7*28*/263*/ Chlapci so zlatými hviezdami **(2,3k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, čo sa stalo, to sa stalo, a keby sa to nestalo, nepoznali by sme tento príbeh.

            Nuž, niekedy veľmi dávno žil raz jeden cisár, ktorý úplne sám vládol nad celou polovicou sveta. V tomto kráľovstve žil aj jeden pastier a jeho manželka so svojimi troma dcérami, Annou, Stanou a Laurou.

            Anna, najstaršia z nich, bola taká krásna, že keď vzala ovce na pastviny, tie zabudli aj jesť, pokiaľ kráčala vedľa nich. Stana, druhá dcéra, bola taká krásna, že keď kráčala vedľa svojej čriedy, ešte aj vlky ochraňovali jej ovce. A najmladšia, Laura, s pokožkou bielou ako pena z mlieka a s vlasmi takými jemnými, ako najlepšia ovčia vlna, bola taká krásna, ako obe jej sestry spolu.

            Jedného letného dňa, keď lúče slnka vo veľkom ohrievali zem, všetky tri sestry išli spolu do lesa na okraji hory nazbierať jahody. Ako tam hľadali miesto, kde rástli tie najväčšie, začuli približujúci sa dupot koní. Bolo to také hlasné, akoby sa k nim približovala armáda. No bol to len cisár, ktorý sa vybral so svojím sprievodom a priateľmi na poľovačku.

            Všetko to boli pekní, rúči, mladí muži, ktorí sedeli na svojich koňoch, akoby boli ich súčasťou. No najkrajším a najrúčejším z nich bol predsa len sám mladý cisár.

            Ako prechádzali okolo troch sestier, všimli si ich krásu, pribrzdili svoje kone a pomaly išli vedľa nich.

            „Počujte, sestry!“ povedala Anna, ako prechádzali okolo. „Ak si ma jeden z tých mužov vyberie za manželku, upečiem mu bochník chleba, od ktorého bude navždy mladý a statočný.“

            „A ak si jeden z nich vyberie za manželku mňa,“ povedala Stana, „tak mu utkám košeľu, ktorá ho uchráni pred zraneniami i v boji s drakmi. A keď v nej prejde cez vodu, nikdy nebude mokrý, dokonca ani oheň ho nespáli.“

            „A ak si niektorý z nich vyberie za manželku mňa,“ povedala Laura, „tak mu porodím dvoch synov, dvojičky, a obaja z nich budú mať na svojom čele zlatú hviezdu jasnú, ako sú tie na nočnej oblohe.“

            A hoci hovorili dosť potichu, mladí muži ich počuli a otočili k nim svoje kone.

            „Beriem ťa za slovo! Budeš len a len moja, najkrajšia zo všetkých cisárovien!“ zvolal cisár a vyhodil Lauru aj s jej jahodami pred seba na koňa.

            „A ja si vezmem teba!“ „A ja teba!“ zvolali dvaja z jeho priateľov. A všetci odcválali spoločne naspäť do paláca.

            Nasledujúce ráno sa konali tri sobášne obrady. Celé tri dni a tri noci sa po celom kráľovstve nerobilo nič iné, ako hodovalo. Keď sa oslavy skončili, všetci rozprávali o tom, ako Anna poslala po pšenicu, z ktorej urobila bochník, o ktorom rozprávala pri záhone jahôd v lese. Prešlo zopár dní a nocí, a túto zvesť vystriedala ďalšia. Že si Stana zaobstarala nejaký ľan, vysušila ho, vyčesala, a spriadla do plátna, z ktorého ušila košeľu, o ktorej hovorila pri záhone jahôd.

            Nuž, tento cisár mal nevlastnú matku, ktorá mala od svojho prvého manžela dcéru, ktorá s ňou žila v paláci. Táto macocha vždy verila v to, že jej dcéra by sa mala stať cisárovnou, a nie táto mliečnobiela deva, dieťa chudobného pastiera. Tak z celého svojho srdca mladú cisárovnú nenávidela a čakala len na to, aby jej mohla urobiť zle. Ale nemohla jej nijako uškodiť, keďže cisár zostával so svojou manželkou deň i noc. Tak začala rozmýšľať, ako by ho mohla od nej odpútať.

            Keď napokon všetko ostatné zlyhalo, podarilo sa jej prinútiť svojho brata, ktorý bol kráľom susednej krajiny, aby vyhlásil vojnu proti cisárovi a obkľúčil niekoľko pohraničných miest s veľkou armádou. Tentokrát bol macochin plán úspešný. Hneď ako sa to mladý cisár dozvedel, v zúrivom hneve vyskočil a prisahal, že nič, dokonca ani jeho manželka, by mu nemalo stáť v ceste, aby nepriateľa porazil a náležite potrestal. Náhlivo zhromaždil vojakov, ktorých mal poruke, a okamžite sa vybral zaútočiť na nepriateľa. Druhý kráľ nepočítal s takým rýchlym protiútokom a vôbec nebol na boj pripravený. Cisár ho napadol, keď bol bez stráží, a jeho armádu úplne porazil. Keď dosiahol víťazstvo, narýchlo dohodli podmienky mieru, a tak rýchlo, ako ho jeho kôň dokázal odniesť. Do svojho paláca sa dostal na tretí deň.

            Ale práve vtedy skoro ráno, keď hviezdy na nebi bledli, sa Laure narodili dvaja chlapci so zlatými vlasmi a hviezdami na čele. Macocha, ktorá bola pri pôrode, ich vzala preč. Vykopala dieru v rohu paláca, pod cisárovým oknom, a položila ich do nej, zatiaľ čo na ich miesto uložila dve malé šteniatka.

            Cisár vošiel do paláca. Keď mu oznámili správu, išiel rovno do Laurinej izby. Neboli potrebné žiadne slová. Na vlastné oči videl, že Laura nedodržala svoje slovo pri záhone jahôd. A hoci mu to skoro zlomilo srdce, musel vydať rozkazy na jej potrestanie.

            Tak smutne vyšiel von a povedal svojim strážcom, aby cisárovnú pochovali do zeme až po jej krk. Nech každý vie, čo sa mu stane, ak sa odváži oklamať cisára.

            Ani nie veľa dní nato sa želanie macochy splnilo. Cisár si vzal jej dcéru za manželku. Svadobná hostina znova trvala tri dni a tri noci.

            Ale čo sa stalo s dvoma malými chlapcami?

            Úbohé malé deti nenašli odpočinok ani vo svojich hroboch. Na mieste, kde boli pochované, vyrástli dve krásne, mladé osiky. Macocha, ktorá neznášala pohľad na tie stromčeky, lebo jej pripomínali jej zločin, vydala rozkazy, aby ich vytrhli. Ale cisár to počul a zakázal im dotknúť sa stromov, vraviac: „Neopovážte sa tých stromov ani len dotknúť! Rád sa na ne pozerám! Sú to tie najkrajšie osiky, aké som kedy videl!“

            A osiky rástli tak rýchlo ako žiadne stromy predtým. Každý deň a noc narástli o jeden rok vyššie. A na úsvite, ako mizli hviezdy z oblohy, narástli o tri roky do výšky akoby žmurknutím oka. Ich konáre viseli ponad oknami paláca. Keď vietor nimi jemne hýbal, cisár sedával pri okne a celý deň ich počúval.

            Macocha sa veľmi obávala, že sa prezradí jej zločin. Preto neprestávala vymýšľať nejaký spôsob, ako sa zbaví tých stromov. Nebola to ľahká vec. Ale vôľa ženy dokáže vytlačiť mlieko z kameňa a jej prefíkanosť porazí hrdinov. A čo jej ľstivosť nedokáže pomocou nežných slov, tam jej ešte stále zostáva veľký zdroj sĺz.

            Jedno ráno nová cisárovná sedela na okraji postele svojho manžela a začala ho prehovárať všetkými možnými spôsobmi. Nejaký čas trvalo, pokým návnada zabrala, ale nakoniec aj cisári sú iba muži!

            „Nuž, dobre,“ povedal napokon, „nech je po tvojom, zotni si tie stromy. Ale z jedného urobia posteľ pre mňa a z druhého posteľ pre teba!“

            Cisárovná bola nútená s tým súhlasiť. Osiky zoťali nasledujúce ráno a ešte v ten večer položili cisárovi do izby novú posteľ.

            Keď si do nej cisár ľahol, cítil sa byť stokrát ťažší ako zvyčajne. Ale i napriek tomu cítil akýsi zvláštny pokoj, ktorý bol preňho úplne nový. No cisárovná mala pocit, akoby ležala na tŕňoch a žihľave. Vôbec nemohla zatvoriť svoje oči.

            Keď cisár tvrdo zaspal, posteľ začala hlasno praskať. Pre cisárovnú malo každé prasknutie význam. Zdalo sa jej, že počúva jazyk, ktorému okrem nej nikto iný nerozumie.

            „Je to pre teba ťažké, malý braček?“ spýtala sa jedna z postelí.

            „Ó, nie, vôbec to nie je ťažké,“ odpovedala posteľ, v ktorej spal cisár. „Necítim nič iné iba radosť z toho, že nado mnou odpočíva môj milovaný otec.“

            „No pre mňa je to veľmi ťažké!“ odpovedala druhá posteľ, „lebo na mne leží veľmi zlá duša.“

            A takto sa rozprávali až do samého rána a cisárovná ich celú tú dobu počúvala.

            Za svitania sa cisárovná rozhodla, že sa zbaví oboch postelí. Dala vyrobiť nové postele, presne také isté ako tieto. A keď cisár odišiel na poľovačku, nové postele dali do spálne. Osikové postele spálili vo veľkom ohni, až napokon z nich zostala len malá kôpka popola.

            Zatiaľ čo horeli, cisárovnej sa zdalo, že počuje rovnaké slová, ktorým iba ona dokázala rozumieť.

            Potom sa sklonila, pozbierala popol a rozptýlila ho vo vetre na štyri svetové strany, aby ho odfúklo ďaleko preč do vzdialených krajín a morí, a nič z neho nezostalo.

            Ale nevšimla si, že odtiaľ, kde oheň horel najjasnejšie, vyleteli dve iskry. Chvíľu sa vznášali vo vzduchu a potom spadli do veľkej rieky, ktorá pretekala srdcom krajiny. Tu sa iskry premenili na dve malé rybky so zlatými šupinami. Obidve sa na seba navzájom tak podobali, že hneď na prvý pohľad každý vedel, že to musia byť dvojičky. Onedlho nato veľmi skoro ráno cisárovi rybári išli dolu k rieke nachytať nejaké ryby na raňajky pre svojho pána. Hodili svoje siete do rieky a s bliknutím poslednej hviezdy na oblohe ich vytiahli. Medzi množstvom rýb našli dve so zlatými šupinami. Boli také nádherné, že dovtedy nikto z nich také ešte nevidel.

            Všetci sa teda zhromaždili okolo nich a veľmi nad nimi žasli. Po krátkom rozhovore sa rozhodli, že ich vezmú živé k cisárovi a dajú mu ich ako darček.

            „Neberte nás tam, pretože odtiaľ sme prišli, a to by znamenalo náš koniec,“ povedala jedna z rýb.

            „Ale čo máme s vami robiť?“ spýtal sa jeden rybár.

            „Choďte pozbierať všetku rosu z listov na okolí a nechajte nás v nej plávať. Potom nás nechajte vysušiť sa na slnku. Príďte pri nás až vtedy, keď slnečné lúče z nás vysušia všetku rosu,“ odpovedala druhá ryba.

            Rybár urobil, ako mu povedali. Pozbieral rosu z listov a nechal ich v nej plávať. Potom ich položil na slnko, aby sa z rosy úplne vysušili.

            Keď sa zakrátko vrátil naspäť, na ich mieste uvidel dvoch malých chlapcov, dvoch krásnych mladých princov. Svoje vlasy mali zlatisté rovnako ako zlaté hviezdy na ich čelách. Tak veľmi sa na seba podobali, že na prvý pohľad sa dalo usúdiť, že sú to dvojičky.

            Chlapci rýchlo rástli. Každý deň i noc narástli o jeden rok. A na úsvite, keď sa hviezdy strácali z oblohy, akoby žmurknutím oka narástli o tri roky. Rástli nielen do výšky, ale i vekom, v múdrosti, a v znalostiach. Keď uplynuli tri dni, mali dvanásť rokov, silu ako dvadsaťštyriroční, a múdri boli ako tridsaťšesťroční.

            „Teraz nás vezmi k nášmu otcovi,“ povedali. Rybár im teda dal oblečenie a čiapky z jahňacej kože, ktoré im napoly zakrývali tváre, a úplne im zakryli ich zlatisté vlasy a hviezdy na čelách. A takto ich priviedol na kráľovský dvor.

            Keď tam dorazili, bolo poludnie. Rybár a chlapci prišli ku strážnikovi, ktorý stál pri vchode. „Želáme si rozprávať sa s cisárom,“ povedal jeden z chlapcov.

            „Musíte počkať, kým nedoje obed,“ odpovedal strážnik.

            „Nie, ešte počas obeda,“ povedal druhý chlapec a prešiel cez prah dverí.

            Strážcovia bežali za nimi, aby týchto drzých mladíkov vyviedli z paláca. Ale chlapci im vykĺzli pomedzi prsty ako ortuť. A podarilo sa im vstúpiť do veľkej haly, kde obedoval cisár spolu so svojimi dvoranmi.

            „Želáme si predstúpiť pred cisára,“ povedal jeden z princov sluhovi, ktorý mu stál v ceste.

            „To je úplne nemožné,“ odpovedal sluha.

            „Však uvidíme!“ povedal druhý princ a tlačil sluhov doprava i doľava. Ale sluhov bolo veľa a princovia iba dvaja. Bolo počuť hluk a nastala veľká vrava, ktoré sa dostalo až cisárovi do uší.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa nahnevane cisár.

            Princovia zastali, keď počuli hlas svojho otca.

            „Dvaja chlapci sa chcú dostať dovnútra,“ odpovedal jeden zo sluhov, ktorý prišiel k cisárovi.

            „Násilím sa chcú dostať dovnútra? Kto sa to odvažuje v mojom paláci? Čo je to za chlapcov?“ povedal cisár jedným dychom.

            „Nevieme, náš mocný cisár,“ odpovedal sluha, „ale možno sú to tvoji príbuzní, lebo majú takú veľkú silu, ako levy. Poľahky prešli cez stráže pri bráne. A sú takí hrdí, ako silní, pretože si ani nezložili čiapky zo svojich hláv.“

            Ako to cisár počúval, od hnevu až očervenel.

            „Vyhoďte ich,“ zvolal, „a pošlite na nich psov.“

            „Nechajte nás. Pokojne odídeme aj sami,“ povedali princovia a ustúpili dozadu. Pritom potichu plakali pri tvrdých slovách cisára. Takmer už boli pri bráne, keď k nim pribehol sluha.

            „Cisár vám nariaďuje, aby ste sa vrátili,“ dychčal. „Cisárovná si vás praje vidieť.“

            Princovia chvíľu rozmýšľali, potom sa vrátili tou istou cestou naspäť. Kráčali priamo k cisárovi. Pritom mali svoje čiapky stále na hlavách.

            Cisár sedel za vrchstolom, ktorý bol pokrytý kvetmi. Okolo seba mal plno hostí. Vedľa neho sedela cisárovná, ktorá mala za chrbtom dvanásť vankúšov. Keď princovia vstúpili do miestnosti, jeden z vankúšov spadol na zem. Zostalo ich jedenásť.

            „Zložte si čiapky,“ povedal jeden z dvoranov.

            „Zakrytá hlava je medzi ľuďmi znakom cti. Chceli by sme sa zdať takí, akí sme.“

            „To nevadí,“ povedal cisár, z ktorého hnev opadol, keď počul zvonivý hlas chlapca. „Zostaňte tak, ako ste. Ale povedzte mi, kto ste? Odkiaľ pochádzate? A čo chcete?“

            „My sme dvojičky, dva výhonky z jednej zlomenej stonky. Polovica leží v zemi a polovica sedí v čele tohto stola. Precestovali sme dlhú cestu. Hovorili sme v šume vetra. Šepkali sme v lese. Spievali sme vo vode. Ale teraz ti chceme povedať príbeh, ktorý vieš bez toho, aby si ho poznal z rozhovoru ľudí.“

            A spadol druhý vankúš.

            „Nech si vezmú svoje hlúposti domov,“ povedala cisárovná.

            „Och, nie, len nech pokračujú,“ povedal cisár. „Ty si ich chcela vidieť, ale ja si ich želám počuť. Pokračujte, chlapci, povedzte mi svoj príbeh.“

            Cisárovná bola ticho. Princovia začali spievať príbeh svojich životov.

            „Bol raz jeden cisár,“ začali a spadol tretí vankúš.

            Keď rozprávali o bojovej výprave cisára, naraz spadli tri vankúše.

            Ako dorozprávali svoj príbeh, cisárovná nemala za chrbtom už žiadne vankúše. Ale v okamihu, keď si dali dolu svoje čiapky, a ukázali svoje zlaté hviezdy a vlasy, oči cisára a všetkých jeho hostí sa upreli priamo na nich, že sotva dokázali zniesť toľkú pozornosť.

            A potom sa stalo to, čo sa malo stať už na začiatku. Lauru usadili vedľa jej manžela za vrchstolom. Macochina dcéra sa stala tou najpodradnejšou šijacou slúžkou v paláci. Macochu uviazali za divokého koňa a nechali ju vláčiť za ním, až pokým naposledy nevydýchla. A každý v kráľovstve si zapamätal, že ak niekto koná zlomyseľné skutky, tak určite vždy skončí veľmi zle.

            [@ Rumunská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]