7*27*/262*/ Mládenec s otvorenými očami **(1,1k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil mládenec, ktorý nedokázal byť šťastný, lebo sa túžil dozvedieť niečo, o čom ostatní ľudia vôbec nič nevedia. Keď sa naučil rozumieť reči vtákov a zvierat, sa dozvedel, že pod rúškom noci sa deje veľa tajomných vecí, ktoré oči smrteľníkov nikdy nevideli. Od tej chvíle nedokázal byť pokojný. Veľmi túžil zistiť tajomstvá, ktoré sa skrývali v nočnom svete. Celý čas trávil v chodení od jedného čarodejníka k druhému, ktorých žiadal, aby mu počas nocí otvorili oči. Nakoniec prišiel za starým čarodejníkom, ktorý sa volal Mano a ktorý mu vedel povedať všetko, čo chcel vedieť. Lenže keď si ho starý muž pozorne vypočul, varovne mu povedal:

            „Môj synu, nežeň sa sa za prázdnym poznaním, ktoré ti neprinesie šťastie, ale skôr zlo. Veľa je ukryté pred očami ľudí, lebo ich srdcia by potom už viacej nemali pokoja. Vedomosti zabíjajú radosť, preto si dobre premysli, čo robíš, lebo to jedného dňa veľmi oľutuješ. Ale ak si nevezmeš moju radu k srdcu, potom ti skutočne viem ukázať tajomstvá noci. Avšak budeš potrebovať viac než len mužskú odvahu, aby si zniesol ten pohľad.“

            Vo svojej reči urobil menšiu prestávku a pozrel na mladého muža, ktorý pokýval svojou hlavou. Potom čarodejník pokračoval: „Zajtra v noci musíš ísť na miesto, kde raz za sedem rokov hadí kráľ usporadúva pre celý svoj dvor veľkú hostinu. Pred ním bude stáť zlatá miska naplnená kozím mliekom. Ak sa ti podarí do tej misky namočiť chlieb a zjesť ho ešte predtým, ako budeš musieť utiecť, pochopíš všetky tajomstvá, ktoré sú v noci ukryté pred ľuďmi. Máš šťastie, že hadí kráľ usporadúva hostinu tento rok, lebo inak by si musel na to veľmi dlho čakať. Buď však opatrný a odvážny, lebo inak zle pochodíš.“

            Mladý muž poďakoval čarodejníkovi za jeho radu a pevne rozhodnutý sa vybral splniť svoju úlohu, aj keby ho to malo stáť jeho život. Keď nastala noc, sa vydal na široké, osamelé rašelinisko, kde mal mať hadí kráľ svoju hostinu. So zaostrenými očami nedočkavo hľadel okolo seba. Ale nevidel nič iné ako množstvo pahorkov, ktoré v noci osvetľoval mesiac. Chvíľu sa krčil za kríkom. Keď mal pocit, že sa blíži polnoc, sa zrazu uprostred rašeliniska rozsvietila žiara ako hviezda, ktorá osvetľovala ostatné pahorky. V tom istom okamihu sa všetky pahorky začali zvíjať a plaziť. Z každého pahorka prišli stovky hadov, ktoré si to namierili rovno za žiarou, kde vedeli, že nájdu svojho kráľa. Keď prišli k jeho pahorku, ktorý bol vyšší a širší ako ostatné a nad ktorým svietilo jasné svetlo, zvinuli sa a čakali. Syčanie a zmätok zo všetkých hadích domov boli také veľké, že sa mládenec neodvážil spraviť dopredu ani jeden krok. Chvíľu zostal stáť na mieste a pozorne sledoval všetko, čo sa dialo okolo neho. Napokon však predsa len začal naberať odvahu a krok za krokom sa začal pomaly hýbať dopredu.

            To, čo videl, bolo strašidelnejšie, než si vedel predstaviť. Tisícky hadov, veľkých, malých, a každej farby sa zhromaždilo okolo obrovského hada, ktorý mal na hlave zlatú korunu, z ktorej svetlo sa odrážalo široko-ďaleko. Ich syčanie a trepotanie jazykmi ho tak vystrašilo, že ho opustila takmer všetka jeho odvaha. Cítil, že keby išiel ďalej, čakala by ho istá smrť. Keď vtom zrazu zbadal pred hadím kráľom zlatú misku. Vedel, že ak premárni svoju šancu, už nikdy nebude mať takú možnosť. Od strachu mu až všetky vlasy stáli na hlave a jeho krv mu v žilách skoro zamrzla. Začal sa pomaly posúvať dopredu. Aký len hluk a syčanie nastalo medzi hadmi. Tisícky hláv otvorili svoje ústa a natiahli dopredu svoje jazyky, aby poštípali votrelca na smrť. Ale našťastie ich telá boli tak prepletené jedno cez druhé, že sa nevedeli veľmi rýchlo vymotať. Tak mládenec uchopil kúsok chleba, namočil ho do misky a vložil si ho do úst. Potom odtiaľ utekal preč, akoby mu bola v pätách celá armáda nepriateľov. Zdalo sa mu, že počuje ich syčanie, akoby sa k nemu neustále približovali. Nakoniec mu došiel dych a skoro úplne bez zmyslov dopadol na trávnik a zaspal. Zatiaľ čo tam ležal, prenasledovali ho strašné sny. Snívalo sa mu, že sa okolo neho omotal hadí kráľ s ohnivou korunou a že ho stláčal a dusil. S hlasným výkrikom vyskočil na nohy. Bol pripravený bojovať so svojím nepriateľom. Vtom si všimol, že ho prebudili slnečné lúče. Pretrel si oči a rozhliadol sa dookola, ale po jeho nepriateľoch z minulej noci nebolo ani stopy. Rašelinisko, na ktorom narazil na toľké nebezpečenstvo, bolo od neho vzdialené aspoň dva kilometre. Ale to, že vytrvalo a usilovne bežal, nebolo snom, lebo vedel, že sa opil čarovným kozím mliekom. Skontroloval si svoje končatiny. A keď zistil, že nemá žiadne zranenie, veľmi sa zaradoval, že prešiel toľkým nebezpečenstvom so zdravou kožou.

            Po nočných hrôzach a veľkej únave ležal až do poludnia. Potom sa rozhodol, že ešte v ten večer sa vráti do lesa, aby vyskúšal, čo pre neho dokáže spraviť kozie mlieko a či bude rozumieť všetkému, čo bolo preňho záhadou. Keď prišiel do lesa, jeho obavy sa rozplynuli. Uvidel to, čo dovtedy nevidel žiaden smrteľník. Pod stromami boli zlaté prístrešky so striebornými vlajkami, ktoré boli jasne osvetlené. Veľmi sa čudoval, načo sú tam tie prístrešky. Keď vtom začul náhly hluk medzi stromami, akoby sa zrazu zdvihol vietor. Zo všetkých strán, za mesačného svitu, spoza stromov vystúpili krásne devy. Boli to lesné víly, dcéry matky zeme, ktoré chodili do lesa každú noc tancovať. Mladý muž, ktorý ich pozoroval zo svojho úkrytu, sa nevedel vynadívať. Želal si, aby mal na svojej hlave aspoň sto očí, pretože jeho dve oči mu nestačili na predstavenie, ktoré sa mu naskytlo. Lesné víly tancovali až do ranného úsvitu. Vtedy sa mu zazdalo, akoby sa ukryli za svoje strieborné závoje a zmizli mu z dohľadu. Ale mladý muž zostal na svojom mieste, až dokedy nebolo slnko vysoko na nebi. Potom išiel domov.

            Celý deň sa nevedel dočkať, pokým nepríde noc. Počítal minúty, ktoré zostávali do večera, aby sa mohol vrátiť do lesa. Ale keď tam napokon v noci prišiel, nevidel pri stromoch žiadne prístrešky, dokonca ani lesné víly. A hoci sa tam vracal po mnoho nocí, už sa mu nenaskytol ten istý výhľad. No on o nich neustále premýšľal, deň i noc. Všetko na svete ho prestalo zaujímať. Napokon ochorel túžbou po tom krásnom nočnom predstavení lesných víl až do konca svojho života. A to bol spôsob, ako sa presvedčil, že čarodejník hovoril pravdu, keď povedal: „To, že človek nevidí v noci, je preňho to najväčšie dobro.“

            [@ Estónske poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]