7*31*/266*/ Princ, ktorý chcel vidieť svet **(1,8k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal iba jedného syna. Tento mladý muž svojho otca neustále otravoval tým, že chce cestovať do vzdialených krajín. Kráľ ho veľmi dlhý čas odmietal pustiť do sveta. Ale napokon ho to unavilo a udelil mu povolenie odcestovať. Svojmu pokladníkovi prikázal, aby princovi na jeho výdavky pridelil veľkú sumu peňazí. Mládenec sa náramne potešil, že skutočne pôjde uvidieť svet. Radostne objal svojho otca a vydal sa na cestu.

            Niekoľko týždňov cválal na koni bez toho, aby zažil nejaké dobrodružstvo. Ale jedného večera, keď oddychoval v hostinci, sa stretol s ďalším cestovateľom. Počas ich rozhovoru sa ho cudzinec spýtal, že či hral niekedy karty. Mladý muž mu odpovedal, že karty hrá veľmi rád. Dali si priniesť karty a za veľmi krátky čas princ prišiel o všetky svoje peniaze v prospech svojho nového známeho. Keď mu v jeho batohu už vôbec nič nezostalo, cudzinec navrhol, aby si zahrali ešte jednu kartovú hru. A ak vyhrá princ, tak dostane späť všetky peniaze, ktoré prehral. Ale ak prehrá, bude musieť zostať v hostinci tri roky a potom bude musieť ďalšie tri roky slúžiť u tohto cudzinca. Princ s podmienkami súhlasil. Hrali ešte jednu hru, avšak i tú prehral. Cudzinec mu teda v hostinci zaplatil izbu, kde počas troch rokov každý deň dostal chlieb a vodu.

            Princ nariekal nad svojím údelom, ale úplne zbytočne. Po troch rokoch ho prepustili. Teraz musel ísť slúžiť cudzincovi, ktorý bol v skutočnosti kráľom susednej krajiny. Ani nezašiel veľmi ďaleko a stretol ženu, ktorá niesla dieťa, ktoré plakalo od hladu. Princ ho od nej vzal a nakŕmil ho poslednou kôrkou chleba a vodou. Potom ho vrátil jeho matke. Žena sa mu zo srdca poďakovala a povedala:

            „Môj pane, pozorne ma počúvaj. Choď stále rovno dopredu, až pokým nezacítiš veľmi silnú vôňu zo záhrady, ktorá je vedľa cesty. Vojdi do nej a ukry sa blízko vodnej nádrže. Prídu sa tam kúpať tri holubice. Ako bude posledná letieť okolo teba, chyť ju za jej operené šaty a odmietni jej ich vrátiť, pokým ti nesľúbi tri veci.“

            Mladý muž urobil, ako mu povedala. Všetko sa dialo podľa jej predpovede. Tretej z holubíc vzal jej operené šaty. Ona mu za ne dala prsteň, golier, a jedno zo svojich pier, vraviac: „Keď budeš v ťažkostiach, zvolaj: „Holubica moja, príď mi na pomoc!“ Ja som dcéra kráľa, ktorému ideš slúžiť. On nenávidí tvojho otca a donútil ťa s ním hrať karty, aby ťa zruinoval.“

            Princ potom pokračoval vo svojej ceste. Za krátky čas prišiel do kráľovského paláca. Hneď ako sa jeho nový pán dozvedel o jeho príchode, dal si ho predvolať pred seba. Odovzdali mu tri vrecia s týmito slovami:

            „Vezmi túto pšenicu, proso a jačmeň a zasej ich, aby sme z nich zajtra mohli urobiť chlieb.“

            Po vypočutí si rozkazu, princ zostal bez slova stáť. Ale kráľ mu vôbec nedal žiadne ďalšie vysvetlenie. Keď mládenca prepustil, ten šiel rovno do svojej izby, ktorú mu pridelili. Tam vytiahol pierko a povedal: „Holubica moja, príď mi rýchlo na pomoc!“

            „Čo potrebuješ?“ povedala holubica, ktorá okamžite priletela cez otvorené okno dovnútra. Princ jej povedal, akú úlohu má pred sebou, a o svojom zúfalstve, lebo je neschopný ju splniť. „Ničoho sa neboj. Všetko bude v poriadku,“ odpovedala holubica a cez okno odletela von.

            Nasledujúce ráno, keď sa princ zobudil, našiel vedľa postele tri bochníky chleba. Vyskočil z postele a obliekol sa. Sotva sa upravil, keď prišlo za ním páža so správou, aby ihneď prišiel do kráľovskej komnaty. Vzal do rúk bochníky a nasledoval chlapca. Hlboko sa pred kráľom poklonil a bochníky položil na stôl. Panovník sa chvíľu bez slova pozeral na bochníky a potom povedal:

            „V poriadku. Muž, ktorý dokáže splniť takúto úlohu, určite bude vedieť nájsť aj prsteň, ktorý mojej najstaršej dcére spadol do mora.“

            Princ sa ponáhľal do svojej izby a zavolal holubicu. Keď si vypočula jeho novú úlohu, povedala: „Teraz ma počúvaj. Zajtra príď na pobrežie a nastúp tam do člna, ktorý tam nájdeš.“

            Na druhý deň, mladý muž urobil, ako mu prikázala. Keď vesloval krátku vzdialenosť, priletela k nemu holubica a povedala mu: „Vytrhni mi z chvosta pierko a hoď ho do mora.“

            Ako tak urobil, voda v mori sa zvlnila a do člna mu skočila rybka, ktorá mala v ústach zlatý prsteň. Princ zobral prsteň, rybu hodil späť do mora a vesloval na breh.

            Keď prišiel do paláca, kráľ s prekvapením pozeral na prsteň. Ale už mal vymyslený ďalší spôsob, ako sa zbaviť mladého muža.

            „Dnes večer nasadneš na moje žriebä, odvedieš ho na pole a poriadne na ňom zajazdíš.“

            Princ prijal tento príkaz pokojne a potichu. No hneď ako vošiel do svojej izby, zavolal svoju holubicu, ktorá mu povedala: „Dávaj si veľký pozor. Môj otec túži po tvojej smrti a myslí si, že sa mu takto podarí pripraviť ťa o život. On sám bude to žriebä, moja matka sedlo, moje sestry strmene, a ja uzda. Nezabudni si zobrať so sebou palicu, ktorá ti pomôže v tvojej úlohe.“

            Tak princ nasadol na žriebä a prišiel s ním na pole, kde mu dal poriadny výprask palicou. Keď sa vrátil do paláca, aby oznámil, že zviera je teraz už také krotké, že by na ňom mohlo bezpečne jazdiť i malé dieťa, našiel kráľa celého doráňaného. Skoro celý bol obviazaný obväzmi namočenými do octu. Kráľovná sa tiež sotva hýbala a dve staršie dcéry mali zlomené rebrá. Avšak najmladšia vôbec nebola zranená. Počas noci prišla za princom a zašepkala mu:

            „Teraz, keď sa všetci od bolesti ledva hýbu, mali by sme využiť našu šancu a utiecť. Choď do stajne a osedlaj toho najchudšieho koňa, ktorého tam nájdeš.“ Ale princ bol dosť márnomyseľný a vybral toho najtučnejšieho. Keď sa s ním pri bráne stretla princezná, veľmi ju to mrzelo. Pretože hoci tento kôň bežal ako vietor, ostatné bežali ako myšlienka. Vrátiť sa naspäť však bolo dosť nebezpečné. Tak nasadli na koňa a cválali tak rýchlo, ako ich len vládal uniesť.

            Počas noci, kráľ poslal po svoju najmladšiu dcéru, ale nevedeli ju nikde nájsť. Kráľovná, ktorá bola čarodejnica, zistila, že jej najmladšia dcéra odišla s princom preč. Tak povedala svojmu manželovi, aby vstal z postele a išiel ich prenasledovať. Kráľ pomaly vstal, stonal od bolesti a doterigal sa do stajní. Keď uvidel, že tam jeho chudý kôň ešte stále je, veľmi sa potešil.

            Vyskočil na svojho koňa a zatriasol opratami. Kôň hlasno zaerdžal. Kráľova dcéra bola síce už ďaleko, ale vedela, čo bude nasledovať. Neustále sa obzerala dozadu. Keď zbadala v diaľke, ako sa víri prach na ceste, mihnutím oka premenila svojho tátoša na kaplnku, princa na pustovníka a seba na mníšku.

            Keď sa kráľ dostal ku kaplnke, spýtal sa ich, či nevideli tadiaľ prechádzať dievča a mladého muža. Pustovník zodvihol svoje sklopené oči a povedal, že okolo nich neprešlo žiadne živé stvorenie. Kráľa správa vôbec nepotešila. Nevedel, čo má robiť ďalej. Tak otočil koňa a vrátil sa domov. Svojej manželke povedal, že hoci precestoval kilometre, na ceste však našiel iba pustovníka a mníšku stáť pri kaplnke.

            „Ale veď to boli tí dvaja utečenci,“ zvolala zlostne kráľovná. „Keby si mi bol priniesol kúsok zo šiat mníšky alebo kúsok kameňa z kaplnky, mala by som ich vo svojej moci.“

            Po týchto slovách sa kráľ ponáhľal naspäť do stajne. Vyviedol z nej chudého koňa, ktorý cválal rýchlejšie ako myšlienka. Ale jeho dcéra si zase v diaľke všimla prach, ako prichádza, a premenila svojho koňa na trávnik, seba na strom pokrytý ružami a princa na záhradníka. Keď tam prišiel kráľ, záhradník zdvihol zrak od stromu, ktorý orezával, a spýtal sa ho, či niečo potrebuje. „Nevidel si náhodou ísť okolo mladého muža a dievča?“ spýtal sa kráľ. Záhradník len pokrútil hlavou a povedal, že odkedy tam pracuje, tadiaľ nikto neprešiel. Kráľ otočil svojho koňa a povedal svojej manželke to, čo videl.

            „Ty hlupák!“ zvolala. „Keby si mi len bol priniesol jednu z ruží alebo chumáč trávy, mala by som ich vo svojej moci. Ale už nesmieme strácať čas. Budem musieť ísť za nimi spolu s tebou.“

            Dievčina ich videla z diaľky prichádzať. Mala veľký strach, lebo vedela, že jej matka pozná všetky druhy mágie. Rozhodla sa však bojovať až do konca. Zmenila koňa na malé jazierko, seba na úhora a princa na korytnačku. Ale bolo to zbytočné. Jej matka ich všetkých spoznala. Zastavili pri nich a poprosila svoju dcéru, aby sa kajala a vrátila sa s nimi domov. Úhor zavrtel chvostom, že nie. Tak kráľovná povedala svojmu manželovi, aby nabral trochu vody do fľaše, pretože to bol jediný spôsob, ako sa mohla zmocniť svojej dcéry. Kráľ teda urobil, ako mu prikázala. Naplnil fľašu vodou. Ale ako ju vyťahoval, korytnačka do nej narazila a celá sa mu vyliala. Kráľ ju naplnil druhýkrát, ale korytnačka bola preňho znova príliš rýchla.

            Kráľovná bola porazená. Preto vyslovila kliatbu nad nimi, aby princ na jej dcéru zabudol. Potom, ako si takto uľavila od svojich pocitov, sa s kráľom vrátila do paláca.

            Keď sa stratili z dohľadu, utečenci nadobudli svoje pôvodné tvary a pokračovali v ceste. Princezná však zrazu zostala celkom potichu. Tak sa jej princ opýtal, že čo sa jej stalo.

            „To preto, lebo viem, že na mňa čoskoro zabudneš,“ povedala. On sa jej vysmial a povedal jej, že to je nemožné. Princeznú však nepresvedčil. Stále tomu verila.

            Cválali ďalej a ďalej, až napokon prišli na druhý koniec sveta, kde býval princ. Princeznú nechal v neďalekom hostinci a sám išiel do paláca, aby požiadal svojho otca o povolenie sa s ňou zosobášiť. No keď znova uvidel svoju rodinu, bol taký natešený, že hneď na ňu zabudol. Dokonca súhlasil s kráľom, že mu zariadi sobáš.

            Keď sa to nešťastná princezná dozvedela, horko zaplakala a zvolala: „Príďte ku mne, moje sestry, lebo vás veľmi potrebujem!“

            O chvíľu stáli vedľa nej a staršia z nich povedala: „Nebuď smutná, všetko dobre dopadne.“ A povedali krčmárovi, že ak chce niektorý z kráľovských sluhov nejaké pekné vtáky pre svojho pána, aby mu ich predal. Hneď nato sa premenili na holubice.

            Keďže holubice boli veľmi krásne, jeden sluha ich kúpil pre kráľa. Ten ich tak obdivoval, že zavolal i svojho syna, aby sa na ne pozrel. Princovi sa holubice veľmi páčili. Ako ich hladil, začali rozprávať. Jedna z nich vyletela na hornú časť okna: „Len si nás vypočuj, vznešený princ.“ Druhá pristála na stole a dodala: „Sestrička, prihovor sa mu. Možno si spomenie.“    A tretia, najmladšia holubica, mu sadla na plece a zašepkala mu: „Skús si nasadiť tento prsteň.“

            Keď tak urobil, sa mu pamäť zrazu vrátila späť. Holubica sa premenila na princeznú. Vtedy princ vyhlásil, že sa nezosobáši s nikým iným, len s ňou. Tak nasledujúci deň bola svadba. Potom si žili spoločne šťastne po celé svoje životy.

            [@ Portugalská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]