8*07*/275*/ Chlapec a jeho tajomstvo **(3,4k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žila raz jedna chudobná vdova, ktorá mala malého chlapca. Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je odlišný od tisícky ďalších chlapcov. No dalo sa všimnúť, že vedľa jeho postele visela pošva na meč, a ako chlapec rástol, táto pošva rástla tiež. Meč, ktorý patril do pošvy, chlapec našiel v záhrade zabodnutý do zeme. Každý deň ho vytiahol a zisťoval, či sa zmestí do pošvy. Ale hoci to trvalo veľmi dlho, prešiel nejaký čas, pokým sa do nej meč zmestil.

            Tak nakoniec, jedného dňa, sa stalo, že konečne prišiel deň, keď meč vkĺzol do pošvy celkom ľahko. Chlapec bol taký potešený, že sotva vedel uveriť svojim vlastným očiam. Tak to vyskúšal sedemkrát, a zakaždým vkĺzol dnu ľahšie ako predtým. Ale hoci bol chlapec veľmi potešený, rozhodol sa, že o tom nikomu nepovie, obzvlášť nie svojej matke, ktorá hneď všetko vytárala svojim susedom.

            „Ach, mama, včera sa mi sníval taký krásny sen,“ povedal, „ale nemôžem ho nikomu povedať.“

            „Mne ho môžeš povedať,“ odpovedala. „Určite to bol pekný sen, inak by si nevyzeral tak šťastne.“

            „Nie, matka. Nemôžem ho nikomu povedať,“ odpovedal chlapec, „až pokým sa to nesplní.“

            „Ja chcem vedieť, čo sa ti snívalo, a dozviem sa to,“ zvolala. „Budem ťa biť, až pokým mi to nepovieš.“

            Ale bolo to úplne zbytočné, ani slová, ani údery z chlapca tajomstvo nedostali. A keď matku už bolela ruka, nechala ho tak. Ubolené dieťa vybehlo do záhrady a kľaklo si s plačom ku svojmu malému meču. Jeho meč sa úplne sám točil vo svojej diere dookola. Keby k nemu prišiel niekto iný okrem tohto chlapca, určite by sa bol porezal. Avšak v momente, ako k nemu natiahol svoju ruku, meč sa zastavil a potichu vkĺzol do pošvy.

            Chlapec tam dlho sedel a vzlykal. Jeho nariekanie začul kráľ, ktorý sa viezol nablízku. Jednému zo svojich sluhov povedal: „Choď sa pozrieť, kto to plače!“ O niekoľko minút sa sluha vrátil a povedal: „Vaše Veličenstvo, je to jeden malý chlapec, ktorý kľačí na zemi a plače, pretože ho jeho matka zbila.“

            „Okamžite ho priveď ku mne,“ rozkázal panovník, „a povedz mu, že poňho poslal sám kráľ, ktorý nikdy neplakal a ktorý nemôže zniesť, keď niekto plače.“ Ako si chlapec vypočul túto správu, poutieral si svoje slzy a odišiel so sluhom ku kráľovskému kočiaru. „Staneš sa mojím synom?“ spýtal sa kráľ.

            „Áno, ak mi to matka dovolí,“ odpovedal chlapec. Tak kráľ rozkázal svojmu sluhovi, aby išiel za matkou a povedal jej, že ak mu dá svojho syna, tak by žil v paláci. A že keď dorastie na muža, zosobáši sa z jeho najkrajšou dcérou.

            Hnev vdovy sa zmenil na radosť. Pribehla k nádhernému kočiaru a pobozkala kráľovi ruku. „Dúfam, že budeš poslušnejší voči Jeho Veličenstvu, ako si bol ku mne,“ povedala, a chlapec sa ustráchane odtiahol. Ale keď sa vrátila naspäť do chatky, spýtal sa kráľa, či by si mohol priniesť niečo, čo nechal v záhrade. Keď dostal povolenie, vytiahol svoj malý meč a zasunul ho do pošvy.

            Potom vyliezol do koča a odviezli sa preč.

            Ako prešli nejakú vzdialenosť, kráľ povedal: „Prečo si pred chvíľou tak horko plakal na záhrade?“

            „Pretože ma matka zbila,“ odpovedal chlapec.

            „A prečo ťa bila?“ znova sa kráľ spýtal.

            „Pretože som jej nepovedal svoj sen.“

            „A prečo si jej ho nepovedal?“

            „Pretože ho nikdy nikomu nepoviem, pokým sa nesplní,“ odpovedal chlapec.

            „A mne ho tiež nepovieš?“ prekvapene sa spýtal kráľ.

            „Nie, ani Vám, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal.

            „Ó, som si istý, že keď prídeme domov, tak mi ho povieš,“ s úsmevom povedal kráľ, a rozprával sa s ním o mnohých ďalších veciach, až pokým neprišli do paláca.

            „Priviedol som vám taký pekný darček,“ povedal svojim dcéram. A keďže bol chlapec veľmi pekný, potešili sa mu a dali mu svoje najlepšie hračky.

            „Nesmiete ho rozmaznať,“ jedného dňa poznamenal kráľ, keď sledoval, ako sa spolu hrajú. On má tajomstvo, ktoré nikomu nepovie.“

            „Mne ho povie,“ odpovedala najstaršia princezná, ale chlapec len pokrútil hlavou.

            „Mne ho povie,“ povedala druhá dcéra.

            „Nie,“ odpovedal chlapec.

            „Mne ho povie,“ zvolala najmladšia, ktorá z nich bola najkrajšia.

            „Nepoviem ho nikomu, až pokým sa nesplní,“ povedal chlapec, rovnako ako povedal predtým. „A zbijem každého, kto sa ma bude naň pýtať.“

            Keď to kráľ počul, veľmi ho to mrzelo, lebo si chlapca veľmi obľúbil. Preto si pomyslel, že by nebolo dobré, aby mal pri sebe niekoho, kto ho neposlúcha a nespraví tak, ako mu povie. Tak teda svojim sluhom nariadil, aby si ho vzali k sebe a nepustili do paláca, pokým nezačne poslúchať.

            Ako chlapca odvádzali preč, jeho meč pritom cinkal. Ale on nepovedal vôbec nič. Hoci bol veľmi nešťastný, že s ním tak zle zaobchádzajú, lebo vôbec nič zlého nespravil. No sluhovia boli k nemu veľmi láskaví, a ich deti mu priniesli ovocie a najrôznejšie dobré veci. Takže čoskoro mal opäť dobrú náladu a bol veselý. Medzi nimi potom žil mnoho rokov, až do svojich sedemnástych narodenín.

            Z dvoch starších princezien sa medzitým stali ženy a zosobášili sa s dvomi mocnými kráľmi, ktorí vládli nad veľkými krajinami za morom. Najmladšia mala už tiež dosť rokov, aby sa mohla vydať, ale bola dosť prieberčivá. Ohrnula nos nad všetkými mladými princami, ktorí ju požiadali o ruku.

            Jedného dňa, ako sedela v paláci, sa cítila byť dosť znudená a osamotená. Zrazu začala rozmýšľať nad tým, čo robí služobníctvo a či nie je medzi nimi lepšia zábava. Kráľ bol na zasadaní Kráľovskej rady a kráľovná ležala chorá v posteli. Takže princeznú nemal kto zastaviť. Náhlivo prebehla cez záhrady k domom, kde bývali sluhovia. Vonku si všimla mládenca, ktorý bol rúčejší než ktorýkoľvek princ, akého kedy videla. Behom chvíľky v ňom spoznala malého chlapca, s ktorým sa kedysi hrala.

            Tak mu povedala: „Povedz mi svoje tajomstvo a vezmem si ťa.“ Ale chlapec ju len poriadne zbil, ako jej v minulosti sľúbil, pri tej istej otázke. Dievča sa veľmi nahnevalo a bežalo domov za svojím otcom, ktorému si sťažovalo.

            „Keby mal aj tisíc duší, aj tak ho popravím,“ prisahal kráľ.

            V ten istý deň postavili za mestom šibenicu. Všetci ľudia sa tlačili okolo, aby videli popravu mladého muža, ktorý sa odvážil zbiť kráľovu dcéru. Kat priviedol na šibenicu väzňa, ktorý mal ruky zviazané za chrbtom. Uprostred mŕtvolného ticha sudca prečítal rozsudok. Keď práve vtedy cinkol odsúdencov meč na jeho boku. Okamžite nato bolo počuť veľký hluk a s rachotom po kameňoch tam dorazil zlatý koč. V okne niekto mával bielou vlajkou. Koč zastavil rovno pod šibenicou. Vystúpil z neho uhorský kráľ, ktorý prosil, aby ušetrili chlapcov život.

            „Pane, on zbil moju dcéru, ktorá ho iba požiadala, aby jej povedal svoje tajomstvo. To predsa nemôžem omilostiť,“ odpovedal otec princeznej.

            „Dajte mi ho. Som si istý, že mne to tajomstvo prezradí. A kebyže nie mne, mám dcéru, ktorá je ako ranná hviezda. Jej to potom určite povie.“

            Meč znova zacinkal, a kráľ povedal nahnevane: „Nuž, ak ho chcete tak veľmi, vezmite si ho. Ale nech už nikdy znova neuvidím jeho tvár.“ A katovi dal znamenie na jeho prepustenie. Mladému mužovi dali z očí dolu obväz a odviazali mu povraz zo zápästí. Potom si sadol do zlatého koča vedľa maďarského kráľa. Kočiš šľahol bičom svoje kone, a vydali sa na cestu do Budapešti.

            Kráľ rozprával niekoľko kilometrov veľmi príjemne. A keď si myslel, že jeho nový spoločník sa pri ňom cíti celkom pohodlne, spýtal sa ho, že aké tajomstvo ho priviedlo do jeho ťažkostí. „To Vám nemôžem povedať,“ odpovedal mládenec, „až pokým sa to nestane.“

            „Povieš to mojej dcére,“ povedal kráľ a usmial sa.

            „Nikomu to nepoviem,“ odpovedal mládenec, a jeho meč pritom hlasno zacinkal. Kráľ viacej nepovedal ani slovo. Dôveroval tomu, že krása jeho dcéry dostane z neho jeho tajomstvo. Cesta do Budapešti bola dlhá. Trvalo niekoľko dní, pokým tam dorazili. Krásna princezná náhodou práve vtedy, keď prišiel kočiar s jej otcom, trhala ruže v záhrade.

            „Ó, aký rúči mládenec! Priviedol si ho až z rozprávkovej krajiny?“ zvolala, ako stáli na mramorových schodoch pred zámkom.

            „Priviedol som ho spod šibenice,“ odpovedal kráľ, ktorý bol dosť nahnevaný, lebo ona sa nikdy predtým nechcela rozprávať so žiadnym mužom.

            „Nezaujíma ma, odkiaľ si ho priviedol,“ povedalo rozmaznané dievča. „Vezmem si ho a nikoho iného, a budeme spolu žiť, až pokým nezomrieme.“

            „Zmeníš svoj názor,“ odpovedal kráľ, „keď sa ho spýtaš na jeho tajomstvo. Inak nie je o nič lepší ako sluha.“

            „To pre mňa nie je nič,“ povedala princezná, „pretože ho milujem. Povie mi svoje tajomstvo a nájde si miesto uprostred môjho srdca.“

            Ale kráľ iba pokrútil hlavou a vydal rozkaz, aby ho ubytovali v altánku.

            Jedného dňa, asi o týždeň neskôr, sa princezná obliekla do tých najkrajších šiat a išla ho navštíviť. Vyzerala tak nádherne, že ako sa na ňu pozrel, mu z ruky vypadla kniha a bez slova sa postavil. „Prezraď mi,“ povedala lichotivo, „aké je to tvoje úžasné tajomstvo? Len mi ho pošepkaj do ucha, a ja ti dám pusu.“

            „Anjel môj,“ odpovedal mládenec, „buď rozumná. A ak sa chceš bezpečne vrátiť do paláca svojho otca, na nič sa ma nepýtaj. Celé tie roky som tajil to tajomstvo a nemienim ho teraz prezradiť.“

            Avšak dievčina ho neposlúchla a neustále naňho naliehala, až kým ju nepleskol tak silno po tvári, že začala krvácať zo svojho nosa. Od bolesti a zúrivosti vykríkla, a s krikom bežala naspäť do paláca. Tam ju čakal jej otec, ktorý chcel vedieť či uspela. „Dám ťa vyhladovať na smrť, ty dračí syn!“ zvolal, keď uvidel, ako jej po šatách tečie krv. Hneď si dal predvolať pred seba všetkých murárov z mesta.

            „Postavte mi vežu tak rýchlo, ako viete,“ povedal, „a nech je v nej priestor akurát pre stoličku a malý stôl, a pre nič iné!“ Muži sa dali do práce a za dve hodiny bola veža postavená. Potom išli do paláca, aby oznámili kráľovi, že splnili jeho rozkazy. Na svojej ceste stretli princeznú, ktorá sa začala s jedným z nich rozprávať. Trochu ho zdržala. A keď ostatní boli o kúsok ďalej a nemohli ich počuť, sa ho spýtala, či by nemohol vo veži urobiť malú dieru, ktorú by nikto nevedel zbadať a ktorá by bola dostatočne veľká na to, aby sa cez ňu dala prestrčiť fľaša vína a trochu jedla.

            „Samozrejme že to môžem urobiť,“ povedal murár. Otočil sa a za niekoľko minút bola diera hotová.

            Pri západe slnka sa zhromaždil veľký dav, aby sledoval, ako mládenca vedú k veži. Vyhlásili jeho priestupky a potom ho do veže slávnostne zamurovali. Ale každé ráno mu princezná cez malú dieru podala kúsok jedla a víno. Každý tretí deň kráľ poslal svojho ministra, aby vyliezol po rebríku a cez malé okienko sa pozrel dolu, či je už mŕtvy. Ale minister sa vždy vrátil so správou, že je stále pekne tučný a ružový.

            „V tom musí byť nejaké kúzlo,“ povedal kráľ.

            Tento stav vecí trval nejaký čas. Napokon jedného dňa dorazil od sultána posol s listom pre kráľa a s troma steblami trstiny. „Môj pán mi rozkázal,“ povedal posol a hlboko sa uklonil, „že ak nedokážete uhádnuť, ktoré z týchto troch trstinových stebiel rastie najbližšie pri koreni, ktoré uprostred, a ktoré navrchu, tak proti Vám vyhlási vojnu.“

            Keď to kráľ počul, veľmi sa zľakol. Hoci vzal do rúk všetky tri steblá trstiny a pozorne ich preskúmal, nevedel medzi nimi zistiť žiaden rozdiel. Vyzeral tak smutne, že si to jeho dcéra všimla a spýtala sa ho na dôvod jeho smútku.

            „Bohužiaľ, dcéra moja,“ odpovedal, „prečo by som nemal byť smutný? Sultán mi poslal tri steblá trstiny a odkázal mi, že ak mu nedokážem povedať, ktorá z nich rastie najbližšie ku koreňu, ktorá uprostred, a ktorá navrchu, povedie proti mne vojnu. A veľmi dobre vieš, že jeho armáda je oveľa väčšia ako moja.“

            „Ó, nezúfaj, otec môj,“ povedala. „Určite sa nám podarí nájsť správnu odpoveď.“ A pribehla k veži, v ktorej bol mládenec, a povedala mu, čo sa stalo.

            „Choď do postele ako zvyčajne,“ odpovedal, „a keď sa zobudíš, povedz svojmu otcovi, že sa ti snívalo, že steblá trstiny sa majú ponoriť do teplej vody. Po chvíli jedno z nich sa ponorí naspodok. To je to, ktoré rastie najbližšie ku koreňu. To, ktoré ani neklesne, ani nevyjde na hladinu, je steblo trstiny, ktoré rastie uprostred. A to, ktoré zostane plávať na hladine, je zhora.“

            Tak nasledujúce ráno princezná povedala svojmu otcovi o svojom sne. Na jej radu ich teda dal do teplej vody. Keď ich odtiaľ vytiahol, do každého z nich urobil zárez, aby sa nepomýlil, a podal ich poslovi. Sultán si nevedel predstaviť, ako na to prišiel, ale vojnu nevyhlásil.

            Nasledujúci rok chcel sultán znova vyvolať spor s uhorským kráľom. Tak mu poslal ďalšieho posla s troma žriebätami a požadoval od neho, aby mu povedal, ktoré z nich sa narodilo ráno, ktoré napoludnie, a ktoré večer. Ak nebude mať odpoveď pripravenú do troch dní, že zaraz mu vyhlási vojnu. Kráľovi pri čítaní listu až srdce kleslo. Nemohol očakávať, že jeho dcéra bude mať zase to šťastie a bude sa jej znova snívať správny sen. Ale keďže v krajine zúril mor, počas ktorého zahynulo mnoho jeho vojakov, jeho armáda bola oveľa slabšia než predtým. Pri tejto myšlienke sa tak zachmúril, že si to všimla i jeho dcéra, ktorá sa ho hneď opýtala, že čo sa stalo.

            „Dostal som ďalší list od sultána,“ odpovedal kráľ. „A on mi oznámil, že ak nebudem vedieť rozlíšiť, ktoré z troch žriebät sa narodilo ráno, ktoré napoludnie, a ktoré večer, tak mi zaraz vyhlási vojnu.“

            „Ó, nebuď taký zarmútený,“ povedala. „Niečo určite vymyslíme,“ a pribehla k veži, aby sa poradila s mládencom.

            „Choď domov, idol môjho srdca, a keď nadíde noc, predstieraj, že kričíš zo sna, aby ťa tvoj otec počul. Keď príde za tebou, povedz mu, že sa ti snívalo, že ho práve odvádzajú Turci, pretože nevedel zodpovedať na otázku o žriebätách. Keď vtom k nim pribehol mládenec, ktorý je uväznený vo veži, a správne zodpovedal, ktoré žriebä sa narodilo ráno, ktoré napoludnie, a ktoré večer.“

            Tak princezná urobila presne tak, ako jej mládenec prikázal. Hneď ako sa tak stalo, kráľ rozkázal zbúrať vežu, v ktorej bol uväznený mládenec, a väzňa si predvolal pred seba.

            „Nemyslel som si, že dokážeš tak dlho vydržať bez jedla,“ povedal kráľ. „Mal si dostatok času, aby si oľutoval svoje zlomyseľné správanie, preto ti udeľujem milosť. Ale to len pod podmienkou, že mi budeš pomáhať s mojimi ťažkosťami. Prečítaj si tento list od sultána. Píše sa v ňom, že ak nedokážem odpovedať na jeho otázku o žriebätách, povedie to k zúrivej vojne.“

            Mládenec si vzal list a prečítal si ho. „Áno, viem Vám pomôcť,“ odpovedal, „ale najskôr mi musíte priniesť tri korytá, ktoré vyzerajú úplne rovnako. Do jedného treba dať ovos, do druhého pšenicu, a do tretieho jačmeň. Žriebä, ktoré bude žrať ovos, je to, ktoré sa narodilo ráno. Žriebä, ktoré bude žrať pšenicu, je to, ktoré sa narodilo napoludnie. A žriebä, ktoré bude žrať jačmeň, je to, ktoré sa narodilo večer.“ Kráľ dal rozkazy, aby splnili mládencove pokyny. Označil žriebätá a poslal ich naspäť do Turecka. Takže v tom roku k vojne nedošlo.

            Sultán bol veľmi nahnevaný, že obe jeho sprisahania, ako získať Uhorsko, úplne zlyhali. Tak poslal po svoju tetu, ktorá bola bosorka, aby sa s ňou poradil o tom, ako má ďalej postupovať.

            „To nebol kráľ, kto zodpovedal tvoje otázky,“ poznamenala teta, keď jej rozpovedal svoje počínanie. „On je príliš hlúpy na to, aby to vedel urobiť! Ten, kto zodpovedal tvoje hádanky, je synom chudobnej ženy. Ak bude tento mládenec ešte dlhšie žiť, stane sa kráľom Uhorska. Preto, ak chceš seba korunovať za kráľa Uhorska, ho musíš sem dostať a popraviť.“

            Po tomto rozhovore Uhorskému kráľovskému dvoru zaslal ďalší list, v ktorom bolo napísané, že ak do troch dní kráľ nepošle do Turecka mládenca, ktorý je teraz v paláci, veľká armáda prekročí hranice a na nich zaútočí. Kráľovi bolo až smutno na duši. Pretože kráľ bol mládencovi vďačný za to, že mu pomohol. Ale chlapec sa len zasmial a kráľovi povedal, aby sa ničoho nebál. A že má v meste vyhľadať dvoch rovnakých mladých mužov, ako je on. A meč po jeho boku hlasno zacinkal.

            Po dlhom hľadaní sa našli dvojčatá, ktoré sa navzájom tak veľmi podobali, že ani vlastná matka nevedela medzi nimi rozlíšiť. Mládenec si namaľoval masku, ktorá bola ich presnou kópiou. Keď si ju nasadil, vyzeral rovnako ako tie dvojičky. Hneď vyrazili do sultánovho paláca. Keď tam prišli, ihneď ich predviedli pred sultána, ktorý im naznačil, aby k nemu pristúpili bližšie. Všetci traja ho pozdravili a hlboko sa mu poklonili. Spýtal sa ich na cestu. A oni mu rovnakými slovami odpovedali na všetky jeho otázky. Keď si sadli k večeri, všetci traja to urobili v tom istom okamihu. Keď jeden z nich vstal, vstali aj ďalší dvaja, akoby boli jedným telom. Sultán medzi nimi nezistil žiaden rozdiel a svojej tete povedal, že nechce byť taký krutý a popraviť ich všetkých troch.

            „No dobre, zajtra uvidíš rozdiel,“ odpovedala bosorka, „lebo jeden z nich bude mať na rukáve výstrih. To je ten mládenec, ktorého musíš popraviť.“ A hodinu pred polnocou sa urobila neviditeľnou. Vkĺzla do miestnosti, kde na jednej posteli spali všetci traja mládenci. Vytiahla nožnice a vystrihla malý kúsok z rukáva mládencovho plášťa, ktorý visel na stene. A potichu sa vykradla z miestnosti. Ale mládenec si to ráno všimol a odstrihol kúsok z rukávov aj na plášťoch svojich dvoch spoločníkov rovnakým spôsobom. Potom všetci traja prišli dolu na raňajky so sultánom. Stará bosorka stála v okne a tvárila sa, že ich nevidí. Ale všetky bosorky majú oči aj vzadu na hlave. Hneď vedela, že nie jeden, ale rovno tri rukávy boli prestrihnuté. Tak mládenci vyzerali zase úplne rovnako. Po raňajkách, sultán, ktorého celá záležitosť už unavovala, chcel byť osamote a vymyslieť nejaký iný plán. Preto im povedal, že sa môžu vrátiť domov. Oni sa mu naraz poklonili a odišli.

            Princezná privítala mládenca s veľkou radosťou. No úbohý mládenec ani dlho neodpočíval, keď jedného dňa prišiel od sultána nový list. Bolo v ňom napísané, že sultán zistil, že daný mládenec je veľmi nebezpečný človek, a že ho musia ihneď poslať samotného do Turecka. Keď mládenec povedal princeznej, čo sa píše v tom liste, vybuchla vo veľký nárek sĺz. „Neplač, láska môjho srdca,“ povedal. „Všetko bude v poriadku. Odídem zajtra pri východe slnka.“

            Tak nasledujúce ráno za úsvitu sa mládenec vypravil na cestu. O niekoľko dní sa dostal pred sultánov palác. Stará bosorka ho čakala pri bráne. Ako prešiel povedľa nej, zašepkala: „Toto je poslednýkrát, čo sem prichádzaš.“ Ale jeho meč zacinkal a on sa na ňu ani len nepozrel. Ako prešiel cez bránu pätnásť ozbrojených Turkov so sultánom na čele mu zatarasilo cestu. Mládencov meč vyskočil zo svojej pošvy a všetkých, okrem sultána, porazil. Potom sa pokojne zasunul späť do pošvy. Bosorka, ktorá to všetko pozorovala, si všimla, že pokým bude mať mládenec svoj meč, všetky jej plány budú zbytočné. Tak sa mu v noci pokúsila meč ukradnúť. Ale ten vyskočil z pošvy a z jej dlhého nosa, ktorý bol zo železa, jej kúsok odrezal. Bosorka tak stratila svoju silu. Ráno priviedol sultán so sebou veľkú armádu, aby dolapil mládenca a pripravil ho o jeho meč. No meč sa vrhol oproti nim a všetkých ich rozsekal na kusy, zatiaľ čo on zostal bez najmenšieho škrabanca.

            Medzitým bola princezná celá zúfalá, pretože dni plynuli, a mládenec sa nevracal. Vôbec nemala pokoj na duši, až kým ju nenechal jej otec viesť výpravu niekoľkých odvážnych rytierov proti sultánovi. Hrdo cválala oblečená v uniforme pred nimi. Ale sotva zanechali mesto niekoľko kilometrov za sebou, stretli mládenca s jeho malým mečom. Keď im povedal, že čo urobil, kričali od radosti a víťazne ho sprevádzali až do paláca. Kráľ vyhlásil, že keďže mládenec dokázal, že je hodný stať sa jeho zaťom, mal by sa oženiť s princeznou a zaraz nastúpiť na kráľovský trón. Pretože on už aj tak starne a vládne záležitosti začínajú byť preňho bremenom. Ale mládenec povedal, že najskôr musí ísť pozrieť svoju matku. Starý kráľ mu dal na cestu oddiel vojakov ako osobných strážcov.

            Stará žena bola celkom vystrašená, keď uvidela pred jej malým domom zástup vojakov. Veľmi ju prekvapilo aj to, že rúči mladý muž, ktorého nespoznala, zoskočil z koňa, pobozkal jej ruku a povedal: „Teraz, drahá matka, ti konečne môžem prezradiť svoje tajomstvo. Snívalo sa mi, že sa stanem uhorským kráľom, a môj sen sa medzitým stal skutočnosťou. Keď som bol ešte len dieťaťom a prosila si ma, aby som ti prezradil svoj sen, musel som ho udržiavať v tajnosti, lebo inak by ma uhorský kráľ dal popraviť. A keby si ma vtedy nezbila, nič z toho by sa nestalo a ja by som sa teraz nestal kráľom Uhorska.“

            [@ Maďarská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]