný len na jedenie a spanie. Nemám z teba žiaden úžitok. Choď svojou cestou. Keď bude môj datľový strom znovu plodiť, pošlem ďalšieho syna, aby ho strážil. Možnože bude mať lepšie šťastie.“

            Tak čakal mnoho mesiacov. Napokon sa dočkal. Strom bol o rok pokrytý väčším množstvom datlí ako hociktorý strom predtým. Keď už začínali dozrievať, poslal jedného zo svojich synov do záhrady a povedal mu: „Syn môj, túžim ochutnať z mojich datlí. Počas dnešného slnka dozrejú k dokonalosti a zajtra ich môžeme oberať.“

            Druhý z jeho synov povedal: „Otec môj, hneď aj idem. A zajtra ráno o siedmej hodine pošli sluhu, aby prišiel pozbierať datle.“

            „Dobre,“ povedal sultán.

            Mládenec prišiel pod strom, ľahol si a zaspal. Okolo polnoci sa zobudil a pozrel na strom. Boli na ňom krásne datle. Všetky sa hojdali vo veľkom množstve na konároch stromu.

            „Ach, môj otec si na nich veľmi dobre pochutná. Bude mať skutočnú hostinu,“ pomyslel si druhý sultánov syn. „Aký len pochábeľ bol môj brat, že nedával lepší pozor! Teraz je v nemilosti. Už o ňom nič viacej nevieme. Budem dávať pozor, až dokedy nepriletí ten vták. Chcel by som vedieť, aký to je vták.“

            Sadol si a čakal, až pokým kohút nezačal kikiríkať. Začalo sa rozvidnievať. Datle boli stále na strome.

            „Môj otec dostane svoje datle. Bezpečne som ich ustrážil,“ pomyslel si. Pohodlne sa usadil pri strom a oprel sa o jeho kmeň. No zakrátko naňho doľahol spánok. Medzitým priletel vták a zjedol všetky datle.

            Keď vyšlo slnko, prišiel správca a chcel pozbierať datle. Ale žiadne nenašiel. Zobudil mládenca a povedal mu: „Pozri sa na strom.“ Mládenec sa pozrel hore na strom, ale na ňom už nebola ani jedna datľa. Od strachu takmer ohluchol. Nohy sa mu roztriasli a pri myšlienke na sultána mu jazyk úplne oťažel. Jeho sluha naňho pozrel a veľmi sa vyľakal. I spýtal sa ho: „Môj pane, azda sa ti niečo nestalo?“

            On odpovedal: „Nič ma nebolí, a predsa sa cítim byť chorý. Nič mi nie je, ale celé moje telo sa cíti zle. Pretože sa obávam svojho otca. Veď som mu povedal, že dnes ráno o siedmej ochutná svoje datle. No on ma vyženie, tak ako vyhnal môjho brata. Pôjdem preč ešte predtým, ako ma pošle preč.“

            Tak vstal a vybral sa cestou povedľa paláca. Neprešiel ani veľa krokov, keď stretol muža, ktorý išiel obrať datle. Niesol striebornú misu s bielym obrusom.

            No mládenec mu povedal: „Datle ešte nie sú zrelé. Musíš prísť po ne až zajtra.“

            Sluha sa s ním vrátil do paláca, kde našiel sedieť svojho otca so svojimi štyrmi synmi.

            „Dobré ráno, otec,“ pozdravil mládenec.

            A sultán odpovedal: „Tak si sa stretol s mužom, ktorého som poslal po mandle?“

            „Áno, otec, stretol. Ale datle ešte nie sú zrelé.“

            Ale sultán vôbec neveril jeho slovám a povedal: „Toto je už druhý rok, čo som kvôli svojim synom nejedol datle. Choď mi z cesty. Už nie si viacej mojím synom.“

            Sultán pozrel na svojich ďalších štyroch synov a každému z nich sľúbil drahé dary, ak mu prinesú datle nasledujúci rok. Ale rok prešiel po roku, a žiadnemu z nich sa nepodarilo ustrážiť strom. Jeden z nich, aby nezaspal, celú noc hral karty. Druhý vysadol na koňa, na ktorom celú noc chodil okolo stromu. Ďalší dvaja zase zapálili pri strome veľkú vatru. Boli sultánovou poslednou nádejou. Ale nech robili čokoľvek, výsledok bol stále ten istý. Na svitaní zaspali a vták zjedol všetky datle na strome.

            Prešlo šesť rokov a na strome zase rástli datle väčšie ako kedykoľvek predtým. Správca išiel do paláca a povedal mu, akú bohatú úrodu uvidel na strome. Ale sultán len pokýval hlavou a smutno povedal: „Načo mi je to dobré vedieť? Mojich šesť synov počas šiestich rokov strážili strom, a i tak mi moje datle zjedol nejaký vták. Určite to bude tak i tento rok.“

            Najmladší syn, ako bolo jeho zvykom, sedel v kuchyni a vypočul si otcove slová. Vstal a prišiel za ním. Kľakol si pred neho a povedal: „Otec, tento rok budeš jesť datle. Na strome je päť veľkých strapcov. Každý z nich dáme jednému národu. Pretože v meste je päť národov. Tentokrát budem strážiť datle ja sám.“ Ale jeho otec a matka sa srdečne zasmiali, lebo si pomysleli, že sú to len prázdne reči.

            Jedného dňa nato sa dostala k sultánovi správa, že datle už dozrievajú. Tak rozkázal jednému zo svojich mužov, aby išiel strážiť strom. Jeho syn, ktorý stál vedľa neho, počul jeho rozkaz a povedal:

            „Prečo si rozkázal tomu mužovi strážiť strom, keď som tu ešte ja, tvoj syn?“

            Sultán mu odpovedal: „Ach, šiesti moji synovia neuspeli, a tam, kde oni zlyhali, chceš ty uspieť?“

            Syn mu odpovedal: „Buď trpezlivý a nechaj ma ísť. Zajtra uvidíš, či ti prinesiem datle alebo nie.“

            „Sultán, nech to dieťa ide strážiť ten strom,“ povedala jeho manželka. „Možno, predsa len budeme tento rok jesť datle, možnože nie, ale nechaj ho ísť.“

            A sultán odpovedal: „Neodmietam jeho návrh, ale moje srdce mu neverí. Jeho bratia mi tiež sľúbili, že postrážia strom, a nepodarilo sa im to.“

            Ale chlapec ho prosil ešte raz: „Otec, ak ty, moja matka a ja budeme zajtra ešte nažive, tak budeme jesť datle.“

            „Choď teda,“ povedal otec.

            Keď prišiel chlapec do záhrady, povedal svojim sluhom, aby sa vrátili do paláca a išli spať. Keď zostal sám, ľahol si pod strom a tvrdo spal až do jednej hodiny po polnoci. Potom sa zobudil a sadol si vedľa datľového stromu. Vytiahol z vrecka kukuricu a drobné kamienky.

            Žuval kukuricu, až pokým sa necítil byť ospalý. Potom si dal kamienky do úst a to ho udržiavalo bdelého, až pokým nepriletel vták.

            Ten sa popozeral okolo, ale nikoho si pri strome nevšimol. Tak zatrepotal krídlami a pristál na strome. Natiahol svoj zobák smerom k datliam, ale práve vtedy chlapec obratne vyskočil spoza stromu a chytil vtáka pod krídlom.

            Vták sa otočil a rýchlo vyletel hore. No chlapec sa ho neustále držal. Vyleteli vysoko do vzduchu.

            „Syn človeka,“ povedal vták, keď vrcholky hory vyzerali pod nimi veľmi malé, „ak teraz spadneš, budeš mŕtvy dávno predtým, ako dopadneš na zem. Tak ma nechaj ísť a choď si svojou cestou.“

            Ale chlapec odpovedal: „Kamkoľvek pôjdeš, pôjdem s tebou. Nezbavíš sa ma.“

            „Nezjedol som tvoje datle,“ trval vták na svojom, „a už svitá. Nechaj ma ísť svojou cestou.“

            Chlapec však namietal: „Môj otec nenávidí mojich šesť bratov, pretože si prišiel a ukradol datle. Dnes ťa otec uvidí, moji bratia ťa uvidia, všetci veľkí i malí ľudia mesta ťa uvidia. A srdce môjho otca sa poteší.“

            „Nuž, ak ma nepustíš, tak ťa zhodím,“ povedal vták.

            Tak vyletel ešte vyššie, tak vysoko, že Zem sa zdala byť taká malá, ako hviezda.

            „Koľko z teba zostane, ak spadneš odtiaľto?“ spýtal sa vták.

            „Ak zomriem, tak zomriem,“ povedal chlapec, „ale aj tak ťa nepustím.“

            Vták si všimol, že ho presviedča úplne zbytočne, tak priletel naspäť na Zem.

            „Už si zase doma, tak ma nechaj ísť svojou cestou,“ prosil ešte raz, „alebo aspoň urobme zmluvu.“

            „Akú zmluvu?“ spýtal sa chlapec.

            „Zachráň ma pred slnkom,“ odpovedal vták, „a ja ťa zachránim pred dažďom.“

            „Ako to vieš urobiť? A ako môžem zistiť, či ti môžem veriť?“

            „Vytiahni pierko z môjho chvosta. Keď ho hodíš do ohňa a budeš chcieť, aby som prišiel, prídem za tebou, kdekoľvek budem.“

            Chlapec odpovedal: „Dobre, súhlasím. Choď si svojou cestou.“

            „Zbohom, môj priateľ. Keď ma zavoláš, keby si bol aj na dne mora, prídem za tebou.“

            Mládenec sledoval, ako vták odlieta a stráca sa mu z dohľadu. Potom išiel rovno k datľovému stromu. Keď uvidel datle, veľmi sa potešil. Cítil sa byť silnejší a jeho oči mu žiarili. Od radosti sa hlasno zasmial a povedal si: „Toto je moje šťastie, len moje, za to, že som sedel v kuchyni. Zbohom datľový strom. Idem si ľahnúť. To, čo ťa jedlo, už ťa viacej nebude jesť.“

            Slnko bolo už vysoko na oblohe, keď sa správca prišiel pozrieť na datľový strom. Očakával, že na ňom nenájde ani jedno ovocie. Ale uvidel na ňom také veľké množstvo datlí, že skoro zakrývali listy. Ihneď bežal naspäť do domu. Začal bubnovať na veľký bubon, až pokým k nemu všetci neprišli. Dokonca aj malé deti boli zvedavé, že čo sa deje.

            „Správca, čo je, čo sa stalo?“ volali.

            „Siedmy sultánov syn nie je obyčajným synom, ale je to lev! Dnes ukázal pred svojím otcom svoju pravú tvár!“

            „Ale ako, správca?“

            „Dnes budeme konečne jesť datle.“

            „Je to naozaj pravda, správca?“

            „Áno, je to pravda. Ale nechajme ho ešte chvíľu spať, pokým mu každý z nás neprinesie dar. Ten, kto má hydinu, nech mu prinesie hydinu. Kto má kozu, nech prinesie kozu. Kto má ryžu, nech prinesie ryžu.“ A ľudia urobili tak, ako im povedal.

            Potom vzali bubon a odišli ku stromu, pod ktorým spal mládenec.

            Zdvihli ho na ruky a odniesli do sultánovho domu. Pritom hrali na lesné rohy a klarinety, bubnovali na bubon, a od radosti kričali a tlieskali rukami.

            Keď jeho otec počul ten hluk a uvidel košíky so zelenými listami, ktoré boli až po okraj naplnené datľami, a zbadal, že jeho syna nesú sluhovia na rukách, zhlboka si povzdychol a povedal si: „Dnes budem konečne jesť datle.“ Tak zavolal svoju manželku, aby sa išla pozrieť, čo ich syn urobil. Potom rozkázal svojim vojakom, aby pred neho predviedli jeho syna.

            „Aké máš novinky, syn môj?“ spýtal sa sultán.

            „Novinky? Nemám žiadne novinky, len toľko, že ak otvoríš svoje ústa, uvidíš, ako chutia datle,“ a zobral jednu datľu a podal ju svojmu otcovi, ktorý ju ochutnal.

            „Ach, ty si skutočne môj syn,“ zvolal sultán. „Ty nie si ako tí pochábli, ktorí sú dobrí na nič. Ale povedz mi, čo si urobil s tým vtákom? Pretože strom si strážil sám.“

            „Áno, datle som ustrážil sám. Ten vták sem už nikdy nepríde, ani počas jeho života, ani počas tvojho života, ani počas života tvojich detí.“

            „Ó, mal som sedem synov, a teraz mám len jedného. Tým synom si ty, ktorého som nazýval pochábľom a ktorý mi priniesol datle. Čo sa týka ostatných, tých už nechcem ani vidieť.“

            Ale jeho manželka vstala a prišla za ním. I povedala mu: „Môj drahý sultán, prosím ťa, neodmietaj ich,“ a prosila ho tak dlho, až napokon vyhovel jej prosbám, pretože tých šiestich starších synov ľúbila viac ako siedmeho.

            Odvtedy si všetci na zámku žili pokojne, až dokedy sultánova mačke nechytila teľa. Majiteľ teľaťa prišiel za sultánom a povedal mu to. Ale sultán mu odpovedal: „Mačka je moja a aj teľa je moje,“ a ten muž sa už neodvážil viacej sa sťažovať.

            O dva dni neskôr, sultánova mačka chytila kravu. Keď mu to povedali, odpovedal: „To je moja mačka a to bola moja krava.“

            Mačka počkala niekoľko dní a potom chytila somára. Oznámili to sultánovi: „Sultán, tvoja mačka chytila somára.“ On však len povedal: „To je moja mačka a to bol môj somár.“ Potom zjedla koňa a ťavu. Keď to zase povedali sultánovi, ten povedal: „Nemáte radi moju mačku a chcete, aby som ju zabil. Ale ja ju nezabijem, ani keď zje ťavu alebo človeka.“

            Mačka počkala niekoľko dní a potom chytila dieťa. Sultánovi povedali: „Tvoja mačka chytila dieťa.“ On však povedal: „Mačka je moja a aj to dieťa bolo moje.“ Napokon chytila aj dospelého človeka.

            Potom mačka opustila mesto a ukryla sa v húštine blízko cesty. Keď niekto prechádzal okolo, aby si nabral vodu v potoku, tak každého z nich zjedla. Keď uvidela kravu, ako išla na pašu, tak ju tiež zožrala. Keď uvidela kozu, aj tú zjedla. Čokoľvek išlo po ceste, tak to chytila a zjedla.

            Napokon prišli za sultánom naraz všetci ľudia a povedali mu o zločinoch jeho mačky. No on im odpovedal rovnako ako predtým: „Mačka je moja a aj ľudia sú moji.“ Nikto sa teda neodvážil mačku zabiť. Ona medzitým čím ďalej tým viac tučnela. Napokon prišla zase do mesta, kde hľadala ďalšiu svoju korisť.

            Jedného dňa nato povedal sultán svojim šiestim synom: „Idem sa pozrieť na vidiek, ako sa darí našej pšenici. Vy pôjdete so mnou.“ Veselo si išli po ceste, až napokon prišli k húštine, z ktorej vyskočila mačka a chytila troch sultánových synov.

            „Tam je mačka! Pozor na mačku!“ kričali vojaci, ktorí tam boli so sultánom. Tentokrát sultán povedal: „Nájdite ju a zabite. Už to nie je mačka, ale démon!“

            Vojaci mu odpovedali: „Sultán, a či sme ti nehovorili, že čo robí tvoja mačka? Ty si však len povedal: „To je moja mačka a moji sú aj ľudia.““

            On im odpovedal: „To je pravda. Povedal som to.“

            Práve vtedy medzi nimi nebol najmladší sultánov syn. Zostal doma so svojou matkou. Keď sa dopočul, že mačka zjedla jeho bratov, povedal: „Dovoľte mi, aby som ulovil tú mačku.“ No jeho matka ho prosila, aby ju neopúšťal. Avšak on ju nepočúval. Vzal svoj meč, kopiju a ryžové koláče. A vybral sa prenasledovať mačku, ktorá medzitým odbehla veľmi ďaleko.

            Mládenec strávil mnoho dní poľovaním na mačku, ktorú teraz už nazývali ľudožravá Nunda. Ale hoci zabil veľa divých zvierat, po svojej nepriateľke, ktorú sa snažil uloviť, nevidel ani stopy. Neobával sa už ani najzúrivejších zvierat. Jeho otec a matka ho prosili, aby ju prestal prenasledovať.

            No on odpovedal: „To, čo som povedal, nemôžem vziať späť. Ak mám zomrieť, nech zomriem, ale každý deň musím ísť hľadať ľudožravú Nundu.“

            Jeho otec mu ponúkol všetko, na čo si len spomenul, dokonca i kráľovskú korunu. Ale chlapec o tom nechcel ani počuť a vybral sa svojou cestou.

            Veľakrát mu jeho sluhovia povedali, že videli jej stopy. No, ako sa ukázalo, nikdy to neboli stopy po mačke Nunde. Putovali cez púšte a lesy, až napokon prišli k úpätiu veľkej hory. Vnútorný hlas našepkával chlapcovi, že toto je koniec ich hľadania a že dnes ju určite nájdu.

            Predtým, ako začali liezť na horu, chlapec rozkázal svojim sluhom, aby rozložili oheň a uvarili ryžu. Keď ju zjedli, začali svoj výstup.

            Zrazu, keď takmer dosiahli vrchol, sluha, ktorý bol vpredu, zavolal: „Pán môj, pán môj!“ a chlapec sa k nemu otočil. Sluha mu povedal: „Pozri sa na úpätie hory.“ Chlapec sa pozrel dolu a zbadal tam veľkú mačku. Niečo mu hovorilo, že je to určite ich ľudožravá Nunda.

            „To je určite sultánova mačka,“ pomyslel si. „Moja matka mi povedala, že jej uši sú  malé, že je široká a krátka, a že má na srsti škvrny ako kuna. A táto mačka je presne taká.“

            Počkal, pokým si táto zlovestná mačka neľahla a nezaspala. Potom sa vrátil ku svojim sluhom.

            „Dnes sa pohostíme,“ povedal. „Urobte z cesta koláče a prineste vodu.“ Potom sa najedli a napili. Keď dojedli, prikázal im, aby zvyšok jedla ukryli v húštine. Keď zabijú ľudožravú mačku, aby sa mohli znova najesť a vyspať. A že až potom sa vrátia do mesta. Sluhovia teda urobili, ako im povedal.

            Bolo už popoludnie, keď chlapec povedal: „Je najvyšší čas, aby sme išli chytiť ľudožravú Nundu.“ Keď zišli dolu, medzi nimi a mačkou sa nachádzal ešte veľký les.

            Potichu sa prikradli blízko veľkej mačky. Na znamenie chlapca všetci do nej hodili svoje kopije. Mačka sa ani len nepohla. Kopije splnili svoju úlohu. Všetkých však popadol veľký strach. Tak sa rýchlo vrátili a znova sa vyštverali na horu.

            Keď sa dostali na jej vrchol, slnko už zapadalo. Vybrali zo svojej skrýše ovocie, koláče a vodu, ktoré tam schovali. Sadli si a oddychovali. Potom, ako sa najedli, si ľahli a spali až do rána.

            Ráno si uvarili ryžu a napili sa vody. Potom prišli na miesto, kde nechali ľudožravú Nundu. Našli ju roztiahnutú na zemi. Bola stuhnutá a mŕtva. Jej telo vzali a odniesli naspäť do mesta.

            Keď sa sultán dopočul túto novinku, že jeho synovi sa podarilo skántriť Nundu, vedel, že na svete neexistuje šťastnejší človek, ako je on. Ľudia sa chlapcovi klaňali a dávali mu rôzne dary. Veľmi ho ľúbili, pretože im priniesol vyslobodenie zo strachu pred ľudožravou mačkou, ktorú sa mu podarilo zabiť.

            A to je koniec o ľudožravej mačke Nunde.

            [@ Swahilská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]