8*02*/270*/ Šťastný osud **(2,4k)

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý mal jediného syna. Keď mal chlapec osemnásť rokov, jeho otec musel ísť do vojny proti susednej krajine. Vojsko viedol sám kráľ. Syna vymenoval za vladára, svojho dočasného zástupcu, počas svojej neprítomnosti. Ale prikázal mu, že pokiaľ bude preč, aby sa za žiadnych okolností neoženil.

            Čas plynul. Princ vládol krajine a nikdy ho ani len nenapadlo, aby sa oženil. Avšak keď dosiahol svoje dvadsiate piate narodeniny, predsa len začal nad sobášom rozmýšľať. I pomyslel si, že by bolo naozaj veľmi pekné mať manželku. Premýšľal nad tým tak dlho, až ho tá myšlienka uchvátila. Pamätal si však otcove slová, tak počkal ešte niekoľko rokov. No keď tomu, čo kráľ odišiel do vojny, bolo už desať rokov, zhromaždil svojich dvoranov a s takouto družinou sa vybral hľadať svoju nevestu. Vôbec nevedel, ktorým smerom sa má vybrať, tak sa túlal po okolí dvadsať dní. Keď vtom sa zrazu ocitol pri otcovom tábore.

            Kráľ sa veľmi potešil, keď uvidel svojho syna. Spytoval sa ho na množstvo otázok a veľa z nich aj zodpovedal. Ale keď počul, že princ namiesto toho, aby doma pokojne čakal na svojho otca, sa rozhodol ísť hľadať manželku, veľmi sa nahneval a povedal: „Môžeš ísť, kam sa ti zapáči, ale nikomu zo svojich ľudí nedovolím, aby išiel s tebou.“

            Iba jeden verný sluha zostal s princom a odmietol sa s ním rozlúčiť. Cestovali cez hory a doly, až napokon prišli do mesta, ktoré sa volalo Zlaté Mesto. Kráľ Zlatého Mesta mal veľmi krásnu dcéru. Princ, ktorý sa čoskoro dozvedel o jej kráse, nemal pokoja, pokým ju neuvidel.

            Prijali ho veľmi láskavo, pretože bol mimoriadne krásny a mal veľmi očarujúce spôsoby. Tak nestrácal čas a požiadal o ruku princeznej. Jej rodičia s tým s radosťou súhlasili. Hneď sa konala aj svadba. Radostné slávnosti a hodovanie trvali celý mesiac. Na konci mesiaca sa vybrali domov. Cesta bola dlhá, tak prvý večer strávili v hostinci. Všetci v dome zaspali, iba verný sluha dával pozor. Okolo polnoci prileteli na strechu tri vrany, ktoré počul, ako sa medzi sebou rozprávali:

            „To je ale pekný pár, ktorý sa tu dnes večer ubytoval. Koľkáto škoda, že prídu tak skoro o život.“

            „Skutočne,“ povedala druhá vrana, „zajtra na poludnie, keď budú prechádzať cez rieku Zlatý prúd, most pod nimi sa zlomí a oni v ňom zahynú. Ale ak niekto začuje, čo sme hovorili, a povie to niekomu, premení sa až po kolená na kameň.“

            Sotva to vrany dopovedali, odleteli. Na ich miesta ihneď prileteli tri holuby.

            „Keby sa princ a princezná bezpečne dostali cez most, aj tak zahynú,“ povedali. „Pretože kráľ im pošle voz, ktorý bude vyzerať ako nový. Ale keď doň nasadnú, zdvihne sa zúrivý vietor a vír voz unesie až do oblakov. Potom náhle spadne na zem a zabijú sa. Ale ak niekto začuje a prezradí, čo sme povedali, tak skamenie až do pol pása.“

            Ako to holuby povedali, odleteli preč. Na ich miesta prileteli tri orly, ktorý povedali:

            „Ak sa mladému páru podarí uniknúť pred nebezpečenstvom na moste a v kočiari, kráľ im chce obom poslať nádherné zlaté vyšívané rúcha. Ak si ich však oblečú, okamžite zhoria na popol. Ale ktokoľvek to začuje a povie niekomu, sa od hlavy až po päty premení na kameň.“

            Na druhý deň skoro ráno cestujúci vstali a raňajkovali. Začali si navzájom rozprávať svoje sny. Nakoniec sluha povedal:

            „Milostivý princ, snívalo sa mi, že ak mi Vaša kráľovská Výsosť splní všetko, o čo požiadam, tak sa dostaneme domov bezpečne a v dobrom zdraví, ale ak nie, potom budeme stratení. Moje sny ma nikdy neklamú, a preto ťa prosím, aby si sa po zvyšok cesty riadil mojimi radami.“

            „Nerob toľko rozruchu kvôli nejakému snu,“ povedal princ. „Sny sú iba oblaky. Napriek tomu ti sľubujem, že urobím, ako si želáš, aby si nemal obavy.“

            S týmto rozhodnutím sa vydali na cestu.

            Na poludnie sa dostali ku Zlatému prúdu. Keď prišli k mostu, sluha povedal: „Nechajme kočiar tu, princ môj, a kráčajme chvíľu. Mesto nie je ďaleko. Ľahko si tam zoženieme nový kočiar. Pretože kolesá na tomto sú už zlé a nevydržia dlho.“

            Princ sa dobre pozrel na kočiar. Podľa neho vyzeral bezpečne. Ale dal svoje slovo, tak ho poslúchol.

            Zosadli a naložili kone batožinou. Princ a princezná prešli cez most. Ale sluha povedal, že s koňmi pôjde krížom cez rieku, aby sa napili a umyli.

            Na druhú stranu sa dostali bez ťažkostí. V meste, ktoré bolo celkom blízko, si kúpili nový kočiar a pokračovali vo svojej ceste. Neprešli ani veľmi ďaleko, keď stretli posla od kráľa, ktorý povedal princovi: „Jeho Veličenstvo posiela Vašej kráľovskej Výsosti tento nádherný koč, aby ste mohli slávnostne vojsť do svojej krajiny a medzi svoj ľud.“

            Princ bol taký potešený, že sa nezmohol na slovo. Ale sluha povedal: „Môj pane, najskôr mi dovoľ, aby som si ten kočiar poriadne prezrel. A ak zistím, že je v poriadku, môžete doň nasadnúť. Zatiaľ bude lepšie, keď zostane vo svojom.“

            Princ nenamietal a po prehliadke nového kočiara sluha povedal: „Ten kočiar je taký nespoľahlivý, a pritom tak dobre vyzerá.“ S týmito slovami ho rozbil na kúsky a v ceste pokračovali v tom, ktorý kúpili.

            Nakoniec sa dostali až na hranicu. Tam na nich čakal ďalší posol, ktorý povedal, ktorý povedal, že pre princa a princeznú kráľ posiela dve nádherné rúcha a prosí ich, aby si ich pri vstupe do kráľovstva obliekli. Ale sluha princa úpenlivo prosil, aby tak nerobil, a nemal pokoja, až pokým nedostal povolenie, aby mohol obe rúcha zničiť.

            Starý kráľ zúril, keď zistil, že všetka jeho snaha zničiť svojho syna vyšla navnivoč. Pretože teraz, keď bol princ zosobášený, mu bude musieť prenechať kráľovskú korunu, lebo to bol zákon krajiny. Tak zatúžil za tým, aby sa dozvedel, ako sa princovi podarilo uniknúť pred jeho nástrahami. I povedal mu: „Môj drahý syn, skutočne sa radujem, že si sa bezpečne vrátil domov. Avšak neviem pochopiť, prečo ťa ten krásny kočiar a nádherné rúcha nepotešili a prečo si ich zničil.“

            „Naozaj, Sire,“ povedal princ, „aj ja samotný som bol z ich zničenia naštvaný. Ale môj sluha ma prosil, aby som ho počas cesty vo všetkom poslúchol. Vyhlásil, že ak tak neurobím, nedostaneme sa bezpečne domov.“

            Starý kráľ sa náramne rozzúril. Zvolal svoju Kráľovskú radu a sluhu dal odsúdiť na smrť. Šibenicu postavili na námestí pred palácom. Priviedli sluhu a prečítali mu rozsudok.

            Lano mu dali okolo krku. Vtedy sluha poprosil, aby mohol povedať svoje posledné slová. „Na našej ceste domov,“ povedal, „sme prvú noc strávili v hostinci. Ja som nespal, ale som celú noc dával pozor.“ A potom vyrozprával to, o čom sa rozprávali vrany. Ako to dopovedal, tak sa až po kolená premenil na kameň. Princ naňho zavolal, aby už viacej nerozprával, pretože už dokázal svoju nevinu. Ale sluha tomu nevenoval žiadnu pozornosť a dopovedal celý svoj príbeh, čím sa od hlavy až po päty premenil na kameň.

            Och, ako len princ smútil za svojím verným sluhom! A čo ho najviac ranilo, bolo to, že ho stratil kvôli jeho vernosti. Tak sa napokon rozhodol, že bude cestovať po celom svete, až pokým nenájde nejaký prostriedok, ako mu prinavrátiť život.

            Na kráľovskom dvore žila aj jedna stará žena, ktorá bola princovou pestúnkou. Nechal jej na starosť svoju manželku, princeznú, a zdôveril sa jej so svojimi plánmi. „Syn môj, máš pred sebou dlhú cestu,“ povedala stará žena. „Nesmieš sa vrátiť, až pokým sa nestretneš so Šťastným osudom. Ak ti on nebude vedieť pomôcť, tak potom už nikto.“

            Tak sa princ vydal na cestu. Chcel sa pokúsiť nájsť Šťastný osud. Kráčal a kráčal, až sa napokon dostal za hranice svojej vlastnej krajiny. Vošiel do lesa, kde sa túlal tri dni, ale nikde nestretol žiadnu živú bytosť. Na konci tretieho dňa prišiel k rieke, pri ktorej stál veľký mlyn. Tam strávil celú noc. Keď nasledujúce ráno odchádzal, mlynár sa ho spýtal: „Môj milostivý pane, a kde si sa vybral úplne sám?“

            A princ mu to povedal.

            „Potom prosím Vašu Výsosť, aby si sa spýtal Šťastného osudu túto otázku: Hoci mám vynikajúci mlyn, ktorý je najlepšie zariadený, a mám i dostatok obilia na mletie, tak potom prečo som taký chudobný, že sotva prežívam zo dňa na deň?“

            Princ mu sľúbil, že sa na to opýta, a pokračoval vo svojej ceste. O ďalšie tri dni prišiel k malému mestu. Keď vošiel doň, už bolo dosť neskoro. Nikde nevidel ani jedno svetlo. Ako kráčal krížom cez mesto, zrazu na konci mesta uvidel, že v jednom okne sa stále svieti. Prišiel rovno k nemu a vstúpil dnu, kde našiel tri dievčatá, ako sa spolu hrajú. Princ ich požiadal o nocľah. Tak mu dali večeru a zaviedli ho do hosťovskej izby, kde si ľahol a spal.

            Keď nasledujúce ráno odchádzal, sa ho spýtali, že kam ide. Princ im teda porozprával, čo sa mu stalo. „Vznešený princ,“ povedali devy, „spýtaj sa Šťastného osudu, že ako je to možné, že sme už staršie ako tridsať rokov, a ani jednej z nás neprišiel dvoriť žiaden pytač. Hoci sme dobré, pekné a aj pracovité.“

            Princ im sľúbil, že sa na to opýta, a odišiel svojou cestou.

            Prišiel k ďalšiemu rozsiahlemu lesu. Putoval cezeň celý deň aj noc, až sa napokon dostal k peknému potoku, ktorý bol však iný ako ostatné potoky, lebo netiekol dolu prúdom, len tak tam stál a povedal: „Vznešený princ, povedz mi, čo ťa prináša do tejto divočiny? Už som tu viac ako sto rokov, a nikto zatiaľ ešte nešiel okolo mňa.“

            „Odpoviem ti,“ povedal princ, „ak sa rozdelíš na dvoje, aby som mohol prejsť na druhú stranu.“

            Potok sa ihneď rozdelil na dvoje a princ cezeň prešiel, a ani si nohy nezamočil. Keď bol na druhej strane, vyrozprával potoku svoj príbeh, tak ako sľúbil.

            „Och, spýtaj sa teda Šťastného osudu,“ zvolal potok, „že som taký čistý, priezračný a rýchly, tak prečo žiadna ryba ani iné živé stvorenie nežije v mojich vodách?“

            Princ povedal, že sa na to spýta, a pokračoval vo svojej ceste.

            Keď sa dostal z lesa von, kráčal krížom cez krásne údolie, až dokedy sa nedostal ku domčeku, ktorý bol celý pokrytý slamou a trstinou. Keďže bol už dosť unavený, vošiel dnu. Chcel si tam odpočinúť. Všetko v dome bolo krásne čisté a upratané. Pri ohni sedela veselá, poctivo vyzerajúca starenka.

            „Dobré ráno, dobrá žena,“ povedal princ.

            „Nech ťa šťastie sprevádza, syn môj! Čo ťa privádza do týchto končín?“

            „Hľadám Šťastný osud,“ odpovedal princ.

            „Potom si prišiel na správne miesto, syn môj, pretože ja som jeho matka. Nie je práve doma. Okopáva vo vinici. Choď tam za ním. Tu máš druhý rýľ. Keď ho nájdeš, tiež začni okopávať, ale mu nepovedz ani slovo. Teraz je jedenásť hodín. Keď si sadne a začne jesť svoj obed, tiež si sadni a začni jesť spolu s ním. Po obede sa ťa začne vypytovať, že kto si. Vtedy mu bezstarostne povedz, že čo ťa trápi. Odpovie ti na všetko, na čo sa ho opýtaš.“

            S týmito slovami mu ukázala cestu. Princ išiel na vinohrad a urobil všetko tak, ako mu poradila. Po obede si ľahli na zem a odpočívali.

            Zrazu začal Šťastný osud rozprávať a povedal: „Povedz mi, čo si ty za človeka? Odkedy si prišiel si nepovedal ani pol slova.“

            „Ja nie som nemý,“ odpovedal mladý muž. „Som len ten nešťastný princ, ktorého verný sluha sa premenil na kameň. A teraz by som chcel vedieť, ako mu môžem pomôcť.“

            „A robíš dobre, pretože on si to skutočne zaslúži. Vráť sa domov. Keď tam prídeš, tvoja manželka bude práve mať malého chlapca. Zober tri kvapky krvi z chlapcovho malíčka, daj ich na trávu a potri ňou zápästia svojho sluhu. Hneď sa prinavráti k životu.“

            „Mám sa ťa ešte niečo opýtať,“ povedal princ, keď sa mu poďakoval. „Blízko v lese je veľmi pekný potok. Ale nie je v ňom žiadna ryba ani iný živý tvor. Prečo je to tak?“

            „Pretože sa v tom potoku ešte nikto neutopil. Ale buď opatrný, keď budeš cezeň prechádzať. Pretože sa ti môže stať, že budeš jej prvou obeťou.“

            „Mám ešte ďalšiu otázku. Na mojej ceste sem som prenocoval v dome troch mladých žien. Všetky tri sú dobre vychované, pracovité a pekné, a predsa ani jedna z nich ešte nemala pytača. Prečo je to tak?“

            „Pretože svoje smetie vždy vyhadzujú oproti slnku.“

            „A prečo je to tak, že mlynár, ktorý má veľký mlyn so všetkým najlepším strojovým vybavením a má aj veľa obilia na mletie, je taký chudobný, že sotva dokáže prežiť zo dňa na deň?“

            „Pretože mlynár si necháva všetko pre seba, a nedáva to tým, ktorí to potrebujú.“

            Princ si napísal odpovede na svoje otázky, priateľsky sa so Šťastným osudom rozlúčil a vybral sa domov.

            Keď prišiel k potoku, ten sa ho spýtal, či mu priniesol odpoveď na jeho otázku. „Keď sa dostanem na druhú stranu, ti poviem,“ odpovedal princ. Tak sa potok rozostúpil a on prešiel na druhý breh. Postavil sa na najvyššiu časť brehu, tam zastal a zakričal:

            „Potok, počúvaj! Šťastný osud ti odkazuje, že nikdy nebudeš mať živé stvorenie vo svojich vodách, pokiaľ niekoho neutopíš.“

            Sotva dané slová vyslovil zo svojich úst, keď potok sa nadvihol a zalial skalu, na ktorej bol princ. Snažil sa ho stiahnuť dolu so sebou. Ale on sa pevne držal skaly. Tri razy ho zaplavil svojou vodou. Keď sa mu to nepodarilo, vrátil sa do svojho koryta. Princ zliezol dolu, osušil sa na slnku a vydal sa na pochod domov.

            Ešte raz prenocoval pri mlyne a mlynárovi odovzdal svoju odpoveď. Potom povedal trom sestrám, aby nevyhadzovali svoje smetie oproti slnku.

            Sotva princ dorazil domov, keď sa nejakí zlodeji pokúsili s ukradnutým koňom prebrodiť potok. Keď boli uprostred, potok sa zodvihol a všetkých ich strhol so sebou a utopil. Od toho času bol najlepším potokom na rybárčenie v celom okolí.

            Mlynár začal dávať almužny a stal sa z neho veľmi dobrý človek. Po istom čase tak zbohatol, že sotva vedel spočítať, koľko veľa má.

            A tri sestry, ktoré už viac neurážali slnko svojimi smetiami, mali behom týždňa troch pytačov, ktorí si ich vzali za manželky.

            Keď sa princ dostal domov, zistil, že jeho manželka mu porodila malého syna. Nestrácal ani chvíľku a ihlou pichol dieťa do prsta. Tri kvapky krvi dal na trávu a potrel ňou zápästia na skamenenej postave, ktorá sa zachvela. Ozval sa veľký hluk a skala sa premenila späť na verného sluhu, ktorý bol zase živý a zdravý.

            Keď to starý kráľ uvidel, od zúrivosti mu až pena vychádzala z úst. Zlovestne sa prizeral. Vtom spadol na zem a od hnevu mu až srdce puklo. Tak hneď tam aj zomrel.

            Verný sluha zostal so svojím kráľovským pánom, ktorému verne slúžil po celý svoj život. A ak ešte nezomreli, slúži mu až doteraz.

            [@ Maďarské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]