8*04*/272*/ Na Vaše zdravie! **(1,5k)

Kedysi veľmi, veľmi dávno žil taký mocný panovník, že zakaždým, keď si kýchol, musel každý v celej krajine povedať: „Na Vaše zdravie!“ Každý to povedal, okrem pastiera, ktorý len potichu civel pred seba, ale to nepovedal.

            Keď sa to kráľ dopočul, veľmi sa nahneval. I poslal po pastiera, aby ho pred neho predviedli. Pastier prišiel a postavil sa pred trón, kde sedel tento veľkolepý a mocný kráľ. Avšak akokoľvek veľkolepý a mocný bol, pastier sa ho ani trochu neobával.

            „Ihneď povedz: „Na moje zdravie!““ zvolal kráľ.

            „Na moje zdravie!“ odpovedal pastier.

            „Na moje, na moje, ty darebák, ty vagabund!“ zahromžil kráľ.

            „Na moje, na moje, Vaše Veličenstvo,“ znela odpoveď.

            „Ale na moje, na moje vlastné,“ zareval kráľ a zúrivo sa udieral do hrude.

            „No, áno, na moje, samozrejme, na moje vlastné,“ zvolal pastier a jemne sa potľapkal po hrudi.

            Kráľ bol od zúrivosti celý bez seba. Vôbec nevedel, čo má urobiť. Vtedy zasiahol kráľovský správca: „Ihneď v tejto chvíli povedz: „Na Vaše zdravie, Vaše Veličenstvo!“ Ak to nepovieš, prídeš o život.“

            „Nie, nepoviem to, kým nedostanem princeznú za svoju manželku,“ odpovedal pastier. Princezná sedela na malom tróne vedľa kráľa, svojho otca. Vyzerala veľmi sladko a rozkošne ako malá zlatá holubica. Keď počula, čo pastier povedal, nedokázala sa vyhnúť tomu, aby sa nezasmiala. Pretože tento pastier s vytreštenými očami sa jej veľmi páčil. Naozaj ho začínala mať radšej ako hociktorého princa, ktorého dovtedy videla.

            Kráľ však nebol taký potešený ako jeho dcéra, a vydal rozkazy, aby pastiera hodili do jamy s bielym medveďom.

            Dozorcovia ho odviedli preč a hodili ho do jamy s bielym medveďom, ktorý už dva dni nič nejedol a bol veľmi hladný. Sotva zatvorili dvere na jame, keď sa medveď vrhol na pastiera. Ale keď uvidel jeho vypleštené oči, tak veľmi sa vystrašil, že skoro zjedol sám seba. Stiahol sa do kúta, odkiaľ naňho zazeral. A napriek tomu, že bol veľmi hladný, neodvážil sa ho ani dotknúť, ale si od hladu len oblizoval svoje vlastné laby. Pastier si uvedomil, že ak od tejto šelmy odtrhne svoj zrak, bude ihneď mŕtvy. Preto, aby nezaspal, začal spievať piesne a spieval ich až do rána. Takto ubehla celá noc.

            Nasledujúce ráno sa kráľovský správca prišiel pozrieť na pastierove kosti. Aký len bol užasnutý, keď ho našiel živého a zdravého. Zaviedol ho ku kráľovi. Ten, keď ho zbadal, sa náramne rozzúril a povedal: „Nuž, teraz si sa dozvedel, aké to je byť blízko smrti. Teraz už povieš: „Na moje zdravie?““

            Ale pastier odpovedal: „Neobávam sa desiatich smrtí! Poviem len toľko, že chcem princeznú za svoju manželku.“

            „Tak choď na svoju istú smrť,“ zvolal kráľ, a prikázal, aby ho hodili do brloha s diviakmi. Diviaky nikto nekŕmil už celý týždeň. Keď do ich brlohu hodili pastiera, vrhli sa naňho a chceli ho roztrhať na kúsky. Tak vytiahol z vrecka na svojej veste malú flautu a začal hrať veselú melódiu, na ktorú sa diviaky nesmelo stiahli do kúta. Postavili sa na zadné nohy a začali veselo tancovať. Pastier by dal čokoľvek za to, aby sa mohol na nich zasmiať, tak smiešne vyzerali. No neodvážil sa prestať hrať, pretože vedel, že keď prestane hrať, že sa naňho vrhnú a roztrhajú ho na kúsky. Jeho oči mu tu neboli na nič. Nemohol hľadieť desiatim diviakom naraz do očí. Tak neustále len hral. Diviaky tancovali veľmi pomaly. Potom postupne začal hrať stále rýchlejšie a rýchlejšie, až kým sa nevládali dostatočne rýchlo točiť. Nakoniec skončili tak, že všetky od vyčerpania a bez dychu popadali na seba na zem.

            Pastier sa konečne odvážil zasmiať. Smial sa tak dlho a hlasno, že keď tam prišiel kráľovský správca, ktorý očakával, že v brlohu nájde len jeho kosti, namiesto toho mu po lícach od smiechu až slzy stekali.

            Len čo sa kráľ obliekol, priviedli pred neho pastiera. Ale kráľ sa pri myšlienke, že ho diviaky neroztrhali na drobné kúsky, náramne rozzúril. I povedal: „Nuž, už si sa dozvedel, aké to je byť blízko desiatich smrtí. Teraz mi povedz: „Na moje zdravie!““

            Ale pastier si stále stál za svojím: „Nemám strach ani zo stovky smrtí. Poviem len toľko, že chcem, aby sa princezná stala mojou manželkou.“

            „Tak potom choď na sto smrtí!“ zareval kráľ, a rozkázal, aby pastiera zavreli do hlbokej, tmavej temnice plnej ostrých kosákov.

            Stráže ho odvliekli do žalára, uprostred ktorého bola hlboká studňa plná ostrých kosákov po jej okraji. Naspodku hlbokej studne bolo slabé svetlo, aby sa vedelo, či niekto, koho do nej zhodili, dopadol až dno.

            Keď pastiera odvliekli do žalára, prosil ich, aby ho tam nechali chvíľu osamote, aby sa mohol pozrieť do jamy s kosákmi. Možnože sa nakoniec predsa len rozhodne kráľovi povedať: „Na Vaše zdravie!“ Tak ho dozorcovia nechali osamote. Vtedy postavil svoju palicu blízko studne. Okolo nej omotal svoj plášť a navrch položil svoj klobúk. Pod plášť dal svoj batoh, aby to vyzeralo tak, že tam stojí jeho telo. Ako tak spravil, zavolal na dozorcov. Povedal im, že to síce zvážil, ale aj tak kráľovi nepovie to, čo si želá počuť. Dozorcovia vošli dnu a jeho falošnú figurínu zhodili dolu do studne. Pozreli sa, že naspodku jamy zhaslo svetlo, a odišli preč. Pritom si mysleli, že sa im konečne podarilo s trúfalým pastierom skoncovať. Ale ten bol ukrytý v tmavom rohu žalára a celý čas sa len potichu smial.

            Na druhý deň skoro ráno sa kráľovský správca prišiel pozrieť do žalára. Niesol so sebou lampáš. Skoro ho až trhlo, taký bol prekvapený, že tam uvidel pastiera živého a zdravého. Tak ho zase predviedol pred kráľa, ktorý zúril tak veľmi, ako sa len dalo. I zakričal: „Tak teraz si bol blízko stovky smrtí. Povieš mi už konečne: „Na Vaše zdravie?““

            No pastier mu dal tú istú odpoveď: „Nepoviem to, pokým nebude princezná mojou manželkou.“

            „Možnože to urobíš za menej,“ povedal kráľ, ktorý videl, že sa s pastierom nijako nedá dohodnúť. Rozkázal pripraviť kráľovský kočiar. Potom donútil pastiera, aby si doň sadol vedľa neho. Kočišovi rozkázal, aby ich zaviedol do strieborného lesa. Keď sa tam dostali, kráľ povedal: „Vidíš tento strieborný les? Nuž, ak povieš: „Na Vaše zdravie!“ dám ti ho.“

            Pastier bol z tejto ponuky až celý žeravý a chvíľami ho až triaslo od zimy, ale i tak zotrval na svojom: „Poviem to, až keď bude princezná mojou manželkou.“

            Kráľ bol veľmi nahnevaný. Vo svojej ceste išli ďalej, až sa doviezli ku zámku, ktorý bol celý zo zlata. Vtedy povedal: „Vidíš tento zlatý zámok? Nuž, ak mi povieš: „Na Vaše zdravie!“ dám ti tento zámok zo zlata spolu s tým strieborným lesom.“

            Pastier otváral oči nad tou nádherou, ktorá ho celého oslnila, ale stále len opakoval to, čo predtým: „Nie, nepoviem to, pokým nebude princezná mojou manželkou.“

            Kráľ bol teraz už celý zavalený zármutkom. Ale skúsil to ešte raz. Kočišovi prikázal, aby ich zaviedol k diamantovému jazierku.

            „Vidíš toto diamantové jazierko? Dám ti ho spolu so strieborným lesom a zlatým zámkom. Môžeš mať toto všetko, len mi musíš povedať: „Na Vaše zdravie!““

            Pastier si musel zatvoriť svoje oči, aby ho diamantové jazierko svojou žiarou neoslnilo, ale zase povedal len to svoje: „Nie, nie! Nepoviem to, pokým princezná nebude mojou manželkou.“

            Kráľ si uvedomil, že všetko jeho úsilie je úplne zbytočné a že mu bude musieť napokon predsa len vyhovieť. I povedal: „Nuž, dobre teda, mne je to už jedno. Dám ti svoju dcéru za manželku. Ale potom mi budeš musieť skutočne a naozaj povedať: „Na Vaše zdravie!““

            „Samozrejme, poviem to. Prečo by som to nemal povedať? Je úplne logické, že to potom poviem.“

            Kráľ sa potešil viac, ako si niekto dokáže predstaviť. Po celej krajine dal vyhlásiť, že sa budú konať veľké slávnosti, lebo princezná sa ide vydávať. Všetci sa tešili aj kvôli tomu, že princezná, ktorá odmietla toľko kráľovských nápadníkov, si nakoniec vybrala za manžela chudobného pastiera s vytreštenými očami.

            Usporiadali takú skvelú svadbu, akú nikto predtým nevidel. Všetci jedli, pili a tancovali. Pohostili nielen zdravých, ale aj všetkých nemocných. A mnohými darčekmi obdarovali i novonarodené deti.

            Ale najväčšia zábava sa konala v kráľovskom paláci. Hrali tu najlepší hudobníci a kuchári pripravili tie najlepšie jedlá. Množstvo ľudí sedelo za stolmi a veľmi dobre sa bavili a veselili.

            A keď ženích, podľa starovekého zvyku, priniesol na veľkom podnose hlavu veľkého diviaka a položil ju pred kráľa, aby ju mohol rozrezať a každému z nej dať podiel, korenistá vôňa bola taká silná, že kráľ začal zo všetkých síl kýchať.

            „Na Vaše veľmi dobré zdravie!“ zvolal pastier pred ostatnými a kráľ bol taký šťastný, že vôbec neľutoval, že mu dal svoju dcéru za manželku.

            Po istom čase, keď starý kráľ zomrel, nastúpil na trón pastier. Stal sa veľmi dobrým kráľom. Nikdy neočakával od svojich ľudí, aby mu želali „Na zdravie!“ proti svojej vôli. Ale zároveň mu každý prial len to najlepšie, pretože ho všetci milovali.

            [@ Ruská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]