7*24*/259*/ Dievča s drevenou helmou **(1,2k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno, v malej dedine na vidieku v Japonsku žil raz jeden muž so svojou manželkou. Mnoho rokov sa im darilo a boli šťastní. Ale prišli zlé časy a nezostalo im nič iného, len ich dcéra, ktorá bola taká krásna, ako ranné zore. Susedia k nim boli veľmi láskaví. Urobili by všetko, čo mohli, preto, aby pomohli svojim chudobným priateľom. Ale keďže sa všetko zmenilo, starý pár sa rozhodol, že radšej pôjde na nejaké tiché miesto v krajine, kde chceli očakávať istú smrť. Svoju dcéru vzali so sebou.

            V novom dome v lese sa matka a dcéra ustavične starali o chod domácnosti a aby bol dom čistý. Veľa práce mali aj na záhrade. No muž presedel hodiny a pozeral rovno pred seba. Myslel pritom na bohatstvá, ktoré niekedy mal. Zdravie sa mu každým dňom zhoršovalo, až si napokon ľahol do postele poslednýkrát a už viacej nevstal.

            Nad jeho stratou jeho manželka a dcéra veľmi trpko plakali. Trvalo veľa mesiacov, pokým znova našli z niečoho potešenie. Potom zrazu jedného dňa, keď sa matka pozrela na svoju dcéru, si všimla, že veľmi opeknela. Pri pohľade na ňu sa jej srdce veľmi potešilo, ale teraz, keď boli na svete len ony dve, sa obávala, že jej niekto preto ublíži. Tak ako dobrá matka za tých čias, sa snažila naučiť svoju dcéru neustále sa venovať nejakej činnosti, aby nemala čas myslieť na seba. Dievča bolo veľmi dobré a vo všetkom sa riadilo radami svojej matky. Takto prešlo niekoľko rokov.

            Napokon prišli jarné dažde a matka dostala chrípku. Spočiatku tomu nevenovala veľkú pozornosť. No postupne bola stále chorľavejšia a veľmi nevládna. Vedela, že už nebude dlho žiť. Zavolala si k sebe svoju dcéru a povedala jej, že veľmi skoro bude sama na tomto svete a že sa bude musieť postarať sama o seba, lebo tu už nebude mať nikoho, kto by sa o ňu postaral. A pretože je veľmi obtiažne pre krásnu, mladú ženu prejsť povedľa ostatných bez toho, aby jej nevenovali pozornosť, prikázala jej, aby priniesla z vedľajšej izby drevenú helmu a nasadila si ju na hlavu. Dcéra urobila, ako jej povedala. Prilba jej zakrývala celé jej vlasy a tvár až po oči. Takže, keby išla aj cez veľký dav ľudí, nikto by sa za ňou druhýkrát ani len neobzrel. Keď sa na ňu teraz pozrela jej matka, z celej duše sa jej uľavilo. Ľahla si na posteľ a pokojne zomrela.

            Dievča mnoho dní plakalo. Bolo samé na svete. Mohlo sa spoľahnúť už len na seba. Uvedomilo si, že si musí ísť nájsť niekde prácu. Tak si uviazalo svoje oblečenie do batôžka a išlo cez kopce a hory až do domu pána tej časti krajiny. Dievčina sa uňho zamestnala. Pracovala od skorého rána až do neskorého večera. Každý večer išla spať do postele s pokojom na duši, lebo nezabudla na to, čo sľúbila svojej matke. Akokoľvek silno slnko žiarilo a bolo horúco, vždy mala svoju drevenú helmu na hlave. Ľudia ju začali volať Drevená hlava.

            Napriek všetkej opatrnosti sa správa o jej kráse rozšírila po celej krajine. Mnoho drzých mladíkov, ktorých je všade veľa na svete, sa pokúsilo nadvihnúť jej drevenú helmu. Dievčina im to však nedovolila a odohnala ich od seba. Začali sa s ňou rozprávať, ale ona im neodpovedala a pokračovala vo svojej práci. Hoci jej plat bol malý a nemala veľa na jedenie, stále dokázala prežiť, a to jej stačilo.

            I stalo sa jedného dňa, že jej pán išiel po poli, kde robila. Zapáčili sa mu jej spôsoby a chvíľu ju sledoval. Potom, ako sa s ňou krátko rozprával, ju zaviedol do svojho domu. Povedal jej, že odteraz jej prácou bude starať sa o jeho chorú manželku. Od toho času si dievčina myslela, že všetky jej starosti skončili. Ale to najhoršie ešte len prišlo.

            Onedlho nato, ako sa Drevená hlava začala starať o starú ženu, sa najstarší syn domu vrátil z Kjóta, kde študoval. Bol unavený krásami a pôžitkami mesta, a bol veľmi rád, že sa vrátil do zelenej krajiny, kde práve začali kvitnúť broskyne a rozvoniavali sladké kvety. Ako sa prechádzal ráno po okolí, všimol si toto dievča so zvláštnou drevenou helmou. Okamžite išiel za svojou matkou a spýtal sa jej, že kto to je, odkiaľ prišla, a prečo nosí na hlave tú čudnú drevenú helmu, ktorá jej zakrýva skoro celú tvár.

            Jeho matka mu odpovedala, že to je len jej rozmar a že nikto ju nevie presvedčiť, aby ju odložila. Mladý muž sa tomu zasmial, ale svoje myšlienky si nechal pre seba.

            Avšak jedného horúceho dňa, ako sa vracal domov, si všimol matkinu slúžku kľačať pri malom potoku, ktorý tiekol cez záhradu. Práve si umývala svoju tvár a svoju prilbu mala trochu posunutú na jednu stranu. Mládenec ju pozoroval spoza stromu a všimol si na nej, aká je krásna. Hneď sa rozhodol, že žiadna iná nebude jeho manželkou, len táto dievčina. Ale keď povedal svojej rodine, že sa rozhodol, že sa s ňou zosobáši, všetci boli proti tomu a veľmi sa nahnevali. Začali o nej vymýšľať rôzne zlomyseľné príbehy. No presviedčali ho úplne zbytočne, lebo on vedel, že sú to len nečinné reči. „Musím si len stáť za svojím,“ pomyslel si, „a potom mi ju dovolia.“

            Pre dievčinu bol tento mládenec taký dobrý partner, že každý si myslel, že ho neodmietne, ale práve to sa stalo. Aby sa kvôli nej v dome hádali, nepovažovala za správne. A hoci potajme horko plakala, veľmi dlho ju nič nedokázalo presvedčiť, aby zmenila svoj názor. Jednej noci sa jej však vo sne zjavila jej matka a prosila ju, aby sa za toho mládenca vydala. Tak nasledujúci raz, keď sa jej opýtal, či sa zaňho vydá, čo robil skoro každý deň, na jeho veľké prekvapenie s jeho ponukou súhlasila. Mládencovi rodičia sa rozhodli, že im nebudú stáť v ceste za ich šťastím, a začali robiť veľké prípravy na svadbu. Samozrejme, susedia povedali veľa zlomyseľných vecí o Drevenej hlave, ale ženích bol s ňou taký šťastný, že sa o ich klebety vôbec nestaral, a len sa na nich smial.

            Keď bolo všetko pripravené na svadobnú hostinu a nevestu obliekli do najkrajších svadobných šiat v celom Japonsku, slúžky jej chceli dať dolu jej drevenú helmu, aby jej spravili účes podľa najnovšej módy. No akokoľvek sa snažili dať jej prilbu dole, tá držala stále pevnejšie a pevnejšie, až dievčina od bolesti kričala. Keď ženích počul jej výkriky, pribehol k nej a upokojil ju. Vyhlásil, že keď chce, môže sa sobášiť vo svojej drevenej helme. Potom začala svadobná ceremónia. Mladomanželský pár sedel spolu za stolom. Priniesli im pohár vína, z ktorého sa napili. Keď pohár vína dopili, stala sa zvláštna vec. Drevená helma zrazu s veľkým rachotom pukla, spadla na zem a rozsypala sa na drobné kúsky. Keď sa všetci lepšie pozreli, z helmy vypadlo množstvo vzácnych kameňov. Ale hoci boli drahokamy veľmi nádherné, všetkých viacej prekvapila ohromujúca krása nevesty, ktorá bola krajšia než hociktorá iná nevesta, ktorú predtým videli alebo o ktorej čo i len počuli. Noc všetci strávili spievaním a tancovaním. Potom nevesta a ženích odišli do svojho vlastného domu, kde spolu žili šťastne až do vysokého veku a staroby. Počas ich života sa im narodilo veľa detí, ktoré boli známe po celom Japonsku pre svoju krásu, láskavosť a dobrotu.

            [@ Japonské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]