8*06*/274*/ Jazyk zvierat **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno jeden bohatý lord mal pastiera, ktorý mu mnoho rokov verne a čestne slúžil. Jedného dňa, ako tento pastier pásol svoje stádo, počul syčivý zvuk, ktorý vychádzal z blízkeho lesa. Vôbec nevedel, čo by to mohlo byť. Tak vošiel do lesa smerom k hluku, aby zistil jeho príčinu. Keď sa priblížil k tomu miestu, zistil, že suchá tráva a lístie horia, a na strome, okolo ktorého boli plamene, bola stočená zmija, ktorá syčala od hrôzy.

            Pastier zostal stáť a zvedavo sa pozeral, ako by mohla nešťastná zmija uniknúť, lebo vietor rozfúkaval plamene smerom k nej, a čoskoro mali pohltiť aj strom. Vtom zrazu zmija zakričala: „Ó, pastier! Pre nebeskú lásku zachráň ma pred týmto ohňom!“

            Vtedy pastier natiahol svoju palicu ponad plamene. Zmija sa omotala okolo nej až po jeho ruku. Z ruky mu vyliezla na rameno a ovinula sa mu okolo krku. Pastier sa od hrôzy celý triasol. Očakával, že ho každú chvíľu zmija smrteľne uštipne. I povedal: „Aký len mizerný osud ja mám! A či som ťa zachránil len preto, aby si ma pripravila o život?“ Ale zmija mu odpovedala: „Ničoho sa neboj! Len ma odnes ku môjmu otcovi, ktorý je kráľom hadov.“ Avšak pastier bol príliš veľmi vystrašený na to, aby ju poslúchol, a povedal, že nemôže odísť preč a nechať svoje stádo bez dozoru. Ale zmija povedala: „Nemusíš sa obávať nechať tu svoje stádo. Avšak ponáhľaj sa tak veľmi, ako len vieš.“

            Tak sa vydal krížom cez les. Pritom stále niesol na sebe zmiju. Po chvíli sa dostali k veľkej bráne, ktorá bola vytvorená z poprepletaných hadov. Pastier tam zostal stáť vo veľkom úžase. Ale zmija, ktorú mal omotanú okolo krku, zapišťala a okamžite sa všetky hady na bráne rozostúpili.

            „Keď prídeme do domu môjho otca,“ povedala mu jeho zmija, „on ťa odmení hocičím, čo si len zaželáš, striebrom, zlatom, šperkami, alebo niečím iným, čo je vzácne na tejto Zemi. Ale ani jednu z týchto vecí si nevyber. Radšej požiadaj o to, aby si vedel rozumieť reči zvierat. Dlho ti to bude odmietať, ale nakoniec ti to dá.“

            Zakrátko nato dorazili do domu hadieho kráľa, ktorý sa pri pohľade na svoju dcéru zmiju od radosti rozplakal, lebo si už myslel, že je dávno mŕtva. „Kdeže si bola celý ten čas?“ sa spýtal, hneď ako mohol cez slzy hovoriť. Jeho dcéra zmija mu povedala, že sa jej do cesty dostal lesný požiar, a že ju pred plameňmi zachránil tento pastier. Kráľ hadov sa nato otočil k pastierovi a povedal mu: „Akú odmenu si želáš za záchranu mojej dcéry?“

            „Chcem taký dar, aby som mohol rozumieť reči zvierat,“ odpovedal pastier. „To je všetko, po čom túžim.“

            Kráľ odpovedal: „Z takého poznania by si nemal žiaden úžitok. Pretože, ak by som ti dal tento dar a niekomu by si to prezradil, by si okamžite zomrel. Radšej si odo mňa vypýtaj niečo iné, čo by si chcel vlastniť, a ja ti to dám.“

            Ale pastier mu odpovedal: „Pane, ak ma chceš odmeniť za záchranu tvojej dcéry, prosím ťa, daj mi schopnosť poznať reč zvierat. Nič iné si neželám,“ a otočil sa a chystal sa na odchod.

            Vtedy naňho kráľ hadov zavolal: „Ak ťa nič iné neuspokojí, otvor svoje ústa.“ Pastier poslúchol a kráľ mu do nich napľul a povedal: „Teraz mi ty napľuj do úst.“ A pastier tak urobil. Toto sa zopakovalo trikrát. Nakoniec kráľ povedal pastierovi: „Teraz už rozumieš jazyku zvierat. Ale ak si vážiš svoj život, daj si veľmi dobrý pozor na to, aby si o tom nikomu nepovedal, lebo inak okamžite zomrieš.“

            Pastier sa teda vybral domov. Na svojej ceste krížom cez les počul a rozumel všetko, čo si rozprávali vtáky a všetky ďalšie živé stvorenia. Keď sa vrátil naspäť ku svojim ovciam, našiel celé stádo, ako sa pokojne pasie. Keďže už bol dosť unavený, si ľahol na zem, aby si trochu oddýchol. Sotva tak urobil, dvaja havrany zleteli dolu a posadili sa na neďaleký strom. I začali sa medzi sebou rozprávať vo svojom vtáčom jazyku: „Keby len ten pastier vedel, že pod týmto stromom je jama plná zlata a striebra, ktovie čo by urobil.“

            Keď pastier začul tieto slová, išiel rovno za svojím pánom a povedal mu o tom. Jeho pán okamžite zobral voz. Prišli na to miesto a spod koreňov stromu vykopali poklad. Potom ho odniesli domov. Pastierov pán bol však čestný človek a poklad nechal pastierovi so slovami: „Ten poklad je celý tvoj. Vezmi si ho. Dali ti ho samé nebesá.“ Pastier si teda vzal svoj poklad a postavil si dom. Oženil sa s peknou mladou ženou a spoločne si žili vo veľkom pokoji a šťastí. Bol uznávaný ako najbohatší človek nielen v jeho rodnej dedine, ale aj v celej krajine. Mal početné stáda oviec, dobytka, a množstvo koní. A samozrejme že nosil to najkrajšie oblečenie a vlastnil nespočetne veľa šperkov.

            Jedného dňa, práve pred Vianocami, povedal svojej manželke: „Priprav všetko na veľkú hostinu. Zajtra vezmeme všetko potrebné na farmu, aby sa mohli naši pastieri veseliť.“ Manželka ho poslúchla a všetko pripravila tak, ako si zaželal. Nasledujúci deň, obaja išli na farmu. Večer povedal farmár svojim pastierom: „Poďte sem všetci! Jedzte, pite a veseľte sa. Dnes v noci budem ja sám strážiť svoje stáda.“ Potom odišiel von, aby celú noc strážil všetky stáda.

            Keď nadišla polnoc, vlky zavýjali a psy štekali. Takto sa medzi sebou rozprávali. Vlky povedali: „Máme vojsť medzi stáda a urobiť zmätok? Potom budeme mať spoločne dosť veľa mäsa na jedenie.“ A psy odpovedali: „Len príďte. Aspoň sa všetci konečne dobre najeme.“

            No medzi psami bol aj jeden taký starý, že mu v ústach zostali už len dva zuby. I prihovoril sa vlkom: „Pokiaľ budem mať v ústach svoje dva zuby, nedovolím, aby niekto spôsobil škodu môjmu pánovi.“

            Toto všetko si farmár vypočul. A hneď ako začalo ráno svitať, rozkázal, aby všetkých psov, okrem toho starého psa, pozabíjali. Sluhovia na farme sa tomuto rozkazu veľmi čudovali a zvolali: „Ale prečo, pane? Veď to by bola škoda.“

            Ale farmár povedal: „Urobte, ako vám kážem!“ a pripravil sa na návrat so svojou manželkou. Nasadol na svojho koňa a ona na svoju kobylu. Ako išli svojou cestou, stalo sa, že manžel išiel hodný kus v popredí, zatiaľ čo manželka bola kúsok za ním. Keď si to všimol manželov kôň, zaerdžal a povedal kobyle: „Poď dopredu. Poponáhľaj sa. Prečo ideš tak pomaly?“ A kobyla odpovedala: „Pre teba je to ľahké, ty nesieš iba nášho pána, ktorý je štíhly muž. Ale ja nesiem našu pani, ktorá je taká tučná, že váži viac než traja štíhli.“ Keď to počul manžel, obzrel sa dozadu a zasmial sa. Jeho manželka si to všimla. Popohnala svoju kobylu, dobehla svojho manžela a spýtala sa ho, že prečo sa smial. „Len tak, pre nič,“ odpovedal farmár. „len som si na niečo spomenul.“ No ona sa nevedela uspokojiť s takouto odpoveďou. Stále viac a viac naňho naliehala, aby jej povedal, že prečo sa smial. Ale on si dával pozor a povedal: „Nechaj to tak, žena moja. Čo ťa to trápi? Ani sám neviem, prečo som sa zasmial.“ Ona si však nedala pokoja a neustále od neho vyzvedala, že kvôli čomu sa smial. Nakoniec jej povedal: „Len toľko ti poviem, že ak ti to prezradím, istotne okamžite zomriem.“ Ale ani toto ju neupokojilo. Stále chcela vedieť viac a viac.

            Medzitým sa dostali domov. Predtým, ako muž zostúpil zo svojho koňa, muž rozkázal, aby mu priniesli rakvu. Keď sa tak stalo, položil ju pred dom a svojej manželke povedal:

            „Pozri, ľahnem si do tejto rakvy a potom ti poviem, prečo som sa smial. Pretože hneď ako ti to poviem, istotne zomriem.“ Tak si teda ľahol do rakvy. Ako sa naposledy rozhliadol okolo seba, si všimol, že k nemu z farmy pribehol jeho starý pes, ktorý si sadol vedľa neho a kňučal. Keď si to jeho pán všimol, zavolal na svoju manželku: „Prines kúsok chleba a daj ho tomu psovi.“ Manželka priniesla kúsok chleba a hodila ho psovi. Avšak ten sa naň ani len nepozrel. Vtedy tam prišiel z farmy kohút a začal do toho chleba ďobať. Ale pes mu povedal: „Mizerný nenažranec, ako môžeš teraz jesť, keď vidíš, že náš pán zomiera?“ Kohút odpovedal: „Nechaj ho zomrieť, keď je taký hlúpy. Mám sto manželiek. Keď však nájdem zrnko kukurice a zavolám ich, ani jedna z nich sa ho ani len nedotkne. Ja sám ho prehltnem. A ak by sa niektorá z nich nahnevala, tak jej dám lekciu svojím zobákom. Pritom on má len jednu manželku, a nevie si s ňou poradiť.“

            Hneď ako si to muž vypočul, vstal z truhly, uchopil palicu a zavolal svoju manželku do izby, vraviac: „Poď sem a ja ti poviem všetko, čo chceš vedieť.“ Akonáhle prišla k nemu začal ju biť palicou po celom tele. Po každom údere jej povedal: „To pre túto palicu som sa smial! Pre túto palicu!“ A takýmto spôsobom ju naučil, aby sa ho už nikdy nepýtala, že prečo sa zasmial.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]