8*01*/269*/ Krásna Alenka **(1,3k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľov syn, ktorý povedal svojmu otcovi, že sa chce zosobášiť.

            „Nie, ešte nie!“ povedal kráľ. „Nesmieš sa tak ponáhľať. Počkaj, pokým neurobíš nejaký veľký skutok. Môj otec mi nedovolil sa zosobášiť, pokým som nezískal tento zlatý meč, ktorý stále nosím so sebou.“

            Princ bol veľmi sklamaný. Ale nikdy ani len nesníval o tom, aby neuposlúchol svojho otca. Tak začal urputne premýšľať o tom, čo by mohol urobiť. Nemalo zmysel zostávať doma. Tak sa jedného dňa vybral do sveta, aby vyskúšal svoje šťastie. Veľa počul o troch zázračných rákoskách, preto sa ich snažil vyhľadať. Ako tak išiel, zatúlal sa až k malej chatrči, v ktorej našiel starú ženu, ktorá sa krčila pri ohnisku.

            „Dobrý večer, dobrá žena. Ako vidím, už dlho žiješ na tomto svete. Vedela by si mi povedať, kde nájdem tri zázračné rákosky?“

            „Áno, skutočne už žijem veľmi dlho a veľa toho viem o svete. Ale o troch zázračných rákoskách som ešte nepočula. Ale ak počkáš do zajtra, možno ti budem vedieť niečo o nich povedať.“

            Nuž čakal až do rána. Celkom zavčasu zobrala stará žena flautu a pred domom na ňu začala hrať. Behom chvíľky sa pri nej zhromaždili všetky vrany sveta a začali okolo nej lietať. Ani jedna z nich nechýbala. Žena sa ich opýtala, či nevedia niečo o troch zázračných rákoskách. Ale žiadna z nich o nich nič nevedela.

            Princ pokračoval vo svojej ceste. O niečo ďalej našiel ďalšiu chatrč. Býval v nej starý muž. Keď sa ho princ opýtal na tri zázračné rákosky, tiež o nich nič nevedel. Ale poprosil princa, aby uňho prenocoval. Nasledujúce ráno starý muž zvolal k sebe všetkých krkavcov, ale žiaden z nich o nich tiež nič nevedel.

            Princ teda pokračoval vo svojej ceste. Putoval veľmi ďaleko. Prešiel cez sedem kráľovstiev. Napokon, jedného večera, prišiel k ďalšej malej chatke, v ktorej bývala stará žena.

            „Dobrý večer, dobrá žena,“ povedal zdvorilo.

            „Dobrý večer, syn môj,“ odpovedala stará žena. „Máš veľké šťastie, že si sa mi prihovoril, inak by ťa čakala strašná smrť. Môžem sa ťa opýtať, kam máš namierené?“

            „Hľadám tri zázračné rákosky. Vedela by si mi o nich niečo povedať?“

            „Ja sama o nich nič neviem, ale počkaj do zajtra. Možno ti potom o nich budem vedieť niečo povedať.“ Nasledujúce ráno zahrala na svojej flaute. A pozrimeže! Priletela k nej každá straka zo sveta, okrem jednej, ktorá mala zranenú nohu a krídlo. Ako na ňu chvíľu čakali, priletela aj krívajúca straka, ktorá však ako jediná vedela, kde sú tri zázračné rákosky.

            Princ sa rozhodol, že bude nasledovať túto krívajúcu straku až ku trom zázračným rákoskám. Išli stále ďalej a ďalej, až napokon prišli k veľkej kamennej stene, ktorá bola veľmi vysoká.

            „Nuž, princ,“ povedala straka, „rákosky, ktoré hľadáš, sú za touto stenou.“

            Princ nestrácal čas. Pristavil svojho koňa vedľa steny, postavil sa na sedlo a preliezol cez stenu. Potom sa rozhliadol okolo seba. Našiel tri rákosky, vytrhol ich a vybral sa na cestu domov. Ako tak išiel, jedna z rákosiek zrazu praskla. Roztvorila sa a vyskočila z nej krásna dievčina, ktorá sa mu prihovorila: „Láska môjho srdca, ja som tvoja a ty si môj. Daj mi za pohár vody, aby som sa mohla napiť.“

            Ale princ nemal so sebou žiadnu vodu. Keď si to dievčina všimla, premenila sa na vtáča a odletela. Princ zo zvedavosti roztvoril druhú rákosku. Stala sa mu presne tá istá vec.

            Aký len opatrný bol s treťou rákoskou! Čakal, až dokedy neprišiel ku studni. Vtedy roztvoril tretiu zázračnú rákosku. Vyskočila z nej dievčina, ktorá bola sedemkrát krajšia ako tie dve predtým. Tiež mu povedala to isté: „Láska môjho srdca, ja som tvoja a ty si môj. Daj mi za pohár vody, aby som sa mohla napiť.“

            Tentokrát mal vodu pripravenú. Krásna dievčina od neho neodletela. Uhasila svoj smäd a s princom si sľúbili, že sa budú navždy milovať. Potom pokračovali v ceste domov.

            Čoskoro sa dostali do princovej krajiny. Vtedy si princ zaželal, že svoju nevestu chce priviezť na kráľovský dvor v nádhernom koči. Tak sa rozhodol, že po jeden taký zájde do mesta. Svoju snúbenicu z rákosky, ktorá sa volala Alenka, nechal pri studni na starosti kráľovským pastierom, ktorí tam pásli svoje stáda kráv a čriedu prasiec.

            Nanešťastie, hlavný pastier mal škaredú a už dosť starú dcéru. Medzitým ako bol princ preč, ju obliekol do krásnych šiat a Alenku zhodil do studne.

            Zanedlho sa princ vrátil. Priviedol so sebou svojho otca, matku a niekoľko dvoranov, aby odprevadili jeho Alenku domov. Ako sa všetci len prizerali, keď namiesto krásnej Alenky tam uvideli škaredú pastierovu dcéru. Avšak nezostávalo nič iné, len ju vziať na kráľovský dvor. O dva dni neskôr sa s ňou princ zosobášil a jeho otec mu odovzdal kráľovskú korunu.

            Ale nový kráľ nemal pokoja na duši. Vedel, že ho nejako podviedli, ale nevedel ako. O niekoľko dní neskôr si zaželal, aby mu priniesli trochu vody zo studne, pri ktorej nechal svoju Alenku. Túto úlohu išiel splniť jeho kočiš. Keď vytiahol zo studne vedro s vodou, našiel v ňom plávať krásnu malú kačku. S úžasom na ňu pozeral. Keď vtom kačka z vedra vyskočila a premenila sa na ufúľané dievča, ktoré teraz stálo vedľa neho. Dievčina sa s kočišom vrátila do paláca, kde ju zamestnali ako slúžku.

            Celé dni mala plno práce. Keď mala trocha voľného času, sadla si a priadla. Jej praslica sa točila sama, jej vreteno priadlo samé, a jej ľan sa sám stáčal. Pritom bolo jedno, koľko z neho minula, stále ho mala nadostač.

            Keď sa o tom dozvedela kráľovná, alebo radšej pastierova dcéra, veľmi si želala vlastniť tú praslicu, ale dievčina jej ju rozhodne odmietla dať. Súhlasila len pod podmienkou, že bude môcť spať v kráľovej izbe. Kráľovná sa veľmi nahnevala a veľmi ju vyhrešila. Ale keďže po tej praslici veľmi túžila, napokon s tým súhlasila. Avšak kráľovi dala pred spaním uspávací prášok.

            Dievčina vošla do kráľovej izby. Vyzerala sedemkrát krajšie než inokedy. Nahla sa nad spáča a povedala: „Láska môjho srdca. Ja som tvoja a ty si môj. Povedz mi niečo. To som ja, tvoja Alenka.“ Ale kráľ tak tvrdo spal, že ju nepočul. Vôbec nič nepovedal. Alenka z izby odišla. Myslela si, že sa za ňu hanbí.

            Čoskoro nato chcela kráľovná od nej kúpiť vreteno. Dievčina súhlasila pod tou istou podmienkou ako predtým. Aj tentokrát si kráľovná dala veľmi dobrý pozor, aby dala kráľovi pred spaním uspávací prášok. A Alenka znova vošla do kráľovej izby. Prihovárala sa mu a šepkala tak sladko, ako len vedela. No zase nedostala žiadnu odpoveď.

            I stalo sa, že niektorí kráľovi sluhovia si všimli, že kráľovná dávala kráľovi pred spaním uspávací prášok. Tak poradili svojmu pánovi, aby od nej nič nejedol ani nepil, lebo mu už dvakrát dala pred spaním uspávací prášok. Keď teda o niekoľko dní chcela od dievčaťa ľan, ktorý sa nikdy neminul, a musela zaň zaplatiť rovnakú cenu, nemala vôbec žiadne obavy.

            Počas večere kráľovná ponúkala kráľovi rôzne chutné jedlá a nápoje, ale on vyhlásil, že nie je hladný, a veľmi skoro išiel spať.

            Kráľovná trpko oľutovala svoj sľub, ktorý dala dievčaťu, ale na jeho odvolanie už bolo neskoro. Alenka vošla do kráľovej izby, kde ležal jej kráľ, ktorý bol veľmi zvedavý, čo sa bude v noci diať. Zrazu sa nad ním nahla krásna deva a povedala: „Moja najdrahšia láska, ja som tvoja a ty si môj. Rozprávaj sa so mnou. To som ja, tvoja Alenka.“

            Pri týchto slovách kráľovi poskočilo srdce. Vyskočil z postele, objal ju a pobozkal. Dievčina mu vyrozprávala všetky svoje dobrodružstvá, ktoré zažila, odkedy ju nechal pri studni. Keď mladý kráľ počul, ako Alenka trpela a ako ho oklamali, prisahal, že sa im pomstí. Hneď vydal rozkazy, aby hlavného pastiera, jeho manželku a ich dcéru dali obesiť. A tak sa aj stalo.

            Nasledujúci deň sa kráľ znova zosobášil, tentokrát so svojou skutočnou láskou zo zázračnej rákosky, s krásnou Alenkou. A ak nie sú už mŕtvi, tak žijú spolu spokojne a šťastne až doteraz.

            [@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]