7*23*/258*/ Príbeh o Hasebovi **(1,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila raz chudobná žena, ktorá mala len jedno, jediné dieťa. Bol ním malý chlapec, ktorý sa volal Hasebo. Keď prestal byť bábätkom a naučil sa rozprávať a chodiť, jeho matka si pomyslela, že je najvyšší čas, aby sa naučil čítať. Tak ho poslala do školy. Keď doštudoval, išiel robiť do obchodu na výrobu oblečenia, ale za krajčíra sa nevyučil. Tak ho dala učiť sa za striebrotepca, ale ani toto remeslo sa nenaučil. Akéhokoľvek majstra mal, nič sa od neho nenaučil. Jeho matka nechcela, aby robil niečo, čo ho nezaujíma, tak mu povedala: „Nuž, zostaň teda doma, syn môj.“ A on zostal doma. Vôbec nič nerobil, len jedol a spal.

            Jedného dňa sa chlapec spýtal svojej matke: „Aké bolo povolanie môjho otca?“

            „On bol veľmi učený doktor,“ odpovedala.

            „Kde sú teda jeho knihy?“ spýtal sa Hasebo.

            „Už veľa rokov prešlo, a nikdy som na ne ani len nepomyslela. Pozri do komory, možno ich tam ešte nájdeš.“ Tak ich išiel Hasebo pohľadať. Zistil však, že skoro všetky zožral hmyz. Zostala len jedna. Zobral si ju a začal čítať.

            Jedno ráno, ako sedel doma a bol zahĺbený do čítania svojej lekárskej knižky, išli okolo susedia a povedali jeho matke: „Daj nám svojho syna, aby sme s ním mohli ísť rúbať drevo do lesa.“ Drevorubačstvo bolo ich remeslo. Zakaždým nakládli na svoje osly narúbané drevo a išli ho predať do mesta.

            Jeho matka odpovedala: „Nuž dobre. Zajtra mu kúpim osla a môžete ísť spolu s ním do lesa.“

            Tak kúpila osla, prišli susedia a odišli spolu s jej synom do lesa. Večer priniesli do mesta veľké množstvo dreva. Predali ho a dostali zaň značnú sumu peňazí. Takto robili celých šesť dní. Ale na siedmy deň začalo pršať. Všetci drevorubači sa utekali schovať pod skaly. Ale Hasebo, ktorému nevadilo, že bude mokrý, zostal tam, kde bol.

            Medzitým čo sedel na mieste, ktoré opustili jeho spoločníci, vzal do ruky menší kameň  a nechal ho spadnúť na zem. Ako kameň dopadol, začul dutý zvuk. Tak zavolal ostatných drevorubačov a povedal im: „Poďte sem a počúvajte. Pod povrchom musí byť dutina.

            „Spusti ten kameň ešte raz!“ kričali. On tak urobil a zase počuli dutý zvuk.

            „Skúsme sa tam prekopať,“ povedal chlapec. Tak začali na tom mieste kopať. Našli tam dieru veľkú ako studňa, ktorá bola až po okraj naplnená medom.

            „Toto je lepšie ako drevo na kúrenie,“ povedali. „Prinesie nám to veľa peňazí. A keďže si ho našiel ty, Hasebo, musíš ísť dovnútra, nabrať z toho medu a dať nám ho. Potom pôjdeme do mesta, predáme ho a peniaze si s tebou rozdelíme.“

            Nasledujúci deň, každý muž priniesol tú najväčšiu misu a nádobu, ktorú našiel doma, a Hasebo ich naplnil medom. Takto to robili každý deň počas troch mesiacov.

            Po uplynutí toho času sa med skoro úplne minul. Bolo ho tam už len trocha, úplne na spodku. Bolo to veľmi hlboko. Zdalo sa, že je to až uprostred Zeme. Ako si to všimli, muži povedali Hasebovi: „Uviažeme ti povraz pod ramenami a spustíme ťa dolu, aby si mohol nabrať všetok med, ktorý tam ešte zostal. Keď skončíš, znovu ti zhodíme povraz, uviažeš sa a my ťa vytiahneme hore.“

            „Dobre teda,“ odpovedal chlapec a nechal sa spustiť dolu. Naberal a naberal med, až tam napokon z neho zostalo menej, ako by sa zmestilo na koniec ihly. „Už som pripravený!“ zakričal. Ale oni sa medzitým radili a povedali: „Necháme ho v diere. Rozdelíme si jeho podiel z peňazí. A jeho matke povieme: „Tvojho syna chytil lev a odvliekol ho do lesa. Pokúšali sme sa ho prenasledovať, ale márne.““

            Potom vstali, odišli do mesta a jeho matke povedali, ako sa dohodli. Ona veľmi plakala a za svojím synom smútila mnoho mesiacov. Keď si muži rozdeľovali svoje peniaze, jeden z nich povedal: „Pošlime z nich niečo aj matke nášho priateľa,“ a poslali jej trochu z peňazí. A každý deň jej jeden z nich priniesol ryžu, druhý olej, tretí mäso, a ďalší nejaký obrus.

            Netrvalo dlho a Hasebovi došlo, že ho jeho spoločníci nechali zomrieť v tej hlbokej diere. No on mal statočné srdce a dúfal, že sa mu podarí nájsť cestu odtiaľ von. Hneď začal skúmať hlbokú priepasť, v ktorej sa nachádzal. Zistil, že sa tiahne hlboko do podzemia. Cez noc spal a cez deň jedol med, ktorý pozbieral. Takto prešlo mnoho dní.

            Jedno ráno, ako sedel na kameni a jedol svoje raňajky, odniekiaľ spadol rovno pri jeho nohy veľký škorpión. Obával sa, že ho uštipne. Tak vzal do rúk kameň a zabil ho. Zrazu ho napadla myšlienka: „Škorpión sa sem musel nejako dostať! Možnože je tu nejaký ďalší východ. Musím to tu lepšie prehľadať.“ Prešiel okolo stien celej jaskyne a na jednom jej konci našiel nad sebou záblesk drobného svetla. Srdce mu od radosti poskočilo. Zobral svoj nôž a začal ním rýpať do steny. Z malej dierky sa mu podarilo spraviť väčšiu, cez ktorú sa mu podarilo vyliezť von. Keď sa dostal von, uvidel pred sebou otvorené priestranstvo, cez ktoré sa tiahol chodník.

            Vybral sa po chodníku stále ďalej a ďalej, až sa napokon dostal k obrovskému domu. Vchodové dvere, celé zo zlata, boli dokorán otvorené. Vo vnútri bola veľká sála a uprostred nej stál trón, ktorý bol vykladaný vzácnymi kameňmi. Vedľa neho bola pohovka a na nej tie najmäkšie vankúše. Keďže mal za sebou dlhú cestu a bol dosť unavený, tak si na ňu ľahol a tvrdo zaspal.

            Po istom čase tam prišli cez nádvorie nejakí ľudia a oddiel vojakov. Spolu s nimi išiel aj Kráľ hadov.

            Vstúpili do sály. Ale keď si všimli, že v kráľovej posteli leží nejaký muž, od prekvapenia zastali. Vojaci ho chceli ihneď zabiť. Ale kráľ povedal: „nechajte ho v pokoji spať. A mňa položte na trón.“ Vojaci, ktorí ho niesli, si kľakli na podlahu. Had zliezol z ich pliec rovno na trón. Keď sa pohodlne usadil, obrátil sa ku svojim vojakom. Prikázal im, aby cudzinca jemne zobudili. Keď tak spravili, ten si sadol a uvidel okolo seba množstvo hadov. Jeden z nich bol veľmi nádherný a zabalený do kráľovského rúcha.

            „Kto si?“ spýtal sa Hasebo.

            „Ja som Kráľ hadov,“ znela odpoveď, „a toto je môj palác. Povieš mi, ktosi a odkiaľ prichádzaš?“

            „Volám sa Hasebo. Ale odkiaľ prichádzam a kam idem, neviem.“

            „Tak teda zostaň so mnou nejaký čas,“ povedal kráľ, a prikázal svojim vojakom, aby priniesli z prameňa vodu a z lesa ovocie. Potom to prestreli pred hosťa.

            Niekoľko dní Hasebo odpočíval a hostil sa v paláci Kráľa hadov. No začínalo sa mu cnieť za matkou a po svojej krajine. Tak povedal Kráľovi hadov: „Prosím ťa, pošli ma domov.“

            Ale Kráľ hadov mu odpovedal: „Potom, ako prídeš domov, mi veľmi ublížiš.“

            „Nie, nijako ti neublížim. Ver mi,“ odpovedal Hasebo. „Prosím ťa, pošli ma domov.“

            Ale kráľ povedal: „Ja viem, že keď ťa pošlem domov, tak sa vrátiš naspäť a zabiješ ma. Preto sa neodvažujem ťa pustiť.“ Ale Hasebo prosil tak vytrvalo, že kráľ napokon povedal: „Prisahaj, že keď prídeš domov, nepôjdeš sa kúpať na miesta, kde bude veľké množstvo ľudí.“ A Hasebo prisahal. Tak kráľ rozkázal svojim vojakom, aby zaviedli Haseba pri jeho rodné mesto. Odtiaľ išiel rovno za svojou matkou do domu. Jeho matka sa mu veľmi potešila.

            Práve vtedy sultán mesta veľmi ochorel. Všetci múdri mužovia sa zhodli na tom, že jediné, čo ho môže vyliečiť, je mäso z Kráľa hadov, a že jediný muž, ktorý by ho dokázal získať, je muž so zvláštnym znamením na hrudi. Tak vezír dal strážiť svojimi vojakmi verejné kúpele, aby pozerali, či tam nepríde taký muž.

            Tri dni si Hasebo pamätal svoj prísľub Kráľovi hadov a k verejným kúpeľom sa ani len nepriblížil. Potom prišlo ďalšie ráno. Bolo tak horúco, že sotva vedel dýchať, a všetko o svojom sľube zabudol.

            Hneď ako si dal dolu svoje rúcho, ho vzali a predviedli pred vezíra, ktorý mu povedal: „Zaveď nás na miesto, kde žije Kráľ hadov.“

            „Ja neviem, kde to je!“ odpovedal. Ale vezír mu neveril. Dal ho zviazať a zbiť, až dokedy nemal celý chrbát dotrhaný.

            Vtedy Hasebo zvolal: „Odviaž ma. Zavediem ťa k nemu.“

            Išli dlhú, dlhú cestu, až sa napokon dostali do paláca Kráľa hadov.

            Hasebo povedal kráľovi: „Nie som tu dobrovoľne. Pozri na môj chrbát a uvidíš, že ma k tomu donútili.“

            „Kto ťa takto zbil?“ spýtal sa smutne kráľ.

            „To bol vezír,“ odpovedal Hasebo.

            „Potom som už mŕtvy,“ ešte smutnejšie povedal kráľ, „ale ty sám ma tam musíš odniesť.“

            Tak ho Hasebo zobral na plecia a niesol. Na ceste mu Kráľ hadov povedal: „Keď tam prídeme, tak ma zabijú a moje mäso uvaria. Vezmi do fľašky trochu vody, v ktorej ma uvaria a polož ju vedľa mňa. Vezír ti povie, aby si ju vypil, ale daj si dobrý pozor na to, aby si tak neurobil. Potom zober do druhej fľaše vodu z druhého vývaru a vypi ju. Stane sa z teba znamenitý lekár. Vodu z tretieho vývaru daj sultánovi a ozdravie. Keď príde za tebou vezír a spýta sa: „Vypil si to, čo som ti kázal?“ musíš povedať: „Áno, vypil. A toto je pre teba.“ Daj mu prvú fľaštičku z prvého vývaru. Keď to vypije, zomrie. Tebe sa potom na duši uľaví.“

            Keď prišli do mesta, všetko sa stalo tak, ako povedal Kráľ hadov.

            Sultán si Haseba obľúbil, lebo sa z neho stal veľkolepý lekár, ktorý vyliečil mnoho chorých ľudí. No i tak Hasebo navždy smútil za svojím Kráľom hadov, ktorému za to vďačil.

            [@Swahilská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]