7*33*/268*/ Marcel a jeho syn **(1,4k=1400_slov)

Kedysi dávno žil raz jeden chlapec, ktorého rodičia, keď zomierali, ho nechali na starosť jednému zo svojich strážcov. Ale ako sa ukázalo, strážca, ktorého vybrali, bol veľmi zlomyseľný muž a minul všetky jeho peniaze. Preto sa chlapec rozhodol, že odíde preč a postará sa o seba sám.

            Jedného dňa sa teda vybral na cestu. Kráčal a kráčal cez lesy a lúky. Keď sa zvečerilo, bol už veľmi unavený. Vôbec nevedel, kde by mohol prespať. Vystúpil na kopec a rozhliadol sa. Hľadal svetlo z okna nejakého domu. Spočiatku videl všade len tmu. Nakoniec však spozoroval v diaľke nejaké svetlo. Veľmi ho to potešilo. Tak sa hneď vybral tým smerom.

            Keď prišiel na to miesto, už bola hlboká noc. Ako sa ukázalo, tým svetlom bola veľká vatra. Ležal pri nej a spal vysoký muž. Chlapec chvíľu váhal, že čo urobí. Potom si ľahol pri oheň a zaspal.

Keď sa muž ráno zobudil a našiel vedľa seba chlapca, bol veľmi prekvapený.

            „Pre pána Jána! Kde si sa tu nabral?“ povedal.

            „Ja som tvoj syn, ktorý sa narodil túto noc,“ odpovedal chlapec.

            „Ak je to pravda,“ povedal muž, „budeš sa starať o moje ovce a ja ti dám za to jedlo. Ale daj si dobrý pozor, aby si neprekročil hranicu mojej zeme, lebo inak to veľmi oľutuješ.“ Potom chlapcovi ukázal hranicu svojej lúky a prikázal mu, aby sa ihneď pustil do práce.

            Mladý pastier zaviedol svoje stádo na najbohatšiu lúku, kde zostal s ovcami až do večera. Keď ich priviedol naspäť, pomohol mužovi pri dojení. Ako tak spravili, sadli si k večeri. Medzitým ako jedli, sa chlapec spýtal muža: „Otec, ako sa voláš?“

            „Marcel,“ odpovedal.

            „Zaujímalo by ma, či nie si unavený zo života na tomto opustenom mieste.“

            „Nie je sa čomu čudovať! A či nevieš, že medveď ešte nikdy netancoval z vlastnej vôle?“

            „Áno, to je pravda,“ odpovedal chlapec. „Ale prečo si vždy taký smutný? Povedz mi, otec, čo ťa sem priviedlo?“

            „Načo ti budem rozprávať veci, z ktorých budeš tiež smutný?“

            „To nevadí! Rád by som si to vypočul. Veď si môj otec a ja tvoj syn.“

            „Nuž dobre, ak si skutočne chceš vypočuť môj príbeh, tak počúvaj. Ako som ti povedal, volám sa Marcel. Môj otec je cisár. Bol som na ceste ku Sladkému jazeru, ktoré sa nachádza neďaleko. Mal som sa oženiť s jednou z troch víl, ktoré sa tam ubytovali. Ale na mojej ceste ma prepadli traja zlomyseľní škriatkovia a ukradli mi moju dušu. Odvtedy som stále na tomto mieste a dávam pozor na ovce bez toho, aby som si želal niečo iné. Ako som tu, z ničoho nemám radosť a ani raz som sa nezasmial. Títo strašní škriatkovia sú takí nehanební, že ak niekto vkročí na ich zem, ihneď ho potrestajú. Preto ťa varujem, aby si bol veľmi opatrný, ak nechceš so mnou zdieľať ten istý osud.“

            „Dobre, otec, dám si pozor. Môžeš sa na mňa spoľahnúť,“ povedal chlapec a išli spať.

            Pri východe slnka chlapec vstal a zaviedol svoje ovce na pašu. Dával si veľký pozor, aby nezašiel na trávnaté lúky, ktoré patrili škriatkom. Svoje stádo oviec nechal pásť na suchej Marcelovej pôde.

            Na tretí deň, ako sedel v tieni stromu, hral na svoju flautu. Vtom jedna z oviec prešla cez dieru v plote na kvetnaté polia, ktoré patrili škriatkom. Nasledovala ju tam ďalšia a ďalšia. Ale chlapec bol taký zahĺbený do hrania na svojej flaute, že si to všimol, až keď bola za plotom polovica stáda.

            Vyskočil na nohy a svoje ovce išiel zahnať naspäť. Pritom neustále hral na svojej flaute. Keď zrazu uvidel pred sebou tri krásne devy, ktoré začali tancovať. Tak neustále hral. Devy tancovali až do večera.

            „Teraz už musím odísť,“ zvolal napokon, „lebo úbohý Marcel už určite zomiera od hladu. Prídem sem zase zajtra a znova vám zahrám.“

            „Dobre, môžeš ísť!“ povedali. „Ale zapamätaj si, že ak nedodržíš svoj sľub, pred nami neunikneš.“

            Tak sa dohodli, že na druhý deň príde ihneď za nimi aj so svojimi ovcami a bude im hrať na flaute, až dokedy nezapadne slnko. Potom sa vrátili domov.

            Marcel bol veľmi prekvapený, keď zistil, že jeho ovce mu dali viac mlieka ako zvyčajne. Ale keďže chlapec vyhlásil, že so stádom oviec neprekročil hranicu jeho poľa, tak sa tým viacej nezaoberal a schuti zjedol svoju večeru.

            S prvými lúčmi slnka chlapec vstal a zaviedol svoje ovce na lúku škriatkov. Ako začal hrať na flautu, sa pri ňom objavili devy, ktoré tam tancovali až do večera. Vtedy chlapec nechal spadnúť flautu a akoby náhodou na ňu šliapol. Hneď začal plakať a nariekať, že stratil svoju jedinú spoločníčku – flautu. Srdcia škriatkov sa od ľútosti skoro roztopili. Robili všetko preto, aby ho upokojili.

            „Už nikdy nenájdem takúto flautu,“ stonal. „Žiadna iná nehrala tak sladko ako táto! Bola vyrezaná zo stredu sedemročnej čerešne.“

            „V našej záhrade je jedna čerešňa, ktorá má presne sedem rokov,“ povedali. „Poď s nami a urobíš si znova takú istú flautu!“

            Tak išli spoločne k čerešni. Ako tam stáli okolo nej, mládenec im vysvetlil, že ak by sa pokúsil sekerou zoťať strom, mohol by prasknúť uprostred. Lenže prostriedok potrebuje na flautu. Aby tomu zabránil, urobil zárez do kôry, do ktorého im kázal vložiť svoje prsty. Škriatkovia urobili, ako im kázal. Potom rýchlo vytiahol sekeru a ich prsty zostali pevne uväznené v strome.

            Zbytočne kričali od bolesti a pokúšali sa vyslobodiť. Nedalo sa nič robiť. Ku všetkým ich prosbám mládenec zostával chladný ako mramor. Najskôr chcel od nich Marcelovu dušu.

            „Nuž dobre, ak ju musíš mať, tak je vo fľaši na okennej parapetnej doske,“ povedali mu a dúfali, že sa im tak ihneď podarí získať slobodu. Ale sa mýlili.

            „Už toľko ľudí kvôli vám trpelo,“ odpovedal stroho. „Teraz budete musieť trpieť vy! Vyslobodím vás až zajtra.“ Potom vzal so sebou ovce a Marcelovu dušu, a namieril si to domov.

            Marcel ho čakal pri dverách. Ako sa chlapec priblížil bližšie, začal mu vyčítať, že ide tak neskoro. Ale keď mu chlapec rozpovedal, čo sa mu stalo, bol od radosti celý bez seba. Vyskočil tak vysoko do vzduchu, že falošná duša, ktorú mu dali škriatkovia, mu vyletela z úst a jeho vlastná duša, ktorá bola pevne uzavretá vo fľaši, zabrala v jeho tele svoje miesto.

            Keď sa zo svojho vzrušenia trochu upokojil, povedal chlapcovi: „To, či si naozaj môj syn, nie je až také dôležité. Ale za to, čo si pre mňa urobil, mi povedz, ako sa ti môžem odvďačiť?“

            „Povedz mi, kde sa nachádza Sladké jazero, ako získam jednu z troch víl, ktoré tam žijú za manželku, a nechaj ma byť navždy tvojím synom.“

            Marcel a jeho syn celú noc spievali a hodovali. Obaja boli príliš šťastní na to, aby spali. Keď ráno začalo svitať, išli spoločne vyslobodiť škriatkov. Marcel zobral čerešňový strom aj so škriatkami na svoj chrbát a odniesol ich do otcovho kráľovstva, kde sa všetci potešili, že ho znova vidia doma. Potom im porozprával, ako ho zachránil chlapec, ktorý sa staral o jeho ovce.

            Chlapec v paláci zostal tri dni. Celý kráľovský dvor mu ďakoval a chválil ho za to, čo urobil. Potom mládenec povedal Marcelovi:

            „Nastal čas, aby som odišiel. Ale prosím ťa, povedz mi, ako sa dostanem ku Sladkému jazeru? Chcem tam odísť a priviesť si odtiaľ svoju manželku.“

            Marcel sa ho márne snažil presvedčiť, aby tam zostal. Keď videl, že je to zbytočné, povedal mu všetko, čo o tom vedel, pretože sám tam nikdy nebol.

            Celé tri letné dni chlapec cestoval so svojou flautou. Napokon, keď sa zvečerilo, sa mu podarilo prísť k jazeru, ktoré sa nachádzalo v kráľovstve mocnej víly. Nasledujúce ráno, sotva začalo svitať, mládenec prišiel na breh a začal hrať na svojej flaute. Akonáhle zahral prvé tóny, zjavila sa pred ním krásna víla, ktorej vlasy a šaty žiarili ako zlato. Prekvapene na ňu pozeral. Zrazu víla začala tancovať. Jej pohyby boli také pôvabné, že chlapec zabudol hrať. Hneď ako jeho flauta utíchla, víla okamžite zmizla z jeho pohľadu. Nasledujúci deň sa stalo presne to isté. Ale na tretí deň pozbieral svoju odvahu a prišiel bližšie k jazeru. Pritom neustále hral na flautu. Ako sa pred ním zjavila víla, vyskočil. Objal ju svojimi ramenami a pobozkal ju. Potom z jej vlasov vytrhol ružu.

            Víla vykríkla. Prosila ho, aby jej vrátil jej ružu. Ale on tak neurobil. Strčil si ružu za klobúk a jej prosbám nevenoval žiadnu pozornosť.

            Napokon si všimla, že všetky jej prosby sú márne. Musela mu sľúbiť, tak ako si želal, že sa s ním zosobáši. Spoločne odišli do paláca, kde ho neustále Marcel očakával. Na svadobnú hostinu pozvali aj samotného cisára. No a každý rok v máji sa chlapec, jeho manželka víla a ich deti vracajú ku Sladkému jazeru, aby sa v ňom okúpali.

            [@ Olumanské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]