7*25*/260*/ Opica a medúza **(1,1k)

Veľmi často si kladieme otázku, že prečo medúza nemá žiadnu mušľu, ako má toľko stvorení, ktoré na breh každý deň vyplaví more. Za starých čias to tak nebolo. Medúza mala tiež mušľu rovnako tvrdú ako i iné morské živočíchy. Ale stratila ju svojou vlastnou vinou, ako sa dozvieme v tomto príbehu.

            I stalo sa, že morská kráľovná Otohima zrazu veľmi ochorela. Po celej podmorskej krajine rozposlali poslov, aby priviedli tých najlepších doktorov. Ale ich liečebné metódy boli úplne zbytočné. Kráľovnino zdravie sa neustále zhoršovalo. Všetci sa už pomaly vzdávali nádeje na jej vyliečenie. No niekoľko dní nato prišiel jeden doktor, ktorý bol múdrejší ako všetci ostatní, a povedal, že jediné, čo ju dokáže vyliečiť je pečeň z opice. Keďže však opice nežijú pod morom, museli zvolať radu najmúdrejších hláv národa, aby prediskutovali otázku, ako by mohli získať túto pečeň. Nakoniec sa rozhodli, že korytnačka, ktorej obozretnosť bola veľmi známa, pripláva na pobrežie, kde sa pokúsi chytiť živú opicu a bezpečne ju privedie do oceánskeho kráľovstva.

            Pre radu bolo dosť ľahké zveriť túto úlohu korytnačke, ale pre ňu to nebolo až také ľahké splniť. No i tak predsa len priplávala k pobrežiu, na ktorom rástli vysoké stromy, kde mali pravdepodobne byť opice. Korytnačka bola už veľmi stará a videla mnoho vecí. Prešiel nejaký čas a ona stále nevidela žiadne opice. Už ju unavovalo čakať na ne, tak jedného horúceho dňa tvrdo zaspala, a to aj napriek svojej veľkej snahe, aby zostala bdelá. Postupne niektoré opice, ktoré boli bezpečne ukryté na stromoch, zliezli na zem a potichu sa priblížili ku korytnačke. Pretože ešte nikdy nevideli korytnačku, tak sa postavili okolo nej, pozerali na ňu a nevedeli, čo si majú o nej myslieť. Napokon jedna mladá opica, odvážnejšia ako ostatné, pristúpila k nej a pohladila ju po jej žiariacom pancieri, ktoré toto pre nich nové, neznáme stvorenie malo na chrbte. Síce to bolo len veľmi jemné pohladenie, korytnačku to zobudilo. Jedným pohybom chytila ruku opice do svojich úst a pevne ju držala, napriek všetkej snahe opice vyslobodiť sa. Ako si ostatné opice všimli, že s korytnačkou sa nedá zahrávať, utiekli preč a svojho mladšieho súrodenca nechali napospas svojmu osudu.

            Korytnačka povedala opici: „Ak budeš potichu a urobíš, čo ti poviem, neublížim ti. Ale musíš si vysadnúť na môj chrbát a ísť so mnou.“

            Keďže korytnačka neustále držala ruku opice vo svojich ústach, tá sa jej musela prispôsobiť a urobila, ako jej prikázala.

            Korytnačka, ktorá bola šťastná, že sa jej podarilo uloviť opicu, sa ponáhľala na pobrežie a rýchlo sa ponorila do vody. Plávala rýchlejšie než kedykoľvek predtým, a čoskoro sa dostala do podmorského kráľovského paláca. Keď ich sluhovia zbadali prichádzať, kričali od radosti a bežali povedať kráľovnej, že je tam opica, ktorej pečeň ju vylieči a že onedlho bude taká zdravá, ako predtým. V skutočnosti bola ich úľava taká veľká, že opicu privítali tak láskavo a tak veľmi sa starali o jej pohodlie a o to, aby bola šťastná, že tá čoskoro zabudla na všetky obavy, ktoré ju trápili ohľadom jej osudu. Len sem-tam jej prišlo clivo za domovom. Ale vtedy sa ukryla do nejakého tmavého kúta, až pokým sa jej nevrátila dobrá nálada.

            Počas jedného z týchto návalov smútku sa stalo, že okolo prechádzala medúza. V tých časoch medúzy ešte mali mušle. Pri pohľade na smutnú opicu, ktorá sa krčila pod vysokou skalou so zohnutou hlavou a zatvorenými očami, medúza bola plná ľútosti. Tak zastavila a povedala: „Ach, ty nešťastné stvorenie, nečudujem sa ti, že plačeš. Za niekoľko dní prídu za tebou, zabijú ťa a tvoju pečeň dajú zjesť morskej kráľovnej.“

            Pri týchto slovách sa opica zdesene stiahla a spýtala sa medúzy, že aký zločin spáchala, že si zaslúži smrť.

            „Ach, vôbec žiadny,“ odpovedala medúza, „ale jedine tvoja pečeň dokáže vyliečiť našu kráľovnú, a ako ju môžeme od teba získať bez toho, aby sme ťa zabili? Najlepšie bude, keď sa zmieriš so svojím osudom a nebudeš robiť okolo toho veľký hluk. Pretože hoci ťa veľmi ľutujem, neexistuje spôsob, ako by som ti mohla pomôcť.“ Potom medúza odišla a opicu tam nechala skrehnutú od hrôzy.

            Spočiatku mala pocit, akoby jej pečeň už brali z tela. No čoskoro začala uvažovať o tom, či neexistuje spôsob, ako by mohla uniknúť pred touto strašnou smrťou. Napokon vymyslela plán, o ktorom si myslela, že by mohol mať úspech. Niekoľko dní predstierala, že je veselá a šťastná ako predtým. No, keď znova vyšlo slnko a začal padať hustý dážď, plakala a kvílila od úsvitu až do tmy, až kým ju nezačula korytnačka, ktorá ju strážila. Tak prišla za ňou, aby zistila, čo sa jej stalo. Vtedy jej opica povedala, že predtým, ako odišla zo svojho domova, si zavesila svoju pečeň na krík, aby sa vysušila, a ak má ešte dlhšie pršať, bude pre ňu jej pečeň úplne zbytočná a nepoužiteľná. Darebná opica urobila taký rozruch so svojím stonaním, že by ním roztopila i srdce z kameňa. Nič ju nedokázalo upokojiť, iba ak by ju niekto odniesol naspäť na pevninu, aby si mohla vziať svoju pečeň.

            Poradcovia kráľovnej neboli práve najmúdrejší a preto rozhodli, aby korytnačka zobrala opicu naspäť do svojej rodnej krajiny a dovolila jej, aby si vzala z kríka svoju pečeň. Ale korytnačke prikázali, aby ju nestratila z dohľadu ani na jeden moment. Opica to vedela, ale dôverovala svojim schopnostiam, že sa jej podarí korytnačku nejako obalamutiť. Nasadla na jej pancier. Cítila veľkú radosť, ale pred korytnačkou svoje pocity starostlivo zatajila. Vydali sa na cestu a o niekoľko hodín sa túlali po lese, v ktorom predtým korytnačka chytila opicu. Ako si opica všimla, že celá jej rodina nakúka na nich spoza vrcholkov stromov, vyskočila na najbližší konár. Pritom sa jej celkom úspešne podarilo zachrániť svoje nohy pred uchytením korytnačkou. Porozprávala im všetky hrozné veci, ktoré sa jej stali, a vydala vojnový výkrik, ktorý privolal všetky ostatné opice zo susedných kopcov. Na jej slovo sa všetky opice ponáhľali ku korytnačke, ktorej strhli z chrbta jej pancier, ktorý jej zakrýval celé jej telo. Potom ju s posmeškami zahnali na pobrežie, a naspäť až do mora. Bola veľmi šťastná, že sa jej to živej podarilo. Omdlievajúc od vyčerpania, vstúpila do kráľovninho paláca. Studená voda ju veľmi chladila po celom jej nahom tele. Cítila sa veľmi zle až mizerne. Ale akokoľvek úboho jej bolo, musela sa dostaviť pred kráľovniných poradcov a povedať im všetko, čo sa jej prihodilo a ako trpela pri úteku opice. Po istom čase korytnačke vrátili jej pancier a všetko potrestanie padlo na nešťastnú medúzu, ktorú kráľovná odsúdila na odňatie jej mušle. Tak odvtedy až doteraz sa medúza plaví po moriach bez mušle.

            [@ Japonská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]