7*32*/267*/ Čarodejník Virgílius **(2,4k)

Kedysi veľmi dávno sa rímskemu rytierovi a jeho manželke Maje narodil malý chlapec, ktorého nazvali Virgílius. Keď bol ešte celkom mladý, jeho otec zomrel. Príbuzní však namiesto toho, aby dieťaťu a jeho matke pomohli, ukradli im pozemky a aj peniaze. Vdova sa obávala, že ublížia jej synovi. Preto ho poslala do Španielska, aby študoval na univerzite v Tolede.

            Virgílius mal rád knihy a celý deň bol do nich zahĺbený. No jedného dňa, keď mali chlapci prázdniny, sa vybral na dlhšiu prechádzku. Dostal sa na miesto, kde nikdy predtým nebol. Pred ním sa nachádzala jaskyňa. Presne tak, ako by urobil každý chlapec, i on vošiel dnu. Jaskyňa bola taká hlboká, že sa Virgíliovi zdalo, že musí siahať až do samotného srdca hory. Preto si pomyslel, že by sa rád dozvedel, či je na jej konci nejaký ďalší otvor. Nejaký čas kráčal v úplnej tme. Stále sa posúval ďalej a ďalej. Zrazu zbadal nejaké svetlo a počul hlas, ako naňho volal: „Virgílius! Virgílius!“

            „Kto ma to volá?“ spýtal sa, zastavil a pozeral okolo.

            „Virgílius!“ odpovedal hlas. „Potiahneš za to lano, ktoré je tam pri tebe na zemi?“

            „Áno,“ odpovedal Virgílius.

            „Tak teda,“ povedal hlas, „upevni to lano o svorku, ktorú vidíš tam v stene.“

            „Ale kto si?“ spýtal sa Virgílius, ktorý nikdy neurobil nič unáhlene.

            „Ja som spadnutý anjel,“ povedal hlas. „Som tu zavretý až do konca svetov, pokiaľ ma nejaký človek neoslobodí. Ak ma pustíš von, dám ti čarovné knihy, vďaka ktorým budeš múdrejší než hocikto iný.“

            Keďže Virgílius miloval múdrosť, nechal sa zlákať týmito sľubmi. No i tak bol stále obozretný a požadoval, aby mu spadnutý anjel najskôr podal knihy. Spadnutý anjel si nedokázal sám pomôcť, tak mu podal zospodu knihy. Potom prevliekol lano cez svorku. Lano viedlo dolu cez malú dieru. Nejaký čas trvalo, pokým sa spadnutý anjel dostal hore. Keď napokon stál na zemi vedľa Virgília, ukázalo sa, že je až trikrát taký veľký, ako on. Celý bol čierny ako uhlie.

            „Nemôžeš byť predsa až taký veľký, keď si bol pred chvíľou v tej malej diere!“ zvolal Virgílius.

            „Ale naozaj som tam bol!“ odpovedal spadnutý anjel.

            „Neverím ti!“ odpovedal Virgílius.

            „Dobre, vojdem zase dnu a ukážem ti to,“ povedal spadnutý anjel. A pomaly sa prepchal znovu naspäť cez dieru dolu. Virgílius sa vyľakal a odviazal lano od svorky. Potom zobral knihy pod rameno a opustil jaskyňu.

            Niekoľko nasledujúcich týždňov Virgílius takmer nejedol a nespal, taký bol zaneprázdnený študovaním mágie, ktorá bola v knihách. No po istom čase prišiel do Toleda posol so správou od jeho matky, ktorá ho prosila, aby ihneď prišiel do Ríma. Pretože náhle ochorela a už nebola schopná spravovať rodinné záležitosti.

            Bolo mu veľmi ľúto opúšťať Toledo, kde sa z neho už stával veľký učenec. Ale i tak sa pripravil na cestu a vydal sa na cestu do Ríma, odkiaľ prišiel do Španielska pre dvanástimi rokmi.

            Jeho matka ho privítala so slzami vo svojich očiach. Jeho chudobní príbuzní sa okolo neho tlačili. No jeho bohatí príbuzní sa držali ďalej od neho, lebo sa obávali, že ho už nebudú môcť viacej okrádať, tak ako robili po mnoho rokov. Virgílius však ich správaniu nevenoval žiadnu pozornosť. Hoci si všimol, že so závisťou hľadeli na drahé dary, ktoré dal svojim chudobným príbuzným a každému, kto bol láskavý k jeho matke.

            Krátko nato nastalo obdobie vyberania daní. Každý, kto vlastnil pôdu, sa musel dostaviť pred cisára. Ako ostatní i Virgílius išiel pred cisára a dožadoval sa spravodlivosti proti mužom, ktorí ho okradli. Ale toto boli cisárovi príbuzní. Tak so spravodlivosťou neuspel. Cisár mu povedal len toľko, že bude nad tým rozmýšľať nasledujúce štyri roky a že potom vydá rozhodnutie. Táto odpoveď samozrejme že Virgília neuspokojila. Otočil sa na päte a vrátil sa do svojho domova. Zhromaždil svoju úrodu a uskladnil ju do niekoľkých svojich domov.

            Keď sa to jeho nepriatelia dozvedeli, zhromaždili sa a obkľúčili jeho hrad. Ale Virgílius bol pre nich tvrdý oriešok. Vyšiel z hradu a postavil sa im tvárou v tvár. Vrhol na nich kúzlo takej sily, že sa vôbec nedokázali ani len pohnúť. Potom im oznámil, že sa nehodlá pred nikým vzdať. Kúzlo zrušil a celá útočná armáda sa stiahla naspäť do Ríma. Cisárovi oznámili, čo Virgílius povedal.

            Cisár bol zvyknutý, že všetci poslúchali každé jeho želanie a všetky jeho príkazy. Len ťažko vedel uveriť svojim ušiam. Dal dokopy ďalšiu armádu a pochodoval priamo až k hradu. Ale keď sa priblížili k hradu, Virgílius obohnal okolo nich veľkú rieku, takže sa nemohli ani len pohnúť. Okrem toho všetci cisárovi vojaci boli začarovaní a nemohli pohnúť ani len rukou či nohou.

            Celá záležitosť sa zdala pre cisára už zúfalá. Keď vtom prišiel do tábora nejaký čarodejník, ktorý ponúkol svoje služby cisárovi. Jeho ponuku cisár s radosťou prijal. O chvíľu všetci Virgíliovi vojaci padli na zem akoby mŕtvi. Sám Virgílius mal čo robiť, aby nezaspal. Nevedel, ako má bojovať s cisárovým čarodejníkom. S veľkou námahou otvoril svoju Čiernu knihu, kde sa dozvedel, aké zaklínadlo má použiť. V okamihu sa zdalo, že všetci jeho nepriatelia sa premenili na kameň. Niektorí boli uprostred rebríka, iní mali jednu nohu cez stenu. Všetci zostali na svojom mieste, dokonca i cisár a čarodejník. Celý deň všetci zostávali na svojom mieste ako muchy na stene. Počas noci sa Virgílius potichu zakradol k cisárovi a ponúkol mu slobodu pod podmienkou, že mu učiní spravodlivosť. Cisár, ktorý bol vtedy už poriadne vystrašený, povedal, že bude súhlasiť so všetkým, čo si len Virgílius zaželá. Virgílius teda zrušil svoje kúzlo. Výdatne pohostil armádu. Každému vojakovi dal hodnotný dar a prikázal im, aby sa vrátili do Ríma. Okrem toho postavil pre cisára štvorhrannú vežu, kde v každom jej rohu bolo počuť, čo sa hovorilo v tej časti mesta. A keby ste stáli v jej centre, by ste počuli každý šepot v celom Ríme.

            Po vyriešení svojich záležitostí s cisárom a svojimi nepriateľmi mal Virgílius čas myslieť na ďalšie veci. Prvé, čo urobil, bolo, že sa zamiloval. Dáma, do ktorej sa zamiloval, sa volala Febila. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. V celom Ríme žiadna žena nemala krajšiu tvár ako ona. Avšak táto žena sa na ňom len zabávala a stále si ho doberala. Za týmto účelom ho jedného dňa poprosila, aby ju navštívil vo veži, kde bývala. Sľúbila mu, že spustí dolu kôš, na ktorom ho vytiahne až ku svojmu oknu. Virgílius bol nadšený touto neočakávanou láskavosťou. S radosťou vošiel do koša. Veľmi pomaly ho vyťahovala hore a keď bol uprostred, zastal. Febila naňho vtedy zakričala: „Darebný čarodejník, tam budeš visieť!“ A tam zostal visieť nad trhoviskom, ktoré sa čoskoro zaplnilo ľuďmi, ktorí sa na ňom zabávali. Virgílius sa od zúrivosti skoro zbláznil. Nakoniec cisár prikázal Febile, aby ho spustila dolu a vyslobodila. Virgílius odišiel domov. Prisahal pomstu.

            Na druhý deň ráno zhasol každý oheň v Ríme. Keďže v tých časoch neboli žiadne zápalky, išlo o veľmi vážnu vec. Cisár hádal, že to je dielo Virgília, tak ho požiadal, aby zrušil kúzlo. Virgílius nariadil postaviť na trhu lešenie a Febilu priviesť na to lešenie. Okolo Febily sa potom rozpútal veľký oheň. Febila sa veľmi bála, ale nič sa jej nestalo. Napokon si všetci z toho ohňa zapálili svoje piecky a oheň vyhasol. Tri dni tam stála a ľudia si z ohniska okolo nej brali oheň do svojich domovov. Síce sa jej nič nestalo, cisár sa kvôli tomu na Virgília veľmi nahneval a uvrhol ho do väzenia. Prisahal, že ho dá popraviť. Keď bolo všetko pripravené na jeho popravu, priviedli ho na kopec, kde stála šibenica.

            Išiel potichu so svojimi strážcami. No deň bol veľmi horúci a keď sa dostali na miesto jeho popravy, vypýtal si trochu vody. Tak mu priniesli vedro vody. Vtedy Virgílius zvolal: „Pozdravujem ťa cisár! Hľadaj ma na Sicílii!“ a skočil do vedra s vodou a zmizol im z dohľadu.

            Nejaký čas o Virgíliovi nebolo počuť. Vie sa len toľko, že znova uzavrel mier s cisárom a poradil mu, ako uchrániť Rím pred vnútornými a aj vonkajšími nepriateľmi. Virgílius nad tým veľmi dlho rozmýšľal. Napokon vymyslel plán, ktorý sa volal: Bezpečnosť Ríma.

            Na streche Kapitolu, ktorý bol najslávnejšou verejnou budovou v meste, rozmiestnil bohov, ktorým sa klaňal každý národ, ktorý bol pod rímskou nadvládou. Uprostred stál samotný rímsky boh Jupiter. Každý z pokorených bohov držal v ruke zvon. Ak niekto v danej krajine čo i len pomyslel na zradu, jeho boh sa obrátil chrbtom k rímskemu bohu a zúrivo zazvonil na zvonček. Senátori sa ihneď ponáhľali pozrieť sa, kto sa vzbúril proti majestátu ríše. Potom pripravili svoje armády a pochodovali proti nepriateľovi.

            V Rímskej ríši bola jedna krajina, ktorá chcela nezávislosť od Ríma a túžila po nejakom spôsobe, ako ho zničiť. Ľudia si teda vybrali troch mužov, ktorým mohli dôverovať. Dali im množstvo peňazí. Poslali ich do Ríma a mali  predstierať, že sú veštci snov. Keď prišli do mesta, v noci zahrabali jeden hrniec plný zlata na jedno opustené pole. Druhý hrniec plný zlata spustili do koryta rieky Tiber presne pod mostom.

            Nasledujúci deň predstúpili pred senát, ktorý schvaľoval zákony. Poklonili sa až k zemi a povedali: „Ó, vznešení páni, včera v noci sa nám snívalo, že pod úpätím kopca sa nachádza hrniec plný zlata. Chceme povolenie, aby sme ho mohli vykopať.“ A povolenie dostali. Vzali so sebou robotníkov a vykopali poklad. Všetci sa tomu veľmi potešili.

            O niekoľko dní neskôr sa veštci znova postavili pred senát a povedali: „Ó, šľachetní páni, dovoľte nám hľadať ďalší poklad, ktorý sa nám zjavil vo sne a ktorý leží v rieke pod mostom.“

            A senátori im dali povolenie. Poslovia najali člny a mužov. Spustili do rieky povrazy s háčikmi, ktorými sa im podarilo vytiahnuť hrniec plný zlata. Časť z tohto pokladu darovali senátu.

            Prešli dva týždne a ešte raz sa títo falošní veštci objavili pred senátom.

            „Ó, vznešení páni!“ povedali. „Včera v noci sa nám prisnilo, že pod základným kameňom Kapitolu, na ktorom stoja sochy Bezpečnosti Ríma, sa nachádza dvanásť sudov zlata. Keďže sme boli vašou dobrotou obohatení našimi predchádzajúcimi snami, želáme si, aby sme tento tretí poklad venovali vám. Dajte nám robotníkov, aby sme mohli bezodkladne začať kopať.“

            Keď dostali povolenie, začali kopať. Takmer úplne podkopali Kapitol a potom potajme zmizli, presne ako prišli.

            Na druhý deň ráno kameň povolil. Posvätná socha padla na tvár a rozbila sa. Senátori hneď vedeli, že ich vlastná chamtivosť im priviedla vlastnú skazu.

            Od toho dňa sa všetky veci v krajine zhoršovali. Každé ráno sa pred cisára dostavil dav ľudí, ktorí si sťažovali na krádeže a iné zločiny, ktoré sa diali počas noci na uliciach.

            Cisár, ktorý netúžil po ničom inom, ako po bezpečí svojich poddaných, sa išiel poradiť s Virgíliom o tom, ako potlačiť tieto násilné zločiny.

            Virgílius rozmýšľal dlhý čas a napokon prehovoril:

            „Vznešený princ, postav jazdca s koňom v medenom brnení pred Kapitol. Potom urob vyhlásenie, že o desiatej hodine večer, ako zazvoní zvon na kostole, všetci musia vojsť do svojich domov, kde musia byť až do rána.“

            Cisár urobil, ako mu Virgílius poradil. Zločinci sa však koňovi len smiali a ako obvykle sa dopúšťali svojich priestupkov. No pri poslednom údere zvona o desiatej hodine kôň začal v plnom cvale križovať ulice Ríma. Ráno napočítali vyše dvesto ranených, na ktorých narazil. Ostatní zlodeji namiesto toho, aby sa nechali zastrašiť, si pripravili povrazové rebríky s háčikmi. A keď počuli nablízku konské kopytá, zavesili na steny svoje rebríky a vyštverali sa mimo dosahu koňa. Preto cisár rozkázal, aby pokryli medeným brnením aj dvoch veľkých psov, ktoré bežali za koňom. Takto sa Virgíliovi podarilo v meste obnoviť poriadok.

            Zhruba v tom istom čase sa rozchýrili zvesti o kráse sultánovej dcéry, ktorý vládol v provincii Babylon. A skutočne, ona bola tou najkrajšou princeznou na svete.

            Virgílius rovnako ako ostatní počúval množstvo príbehov, ktoré sa o nej rozprávali. Tak sa do nej tak vášnivo zamiloval, že vo vzduchu postavil most, ktorý siahal od Ríma až k Babylonu. Potom cezeň prešiel a navštívil princeznú. Hoci ju jeho návšteva prekvapila, aj tak ho milo privítala. Po dlhom rozhovore, ktorý mali spolu, zatúžila vidieť krajinu, z ktorej pochádzal tento cudzinec. Tak jej Virgílius sľúbil, že ju tam odnesie bez toho, aby si namočila chodidlá.

            Princezná strávila niekoľko dní vo Virgíliovom paláci. Prezerala si rôzne vzácne predmety, o ktorých sa jej predtým ani len nesnívalo. Avšak odmietla prijať akékoľvek dary, ktorými ju chcel takmer zasypať. Hodiny prešli, akoby to boli minúty. Napokon princezná povedala, že je najvyšší čas, aby sa vrátila ku svojmu otcovi. Potom ju Virgílius previedol cez vzdušný most. Nežne ju položil na jej vlastnú posteľ, kde ju nasledujúce ráno našiel jej otec.

            Povedala mu všetko, čo sa jej stalo. On predstieral, že ho to veľmi zaujíma, a prosil ju, aby mu pri ďalšom príchode Virgília predstavila.

            Krátko nato sa tam cudzinec znova ukázal. Dcéra poslala svojmu otcovi správu, že tam znova je. Sultán teda prikázal pripraviť hostinu a princeznej poslal pre cudzinca pohár s vínom, v ktorom bol uspávací prášok. Keď všetci sedeli na hostine, princezná vstala a podala pohár Virgíliovi, ktorý ho hneď vypil a okamžite zaspal.

            Potom sultán prikázal svojim strážcom, aby ho zviazali a nechal ho tam až do nasledujúceho dňa.

            Hneď nato ako nasledujúci deň sultán vstal, dal si zavolať svojich lordov a šľachticov do veľkej siene a prikázal im, aby Virgília uväznili. V momente, keď ho sultán zbadal, sa zúrivo rozhneval a obvinil svojho zajatca z trestného činu unesenia princeznej do vzdialenej krajiny bez jeho povolenia.

            Virgílius sa bránil tým, že ju síce vzal preč, ale ju priniesol aj naspäť, a pritom si ju mohol nechať. Sľúbil, že ak ho prepustia, aby sa mohol vrátiť do vlastnej krajiny, už sem nikdy nepríde.

            „Nie! V žiadnom prípade!“ zvolal sultán. „Zomrieš hanebnou smrťou!“ Ako to princezná počula, padla na kolená a prosila, aby mohla zomrieť spolu s ním.

            „Vážený sultán, prepočítal si sa!“ povedal Virgílius, ktorému došla trpezlivosť. Tak vyriekol zaklínadlo nad sultánom a jeho kráľovským dvorom, aby si mysleli, že cez sálu tečie veľká rieka Babylon a aby museli plávať ako o život. Tak ich tam nechal ponárať sa vo falošnej rieke v ich predstave ako ryby a skákať ako žaby.

Princeznú vzal do náručia a cez vzdušný most ju odniesol naspäť do Ríma.

Virgílius si už viacej nemyslel, že jeho palác, alebo dokonca samotný Rím, je dosť dobrý na to, aby v ňom bola taká perla ako princezná. Tak jej postavil mesto, ktorého základy boli na vajíčkach. V tom meste bola štvorcová veža. Na jej streche bola železná tyč, na ktorej stojí fľaša. Na ňu položil jabĺčko. Na ňom je jedno vajíčko, ktoré keď sa zatrasie, v meste je zemetrasenie. Keď sa vajíčko rozbije mesto sa zničí. Mesto je plné zázrakov, aké nikto nikdy predtým nevidel, a volá sa Neapol.

[@ Talianska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]