7*30*/265*/ Princezná v podzemí **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil kráľ, ktorý mal veľké bohatstvá, ktoré si po jeho smrti rozdelili jeho traja synovia. Dvaja starší z nich usporadúvali neustále zábavy a hostiny. Takto minuli a premrhali otcovské bohatstvo. Vôbec nič im nezostalo, a ocitli sa v núdzi a biede. Najmladší z týchto troch synov, naopak, veľmi dobre investoval svoj majetok. Zosobášil sa a so svojou manželkou mal čoskoro krásnu dcéru. Keď vyrástla, dal v podzemí postaviť veľký palác. Potom architekta, ktorý ho postavil, poslal do vzdialenej krajiny, aby sa o tom nikto nedozvedel. Následne do tohto podzemného paláca dal zavrieť svoju dcéru. Potom poslal poslov do celého sveta so správou, že ktokoľvek nájde jeho dcéru, ju dostane za manželku. Ale ak sa záujemcovi o jej ruku nepodarí ju nájsť, potom musí zomrieť.

            Mnoho mladých mužov sa ju snažilo nájsť, ale žiaden z nich neuspel a všetci museli zahynúť.

            Po mnohých takýchto popravách, prišiel aj jeden mladý muž, ktorý bol krásny na pohľad a taký bystrý, ako i krásny. Mal veľké potešenie púšťať sa do rôznych dobrodružstiev. Najprv sa vybral za pastierom, ktorého prosil, aby ho ukryl do ovčej kože so zlatistou vlnou. A v takomto zamaskovaní ho mal vziať ku kráľovi. Pastier sa nechal presvedčiť. Vzal kožu so zlatou vlnou, zašil do nej mladého muža aj s jedlom a vodou, a priniesol ho pred kráľa.

            Keď kráľ zbadal zlaté jahňa, spýtal sa pastiera: „Predáš mi toto tvoje zlaté jahňa?“

            Ale pastier odpovedal: „Jaj, nie, pán kráľ. Nepredám ti ho. Ale ak sa ti tak veľmi páči, môžem ti ho požičať na tri dni. Potom mi ho musíš vrátiť.“

            Kráľ s tým súhlasil. Vstal a zobral jahňa ku svojej dcére. Keď prišiel do jej paláca cez množstvo izieb, zastal pri jedných zatvorených dverách. Vtedy zvolal: „Sartara Martara Zeme, otvor sa!“ a dvere sa samotné otvorili. Potom prešli cez množstvo ďalších izieb, až prišli ku ďalším zatvoreným dverám. Kráľ znova hlasno zvolal: „Sartara Martara Zeme, otvor sa!“ a aj tieto dvere sa otvorili ako tie predtým. Potom prišli do apartmánu, kde bývala princezná. Podlaha, steny aj strecha tam boli z čistého striebra.

            Keď kráľ objal princeznú, dal jej jahňa. Veľmi sa tomu potešila. Hladkala ho, hrala sa s ním a maznala.

            Po chvíli princezná nechala jahňa tak a povedala: „Vidíš, otec? To jahňa je slobodné.“

            Kráľ však odpovedal: „Je to len jahňa. Prečo by nemalo byť slobodné?“

            Potom nechal jahňa s princeznou a išiel za svojimi záležitosťami.

            V noci však mladík odhodil zo seba ovčiu kožu. Keď princezná uvidela, aký je krásny, ihneď sa doňho zamilovala. I spýtala sa ho: „Prečo si sem prišiel zamaskovaný v ovčej koži?“

            On jej odpovedal: „Keď som videl, koľko veľa mužov ťa márne hľadalo a prišlo tak o svoje životy, vymyslel som tento trik a bezpečne som prišiel až k tebe.“

            Princezná zvolala: „Dobre si urobil, že si tak spravil. Ale musíš vedieť, že ak sa sem dostaneš, tvoja stávka ešte nebude vyhratá. Pretože môj otec mňa a moje dvorné dámy premení na kačky, a spýta sa ťa: „Ktorá z týchto kačiek je princezná?“ Vtedy sa ja otočím dozadu a začnem si zobákom čistiť svoje krídla. Podľa toho ma spoznáš.“

            Potom, ako strávili spoločne tri dni, rozprávali sa a navzájom maznali, pastier prišiel za kráľom a požadoval od neho svoje jahňa. Kráľ teda prišiel za svojou dcérou, aby ho odniesol preč. Princeznú to veľmi zarmútilo. Povedala, že sa spolu medzi sebou veľmi pekne hrali.

            Ale kráľ povedal: „Nemôžem ti ho nechať, dcéra moja. Pretože som si to jahňa len požičal.“ Tak si ho zobral so sebou a vrátil ho pastierovi.

            Po chvíli mladý muž odhodil zo seba ovčiu kožu a išiel rovno za kráľom. Povedal mu: „Sire, som presvedčený, že dokážem nájsť tvoju dcéru.“

            Keď si kráľ všimol, aký je mládenec rúči, povedal: „Šuhajko, je mi ľúto tvojho mladého života. Táto záležitosť už stála mnoho životov, a určite bude pre teba predstavovať tiež istú smrť.“

Ale mladý muž odpovedal: „Prijímam tvoje podmienky, vznešený kráľ. Buď ju nájdem, alebo prídem o hlavu.“

            Potom išiel pred kráľom, ktorý ho všade nasledoval. Takto prišli k veľkým dverám. Mladý muž povedal kráľovi: „Vznešený kráľ, povedz slová, ktoré otvoria tieto dvere.“

            A kráľ odpovedal: „Čo je to za slová? Mal by som povedať niečo ako: „Dvere otvoriť! Rýchlo dvere otvorte sa!“

            „Nie,“ povedal mladík, „povedz: „Sartara Martara Zeme, otvor sa!““

            Keď kráľ vyslovil dané slová, dvere sa otvorili dokorán. Zatiaľ čo kráľ si od hnevu obhrýzal svoje fúzy. Potom prišli k druhým zatvoreným dverám, kde sa stalo to isté ako pri prvých. Tak vošli dnu a tam našli princeznú.

            Vtedy takto prehovoril kráľ: „Áno, skutočne si našiel princeznú. Teraz ju a jej dvorné dámy premením na kačky. A ak teraz dokážeš uhádnuť, ktorá z nich je moja dcéra, dostaneš ju za manželku.“

            A okamžite kráľ zmenil všetky devy, ktoré tam boli na kačky. Zaviedol ich pred mladého muža a povedal: „Teraz mi ukáž, ktorá je moja dcéra.“

            Princezná podľa ich dohody si začala čistiť svoje krídla svojím zobákom. A šuhaj zvolal: „Tá, ktorá si čistí krídla, je princezná!“

            Nuž, kráľ s tým už nemohol robiť nič iné, len mu ju dať za manželku. A mladý pár potom žil šťastne a ich cestou životom ich stretávali už len radosti.

            [@ Nemecká poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]