8*03*/271*/ Chlpatý muž **(1,2k)

Kedysi dávno, niekde alebo úplne inde, neviem presne kde, žil raz jeden kráľ, ktorý vlastnil mimoriadne kvalitné hrozno vo svojich viniciach. Avšak každú noc mu na jednej z týchto viníc niekto spálil dva korene hroznového viniča. Kráľ sa na to ohromne nahneval. Na svoje polia poslal vojakov, aby strážili jeho vinicu. Ale všetko to bolo zbytočné. Nevšimli si ani živú dušu. Tak ponúkol každému, kto prichytí tohto páchateľa, deväťsto korún. Zároveň vyhlásil, že komu sa vinicu nepodarí ustrážiť, bude popravený. Na stráženie sa prihlásilo veľa ľudí. No nikomu z nich sa nepodarilo vinicu ustrážiť.

            Kráľ už popravil deväťdesiatdeväť ľudí, keď práve vtedy za ním prišiel malý pastier s dvoma psami, ktoré sa volali Mlči a Čuši. Mládenec povedal kráľovi, že túto noc sa podujme na stráženie jeho vinice. Vyliezol na najvyšší kopec na poli, odkiaľ mohol vidieť celú vinicu. Keď nastala tma, okolo jedenástej hodine večer sa mu zazdalo, že uvidel niekoho s malou pochodňou, ako sa približuje k viniču a snaží sa ho podpáliť. „Však len počkaj,“ pomyslel si a zavolal na svojich psov: „Hej! Mlči, Čuši, chyťte ho!“ Obaja psy nečakali na ďalšie rozkazy a do piatich minút muža chytili.

            Nasledujúce ráno toho muža predviedol pred kráľa, ktorý sa tak potešil, že chlapcovi ihneď vyplatil tisíc korún. Väzeň bol celý pokrytý chlpmi, skoro ako zviera. Všetci boli naňho veľmi zvedaví. Preto ho kráľ dal uzavrieť do zamrežovanej miestnosti a rozposlal pozvánky všetkým ostatným kráľom a princom, aby sa prišli na ten div pozrieť.

            To by bolo všetko v poriadku, ale kráľ mal desaťročného syna, ktorý sa išiel tiež pozrieť na toho chlpáča. Ten ho začal prosiť, aby ho prepustil na slobodu, až sa nad ním chlapec zľutoval. Ukradol matke kľúč od zamrežovanej miestnosti a otvoril dvere. Potom kľúč vrátil na miesto. Avšak chlpatý muž ušiel a odišiel do sveta.

            Onedlho začali králi a princovia prichádzať jeden po druhom. Boli veľmi zvedaví na chlpatého muža. Ale ten bol už preč. Kráľ sa cítil byť zahanbený. Od zúrivosti tak penil, že skoro vybuchol. Ostro sa naňho spytoval svojej manželky. Povedal jej, že ak ho nenájde a neprivedie naspäť, tak jej dá postaviť chatrč z trstín a že ju v nej upáli. Kráľovná vyhlásila, že s celou záležitosťou nemá nič do činenia. A ak sa stalo, že to spravil jej syn, tak potom bez jej vedomia.

            Dali si predviesť malého princa a pýtali sa ho najrôznejšie otázky. Nakoniec sa priznal, že toho chlpáča pustil na slobodu. Kráľ rozkázal svojmu sluhovi, aby vzal chlapca do lesa a pripravil ho tam o život. Ako dôkaz, že je mŕtvy, mal priniesť jeho pečeň a pľúca.

            Keď sa ľudia dozvedeli o kráľovom rozhodnutí, po celom paláci zavládol smútok, pretože princ bol veľmi obľúbený. Ale nedalo sa s tým nič robiť. Sluha vzal chlapca do lesa. Ale bolo mu ho ľúto, tak zastrelil psa a jeho pľúca a pečeň odniesol kráľovi. Toho to uspokojilo a už sa tým viacej nezaoberal.

            Päť rokov sa princ túlal po lese a žil najlepšie, ako len vedel. Jedného dňa natrafil na malú, biednu chatku, v ktorej žil starý muž. Začali sa spolu rozprávať. Princ mu vyrozprával svoj príbeh a smutný osud. Vtedy sa navzájom spoznali. Starý muž nebol nikto iný ako chlpatý muž, ktorého princ zachránil a ktorý odvtedy žil v lese.

            Princ s ním zostal dva roky. Potom si zaželal, že pôjde niekam inam. Starý muž ho veľmi prosil, aby zostal, ale zbytočne. Tak jeho vlasatý priateľ mu dal zlaté jablko, ktoré sa dalo premeniť na koňa so zlatou hrivou a zlatú palicu, pomocou ktorej mohol koňa viesť. Potom mu dal strieborné jablko, z ktorého vedeli vyjsť tí najkrajší husári a strieborná palica. Nakoniec dostal aj medené jablko, z ktorého vedelo vyjsť toľko vojakov, koľko si len zaželal, a medená palica. Prinútil princa slávnostne prisahať, že sa bude o tieto dary starať čo najviacej. A potom ho nechal ísť.

            Chlapec blúdil ďalej a ďalej, až kým neprišiel do veľkého mesta. Tu nastúpil do služby v kráľovskom paláci. A keďže ho nikto nehľadal, žil si tu pokojne ďalej.

            Jedného dňa tento kráľ musel ísť do vojny. Bol strašne vyľakaný, pretože mal veľmi malú armádu. No nedalo sa s tým nič robiť. Jednako musel ísť bojovať.

            Keď všetci vojaci odišli do vojny, princ povedal správcovi:

            „Dovoľ mi odísť do susednej dediny. Mám tam menšiu dlžobu a chcem ju ísť vyplatiť.“ Keďže v paláci nebolo treba nič urobiť, správca mu udelil voľno.

            Keď sa dostal za mesto, vzal svoje zlaté jablko, z ktorého vyskočil kôň. Nasadol do sedla. Vzal strieborné a medené jablko, a s týmito vynikajúcimi vojakmi sa išiel pridať ku kráľovskej armáde.

            Ako sa blížili, kráľ mal až strach na duši. Vôbec nevedel, či je to nepriateľské vojsko. Ale princ k nemu pricválal na svojom koni a hlboko sa pred ním poklonil. „Vaše Veličenstvo, prinášam Vám posily,“ povedal.

            Kráľ sa veľmi potešil. Všetok jeho strach z nepriateľa naraz pominul. Princezné tam boli tiež. K princovi sa správali veľmi priateľsky a prosili ho, aby k nim nastúpil do kočiara a rozprával sa s nimi. Ale on to odmietol a zostal sedieť na koni, lebo nevedel, kedy sa začne boj. Ako sa rozprávali, mladšia princezná, ktorá bola krajšia, mu dala svoj prsteň. Jej sestra roztrhla svoju vreckovku a dala mu z nej polovičku.

            Zrazu sa nepriateľ priblížil na dohľad. Kráľ sa princa spýtal, že ktorá z ich armád zaútočí ako prvá. Rozhodli sa, že najskôr vyrazí princ. So svojimi husármi bojoval tak statočne, že nažive nechal len dvoch nepriateľov, aby mohli odovzdať správu o boji.

            Kráľ a jeho dcéry sa týmto skvelým víťazstvom veľmi potešili. Prosili princa, aby sa k nim cestou domov pripojil. Ale on odcválal preč so svojimi husármi.

            Keď sa dostal pri mesto, opatrne zbalil svojich vojakov a svojho dobrého koňa znova do jabĺk. Potom prišiel pešo do mesta. Po jeho návrate ho správca veľmi vyhrešil, že sa tak dlho zdržal.

            Celá záležitosť sa mohla tým skončiť. Ale mladšia princezná sa zamilovala do princa, ako aj on do nej. A keďže princ, ktorý tam slúžil, nemal pri sebe žiadne šperky, dal jej svoje medené jablko a palicu.

            Jedného dňa, ako sa princezné rozprávali so svojím otcom, mladšia sa spýtala, či to nemohol byť tento ich sluha, ktorý mu tak veľmi pomohol. Kráľ sa veľmi nahneval pri tejto myšlienke. Ale aby ju uspokojil, nariadil, aby prehľadali sluhovu izbu. A tam na prekvapenie všetkých našli zlatý prsteň a polovicu vreckovky. Keď ich priniesli ku kráľovi, ten hneď poslal po princa a spýtal sa ho, či to bol on, kto im prišiel na pomoc.

            „Áno Vaše Veličenstvo, bol som to ja,“ odpovedal princ.

            „Odkiaľ si ale vzal svoju armádu?“

            „Ak si ju želáte vidieť, môžem Vám ju ukázať za mestskými hradbami.“

            A tak aj urobil. Najskôr však požiadal mladšiu princeznú o medené jablko. Keď zhromaždil všetkých svojich vojakov, bolo ich také množstvo, že sa tam sotva zmestili.

            Ako odmenu za jeho pomoc mu dal kráľ svoju dcéru a kráľovstvo. Keď sa dopočul, že jeho nový zať je kráľovým synom, jeho radosť nepoznala hranice. Princ všetkých svojich vojakov opatrne zbalil späť do medeného jablka. Potom sa aj s kráľom vrátil naspäť do mesta.

            Onedlho sa konala veľkolepá svadba. A všetci si odvtedy žijú spoločne a šťastne až do dnešných dní.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]