7*29*/264*/ Žaba **(1,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila jedna žena, ktorá mala troch synov. Boli to síce iba roľníci, ale veľmi dobre sa im darilo. Pôda, na ktorej žili, bola plodná a prinášala bohatú úrodu. Jedného dňa všetci traja povedali svojej matke, že sa chcú zosobášiť. Matka im na to odpovedala: „Robte, ako sa vám páči. Ale vyberte si dobré manželky, ktoré sa budú starostlivo starať o vaše záležitosti. Aby ste si boli tým istí, každý si zoberte jedno z týchto troch ľanových pradien a dajte im ho upriasť. Ktorákoľvek z nich ho upradie najlepšie, bude moja obľúbená nevesta.“

            Dvaja starší synovia si už vybrali svoje manželky. Tak vzali od matky ľan a zaniesli ho svojim nastávajúcim manželkám, aby ho upriadli, ako im povedala. Ale najmladší syn si lámal hlavu nad tým, čo má robiť so svojím pradenom. Pretože ešte nepoznal žiadne dievča, ktoré by sa mu páčilo a ktorému by dal upriasť svoje pradeno. Túlal sa sem a tam. Vypytoval sa viacerých dievčat, že či by sa nepodujali na túto úlohu. Ale pri pohľade na ľan sa len zasmiali a doberali si ho. V zúfalstve opustil dedinu a odišiel do krajiny na vidiek. Tam si sadol na breh rybníka a začal trpko plakať.

            Zrazu začul vedľa seba nejaký zvuk. Žaba vyskočila z vody na breh a spýtala sa ho, že prečo plače. Mládenec jej povedal o svojich starostiach. Že jeho bratia prinesú domov látku, napradenú svojimi nastávajúcimi, ale jemu to nemá kto utkať.

            Vtedy mu žaba povedala: „Neplač kvôli tomu. Daj mi pradeno a ja ti ho upradiem.“ A ako tak povedala, vzala mu ho z jeho ruky a skočila späť do vody. Mládenec sa vrátil domov. Vôbec nevedel, čo bude ďalej.

            O krátky čas prišli dvaja starší bratia domov a ich matka ich požiadala, aby jej ukázali látky, ktoré upriadli ich vybrané manželky. Ale najmladší brat bol veľmi znepokojený, lebo nemal žiadnu látku upradenú z klbka ľanu. Smutne sa vybral na rybník. Sadol si na breh a začal plakať.

            Hop, hop! A žaba vyskočila z vody hneď vedľa neho.

            „Vezmi si toto,“ povedala. „Tu je kus látky, ktorú som upriadla pre teba.“

            Mladý muž bol náramne šťastný a veľmi ho to potešilo. Podala mu látku, ktorú on zobral rovno ku matke. Tá sa tak veľmi potešila, že vyhlásila, že nikdy nevidela tak nádherne utkanú látku. Bola dokonca jemnejšia a belšia ako látky, ktoré priniesli domov jeho bratia.

            Potom sa obrátila ku svojim synom a povedala: „Ale to nestačí, synovia moji. Musíte mi poskytnúť ešte ďalší dôkaz o šikovnosti vašich budúcich manželiek. Tu sú tri šteniatka. Každý z vás si vezme jedno a dá ho žene, ktorú si mieni priniesť domov ako svoju manželku. Ona sa bude musieť oň postarať a vytrénovať ho. Kohokoľvek pes z vás troch bude najšikovnejší, toho pani bude moja obľúbená nevesta.“

            Tak každý z troch mladých mužov sa vybral svojou cestou. Každý z nich si vzal jedno šteniatko. Najmladší, keďže nevedel, kam má ísť, sa zase vybral k rybníku. Tam si sadol na breh a plakal.

            Hop, hop! A vedľa neho priskočila žaba. „Prečo plačeš?“ spýtala sa. On jej porozprával, v akých ťažkostiach sa teraz nachádza, a že nevie, kde by mal dať svoje šteniatko.

            „Daj ho mne!“ povedala žaba. „Ja ti ho vychovám.“ Ako si všimla, že mládenec chvíľu váhal, vzala mu malé stvorenie z náručia a zmizla s ním v rybníku.

            Prešli týždne i mesiace a jedného dňa matka povedala svojim synom, že by chcela vedieť, ako jej budúce nevesty vycvičili svojich psov. Dvaja najstarší synovia odišli. Krátko nato sa vrátili s dvoma veľkými dogami, ktoré zúrivo vrčali a vyzerali tak divoko, že už len pri pohľade na nich sa matka triasla od strachu.

            Najmladší z nich, ako bolo jeho zvykom, odišiel k rybníku a zavolal na žabu, aby mu pomohla. Za chvíľu bola pri ňom. Priniesla so sebou krásneho malého psíka, ktorého mu dala do náručia. Psík si sadol a prosil labkami. Predvádzal množstvo najkrajších kúskov, ktoré sa naučil. Ako keby bol ľudský tvor. Počúval a rozumel všetkému, čo sa mu povedalo.

            V dobrej nálade ho mládenec odniesol ku svojej matke. Keď ho uvidela, zvolala: „Toto je ten najkrajší malý pes, akého som kedy videla. Skutočne máš šťastie, syn môj. Za manželku si získal skutočnú perlu.“

            Potom svojim synom takto riekla: „Tu sú látky na tri košele. Vezmite ich ku svojim vybratým manželkám. Ktorákoľvek z nej ušije najlepšiu košeľu, bude mojou obľúbenou nevestou.“

            Tak mladí muži vyrazili za svojimi vyvolenými ešte raz. A znova, práca žaby bola najkrajšia a najúhľadnejšia.

            Tentokrát matka povedala: „Teraz som spokojná s výsledkami testov, ktoré som dala vašim snúbeniciam. Chcem, aby ste išli za nimi a priviedli ich domov. Medzitým pripravím svadobnú hostinu.“

            Keď si tieto slová vypočul najmladší syn, cítil sa veľmi stiesnene. Kde mal teraz zohnať svoju nevestu? Bude mu vedieť i teraz pomôcť jeho žaba v tejto zložitej situácii? So sklonenou hlavou a veľmi smutnou náladou si sadol na okraj rybníka.

            Hop, hop! A znova pri neho priskočila jeho verná žaba.

            „Čo ťa tak veľmi trápi?“ spýtala sa ho. Mládenec jej teda všetko vyrozprával.

            „Vezmeš si ma za manželku?“ spýtala sa.

            „Čo by som s tebou len robil, kebyže si mojou manželkou?“ odpovedal a čudoval sa jej zvláštnemu nápadu.

            „Ešte raz, chceš ma za svoju ženu alebo nie?“ povedala.

            „Ani ťa nechcem, a ani ťa neodmietam,“ povedal.

            Vtedy žaba zmizla. O ďalšiu minútu mládenec uvidel krásny, malý voz ťahaný dvoma poníkmi, ktoré postáli na ceste. Žaba pridržala dvere na kočiari, aby mohol nastúpiť.

            „Poď so mnou,“ povedala. A on vstal a vošiel za ňou do voza.

            Ako sa spolu viezli na koči po ceste, stretli tri čarodejnice. Jedna bola na jedno oko slepá, druhá mala na chrbte veľký hrb a tretia mala v krku veľký tŕň. Keď tieto tri čarodejnice zbadali tento voz, na ktorom medzi vankúšmi pompézne sedela žaba, vybuchli v náramný smiech. Bol to taký veľký smiech, že jednej čarodejnici sa od neho otvorilo viečko na slepom oku a začala znova vidieť oboma očami. Hrbatá čarodejnica sa v smiechu váľala po zemi zo strany na stranu, až sa jej napokon jej chrbát vyrovnal a hrb jej zmizol. A tretej čarodejnici od toľkého smiechu vyskočil tŕň z krku. Ich prvá myšlienka bola, aby odmenili žabu, ktorá nevedomky spôsobila, že čarodejnice sa vyliečili zo svojho životného nešťastia.

            Prvá čarodejnica zakývala svojou čarovnou paličkou a zmenila žabu na najkrajšie dievča, aké kto kedy len videl pod slnkom. Druhá zamávala svojou paličkou nad drobným vozom a poníkmi, a tie sa premenili na veľký, nádherný kočiar so vzpínajúcimi sa koňmi a kočišom vpredu na sedadle. Tretia čarodejnica dala dievčaťu čarovný mešec, ktorý bol pri každom otvorení plný peňazí. Ako tak čarodejnice urobili, zmizli do nenávratna. A mládenec so svojou pôvabnou nevestou sa doviezol na koči až domov ku svojej matke. Aká len veľká bola radosť matky nad ohromným šťastím jej najmladšieho syna. Postavili si krásny dom. Manželka najmladšieho syna bola obľúbenou nevestou jeho matky. Vo všetkom sa im potom darilo. Spravili si kopu detí a žili spolu šťastne až do úctyhodného vysokého veku.

            [@ Talianska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]