8*05*/273*/ Sedem Šimonov **(3,8k)

Niekde veľmi, veľmi ďaleko, za najrôznejšími krajinami, morami a riekami, stálo nádherné mesto, kde žil kráľ Archidej, ktorý bol rovnako dobrý ako aj bohatý a rúči. Jeho veľkú armádu tvorili muži, ktorí boli vždy pripravení poslúchnuť i jeho najmenšie želanie. Vlastnil štyridsaťkrát štyridsať miest. V každom z týchto miest mal desať palácov so striebornými dverami, zlatou strechou a krištáľovými oknami. Jeho Kráľovská rada pozostávala s dvanástich najmúdrejších ľudí v krajine, ktorí mali brady dlhé až po brucho, pričom každý z nich bol taký vzdelaný, ako celá univerzita. Títo radcovia vždy povedali kráľovi presnú pravdu.

            Kráľ mal všetko, čo potreboval, aby bol šťastný, ale nič z toho ho nebavilo, pretože si nedokázal nájsť nevestu podľa svojej vôle.

            Jedného dňa, ako sedel vo svojom paláci a díval sa na more, do prístavu priplávala veľká loď, z ktorej sa na breh vylodilo veľa obchodníkov. Kráľ si povedal: „Títo ľudia cestovali ďaleko a uvideli mnoho krajín. Spýtam sa ich, či nevideli nejakú princeznú, ktorá je rovnako bystrá a pekná ako ja.“

            Tak rozkázal, aby obchodníkov predviedli pred neho. Keď prišli, povedal: „Veľa ste toho precestovali a videli ste rôzne divy sveta. Rád by som vám položil jednu otázku, a prosím vás, aby ste mi odpovedali pravdivo. Už ste niekde videli alebo počuli o dcére cisára, kráľa alebo princa, ktorá je rovnako bystrá a pekná ako ja a ktorá by si zaslúžila byť mojou manželkou a kráľovnou mojej krajiny?“

            Obchodníci nejaký čas uvažovali. Nakoniec najstarší z nich povedal: „Počul som, že za mnohými morami na ostrove Busan žije mocný kráľ, ktorého dcéra, princezná Helena, ktorá je minimálne rovnako krásna ako Vaše Veličenstvo, a je taká bystrá, že i tí najmúdrejší muži so sivou bradou nedokážu uhádnuť jej hádanky.“

            „Je ten ostrov veľmi ďaleko? A ako sa dá k nemu dostať?“

            „Nie je to blízko,“ znela odpoveď. „Cesta tam by trvala desať rokov, a my ani nevieme, kde presne to je. A aj keby sme to vedeli, načo by to bolo? Táto princezná nie je nevesta určená pre Vás.“

            „Ako sa odvažuješ toto povedať?“ zvolal kráľ nahnevane.

            „Vaše Veličenstvo nás musí omilostiť. Ale len sa na chvíľu zamyslite. Ak pošlete vyslanca na ostrov, bude trvať desať rokov, kým sa tam dostane, ďalších desať, kým sa vráti. Spolu je to dvadsať rokov. Či princezná za ten čas nezostarne a nestratí všetku svoju krásu?“

            Kráľ sa vážne zamyslel. Potom sa obchodníkom poďakoval, dovolil im obchodovať vo svojej krajine bez akýchkoľvek povinností a prepustil ich.

            Ako odišli, kráľ zostal zahĺbený do svojich myšlienok. Cítil sa zmätene a bol znepokojený. Tak sa rozhodol odísť na vidiek do krajiny, aby sa nejako rozptýlil. Poslal po svojich poľovníkov a sokoliarov. Poľovníci zatrúbili na lesné rohy. Sokoliari zobrali sokolov na zápästia. A vyrazili do krajiny. Cválali, až kým neprišli k zelenému živému plotu. Za ním sa rozprestieralo veľké kukuričné pole, až pokiaľ oko dovidelo. Žlté klasy sa kývali v jemnom vánku sem a tam ako vlniace sa zlaté more.

            Kráľ zatiahol za opraty a obdivoval pole. „Na moje slovo,“ povedal, „tí, čo tu kopali a sadili, musia byť veľmi dobrí robotníci. Keby sa o všetky polia v mojom kráľovstve staralo rovnako dobre, bolo by viac chleba, ako by dokázal zjesť celý môj ľud.“ A chcel vedieť, že komu to pole patrí.

            Muži z jeho sprievodu sa ihneď ponáhľali splniť jeho rozkaz. Našli pekný, uprataný statok, pred ktorým sedelo sedem roľníkov. Obedovali ražný chlieb a pili vodu. Mali oblečené červené košele uviazané so zlatými stuhami. Tak veľmi sa na seba podobali, že bolo veľmi ťažké medzi nimi jedného od druhého rozlíšiť.

            Poslovia sa spýtali: „Kto vlastní toto pole zlatej kukurice?“ A sedem bratov odpovedalo: „To pole je naše.“

            „A vy ste kto?“

            „My sme robotníci kráľa Archideja.“

            Tieto odpovede zopakovali kráľovi, ktorý prikázal bratom, aby pred neho zaraz predstúpili. Na kráľovu otázku, že kto sú, najstarší z nich sa hlboko poklonil a povedal:

            „Kráľ Archidej, my sme Vaši robotníci, deti jedného otca a matky. Všetci máme rovnaké meno, každý z nás sa volá Šimon. Náš otec nás naučil, aby sme boli verní svojmu kráľovi, aby sme obrábali zem, a aby sme boli láskaví ku svojim blížnym. Každého z nás tiež naučil inému remeslu, o ktorom si myslel, že by mohlo byť pre nás užitočné. Prikázal nám tiež, aby sme nezanedbávali našu matku Zem, ktorá nám vždy oplatí našu prácu.“

            Kráľ sa potešil poctivému sedliakovi a povedal: „Osvedčili ste sa, dobrí ľudia. Dobre ste zasadili na svojom poli a teraz máte bohatú, zlatú úrodu. Ale bol by som rád, kebyže mi každý z vás povie, akému zvláštnemu remeslu vás váš otec naučil.“

            „Vznešený kráľ, moje remeslo,“ povedal prvý Šimon, „nie je ľahké. Ak mi dáte nejakých robotníkov, postavím Vám veľký biely stĺp, ktorý bude siahať vysoko nad oblaky.“

            „Veľmi dobre,“ odpovedal kráľ. „A ty, druhý Šimon, aké je tvoje remeslo?“

            „Vaše Veličenstvo, moje remeslo nepotrebuje veľkú chytrosť. Ak môj brat postaví vysoký stĺp, ja viem naň vyliezť, a zhora, ďaleko nad oblakmi, sa viem pozrieť na to, čo sa deje v každej krajine pod slnkom.“

            „Dobre,“ povedal kráľ. „A tretí Šimon?“

            „Moja práca je veľmi jednoduchá, Sire. Máte veľa lodí postavených učenými mužmi so všetkými možnými, novými a šikovnými vylepšeniami. Ak si želáte, postavím Vám celkom jednoduchú loďku. Raz, dva, tri, a bude hotová! Ale moja obyčajná, malá, po domácky urobená loďka nie je dosť veľkolepá pre kráľa. No ak iným lodiam trvá rok pokým sa niekam dostanú, moja urobí plavbu za deň. A tam, kde by plavba trvala desať rokov, moja loďka prejde vzdialenosť za jeden týždeň.“

            „Dobre,“ znova povedal kráľ. „A čo sa naučil štvrtý Šimon?“

            „Moje remeslo, môj kráľ, skutočne nie je dôležité. Ak by Vám môj brat postavil loďku, dovoľte mi sa do nej nalodiť. Ak nás bude prenasledovať nepriateľ, viem uchopiť čelo lode a potopiť ju na dno mora. Keď nepriateľ odpláva, viem ju znova vytiahnuť na hladinu.“

            „To je od teba veľmi šikovné,“ povedal kráľ. „A čo vie urobiť piaty Šimon?“

            „Vaše Veličenstvo, moje remeslo je čisto kováčska práca. Dajte mi postaviť kováčsku dielňu a ja Vám urobím kušu, pred ktorou sa nebude cítiť v bezpečí ani orol na oblohe, ani divá zver v lese. Môj šíp zasiahne všetko, čo oko uvidí.“

            „To znie veľmi užitočne,“ povedal kráľ. „A teraz mi ty, šiesty Šimon povedz, čo dokážeš urobiť.“

            „Sire, je to také jednoduché, že sa to takmer hanbím spomenúť. Ak môj brat zasiahne nejaké stvorenie, ja ho chytím rýchlejšie ako hociktorý pes. Ak padne do vody, zodvihnem ho z najväčších hlbín. A ak bude v tmavom lese, nájdem ho aj o polnoci.“

            Kráľ bol remeslami a rozprávaním šiestich bratov veľmi potešený a povedal: „Ďakujem vám, dobrí ľudia! Váš otec urobil dobre, že vás naučil tieto remeslá. Teraz ma nasledujte do mesta, pretože chcem zistiť, čo môžete urobiť. Potrebujem mať pri sebe takých ľudí, ako ste vy. Ale keď nadíde čas žatvy, pošlem vás domov s kráľovskými darmi.“

            Bratia sa poklonili a povedali: „Ako si kráľ želá.“ Zrazu si kráľ spomenul, že si nevypočul siedmeho Šimona. Tak sa k nemu obrátil a povedal: „Prečo mlčíš? Aké je tvoje remeslo?“

            A siedmy Šimon povedal: „Ja neovládam žiadne remeslo, vznešený kráľ. Vôbec ničomu som sa nevyučil. Nezvládol som to. A ak viem niečo robiť, neviem či sa to dá nazvať remeslom. Je to len nejaký zvláštny čin, ktorý by nikto ani sám kráľ nemal vidieť. A pochybujem, či moje vystúpenie poteší Vaše Veličenstvo.“

            „Ale, no tak,“ zvolal kráľ. „Neprijímam žiadne ospravedlnenie. Aké je tvoje remeslo?“

            „Sire, najprv mi dajte Vaše kráľovské slovo, že keď Vám to prezradím, tak ma nezabijete. Potom Vám to poviem.“

            „Nech sa tak stane. Dávam ti svoje kráľovské slovo.“

            Vtedy siedmy Šimon ustúpil trochu dozadu, vyčistil si hrdlo, a povedal: „Kráľ Archidej, moje remeslo je takého druhu, že človek, ktorý sa tomu venuje vo Vašom kráľovstve spravidla príde o život a nemá nádej na milosť. Je len jedna vec, ktorú viem robiť skutočne dobre. A to je kradnutie a ukrývanie všetkého, čo som ukradol. Ani najhlbšia pivnica, aj keby bol zámok na dverách začarovaný, mi nezabráni, aby som ukradol hocičo, čo si len zaželám.“

            Keď to kráľ počul, popadla ho zúrivosť. „Neomilostím ťa, ty darebák,“ zakričal. „Dám ťa zavrieť do najhlbšieho žalára, kde budeš len o chlebe a o vode, až pokým toto remeslo nezabudneš. V skutočnosti, najlepšie by bolo, aby som ťa ihneď dal popraviť. A to aj spravím.“

            „Vznešený kráľ, nezabíjajte ma! Naozaj nie som až taký zlý, ako si myslíte. Keby som chcel, mohol som vykradnúť kráľovskú pokladnicu, podplatiť sudcov, a z toho, čo by mi zostalo, by som si dal postaviť biely mramorový palác. Ak ma zabijete, porušíte svoje kráľovské slovo.“

            „Nuž dobre,“ povedal kráľ, „nezabijem ťa. Dávam ti milosť. Ale od tejto hodiny budeš zatvorený v temnom žalári. Moji strážcovia, preč s ním, a rovno do väznice! Ale vy, šiesti Šimonovia, pôjdete so mnou a môžete si byť istí s mojou kráľovskou priazňou.“

            Tak šiesti Šimonovia nasledovali kráľa. Siedmeho Šimona zaistili dozorcovia, ktorí ho dali do reťazí a uvrhli do väzenia, kde dostával len chlieb a vodu. Na druhý deň dal kráľ  prvým šiestim Šimonom tesárov, murárov, kováčov a robotníkov s veľkými zásobami železa, malty a ďalší materiál na stavbu. Prvý Šimon teda začal stavať. Postavil svoj veľký biely stĺp, ktorý siahal vysoko do oblakov, skoro až po najbližšie hviezdy.

            Potom druhý Šimon vyliezol na stĺp a uvidel a počul všetko, čo sa dialo po celom svete. Keď zostúpil dolu, musel rozprávať najrôznejšie úžasné veci, ktoré sa dozvedel. Ako jeden kráľ pochodoval v boji proti druhému a zvíťazil. Ako sa na inom mieste konali veľké slávnosti, zatiaľ čo v jednej tretine sveta ľudia zomierali od hladu. V skutočnosti sa na zemi nediala ani najmenšia udalosť, ktorá by bola pred ním ukrytá.

            Tretí Šimon tiež nestrácal čas. Natiahol svoje ruky raz, dvakrát, trikrát, a zázračná loďka bola hotová. Na kráľove znamenie ju spustili na hladinu. Plavila sa hrdo a bezpečne ako vták na vlnách. Namiesto lán mala drôty, na ktorých hrali hudobníci svojimi sláčikmi a vytvárali príjemnú hudbu. Ako sa loďka plavila okolo, štvrtý Šimon ju chytil svojou silnou rukou za prednú časť a o chvíľu bola preč. Potopila sa až na samé dno mora. Prešla hodina a štvrtý Šimon ju svojou ľavou rukou znova vytiahol na hladinu, kde sa plavila ďalej. Svojou  pravou rukou pritom vytiahol z hĺbky oceánu na kráľovský stôl obrovskú rybu.

            Medzitým čo sa toto dialo, piaty Šimon postavil svoju kováčsku dielňu a kladivom opracoval železo. Keď sa kráľ vrátil z prístavu zázračná kuša bola hotová.

            Jeho Veličenstvo hneď vyšlo na otvorené pole. Pozrelo sa sa hore na oblohu a v diaľke veľmi, veľmi vysoko uvidelo orla, ktorý vyzeral ako malá škvrna letiaca oproti slnku.

            „Ak teraz,“ povedal kráľ, „dokážeš zastreliť toho vtáka, odmením ťa.“

            Šimon sa iba usmial, zodvihol svoju kušu, zamieril, vystrelil, a orol spadol. Ako padal, šiesty Šimon s miskou bežal k nemu. Vtáka chytil skôr, ako dopadol na zem, a priniesol ho kráľovi.

            „Veľmi vám ďakujem, statoční mládenci,“ povedal kráľ. „Vidím, že každý z vás je skutočne majstrom svojho remesla. Bohato vás odmením. Ale teraz si oddýchnite a dajte si večeru.“

            Šiesti Šimonovia sa uklonili a odišli sa navečerať. Sotva však začali jesť, keď za nimi prišiel posol so správou, že sa majú dostaviť pred kráľa, ktorý si ich želá vidieť. Ihneď ho poslúchli. Našli ho obklopeného celým Kráľovským dvorom a štátnikmi.

            „Počúvajte, moji statoční mládenci,“ zvolal kráľ, hneď ako ich uvidel. „Radil som sa so svojimi radcami. Keďže ty, druhý Šimon, dokážeš zvrchu vysokého stĺpa uvidieť celý svet, chcem, aby si naň vystúpil a pozrel sa do sveta a všetko si vypočul. Pretože mi povedali, že ďaleko za mnohými morami sa nachádza na ostrove Busan veľké kráľovstvo, v ktorom žije krásna kráľovská dcéra, princezná Helena.“

            Druhý Šimon pribehol ku stĺpu a rýchlo naň vyliezol. Rozhliadol sa, zo všetkých strán počúval, čo sa kde hovorí, a potom skĺzol dolu a kráľovi prišiel podať správu.

            „Sire, poslúchol som tvoje rozkazy. Vo veľkej diaľke som uvidel ostrov Busan. Kráľom je mocný panovník, ale plný pýchy, drsný a krutý. Sedí na svojom tróne, odkiaľ vyhlásil, že žiaden princ alebo kráľ nie je dostatočne dobrý pre jeho krásnu dcéru. Takže ju nedá nikomu. A ak nejaký kráľ požiada o jej ruku, tak proti nemu vyhlási vojnu a zničí jeho kráľovstvo.“

            „Má kráľ Busanu veľkú armádu?“ spýtal sa kráľ Archidej. „Je jeho krajina veľmi ďaleko?“

            „Pokiaľ môžem posúdiť,“ odvetil druhý Šimon, „plavba za dobrého počasia by Vám trvala takmer desať rokov. Ale ak Vás zastihne búrka, dá sa povedať, že až dvanásť rokov. Videl som ich armádu, ako boli vojaci nastúpení. Nie je tak veľmi veľká, len stotisíc pešiakov so zbraňami a stotisíc rytierov. Okrem toho má mocného osobného strážcu a veľké množstvo lukostrelcov. Spolu to môže byť ďalších stotisíc. Potom má ešte vybranú skupinu odvážnych hrdinov, ktorí zasahujú pri špeciálnych príležitostiach.“

            Kráľ sedel nejaký čas stratený v myšlienkach. Nakoniec povedal šľachticom a dvoranom, ktorí stáli okolo: „Som rozhodnutý, že si vezmem princeznú Helenu, ale ako to mám urobiť?“

            Šľachtici, dvorania a radcovia nepovedali nič. Len sa snažili schovať jeden za druhého. Vtedy tretí Šimon povedal:

            „Prepáčte, Vaše Veličenstvo, ak Vám poradím. Prajete si ísť na ostrov Busan? Čo môže byť jednoduchšie? Na mojej lodi sa tam dostanete za týždeň namiesto za desať rokov. Požiadajte však svoju radu, aby Vám poradila, čo máte robiť po príchode. Jedným slovom, či získate princeznú mierumilovne alebo vojnou.“

            Múdri muži však mlčali ako i predtým.

            Kráľ sa zamračil a chystal sa ich ostro skritizovať. Keď vtom sa dvorný blázon pretlačil dopredu a povedal: „Ach jáj, nad čím si vy všetci bystrí ľudia lámete hlavu? Záležitosť je celkom jasná. Ako sa zdá, na ostrov sa dá dostať za celkom krátky čas. Prečo tam neposlať siedmeho Šimona? Jemu sa veľmi rýchlo podarí peknú devu ukradnúť. A potom kráľ, jej otec, môže uvažovať nad tým, ako sem privedie svoju armádu. Bude mu to trvať minimálne desať rokov! Nuž, čo si myslíte o mojom pláne?“

            „Čo si myslím?“ povedal kráľ. „Tvoj nápad je prvotriedny. Dostaneš zaň kráľovskú odmenu. A teraz, stráže! Čo najrýchlejšie predo mňa priveďte siedmeho Šimona.“

            O niekoľko minút neskôr sa siedmy Šimon postavil pred kráľa, ktorý mu vysvetlil, čo si želá, aby urobil. Tiež mu povedal, že kradnúť pre kráľa a krajinu v žiadnom prípade nie je zlá vec, aj keď kradnúť pre seba na vlastné obohatenie je zlé.

            Najmladší Šimon, ktorý vyzeral veľmi bledo a bol strašne hladný, iba pokýval hlavou.

            „Teraz,“ povedal kráľ, „mi povedz pravdivo. Myslíš, že by si vedel ukradnúť princeznú Helenu?“

            „Sire, prečo by som ju nemal ukradnúť? Celá vec je dosť ľahká. Dajte bratovu loď naložiť drahými vecami, brokátmi, perzskými kobercami, perlami a klenotmi. Nechajte ma nastúpiť na loď a dajte mi štyroch prostredných bratov ako spoločníkov. A dvoch najstarších bratov si ponechajte ako rukojemníkov.“

            Keď kráľ počul tieto slová, jeho srdce sa naplnilo túžbou a nariadil, aby sa všetko stalo, ako si Šimon želal. Všetci išli splniť jeho rozkazy. Za chvíľu bola zázračná loď naložená a pripravená na odplávanie.

            Piati Šimonovia sa rozlúčili s kráľom a nalodili sa. Akonáhle sa začala ich plavba, behom chvíľky sa stratili z dohľadu. Loď si razila cestu pomedzi vody ako sokol cez vzduch. Prešiel týždeň a spozorovali pred sebou ostrov Busan. Zdalo sa, že pobrežie je prísne strážené. Z diaľky strážnik na vysokej veži zvolal: „Zastavte a zakotvite! Kto ste? Odkiaľ pochádzate a čo chcete?“

            Siedmy Šimon z lode odpovedal: „Sme mierumilovní ľudia. Pochádzame z krajiny veľkého a dobrého kráľa Archideja. Prinášame zahraničný tovar – bohatý brokát, koberce a drahé šperky, ktoré by sme chceli ukázať vášmu kráľovi a princeznej. Chceme obchodovať, predávať, kupovať, a vymieňať.“

            Bratia spustili malý čln a odniesli si so sebou niektoré zo svojich cenných vecí. Veslovali na breh a prišli až hore do paláca. Princezná sedela v ružovo-červenej izbe. Keď uvidela, ako sa bratia blížia, zavolala svoju pestúnku a svoje dvorné dámy. Povedala im, aby sa ich spýtali, že kto sú a čo chcú.

            Siedmy Šimon odpovedal pestúnke: „Prichádzame z krajiny múdreho a dobrého kráľa Archideja. Priniesli sme rôzne druhy tovaru na predaj. Dôverujeme kráľovi tejto krajiny a boli by sme radi, keby nás ráčil privítať. Jeho služobníci môžu skontrolovať náš tovar. Ak ho bude považovať za hodnotný, aby krášlil jeho nasledovníkov, budeme spokojní.“

            Tento prejav zopakovali princeznej, ktorá rozkázala, aby bratov zaraz priviedli do jej červenej izby. S úctou sa jej poklonili a ukázali jej niekoľko nádherných zamatov a brokátov, a otvorili puzdrá s perlami a vzácnymi kameňmi. Také krásne veci na ostrove predtým nevideli. Pestúnka a dvorné dámy boli tou nádherou celé užasnuté. Šepkali si, že nikdy nič také nevideli. Aj princezná sa na tovar pozerala s prekvapením. Jej oči sa nedokázali nabažiť pohľadu na tie krásne veci. Prstami hladkala bohaté, mäkké látky, a oproti svetlu držala trblietavé šperky.

            „Najkrajšia z princezien,“ povedal siedmy Šimon, „potešte sa aj so svojimi dvornými dámami a prijmite tento hodváb a zamat. Nech sa Vaše ženy ozdobia týmito šperkami. Vôbec to nie sú žiadne zvláštne poklady. Avšak dovoľte mi povedať, že nie sú ničím oproti mnohým farebným gobelínom, nádherným drahokamom a perlovým náhrdelníkom na našej lodi. Nechceli sme so sebou priniesť viac, lebo sme nevedeli, aký by mohol byť Váš kráľovský vkus. Ale ak by ste zvážili poctiť našu loď návštevou, mohli by ste si vybrať najrôznejšie vzácnosti, ktoré by potešili Vaše oči.“

            Tento zdvorilý prejav princeznú veľmi potešil. Podišla ku kráľovi a povedala: „Drahý otče, niektorí obchodníci prišli s tým najskvostnejším tovarom. Prosím ťa, dovoľ mi, aby som mohla ísť na ich loď a vybrala si, čo sa mi páči.“

            Kráľ premýšľal a premýšľal, silno sa zamračil a pošúchal si ucho. Nakoniec s tým súhlasil a dal pripraviť svoju kráľovskú jachtu so sto lukostrelcami, sto rytiermi a tisíckou vojakov, aby sprevádzali princeznú Helenu.

            Kráľovská jachta s princeznou a jej sprievodom vyplávala na more. Bratia Šimonovia prišli na palubu, aby odprevadili princeznú na svoju loď. Princezná, jej pestúnka a dvorné dámy nasledovali bratov. Po krištáľovom mostíku prešli z jednej lode na druhú.

            Siedmy Šimon rozložil svoj tovar. Mal toľko zvláštnych a zaujímavých príbehov, ktoré o ňom rozprával, že princezná zabudla na všetko ostatné, a len pozerala a počúvala. Takže si vôbec nevšimla, že štvrtý Šimon uchopil čelo lode, ktorá zrazu všetkým zmizla z dohľadu a uháňala preč pozdĺž morských hlbín.

            Posádka kráľovskej jachty nahlas zakričala, rytieri zostali stáť hrôzou ako prikovaný, a vojaci priam onemeli a zvesili svoje hlavy. Nedalo sa robiť nič iné, len sa plaviť naspäť a povedať kráľovi o svojej strate.

            Ako ten len veľmi plakal a hromžil! „Ó, svetlo mojich očí,“ vzlykal. „Skutočne som potrestaný za svoju hrdosť. Myslel som si, že nikto nie je dostatočne dobrý na to, aby bol tvojím manželom. A teraz si sa stratila v morských hlbinách a mňa si tu nechala samého! Nech všetkých, ktorí videli jej zmiznutie, okamžite spútajú a zamknú do väzenia. Medzitým popremýšľam, ako ich čo najlepšie popravím.“

            Zatiaľ čo kráľ Busanu zúril a takto nariekal, Šimonova loď plávala pod morom ako šikovná ryba. Keď ostrov zmizol z dohľadu, Šimon ju znova vydvihol na hladinu. Práve vtedy sa princezná rozpamätala. „Pestúnka,“ povedala, „už sa na tieto očarujúce veci pozeráme príliš dlho. Dúfam, že sa môj otec kvôli nášmu zdržaniu nebude hnevať.“

            Otočila sa a vystúpila na palubu. V dohľade nezazrela ani kráľovskú jachtu, ani ostrov. Pokrčila rukami a začala sa udierať do hrude. Potom sa premenila na bielu labuť a odletela. Ale piaty Šimon uchopil svoju kušu a labuť zasiahol svojím šípom. Šiesty Šimon ju nenechal spadnúť do vody, ale ju zachytil ešte na lodi. Labuť sa premenila na striebornú rybku. Šimon nestrácal čas a rýchlo rybku chytil. Keď vtedy, rýchlo ako myšlienka, sa rybka premenila na čiernu myš, ktorá začala behať po lodi. Namierila si to smerom k diere. Ale skôr, ako sa jej podarilo k nej dostať, priskočil k nej Šimon rýchlejšie ako hociktorá mačka a uchytil ju. Potom sa myška opäť premenila na krásnu princeznú Helenu.

            Zavčasu jedného rána sedel kráľ Archidej zamyslene pri svojom okne a pozeral na more. Bolo mu smutno na duši. Nechcel ani jesť, ani piť. Všetky jeho myšlienky boli o princeznej Helene, ktorá bola v jeho predstavách krásna ako sen. Zrazu zbadal niečo na mori. Azda je to biela čajka, čo letí smerom k pobrežiu? Alebo žeby to bola lodná plachta? Nie, to nie je čajka. To je jeho zázračná loď s vlajúcimi plachtami a zástavkami. Huslisti na nej hrajú na drôtených lanách. Námorníci spustili kotvu a krištáľový most vysunuli z lode na mólo. Nádherná Helena začala kráčať po mostíku. Celá žiari skoro ako Slnko. Zdá sa, že v jej očiach iskria nebeské hviezdy.

            Kráľ Archidej náhlivo vyskočil a zvolal: „Rýchlo, rýchlo! Poďme ju privítať. Nech trubači zatrúbia na poľnice a radostne rozzvoňte všetky zvony!“

            Celý Kráľovský dvor sa hemžil dvoranmi a sluhami. Na zem položili zlaté koberce a veľké brány otvorili dokorán. Všetci vítali princeznú.

            Kráľ Archidej jej vyšiel oproti. Chytil ju za ruku a zaviedol ju do kráľovských apartmánov.

            „Madam,“ povedal, „sláva o Vašej kráse sa dostala až ku mne. Ale vôbec som neočakával až takú roztomilú pôvabnosť. Avšak aj tak, nebudem Vás tu držať proti Vašej vôli. Ak si prajete, moja zázračná loď Vás vezme naspäť k Vášmu otcovi a do Vašej krajiny. Ale ak budete súhlasiť s tým, že tu zostanete, potom kraľujte nado mnou a mojou krajinou ako naša kráľovná.“

            Čo viac k tomu povedať? Nie je ťažké uhádnuť, že princezná bola kráľovým dvorením veľmi potešená. Ich zásnuby sprevádzala pompéznosť a veľké radovánky.

            Bratov Šimonov kráľ znova poslal na ostrov Busan, tentokrát s listom kráľovi od jeho dcéry, že ho pozýva na svoju svadbu. Zázračná loď dorazila na ostrov Busan, práve keď všetkých rytierov a vojakov, ktorí sprevádzali princeznú, viedli na popravisko.

            Vtedy siedmy Šimon zvolal zo svojej lode: „Prestaňte! Prestaňte! Prinášam list od princeznej Heleny!“

            Kráľ Busanu čítal list znova a znova. Potom nariadil, aby všetkých rytierov a vojakov prepustili na slobodu. Veľkolepo pohostil veľvyslancov kráľa Archideja a svojej dcére poslal svoje požehnanie, ale na svadbu nemohol prísť.

Keď sa zázračná loď vrátila domov, kráľ Archidej a princezná Helena sa správe od jej otca veľmi potešili.

Kráľ Archidej si dal siedmych Šimonov predvolať pred seba. „Tisícnásobná vďaka, moji statoční hrdinovia,“ zvolal. „Z mojej pokladnice si zoberte všetko, čo si len želáte, zlato, striebro, a vzácne kamene. Povedzte mi, čo si želáte, a ja vám to dám, moji dobrí priatelia. Želáte si byť šľachticmi a vládnuť mestám? Stačí povedať.“

Vtedy sa najstarší Šimon uklonil a povedal: „My sme len obyčajní ľudia, Vaše Veličenstvo, a jednoduchým veciam rozumieme najlepšie. Čo by sme robili ako šľachtici a guvernéri? Neželáme si ani zlato. Máme svoje pole, ktoré nás uživí, a toľko peňazí, koľko potrebujeme. Ak si nás želáte odmeniť, dovoľte, aby naša pôda bola oslobodená od daní, a buďte taký láskavý a omilostite siedmeho Šimona. On nie je prvý, kto sa vyučil za zlodeja, a istotne ani posledný.“

„Nech sa tak stane,“ povedal kráľ. „Vaša zem je oslobodená od všetkých daní a siedmy Šimon má odo mňa milosť.“

Potom kráľ dal každému zo siedmich bratov pohár vína a pozval ich na svadobnú hostinu. A aká len skvelá hostina to bola, na to ešte stále spomínajú všetci starí ľudia až do dnešných čias.

[@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]